K

KATALEPSIE, KATALEPSIA (z gréc. katalepsis - tuhnutie, záchvat) - stav, ktorý pripomína spánok a pre ktorý je typická znížená citlivosť na vonkajšie i vnútorné stimuly, "vosková ohybnosť", prejavujúca sa v mimovoľnom, lahkom zachovaní pózy. K. môže vznikať v hypnotickom spánku (-> hypnóza), ako aj pri niektorých psychických ochoreniach (schizofrénia, hystéria a i.).

KATARZE, KATARZIA (z gréc. katharsis - očista) - pôvodne emočný šok, stav vnútornej očisty vyvolaný u diváka antickej tragédie v dôsledku mimoriadne silného prežívania osudu hrdinu, ktorý sa zvyčajne končil jeho smrťou. V psychoanalýze je to špeciálny spôsob terapeutického pôsobenia, ktorý spočíva v uvolnení, "odreagovaní" afektu pôvodne vytesneného do podvedomia a predstavujúceho príčinu neurotického konfliktu.

KATEGORIZACE, KATEGORIZÁCIA - psychický proces začleňovania jednotlivých objektov, udalostí, zážitkov do určitej triedy, ktorú môžu predstavovať verbálne i neverbálne významy, symboly, senzorické a percepčné vzory, sociálne stereotypy, stereotypy správania atd. Proces k. je bezprostrednou súčasťou procesov vnímania, myslenia, fantázie, ktorých objekt sa vníma a myslí nie ako jedinečný, nie ako bezprostredná danosť, ale ako predstaviteľ určitej zovšeobecnenej triedy, pričom sa naň prenášajú osobitosti a charakteristické znaky danej triedy javov. Obsah pojmu k. v kognitívnej psychológii zodpovedá téze, ktorú prijala teória činnos-ti: psychické procesy sú sprostredkované sociálne vypracovanými vzormi - zovše-obecneniami, predstavujúcimi súhrnnú spoločenskú skúsenosť. Nositeľmi tejto skúsenosti sú predovšetkým sémantické štruktúry prirodzeného jazyka (verbálne významy); prenášať ju však môžu aj symboly, výrazové pohyby, rituály, ako i vzorce, schémy, náčrty atď. V individuálnej skúsenosti predstavuje k. spôsob usporiadania tejto skúsenosti osvojením si a transformovaním kategórií a vzorov spoločenského vedomia subjektom. Diferenciálnopsychologické aspekty k. odzrkadľujú špecifickosť odrazu sveta subjektom. Kategoriálne štruktúry individuálneho vedomia, ktoré sú prostriedkom uvedomovania si sveta, si subjekt ani nemusí uvedomovať. Formy k. majú zložitú hierarchickú organizáciu, ktorej stavbu a fungovanie skúma genetická (-» psychogenetika) a všeobecná psychológia.

KAUZÁLNÍ SCHÉMA, KAUZÁLNA SCHÉMA (z lat. causa - príčina) - pojem, ktorý sa používa v sociálnej psychológii na označenie: a) princípov analýzy príčinnosti vo sfére sociálneho vnímania (-> percepcia sociálna); b) ustálených predstáv o konkrétnych kauzálnych vzťahoch. Toto chápanie sa rozšírilo v súvislosti s intenzívnym skúmaním kauzálnej atribcie. (Podľa teórie H. H. Kelleyho (1972), ktorá je v sociálnej psychológii najrozšírenejšia, hlavnými princípmi k. s. sú: 1. princíp zľahčovania - znižovanie významu danej príčiny pri vyvolávaní udalosti v dôsledku iných príčin, ktoré túto udalosť potenciálne podmieňujú; 2. princíp preceňovania - zveličovanie významu danej príčiny pri vyvolávaní udalosti v dôsledku toho, že existujú fakto-ry, ktoré prekážajú v jej vzniku: 3. princíp systematického skresľovania kauzálnych úsudkov o ľuďoch - systematický odklon od pravidiel formálnej logiky pri kauzálnom objasňovaní správania ľudí. Toto skresľovanie sa prejavuje hlavne v preceňovaní subjektívnej podmienenosti správania a v podceňovaní jqho objektívnej podmienenosti. Všeobecné princípy k. s. sa chápu ako najvšeobecnejšie a stále zákonitosti fungovania konkrétnejších k. s. Čiastkové k. s. sú ustálené predstavy o konkrétnej podmienenosti javov, odlišujú sa stupňom zložitosti a všeobecnosti, ako aj tým, v akom štádiu sa dostali do analýzy. Základnými faktormi, ktoré určujú úroveň k. s. použitej pri analýze príčinnosti v "bežnej psychológii", sú stupeň zložitosti vnímaných objektov a ich zhoda s očakávaniami indivídua.

KLINICKÁ PSYCHOLOGIE, KLINICKÁ PSYCHOLÓGIA - psychologická disciplína, ktorá využíva psychologické zákonitosti v diagnostike a liečbe, pri profylaxii ochorení. K. p. skúma činnosť lekára, zdravotníckeho personálu, ich vzťah k pacientovi, psychológiu pacientov a ich vzájomné vzťahy, úlohu psychických faktorov pri vzniku psychosomatických ochorení, iatro- génie, psychologickú klímu (-» sociálnopsychologická klíma) zdravotníckych zariadení. Medzi úlohy k. p. patrí aj psychologická nápravná činnosť, najmä psychoterapia, psychohygiena (-» psychohygiena a psychoprofylaxia), využitie možností psychofarmakológie, psychologická expertíza, spojená so sociálnou a pracovnou rehabilitáciou pacientov. K. p. sa delí na dve základné oblasti: 1. aplikáciu psychológie pri liečení neuropsychických ochorení, kde sa výskum zameriava na zisťovanie vplyvu zmien štruktúry a fungovania mozgu - podmienených buď získanou patológiou, alebo vrodenými anomáliami - na psychiku pacienta; 2. aplikáciu psychológie pri liečení somatických chorôb, kde sa skúma najmä vplyv psychických stavov (faktorov) na somatické procesy. Neuropsychológia, patopsychológia a špeciálna psychológia, tieto vedné disciplíny skúmajú problémy mozgovej organizácie vyšších psychických funkcií, súvislosť medzi rozvojom a rozpadom psychickej činnosti atď., v dôsledku čoho sa k. p. zúčastňuje na riešení diagnostických, experimentálnych a rehabilitačných úloh. Menej je rozvinutá druhá oblasť k. p., čo je spôsobené predovšetkým nedostatočným vedeckým rozpracovaním otázok spätých s podstatou a mechanizmami interakcie somatických a psychických procesov. K veľmi dôležitým problémom patrí aj otázka vzájomných vzťahov medzi lekárom a pacientom. V súčasnosti sa problémy k. p. riešia spoločným úsilím psychológov, fyziológov, lekárov, biológov a i.

KOGNITIVNÍ MAPA, KOGNITÍVNA MAPA (z lat. cognitio - vedomosti, poznanie) - obraz známeho priestoru, prostredia. K. m. sa utvárajú a modifikujú aktívnou interakciou subjektu s okolitým svetom. Môžu pritom vznikať k. m. s rôznym stupňom všeobecnosti, s rozličnou "mierkou" a usporiadaním (napr. prehľadová mapa alebo vodiaca mapa v závislosti od úplnosti predstáv o priestorových vzťahoch a vyhranenosti hľadiska). K. m. sa skúmajú rozličnými metódami: od jednoduchých kresieb po viacrozmerné škálovanie, ktoré umožňuje rekonštruovať štruktúru obrazu podľa výsledkov metrického alebo poradového hodnotenia vzdialenosti medzi bodmi na mape. Tieto výskumy odhalili tendencie preceňovať dobre známe vzdialenosti a podceňovať málo známe, vyrovnávať krivky s malým stupňom zakrivenia, približovať uhly k pravým uhlom a pod. Skreslenie môže zapríčiniť i to, že body na mape patria k rozličným taxonomickým jednotkám. Napr. vzdialenosť medzi mestami v jednom štáte sa zdá menšia než vzdialenosť medzi mestami rozličných štátov, a to dokonca aj vtedy, keď sú tieto vzdialenosti rovnaké.

KOGNITIVNÍ SLOŽITOST, KOGNITÍVNA ZLOŽITOSŤ - psychologická charakteristika poznávacej (kognitívnej) sféry človeka. K. z. odzrkadľuje stupeň kategoriálnej rozčlenenosti (diferencovanosti) vedomia indivídua, umožňujúcej výberovo triediť poznatky o skutočnosti, ktorá sprostredkúva jeho činnosť (-» kategorizácia). K. z. je určená množstvom klasifikačných tried, ktoré subjekt vedome alebo nevedome používa na rozlišovanie objektov z určitej obsahovej oblasti. Vedomie človeka nie je homogénne - v rozličných obsahových oblastiach sa môže vyznačovať rozličnou k. z. (napr. veľkou k. z. v oblasti športu a malou vo sfére medziosobnostného vnímania). Operačným kritériom k. z. môže byť rozmer (počet nezávislých faktorov) subjektívneho sémantického priestoru.

KOGNITIVNÍ STYL, KOGNITÍVNY ŠTÝL (z gréc. stylos - doslovne rydlo na písanie) - 1. relatívne stále individuálne zvláštnosti poznávacích procesov subjektu, ktoré sa prejavujú v jeho stratégii poznávania; 2. súhrn jednotlivých poznávacích ustanoviek alebo druhov kontroly, odhaľovaných batériou špeciálnych testov. Ako ukazovatele individuálnych rozdielov v poznávacej činnosti môžu slúžiť aj iné druhy k. š. (napr. kognitívna zložitosť).

KOMPENZACE PSYCHICKÝCH FUNKCÍ, KOMPENZÁCIA PSYCHICKÝCH FUKCIÍ (z lat. compensatio - vyrovnávanie) - nahrádzanie nedostatočne rozvinutých alebo narušených psychických funkcií využívaním zachovaných funkcií alebo prestavbou čiastočne narušených funkcií. Pri k. p. f. možno zapájať nové nervové štruktúry, ktoré sa predtým nezúčastňovali na vykonávaní daných funkcií. Tieto štruktúry sa funkčne zjednocujú plnením spoločnej úlohy. Podľa koncepcie P. K. Anochina rozhodujúcim momentom v utváraní nového funkčného systému pri k. p. f. je pomocou "spätnej aferentácie" realizované hodnotenie výsledkov, ku ktorým vedie úsilie organizmu (zvieraťa alebo človeka) odstrániť defekt. Existujú dva typy k. p. f.: vnútrosystémová, ktorá sa uskutočňuje zapojením zachovaných nervových zložiek poškodených štruktúr, a medzisystémová, ktorá súvisí s prestavbou funkčného systému, keď sa do činnosti zapájajú nové nervové zložky z iných nervových štruktúr. U človeka sa vyskytujú obidva typy k. p. f. Majú veľký význam pri prekonávaní vrodených alebo raných vývinových defektov. Napr. k. p. f. zrakového analyzátora slepého novorodenca nastáva predovšetkým rozvojom hmatu (t. j. vďaka komplexnej činnosti pohybového a kožno-kinestetického analyzátora), čo si vyžaduje špeciálny nácvik.

KOMPLEX (z lat. complexus - zväzok, súhrn) - spojenie jednotlivých psychických procesov do celku odlišujúceho sa od súčtu svojich prvkov (-» princíp systémovosti). K. nadobúda špecifickú interpretáciu v psychoanalýze, kde označuje skupinu psychických procesov spojených jediným afektom, ktorá sa utvorila na základe hlbinných fylogenetických štruktúr (-» fylogenéza), a predstavuje nevedomý útvar, podmieňujúci štruktúru i zameranosť vedomia. Jednou z úloh psychoterapie v psychoanalýze je priviesť k. do vedomia pacienta (-» komplex menejcennosti, -> oidipovský komplex).

KOMPLEX MÉNĚCENNOSTI, KOMPLEX MENEJCENNOSTI - jeden z centrálnych pojmov individuálnej psychológie A. Adlera, podľa ktorého si dieťa v dôsledku "defektu telesných orgánov" utvára komplex predstáv o vlastnej menejcennosti. Spôsob prekonania tohto komplexu určuje "životný štýl" indivídua.

KOMUNIKACE, KOMUNIKÁCIA (z lat. communico - zovšeobecňujem, spájam, stýkam sa) - sémantický aspekt sociálnej interakcie. Každá individuálna činnosť, keďže sa uskutočňuje v určitom priamom alebo nepriamom vzťahu k iným ľuďom, obsahuje (popri fyzickom) aj komunikačný aspekt. Činnosti vedome zamerané na prenášanie významov iným ľuďom sa označujú aj ako komunikačné. Rozlišuje sa proces k. a akty, ktoré ho tvoria. Základné funkcie komunikačného procesu spočívajú v nadviazaní sociálneho styku pri zachovaní individuality každého komunikačného článku. V jednotlivých aktoch k. sa uplatňuje jej riadiaca, informačná, emočná a fatická (nadväzovanie kontaktov) funkcia. Pritom riadiaca funkcia je geneticky a štruktúrne primárna. Podľa vzájomného pomeru týchto funkcií možno vyčleniť nasledujúce druhy oznámení: motivačné (presvedčovanie, sugescia, príkaz, prosba); informačné (prenos reálnych alebo vymyslených správ); expresívne (vyvolanie emočného prežívania)4, fatické (nadviazanie a udržiavanie kontaktu). Komunikačné procesy a akty možno klasifikovať aj podľa iných kritérií - podľa typu vzťahov medzi účastníkmi: medziosobnostná, verejná, masová k.; podľa prostriedkov k.: jazyková (písomná i ústna), paralingvistická (gesto, mimika, melódia), predmetnoznaková k. (výrobky, výtvarné diela atď.). Pri skúmaní k. sa odhaľu¬je úloha komunikačných bariér - psychologických prekážok v šírení a prijímaní informácie, ktoré vznikajú z rozličných príčin (predsudky, sociálne, politické, morálne, profesionálne a iné rozdiely medzi ľuďmi, najmä medzi zdrojom a adresátom informácie atď.).

KONCENTRACE, KONCENTRÁCIA (z lat. con - s, centrum - stred) - jav inverzný k iradiácii; schopnosť nervových procesov obmedziť šírenie iba na začiatočné ohnisko vzniku.

KONFLIKT (z lat. conflictus - zrážka) - zrážka protikladných, navzájom nezlučiteľných tendencií vo vedomí indivídua, v medziosobnostných vzťahoch jednotlivcov alebo skupín, sprevádzaná výrazným záporným emočným prežívaním. V psychológii sa vymedzujú nasledujúce druhy k.: 1. vnútro- osobnostný k. - zrážka približne rovnako silných, no protikladných motívov, potrieb, záujmov, pudov atd. vo vedomí jednotlivca; 2. medziosobnostný k. - taká situácia z hľadiska interakcie ľudí, kde jednotlivci majú odlišné ciele, alebo uznávajú odlišné hodnoty a normy, ktoré sa snažia uplatňovať vo vzájomných vzťahoch, alebo sa v ostrom konkurenčnom boji snažia dosiahnuť ten istý cieľ, hoci ho môže dosiahnuť iba jedna konkurenčná strana; 3. medziskupinový k., kde ako konkurenčné strany vystupujú sociálne skupiny, ktoré sa snažia dosiahnuť rozdielne ciele a ktoré si svojou praktickou činnosťou robia navzájom prekážky. Problém vnútroosobnostného k. sa skúma vo všeobecnej a pedagogickej psychológii, v patopsychológii a psychoanalýze. Druhy: 1. k. "priblíženie-priblíženie" - stav, pri ktorom si človek musí zvoliť jednu z dvoch rovnako príťažlivých alternatív; 2. k. "priblíženie - vyhýbanie" - v tomto prípade je určitý cieľ pre indivíduum rovnako príťažlivý i nepríťažlivý, vyvoláva kladné i záporné emócie. Takýto k. sa niekedy nazýva ambivalentný; 3. k. "vyhýbanie-vyhýbanie" - tu si jedinec musí zvoliť jednu z dvoch rovnako nepríťažlivých, odpudivých alternatív. Osobitným prípadom vnútroosobnostného k. je tzv. k. rol - sociálna situácia, v ktorej jedinec musí vystupovať v rozporných, navzájom nezlučiteľných rolách. V sociálnej psychológii existujú dve koncepcie medziskupinových k.: motivačná a kognitívna. Motivačná koncepcia vymedzuje k. ako vedomú nezlučiteľnosť zámerov a záujmov jedincov, pričom pri jeho vzniku zdôrazňuje úlohu subjektívnych faktorov. Zástancovia tejto koncepcie (L. Côser a ď.) tvrdia, že k. je neoddeliteľnou súčasťou sociálnej existencie, interakcie jedincov a skupín. Kognitívna koncepcia vidí základy k. v nezlučiteľnosti poznatkov, názorov, poznávacích stratégií proti sebe postavených strán (-> kognitívna psychológia, -> teória kognitívnej disonancie). Podľa tejto koncepcie sa k. prejavuje iba vtedy, keď ho účastníci vnímajú a uvedomujú si ho (F. Deutsch). V oboch týchto koncepciách dominuje individualistické a pragmatické chápanie podstaty k. Experimentálne sa zistilo, že výskyt i charakter k. závisí od úrovne skupinového rozvoja. Čím vyššia je úroveň skupiny, tým menej sa individualistické záujmy stávajú príčinou vnútroskupinových k. Pracovné rozpory v spoločnej činnosti narúšajú normálne medziosobnostné vzťahy oveľa menej než rozpory osobnostné. Psychologické javy, ktoré charakterizujú k., možno preto pochopiť iba v úzkej súvislosti so sociálnopsychologickými osobitosťami skupiny ako systému spoločnej činnosti.

KONFORMITA (z lat. conformis - podobný, primeraný) - tendencia človeka meniť svoje správanie pod vplyvom iných ľudí tak, aby zodpovedalo ich názorom, snaha prispôsobiť toto správanie požiadavkám okolia. K. vzniká tam, kde sa existujúci konflikt medzi vlastným názorom indivídua a názorom skupiny, ku ktorej jedinec patrí, prekonáva tým, že indivíduum súhlasí s názorom skupiny. Ako prvý začal k. skúmať S. Asch, ktorý ju považoval za tendenciu indivídua meniť svoju mienku vplyvom skupinového tlaku a prijímať názory, ktoré uznáva väčšina. Experimenty sa uskutočňovali najmä v difúznych skupinách (-> skupina difúzna), v ktorých skúmané osoby spoločne riešili jednoduché nepodstatné úlohy. Neskôr bola k. vyhlásená za univerzálnu zákonitosť ľudského správania v rozličných sociálnych situáciách. Jav, týmové sebaurčenie, označuje vedomú solidaritu osobnosti s týmom, akceptovanie a aktívne obhajovanie cieľov, hodnôt a noriem týmu. Týmové sebaurčenie sa môže zhodovať s názorom väčšiny; ak je však tento názor v rozpore s cieľmi a hodnotami týmu, v ktorom sú akumulované sociálne normy, jedinec sa môže od tohto názoru dištancovať.

KONSTANTNOST, KONŠTANTNOSŤ (v psychológii) (z lat. constans - stály) - relatívna nezávislosť vnímaných charakteristík objektov od parametrov podráždenia receptorov zmyslových orgánov. Napr. k. veľkosti objektov spočíva v tom, že sa tieto objekty vnímajú ako približne rovnako veľké aj pri zmene vzdialenosti od pozorovateľa. Podobne sa nemení ani tvar objektu pri zmene zorného uhla pozorovateľa a relatívne ani farba povrchu vo vzťahu k spektrálnemu zloženiu svetla, hoci práve ono mení chromatické charakteristiky svetla odrážaného týmto povrchom.

KONTAMINACE, KONTAMINÁCIA (v psychológii) (z lat. contaminatio - zmiešanie) - chybná reprodukcia slov, ktorá spočíva v tom, že sa slabiky patriace k rôznym slovám spájajú do jedného slova. Podobné preskupenia môžu vznikať nielen vnútri slov, ale aj pri reprodukcii zoznamov slov, keď sa slová z jedného zoznamu reprodukujú v druhom. K. vyvoláva zmyslová a fonetická podobnosť slov. Základ k. tvoria javy proaktívnej a retroaktívnej interferencie. V patológii sa k. vyskytuje pri rôznych poruchách pamäti (amnézia). Sémantická organizácia materiálu, ktorý sa má zapamätať, spravidla zabraňuje vzniku k.

KONVERZE, KONVERZIA (z lat. conversio - zmena, prechod) - vytvorenie nového významu slova buď pri jeho prechode do novej paradigmy ("píli" drevo; "píly" na drevo), alebo pri jeho použití v netradičnom kontexte. K. býva príčinou vzniku zmyslových bariér (-> bariéra zmyslová) pri styku. Mechanizmus k. sa využíva pri vtipnom vyjadrovaní.

KOSMICKÁ PSYCHOLOGIE, KOZMICKÁ PSYCHOLÓGIA (z gréc. kosmos - vesmír) - odvetvie psychológie, ktoré skúma psychologické osobitosti práce kozmonauta, ich závislosť od mnohých špecifických faktorov (beztiažový stav, hypodynamika, relatívna senzorická deprivácia a i.), ako aj spôsoby a metódy cieľavedomej organizácie psychickej činnosti kozmonauta počas prípravy i realizácie kozmických letov. K. p. je pokračovaním tej línie leteckej psychológie, ktorá sa v súvislosti s extrémnymi životnými podmienkami kozmonau-tov a zložitosťou nimi vykonávaných úloh dodatočne začala zaoberať mnohými problémami iných odvetví psychologickej vedy: inžinierskej, klinickej, sociálnej, pedagogickej psychológie a i. Vznikli základné smery k. p., ktoré sa zaoberajú problémami prípravy a realizácie kozmic-kých letov. Prípravná etapa zahŕňa okruh otázok spätých s psychologickým výberom kozmonautov, s prihliadaním na ich individuálne vlastnosti počas odbornej prípravy, ako aj s psychologickými aspektmi pri vypracúvaní špeciálnych operátorských návykov a psychologickou prípravou na vplyv faktorov kozmického letu, najmä na osobité podmienky ich fungovania. Dlhodobé orbitálne lety si vyžiadali rozpracovať systém opatrení na psychologické zabezpečenie plynulej činnosti kozmonautov. Patrí doň psychologické zdôvodnenie racionálnych režimov práce a odpočinku počas jednotlivých etáp letu, systematická kontrola a prognóza psychických stavov členov posádky. Dôležitým opatrením počas letu je psychologická podpora, ktorá pozostáva z včasnej korekcie spôsobov činnosti, ako aj rozličné pôsobenia s cieľom riadiť funkčné stavy členov posádky. V poletovom období vystupujú z psychologického hľadiska do popredia úlohy spojené s readaptáciou koz-monautov na pozemské podmienky a s rozpracovaním metód, ktoré tento proces uľahčujú. S postupným rozvojom k. p. sa jej pomerne rozsiahlou súčasťou stáva inžinierska k. p., ktorá zabezpečuje, aby sa v štádiách projektovania, vývoja a zostrojovania pilotovaných kozmických zariadení prihliadalo na osobitosti a vlastnosti človeka, t. j. na to, kto konkrétne bude žiť a pracovať v týchto zariadeniach a riadiť ich. Ďalšou úlohou inžinierskej k. p. je navrhovať také špeciálne trenažéry a imitátory podmienok činnosti kozmonauta, ktoré čo najvernejšie modelujú reálne podmienky a faktory kozmického letu.

KOŽNĚGALVANICKÁ REAKCE (KGR), KOŽNOGALVANICKÁ REAKCIA (KGR) - ukazovateľ elektrickej vodivosti kože. Môže byť fyzikálna a tonická. Fyzikálna k. r. je jedným z komponentov orientačného reflexu, ktorý vzniká ako odpoveď na nový stimul a vyhasína jeho opakovaním. Tonická k. r. sa vyznačuje pomalými zmenami vo vodivosti pokožky, ktoré vznikajú napr. pri únave.

KRIMINALISTICKÁ PSYCHOLOGIE, KRIMINALISTICKÁ PSYCHOLÓGIA (z lat. criminalis - zločinný) - odvetvie právnickej psychológie. K. p. skúma psychologické mechanizmy a psychiku páchateľov trestných činov, problémy utvárania, štruktúry, fungovania a rozpadu zločineckých skupín.