U
psychologický slovník
U
UČENÍ,
UČENIE - proces a výsledok získavania individuálnej skúsenosti.
Pojem u. sa začal pôvodne používať v zoopsychológii v prácach amer. psychológa
E. L. Thorndika a d. Učenie sa odlišuje od "učenia" ako získavania
skúsenosti v činnosti, ktorú usmerňujú poznávacie motívy a ciele (alebo len
motívy). Človek môže prostredníctvom u. nadobúdať akékoľvek skúsenosti
(vedomosti, schopnosti i návyky), zviera nové formy správania. U., ako každé
získavanie skúsenosti, zahŕňa nevedomé spracúvanie obsahu materiálu i jeho
upevňovanie (mimovoľné zapamätávanie). U. je u zvierat hlavnou formou
získavania skúsenosti a uskutočňuje sa buď postupne (v opakujúcich sa aktoch
správania), alebo odrazu (vpečatenie). Zámerné u. u zvierat existuje iba v
začiatočnej forme (prieskum novej situácie, napodobovanie) (-* učenie
zvierat). Úloha a význam u. u človeka sa mení v ontogenéze. V predškolskom
veku je u. hlavným spôsobom získavania skúseností, neskôr ustupuje do pozadia,
uvoľňuje miesto "učeniu", vyučovaniu, hoci nestráca celkom svoj
význam. Dôležitým faktorom u. je úloha osvojovaného materiálu v príslušnej
činnosti. Človek sa lepšie učí ten materiál, ktorý je zároveň cieľom jeho
činnosti. Podľa niektorých teórií existuje jediný mechanizmus u. (u
človeka u zvierat, pre obidva druhy učenia); podľa iných teórií existujú
pre dané druhy u. odlišné mechanizmy. Do prvej skupiny patria behavioristické
teórie (E. L. Thorndike, J. Watson a i.), ktoré chápu u. ako proces náhodného,
slepého asociovania stimulov a reakcií na základe pripravenosti, nácviku,
posilnenia alebo blízkosti v čase a tvrdia, že tento proces nie je spätý s
psychikou a poznaním. Tieto teórie protirečia neskôr zisteným faktom, ktoré
svedčia o tom, že u. je možné aj bez posilnenia, nácviku atď. Do tejto skupiny patria
aj teórie, v ktorých sa u. chápe ako proces zmien psychického odrazu podmienok
činnosti a správania na základe mechanizmu pasívneho utvárania nových väzieb
(asocianizmus), reštrukturá- cie začiatočnej celostnej skúsenosti v podobe
vzorov (tvarová psychológia) alebo plánov (neobehaviorizmus). Do istej miery
sem možno zaradiť aj teóriu J. Piageta (-> ženevská škola genetickej
psychológie) a teórie niektorých predstaviteľov informačného prístupu a
kognitívnej psychológie.
UČENÍ POKUSEM A OMYLEM, UČENIE POKUSOM A OMYLOM - spôsob utvarania nových foriem správania v problémových situáciách. U. p. a o. vo veľkej miere využívali behavioristi na vysvetľovanie učenia ako pravdepodobnostného procesu. Záujem o u. p. a o. sa v psychológii rozšíril po prácach E. L. Thorndika; podľa neho pokusy naslepo, chyby i náhodný úspech, ktorý upevňuje úspešné pokusy, determinujú spôsob získavania individuálnej skúsenosti u zvierat i u človeka. Tvarová psychológia podrobila u. p. a o. kritike a proti nemu postavila ako metódu riešenia problému vhľad. Na nevhodnosť a teoretické nedostatky takejto kontradikcie poukázal I. P. Pavlov. U. p. a o. si zachovalo svoj význam iba v úzkej sfére umelo vytvorených situácií; stalo sa súčasťou konštrukčných princípov kybernetických zariadení.
UČENÍ SOCIÁLNÍ, učenie sociálne* - pojem, ktorý zaviedli behavioristi a ktorý označuje získavanie nových foriem reakcií organizmom prostredníctvom napodobovania správania iných živých bytostí alebo ich pozorovaním. U. s. sa pritom objasňovalo pomocou základných behavioristických pojmov (stimul, reakcia, posilnenie) a experimentálne sa skúmalo na zvieratách. Napr. krysa nasledovala v labyrinte druhú krysu iba vtedy, keď sa reakcie druhej posilňovali potravou. Neskôr bol tento prístup doplnený výskumom poznávacích faktorov.
UCHOVÁNÍ, UCHOVANIE - fáza pamäti, ktorá sa vyznačuje dlhodobým latentným podržaním prijatej informácie. O u. možno usudzovať len z pozorovania iných pamäťových procesov, ktoré predpokladajú jeho existenciu: reprodukcia, znovupoznanie, opakované učenie. U. materiálu podstatne závisí od organizácie mnestických prostriedkov (-» mnemonika) a od opatrení proti zabúdaniu (-» zapamätávanie, -» opakovanie). Rozlišuje sa aktívne a pasívne u. Pri aktívnom u. sa skladovaný materiál vnútorne pretvára, od jednoduchého cyklického opakovania až po jeho začlenenie do systémov nových sémantických vzťahov, čo značne zvyšuje pravdepodobnosť jeho ďalšej reprodukcie. Pri pasívnom u. sa podobné aktívne zmeny nevyskytujú.
ÚCHYLNÉ CHOVÁNÍ, ÚCHYLNÉ SPRÁVANIE - systém konania alebo jednotlivé činy, ktoré odporujú spoločensky prijatým právnym alebo etickým normám. Hlavné druhy ú. s. sú: zločinnosť a trestne nestíhateľné (nie protiprávne) amorálne správanie (systematický alkoholizmus, mamonárstvo a pod.). Súvislosť medzi týmito formami ú. s. tkvie v tom, že spáchaniu trestného činu často predchádza amorálne správanie, ktoré sa stalo pre dané indivíduum návykom. Pri skúmaní ú. s. zaujíma významné miesto výskum jeho motívov, príčin a podmienok, ktoré napomáhajú jeho vznik, možností jeho prevencie a odstraňovania. Pri vzniku ú. s. majú osobitne dôležitú úlohu defekty v právnom a mravnom vedomí, obsah potrieb osobnosti, zvláštnosti charakteru, emočno-vôľovej sféry (-> vola). Zločinnosť ako druh ú. s. sa skúma predovšetkým v kriminológii, ktorá spolu s poznatkami iných vied využíva aj výsledky psychologických výskumov. Nie protiprávne ú. s. je tiež do značnej miery podmienené nedostatkami vo výchove, ktoré utvárajú viac či menej stabilné psychologické vlastnosti prispievajúce k amorálnemu konaniu. Prvé prejavy ú. s. možno niekedy pozorovať už u detí alebo dospievajúcej mládeže a pripisujú sa pomerne nízkej úrovni inteligencie, neukončenému procesu formovania osobnosti, zápornému vplyvu rodiny a najbližšieho prostredia, závislosti dospievajúcich od požiadaviek skupiny a jej hodnotových orientácií. Ú. s. detí a dospievajúcej mládeže je často prostriedkom presadenia, vyjadruje protest proti skutočnej alebo zdanlivej nespravodlivosti dospelých. Ú. s. sa môže spájať s primeraným poznaním mravných noriem, čo poukazuje na nevyhnutnosť utvárať už v pomerne ranom veku mravné návyky. Ak sa ú. s. spája s psychickými ochoreniami, jeho náprava vyžaduje nielen pedagogické, ale aj terapeutické zásahy.
ÚNAVA - dočasné zníženie výkonnosti vplyvom dlhodobého pôsobenia záťaže. Vzniká v dôsledku vyčerpania vnútorných zdrojov indivídua a nesúladu systémov, ktoré zabezpečujú činnosť. Ú. má rôzne prejavy: na úrovni správania -- nízka produktivita práce, pomalá a nepresná práca; na fyziologickej úrovni - sťažené vypracúvanie podmienených spojov, zvýšená inertnosť nervových procesov (-> nervový systém); na psychologickej úrovni - znížená citlivosť, poruchy pozornosti, pamäti, intelektových (-> inteligencia) procesov, zmeny v emočno-motivačnej sfére (emócie). Stav ú. sprevádza súhrn subjektívnych pocitov unavenosti. Prejavy ú. sa líšia podľa druhu záťaže, lokalizácie jej pôsobenia, času potrebného na obnovenie optimálnej výkonnosti. Na základe toho sa vymedzujú rôzne druhy ú.: fyzická a duševná, akútna a chronická atd. Ak sa neurobia opatrenia na zníženie alebo odstránenie sprievodných javov ú., môžu sa rozvinúť hraničné a patologické stavy. V súvislosti s tým je aktuálna včasná diagnostika a prevencia ú. Prevenciu ú. zabezpečuje racionálna organizácia práce, optimalizácia režimu práce a odpočinku, špecializovaný tréning a učenie, používanie rôznych metód na zvýšenie individuálnej odolnosti proti ú.
UNAVENOST, UNAVENOSŤ- súhrn subjektívnych pocitov, ktoré sprevádzajú stav únavy. Vyznačuje sa pocitom slabosti, malátnosti, nevládnosti, pocitom fyziologickej nepohody, uvedomením si porúch v priebehu psychických procesov, stratou záujmu o prácu, prevládaním tendencie prerušiť činnosť, negatívnymi emočnými reakciami. U. môže vzniknúť aj pri dlhodobom vykonávaní jednotvárnej činnosti. Možná je však i paradoxná u., ktorá nesúvisí s únavou, ako aj to, že u objektívne unaveného človeka u. chýba.
ÚROVEŇ ASPIRACÍ, ÚROVEŇ AĚPIRÁCIÍ - označuje: 1. úroveň cieľa, ktorého dosiahnutie je celkovým cieľom série budúcich činností (ideálny cieľ); výber cieľa určitej činnosti, ktorý vzniká v dôsledku prežívania úspechu alebo neúspechu viacerých minulých činností (aktuálna ú. a.); 3. želanú úroveň sebahodnotenia osobnosti (úroveň "ja"). Snaha subjektu zvýšiť sebahodnotenie v podmienkach, keď si voľne volí stupeň ťažkosti určitej činnosti, vedie uňho ku konfliktu dvoch tendencií - tendencie zvýšiť ašpirácie, aby získal maximálny úspech, a tendencie znížiť ašpirácie, aby sa vyhol neúspechu. Prežívanie úspechu (alebo neúspechu) pri dosiahnutí (alebo nedosiahnutí) ú. a. má za následok posun ú. a. na ťažšie úlohy (alebo ľahšie). Voľba menej náročného cieľa po úspechu alebo náročnejšieho cieľa po neúspechu (atypická zmena ú. a.) svedčí o nerealistickej ú. a. alebo o neadekvátnom sebahodnotení. Ľudia s realistickou ú. a. sa vyznačujú dôverou v svoje schopnosti, dôslednosťou pri dosahovaní cieľa, väčšou produktivitou, kritickosťou pri hodnotení dosiahnutého. Neadekvátnosť sebahodnotenia môže viesť ku krajne nerealistickým (zvýšeným alebo zníženým) ašpiráciám. V správaní sa to prejavuje vo voľbe buď veľmi ťažkých, alebo veľmi ľahkých cieľov, vo zvýšenej úzkostlivosti, nedôvere v svoje schopnosti, tendencii vyhýbať sa súťaženiu, v nekritickosti pri hodnotení dosiahnutého, nesprávnosti predpovedí atď.
ÚROVEŇ SKUPINOVÉHO ROZVOJE, ÚROVEŃ SKUPINOVÉHO ROZVOJA - parametrami utvárania skupiny sú také ukazovatele ako dĺžka existencie skupiny, výskyt vzťahov nadriadenosti a podriadenosti, počet skupinových komunikácií, počet vzájomných sociometrických volieb (-» sociometria) atď., ďalej cieľmi, hodnotami, organizáciou spoločnej činnosti a sociálny charakter týchto cieľov a hodnôt. Na základe toho možno medzi skupiny s vyššou ú. s. r. zaradiť týmy a také skupiny, ktoré sa im približujú svojou štruktúrou a sociálnopsychologickými charakteristikami. Medzi skupiny s nižšou ú. s. r. možno zaradiť skupiny, ktoré sa vyznačujú asociálnymi vlastnosťami (rozličné druhy asociálnych asociácií), a difúzne skupiny (-» skupina difúzna), ktorým obyčajne chýbajú spoločné ciele a hodnoty.
ÚTLUM, ÚTLM - aktívny proces, ktorý je nerozlučne spätý so vzruchom a ktorý potláča činnosť nervových centier alebo výkonných orgánov. V prvom prípade sa ú. nazýva centrálny, v druhom periférny. Periférny ú. objavili r. 1840 bratia Weberovci, ktorí zistili, že srdcové sťahy sa tlmia pri rytmickom dráždení blúdivého nervu. Centrálny ú. objavil I. M. Sečenov (1863). Tento objav mal veľký vplyv na výskum tak neurodynamiky, ako aj regulácie psychických procesov. Podstata ú. bola dlhý čas nejasná. Spočiatku ho fyziológovia stotožňovali s pasívnym stavom alebo vyčerpaním príslušných buniek. V súčasnosti sa zistili dva rôzne spôsoby ú. bunkovej aktivity: ú. ako výsledok aktivácie zvláštnych útlmových centier alebo ako následok predchádzajúceho vzruchu bunky. Ú. je nevyhnutnou súčasťou integračnej, koordinovanej činnosti nervového systému. I. P. Pavlov vyčlenil vo vyššej nervovej činnosti dva hlavné typy kôrového ú.: vonkajší alebo nepodmienený a vnútorný alebo podmienený, ktoré sa líšia podmienkami vzniku a šírenia. Tieto typy ú. umožňujú organizmu výberovo reagovať na pôsobenie okolitého prostredia, primerane reagovať v čase, t. j. spolu s procesmi vzruchu zabezpečujú optimálne prispôsobovanie sa organizmu ustavične sa meniacemu prostrediu.
ÚZKOST, ÚZKOSŤ - emočný stav, ktorý vzniká v situáciách neurčitého nebezpečenstva a prejavuje sa očakávaním nepriaznivého vývoja udalostí. Na rozdiel od strachu ako reakcie na konkrétne ohrozenie ú. predstavuje generalizovaný, difúzny alebo bezpredmetný strach. U ľudí ú. zvyčajne súvisí s očakávaním neúspechu v spoločenskom styku a často býva podmienená tým, že si daný jedinec neuvedomuje zdroj nebezpečenstva. Funkciou ú. je nielen upozorňovať subjekt na možné nebezpečenstvo, ale zároveň ho aj podnecovať, aby toto nebezpečenstvo hľadal a konkretizoval, aby aktívne skúmal prostredie s cieľom určiť ohrozujúci predmet. Ú. sa môže prejavovať pocitmi bezradnosti, nedostatkom sebadôvery, bezmocnosti voči vonkajším faktorom, preceňovaním ich sily i nebezpečenstva. V správaní sa ú. prejavuje celkovou dezorientáciou činnosti, narúšajúcou jej zameranie a produktivitu. Ú. ako mechanizmus vývinu neuróz (ú. neurotická), ktoré sa vytvárajú na základe vnútorných protirečení vo vývine a štruktúre ľudskej psychiky (napr. v dôsledku zvýšenej úrovne ašpirácií, morálneho konfliktu motívov a pod.), môže u jedinca viesť k neadekvátnemu presvedčeniu, že je ohrozovaný inými ľuďmi, sebou samým, vlastným konaním a pod. V empirických výskumoch sa rozlišuje situačná ú., ktorá charakterizuje stav indivídua v určitom momente, a ú. ako črta osobnosti (úzkostlivosť), t. j. zvýšená tendencia prežívať ú. zapríčinenú reálnym alebo zdanlivým nebezpečenstvom. Ú. zmierňujú obranné mechanizmy - vytesnenie, náhrada, racionalizácia, projekcia atď.
ÚZKOSTLIVOST, ÚZKOSTLIVOST - tendencia indivídua prežívať úzkosť; vyznačuje sa nízkym prahom vzniku úzkostnej reakcie. Je to jeden zo základných parametrov individuálnych rozdielov. Ú. sa zvyčajne zvyšuje pri neuro- psychických a ťažkých somatických ochoreniach, ale aj u zdravých ľudí, ktorí prežili psychotraumu, i u osôb s úchylným správaním. Vo všeobecnosti je ú. subjektívnym prejavom životnej nepohody osobnosti. Súčasné výskumy ú. sú zamerané na rozlíšenie situačnej ú., spätej s konkrétnou vonkajšou situáciou, a osobnostnej ú., ktorá tvorí stabilnú osobnostnú Črtu, ako aj na rozpracovanie metód analýzy ú. ako výsledku interakcie osobnosti a prostredia.