E
psychologický slovník

E

EFEKT BUMERANGOVÝ (z angl. boomerang, z lat. effectus - vykonanie, činnosť) - sociálnopsychologický jav, prejavujúci sa v tom, že jedinec pri vnímaní a hodnotení informácií, ktoré sú zamerané na zmenu jeho postojov, úsudkov a názorov, nielenže nemení svoje pôvodné stanovisko, ale ešte väčšmi sa v ňom utvrdzuje. E. b. sa prejavuje najčastejšie vtedy, keď ľudia, ktorým sú informácie adresované, majú veľmi negatívny vzťah k zdroju týchto informácií alebo k človeku, ktorý ich podáva; keď sú ľudia nútení dlhodobo vnímať informácie, ktoré ich nezaujímajú.

EFEKT NEUKONČENÉ ČINNOSTI, EFEKT NEUKONČENEJ ČINNOSTI - jav, ktorým sa označuje vplyv prerušenia činnosti na pamäťové procesy. Prerušené úlohy sa v dôsledku pretrvávania motivačného napätia zapamätávajú lepšie než ukončené. V pokusoch sa zistilo, že počet zapamätaných prerušených úloh bol približne dvakrát väčší ako počet zapamätaných ukončených úloh. E. n. č. závisí od mnohých premenných: veku skúmanej osoby, pomeru počtu ukončených a neukončených úloh, dĺžky riešenia jednotlivých úloh, relatívnej zložitosti úloh, vzťahu subjektu k prerušenej činnosti, jeho záujmu o vykonanie úlohy atď. E. n. č. sa však vždy neprejavuje. Ukázalo sa, že pri veľmi silnej zainteresovanosti sa lepšie zapamätávali ukončené činnosti, zatiaľ čo pri slabej motivácii prerušené úlohy. Tieto experimenty sa stali neskôr východiskom pri výskume vplyvu úrovne ašpirácií, sebahodnotenia osobnosti na pamäťové procesy. Dokázalo sa, že pri adekvátnom sebahodnotení sa e. n. č. prejavil, kým pri zvýšenom alebo zníženom sebahodnotení sa nevyskytol. Napriek veľkému množstvu získaných experimentálnych poznatkov e. n. č. nie je doteraz definitívne teoreticky objasnený.

EFEKT NOVOSTI - väčšia pravdepodobnosť zapamätania si tých prvkov, ktoré sú v rade posledné, v porovnaní s tými, ktoré sú v strede (-» efekt okrajový). Skúma sa v kontexte výskumov pamäti, procesov učenia a sociálnej percepcie (-» percepcia sociálna). Zistilo sa, že e. n. nezávisí od dĺžky zapamätávaného radu a od tempa jeho podávania, ale od charakteru činnosti vykonávanej bezprostredne po podaní daného radu prvkov: ak skúmaná osoba vykonáva úlohu súvisiacu s detekciou signálu (J. Reitman), e. n. sa prejavuje; ak však skúmaná osoba rieši verbálnu úlohu (napr. matematický príklad), e. n. sa neprejaví (L. a M. Petersonovci). E. n. súvisí s vybavovaním si informácií v krátkodobej pamäti (-> pamäť krátkodobá). Ak e. n. chýba, k danej informácii sa pripája iná zhodná informácia, postupujúca do skladu krátkodobej pamäti. E. n. sa podobne ako okrajový efekt interpretuje rozlične. V sociálnej psychológii sa e. n. skúma pri vnímaní ľudí a spočíva v tom, že vo vzťahu k známemu človeku sa ako najdôležitejšia ukazuje posledná informácia o ňom, zatiaľ čo vo vzťahu k neznámemu človeku je najdôležitejšia prvá informácia (-» efekt primámosti).

EFEKT OKRAJOVÝ - jav spočívajúci v tom, že skúmaná osoba si z prvkov usporiadaných v rade lepšie zapamätá tie, ktoré sú na začiatku a na konci, než tie, ktoré sú v strede. Tento jav, ktorý odhalil nem. psychológ H. Ebbinghaus, sa potvrdil v mnohých ďalších výskumoch. E. o. sa prejavuje tak pri bezprostrednej, ako aj pri oddialenej reprodukcii. Podľa franc. psychológa M. Foucaulta, je tento jav výsledkom interakcie procesov vnútorného útlmu, ktoré pôsobia počas učenia a spomaľujú ho (-> útlm proaktívny, -» útlm retroaktívny). V súčasných výskumoch sa e. o. študuje ako efekt primárnosti a efekt novosti.

EFEKTORY - orgány alebo systémy orgánov, ktoré reagujú (prostredníctvom neuro- humorálnych mechanizmov) na pôsobenie vonkajších alebo vnútorných podnetov a vystupujú v úlohe výkonného článku reflexného aktu. Napr. e. zrakového reflexu je kruhový sval dúhovky oka, ktorý sa svetlom sťahuje (-> nepodmienený reflex).

EFEKT PRIMÁRNOSTI - väčšia pravdepodobnosť zapamätania si niekoľkých prvkov umiestnených v rade ako prvých v porovnaní s prvkami v strede radu (-> efekt okrajový). Tento efekt sa študuje v kontexte výskumov pamäti, procesov učenia a sociálnej percepcie (-> percepcia sociálna). V mnohých výskumoch sa zistilo, že e. p. závisí od množstva zapamätávaného materiálu a tempa jeho podávania: čím je rad podávaných prvkov dlhší a čím je rýchlejšie tempo jeho podávania, tým menej začiatočných prvkov sa zapamätá; od organizácie opakovania zapamätávaného materiálu, od výskytu synonym alebo homoným: ak sa takéto slová vyskytujú, v niektorých prípadoch sa e. p. zmenšuje. Na e. p. nevplýva charakter činnosti, ktorá sa vykonáva bezprostredne po podaní radu. E. p. sa vysvetľuje tým, že začiatočné prvky v rade sa v dôsledku viacnásobného opakovania dostanú do dlhodobej pamäti (-» pamäť dlhodobá) a ich vybavenie súvisí s efektívnosťou ich hľadania v sklade tejto pamäti. V sociálnej psychológii sa e. p. skúma pri vzájomnom vnímaní ľudí, keď sa zisťuje, ako vplýva určité poradie podávaných informácií o človeku na utváranie mienky o ňom (-» efekt novosti, -> stereotyp sociálny).

EGOCENTRISMUS, EGOCENTRIZMUS (z lat. ego - ja, centrum - stred kruhu) - neschopnosť jedinca, ktorý je zameraný na vlastné záujmy, zmeniť svoj východiskový kognitívny postoj k určitému objektu, názoru alebo predstave dokonca aj vtedy, keď stojí zoči-voči informáciám protirečiacim jeho predchádzajúcej skúsenosti. Podstatou e. je, že subjekt nedokáže pocho-piť, že okrem jeho hľadiska existujú aj iné, odlišné hľadiská. E. sa prekonáva postupným rozvíjaním schopnosti decentrácie. E. sa prejavuje prevažne v ranom detskom veku a prekonáva sa prevažne v 12. - 14. roku; tendencia k zvyšovaniu e. sa vyskytuje aj v starobe. V konkrétnych výskumoch sa analyzujú rozličné druhy e.: 1. poznávací e., typický pre vnímanie a myslenie; 2. morálny e., ktorý svedčí o neschopnosti vnímať morálne príčiny konania iných ľudí; 3. komunikačný e., ktorý sa vyskytuje pri odovzdávaní informácií iným ľuďom. Rozličné druhy e. možno prekonávať relatívne nezávisle od seba.

EGOISMUS, EGOIZMUS (z lat. ego - ja) - hodnotová orientácia subjektu, pri ktorej v živote jedinca prevládajú jeho vlastné záujmy a potreby bez ohľadu na záujmy iných ľudí a sociálnych skupín. Pre e. je typický vzťah subjektu k iným ľuďom ako k objektu a prostriedku na dosiahnutie zištných cieľov. Vývin e. a jeho premena na dominantnú zameranosť osobnosti sa objasňuje chybami vo výchove jedinca. Ak je rodinná výchova objektívne zameraná na posilňovanie takých prejavov osobnosti dieťaťa, ako je nadmerné sebahodnotenie a egocentrizmus, môže sa u neho vytvoriť stála hodnotová orientácia, pri ktorej berie do úvahy iba svoje vlastné záujmy, potreby, prežívanie a pod. V dospelosti môže takéto sústredenie na vlastné "ja", sebaláska a úplná ľahostajnosť k vnútornému svetu iného človeka alebo sociálnej skupine viesť k odcudzeniu ako prežívaniu osamotenosti subjektu vo svete, ktorý je voči nemu nepriateľský. V mnohých psychologických a etickopsychologických koncepciách sa e. považuje za vrodenú vlastnosť človeka, ktorá vraj zabezpečuje ochranu jeho existencie. E. v bežnom zmysle slova sa považuje za protiklad altruizmu.

ECHOLÁLIE, ECHOLÁLIA (z gréc. echo - odraz zvuku, lalia - reč) - automatické opakovanie počutých slov, ktoré možno pozorovať pri niektorých psychických ochoreniach (schizofrénii, poškodení čelových lalokov mozgu a i.) u dospelých i detí. E. sa niekedy vyskytuje aj u normálne sa vyvíjajúcich detí ako jedno z raných štádií utvárania ich reči.

ECHOPRAXE, ECHOPRAXIA (z gréc. echo - odraz zvuku, praxia - činnosť) - napodobujúce, automatické opakovanie pohybov a činností iných ľudí. E. sa môže prejavovať v rôznych formách; najčastejšie chorý opakuje relatívne jednoduché pohyby, ktoré sa uskutočňujú pred jeho očami (napr. zdvihnutie ruky, tlieskanie a pod.). Jednou z foriem e. je echolália. S e. sa možno stretnúť pri schizofrénii, poškodení čelových lalokov mozgu, organických ochoreniach mozgu.

EIDETISMUS, EIDETIZMUS (z gréc. eidos - obraz) - schopnosť niektorých jedincov (eidetikov) uchovať a reprodukovať neobyčajne živý a detailný obraz predtým vnímaných predmetov a scén. Výskum e. sa stal hlavnou témou prác predstaviteľov marburskej psychologickej školy (E. R. Jaensch, O. Kroh a d.), ktorí dospeli k záveru, že v predškolskom a mladšom školskom veku je e. bežným, dokonca zákonitým javom. Údaje získané najmä z hromadného výskumu detí sa považovali za dôkaz toho, že v eidetických obrazoch sa detailne reprodukujú predmetné scény, že eidetické obrazy sa prežívajú podobne ako skutočné vnímanie a pod. V polovici 30. rokov publikácie pracovníkov Marburského psychologického inštitútu nadobudli otvorene pseudovedecký charakter a klasifikácia druhov e. sa stala základom fašistickej typológie osobnosti. Existuje iba relatívne málo prípadov, v ktorých je spoľahlivo dokázaný výskyt eidetických obrazov, napr. u niektorých (avšak nie u všetkých) ľudí s vynikajúcou pamäťou, u maliarov, hudobníkov. V týchto prípadoch sa e. často spája so synestéziou.

EMOCE, EMÓCIE (z lat. emoveo - otriasam v základoch) - psychický odraz vo forme bezprostredného citového prežívania životného zmyslu javov a situácií, ktoré je podmienené vzťahom medzi ich objektívnymi vlastnosťami a potrebami subjektu. E. vznikli v evolúcii ako prostriedok, ktorý umožňuje živým bytostiam určovať biologický význam stavov organizmu a vonkajších vplyvov. Najjednoduchšou formou e. je tzv. emočný tón pocitov - bezprostredné prežívanie, ktoré sprevádza jednotlivé životne dôležité podnety (napr. chuťové, tepelné) a ktoré podnecuje subjekt k tomu, aby ich naďalej prijímal alebo sa im vyhýbal. V extrémnych podmienkach, keď sa subjekt nevie vyrovnať so situáciou, vznikajú afekty. Z hľadiska svojho pôvodu sú e. formou druhovej skúsenosti: jedinec tým, že sa zameriava na určité e., vykonáva nevyhnutné činnosti (napr. pri vyhýbaní sa nebezpečenstvu, zachovávaní rodu), ktorých zmysel je preň skrytý. E. sú dôležité aj pre získavanie individuálnej skúsenosti. V tomto prípade sú e. vyvolávané situáciami a signálmi, ktoré predchádzajú vplyvy a podnety priamo vedúce k e., čo subjektu umožňuje, aby sa zavčasu na nepripravil. Energetickú mobilizáciu (aktivá-ciu) organizmu, ktorá je nevyhnutná na realizáciu funkcií e., zabezpečuje vegetatívny nervový systém a jeho interakcia s mozgovými štruktúrami, tvoriacimi centrálny nervový substrát e. Pri e. nastávajú zmeny v činnosti dýchacích a tráviacich orgánov, srdcovo-cievneho systému, žliaz s vnútorným vylučovaním, kostrového a hladkého svalstva a pod. E. človeka sú produktom spoločensko-historického vývoja. Patria medzi procesy vnútornej regulácie správania. Ako subjektívna forma prejavu potrieb e. predchádzajú činnosť zameranú na uspo-kojovanie týchto potrieb, podnecujú a usmerňujú ju. Najvyššou formou rozvoja e. u človeka sú stále city voči predmetom, ktoré zodpovedajú jeho vyšším potrebám. Silný prevládajúci cit sa nazýva vášeň. Udalosti, ktoré signalizujú možné zmeny v živote človeka, môžu popri špecifických e. vyvolať aj zmeny v celkovom emočnom ladení - tzv. nálady. Emočný život človeka má rôznorodý obsah: e. vyjadrujú hodnotiaci vzťah k určitým podmienkam, ktoré pomáhajú alebo bránia realizovať činnosť (napr. strach, hnev), ku konkrétnym výsledkom danej činnosti (radosť, rozhorčenie), k vzniknutým alebo možným situáciám a pod. Charakter a dynamika situačných e. sú určované tak objektívnymi udalosťami, ako aj citmi, na základe ktorých sa tieto e. rozvíjajú (napr. z lásky sa môže vyvinúť hrdosť na milovaného človeka, rozhorčenie nad jeho neúspechmi, žiarlivosť a pod.). Vzťah k odrážaným javom ako hlavná vlastnosť e. je daný v ich kvalitatívnych charakteristikách (vzťah môže byť kladný alebo záporný, môže sa prejaviť rozličným spôsobom: ako údiv, radosť, odpor, rozhorčenie, úzkosť, žiaľ a pod.) a v dynamike ich priebehu (trvanie, intenzita atd.), v ich vonkajšom prejave, tzv. emočnej expresii (mimika, reč, pantomimika). E. človeka majú rôzny stupeň uvedomenia. Konflikt medzi vedomými a nevedomými (-> nevedomie) e. je často základom neuróz. Vývin e. v ontogenéze sa prejavuje v diferenciácii kvalít e., v raste zložitosti situácií (objektov), ktoré vyvolávajú emočnú reakciu, v rozvoji schopnosti regulovať e. a ich vonkajšie prejavy. Emočná skúsenosť človeka sa mení a obohacuje počas vývinu osobnosti v dôsledku spoluprežívania (empátia), ktoré sa utvára v styku s inými ľuďmi, pri vnímaní umeleckých diel, vplyvom masovokomunikačných prostriedkov. E. vystupujú ako regulátor ľudského styku, ovplyvňujú výber partnerov styku a určujú metódy a prostriedky styku. Jedným z prostriedkov styku sú výrazové pohyby, ktoré majú signálny a sociálny charakter. Napriek niektorým spoločným črtám sa výrazové pohyby podstatne odlišujú v rozličných historických epochách a rozličných kultúrach.

EMOCIONALITA - vlastnosť človeka charakterizujúca obsah, kvalitu a dynamiku jeho emócií a citov. Podstatné aspekty e. odzrkadľujú javy a situácie, ktoré majú pre subjekt osobitý význam. Sú pevne späté so základnými špecifickosťami osobnosti, s jej mravným potenciálom: smerovaním motivačnej sféry, svetonázorom, hodnotovými orientáciami a pod. Kvalitatívne vlastnosti e. charakterizujú vzťah indivídua k javom okolitého sveta a prejavujú sa v polarite a modalite dominujúcich emócií. Medzi dynamické vlastnosti e. patria osobitosti vzniku, priebehu a ukončenia emočných procesov a ich vonkajšieho výrazu. E. je popri aktivite jednou zo základných zložiek temperamentu.

EMPATIE, EMPÁTIA (z gréc. empatheia - spoluprežívanie) - postihnutie emočných stavov iného človeka v podobe spoluprežívania. Termín e. zaviedol E. B. Titchener, ktorý v ňom zlúčil navzájom si blízke názory na sympatiu a tézy koncepcie vcítenia sa E. Clifforda a T. Lippsa. Rozlišuje sa emočná e., založená na mechanizmoch projekcie (-> testy projekčné) a napodobovania motorických a afektívnych reakcií iného človeka, kognitívna e., založená na poznávacích procesoch (porovnávanie, analógia atď.), a predikčná e., ktorá sa chápe ako schopnosť človeka predvídať afektívne reakcie iného človeka v konkrétnych situáciách. Ako osobitné formy e. sa vyčleňujú: spoluprežívanie - prežívanie rovnakých emočných stavov, ako pociťuje iný človek, na základe stotožnenia sa s ním; spolucítenie - prežívanie citov iného človeka. Dôležitou vlastnosťou procesov e., ktorá ju odlišuje od iných druhov porozumenia (akceptácie rol, decentrácie a pod.), je nízky stupeň reflexívnej (-» reflexia) stránky, odmedzenie sa na bezprostrednú emočnú skúsenosť. Zistilo sa, že schopnosť e. jednotlivcov rastie so skúsenosťou; e. sa ľahšie realizuje, ak existuje zhoda medzi reakciami správania a emočnými reakciami jedincov, ako aj u veľmi úzkostlivých jedincov (-> úzkostlivosť).

ERGONOMIE, ERGONÓMIA (z gréc. ergon - práca, no- mos - zákon) - spoločný názov pre skupinu vied, ktoré sa zaoberajú komplexným výskumom človeka vo výrobnej činnosti a optimalizáciou pracovných prostriedkov a podmienok. Do e. sa začleňujú aplikované oblasti inžinierskej psychológie, psychológie, fyziológie a hygieny práce, antropológie, niektoré aspekty vedeckej organizácie práce, technickej estetiky (dizajnu), kybernetiky, všeobecnej teórie systémov, teórie automatizovaného riadenia a i. Predmetom e. je štúdium a optimalizácia systému "človek-stroj-prostredie". Metodologickým základom e. je systémový prístup, ktorý umožňuje získať všestranný pohľad na pracovný proces a spôsoby jeho zdokonaľovania. Spolu s inžinierskou psychológiou rieši e. také problémy, ako je hodnotenie spoľahlivosti, presnosti a stability práce operátora, rozdelenie funkcií medzi človekom a stro-jom, výskum vplyvu psychickej záťaže, únavy, stresu, emočných stavov na efektívnosť práce človeka; rozpracúva metódy a prostriedky výberu a výučby odborníkov. E. organicky súvisí s umeleckým dizajnom novej techniky, technologického zariadenia, pracovísk, interiérov, dopravných prostriedkov a systémov, vizuálnej komunikácie, priemyslových komplexov. Bolo schválených viacero štátnych noriem v oblasti.

ETOLOGIE, ETOLÓGIA (z gréc. ethos - mrav, charakter, spôsob správania, logos - učenie) - veda o "biológii správania", o všeobecných biologických základoch a zákonitostiach správania zvierat. Označenie e. zaviedol r. 1895 L. Dollo, ktorý vypracoval aj jej základné princípy. Medzi úlohy e. patrí výskum fylogenetického a oiitogenetického (-> fylogenéza, -» ontogenéza) rozvoja správania zvierat, odhalenie významu správania ako evolučného faktora, individuálnej a populačnej adaptácie. Hlavná pozornosť sa pritom venuje typickým druhovým (inštinktívnym) prvkom správania. Etologická analýza sa opiera o skúmanie celostného aktu správania pomocou biologických metód. Typické druhové výrazy a pohyby sa zaznamenávajú v podobe "etogramov" (systematizo-vaných "katalógov" pohybovej aktivity živočíšnych druhov); prostredníctvom pozorovania a experimentov sa zisťuje funkčný význam týchto prvkov, kvantitatívne a kvalitatívne sa analyzujú vonkajšie a vnútorné faktory správania. Osobitná pozornosť sa venuje biologickým (ekologickým) mechanizmom aktov správania. Upresňujú sa vzťahy medzi živočíšnymi druhmi a ostatnými taxónmi zvierat z hľadiska správania. E. skúma aj odchýlky správania zvierat od normy v extrémnych situáciách. Jej poznatky sa uplatňujú pri vypracúvaní vedeckých základov chovu zvierat v zajatí (-» zoopsychológia, -> inštinktívne správanie zvierat).

EUFÓRIE, EUFÓRIA, (z gréc. eyphoria) - povznesená radostná, veselá nálada, stav bezstarostnosti a istoty, ktorý nezodpovedá objektívnym okolnostiam a pri ktorom možno pozorovať mimické a celkové pohybové oživenie, psychomotorický nepokoj.

EXPERIMENT (v psychológii) (z lat. experi- mentum - skúška, pokus) - jedna zo základných metód vedeckého poznania vôbec a psychologického výskumu osobitne (spolu s pozorovaním). Od pozorovania sa e. líši tým, že bádateľ (experimentátor) aktívne zasahuje do situácie, plánovité manipuluje s jednou alebo niekoľkými premennými (faktormi) a registruje príslušné zmeny v správaní skúmaného objektu. Správne navrhnutý e. umožňuje overovať hypotézy o kauzálnych vzťahoch, pričom sa neobmedzuje len na konštatovanie vzťahu (korelácie) medzi premennými. Rozlišujú sa tradičné a faktorové plány e. Pri tradičnom pláno-vaní sa mení iba jedna nezávislá premenná, pri faktorovom niekoľko. Prednosťou fakto- rového plánu e. je, že umožňuje hodnotiť interakciu faktorov - zmeny charakteru vplyvu jednej premennej v závislosti od veľkosti inej. Na štatistické spracovanie výsledkov e. sa v danom prípade používa analýza rozptylu (R. Fisher). Ak je skúmaná oblasť relatívne neznáma a neexistuje systém hypotéz, uplatňuje sa tzv. pilotážny e. (-» pilotážny výskum), ktorého výsledky upresňujú smer ďalšej analýzy. Ak existujú dve navzájom protikladné hypotézy a e. sa plánuje tak, aby bolo možné vybrať si jednu z nich, hovoríme o "krížovom e." (lat. experimentum crucis). Kontrolný e. má za cieľ overiť určitú závislosť. Použitie e. však naráža na isté ohraničenia, vyplývajúce z toho, že často nie je možné zámerne meniť premenné. Napr. v diferenciálnej psychológii a psychológii osobnosti má empirická závislosť medzi premennými prevažne korelačný charakter (t. j. pravdepodobnostnú a štatistickú závislosť), čo spravidla neumožňuje zisťovať kauzálne vzťahy. Jedna z ťažkostí pri uplatňovaní e. v psychológii spočíva v tom, že bádateľ komunikuje so skúmanou osobou a môže nevedomky ovplyvniť jej správanie. Osobitnú kategóriu metód psychologického výskumu a pôsobenia predstavujú formujúce alebo vyučovacie e. (-> e. formujúci). Tieto e. umožňujú zámerne formovať vlastnosti takých psychických procesov, ako je vnímanie, pozornosť, pamäť, myslenie.

EXPERIMENT FORMUJÍCÍ, EXPERIMENT FORMUJÚCI - metóda sledovania zmien v psychike dieťaťa, pri ktorej ho bádateľ (experimentátor) aktívne ovplyvňuje. Používa sa vo vývinovej a pedagogickej psychológii. E. f. sa do značnej miery uplatňuje v sov. psychológii pri skúmaní konkrétnych spôsobov utvárania osobnosti dieťaťa, zjednocuje psychologické výskumy s hľadaním a projektovaním najefektívnejších foriem vzdelávacieho a výchovného procesu v pedagogike. Synonymami e. f. sú: pretvárajúci, tvorivý, výchovný, vzdelávací e., metóda aktívneho formovania psychiky.

EXPRESIVNÍ, EXPRESÍVNY (z lat. expressio - výraz) - výrazový, schopný prejaviť emočný stav.

EXTERIORIZACE, EXTERIORIZÁCIA (z lat. exterior - vonkaj¬í) - proces zrodu vonkajších činností, prejavov a pod. pretvorením viacerých vnútorných štruktúr, ktoré vznikli na základe interiorizácie vonkajšej sociálnej činnosti človeka.

EXTERNALITA A INTERNALITA (z lat. exterior - vonkajší, interior - vnútorný) - sklon indivídua k určitej forme lokalizácie kontroly. Ak človek preberá na seba zodpovednosť za udalosti, ktoré sa vyskytujú v jeho živote, vysvetľujúc ich svojím správaním, charakterom, schopnosťami a pod., potom možno hovoriť o vnútornej (internej) kontrole. Ak u neho prevláda sklon pripisovať príčiny udalostí vonkajším faktorom (vonkajšiemu prostrediu, osudu, náhode), potom možno hovoriť o vonkajšej (externej) kontrole.

EXTROVERNOST - INTROVERTNOST, EXTRAVERZIA - INTROVERZIA (z lat. extra - mimo, intro - vnútri, versio - obracať) - charakteristika individuálnych psychologických rozdielov človeka. Jej krajné póly zodpovedajú hlavnej zameranosti osobnosti buď na svet vonkajších objektov, alebo na javy vlastného subjektívneho sveta. Pojmy e. - i. zaviedol C. Jung (-» analytická psychológia) na označenie dvoch protikladných typov osobnosti. Extravertovaný typ sa vyznačuje zameraním osobnosti na okolitý svet, ktorého objekty "ako magnet" priťahujú záujmy, "životnú energiu" subjektu, čo ho do určitej miery odpútava od seba samého (-» odcudzenie) a vedie k zníženiu osobnostného významu javov v jeho subjektívnom svete. Extraverti sa vyznačujú impulzívnosťou, iniciatívnosťou, pružnosťou správania, komunikatívnosťou, sociálnou adaptabilnosťou (-> adaptácia sociálna). Pre introvertný typ je príznačná fixácia záujmov osobnosti na javy vlastného vnútorného sveta, ktorým pripisuje najvyššiu hodnotu, nekomunikatívnosť, uzavretosť, sociálna pasivita, sklon k sebaanalýze, ťažkosti v sociálnej adaptácii. Otázkam e.-i. sa najintenzívnejšie venovali faktorové teórie osobnosti (R. Cattel, J. Guilford, H. Eysenck a i.), kde sa osobnosť neskúmala v rovine typov osobnosti, ale ako súvislá škála vyjadrujúca kvantitatívny pomer vlastností e.-i. u konkrétneho subjektu. V najpopulárnejšej z nich, v koncepcii H. Eysencka, e.-i. a neurotizmus (emočno-vôľová stabilita - labilita) tvoria dve hlavné dimenzie osobnosti, ktoré určujú všetky ostatné vlastnosti. Abstraktno-štatistický prístup, ktorý tvorí základ tejto koncepcie je relatývny.