F
psychologický slovník

F

FACILITACE SOCIÁLNÍ, FACILITÁCIA SOCIÁLNA (z angl. to facilitate - pomáhať, uľahčovať) - prejav medziosobnostných vzťahov v skupinách, ktorý uľahčuje interakciu medzi ľuďmi, odstraňuje psychologické bariéry a zvyšuje individuálnu aktivitu a výkonnosť. F. s. experimentálne dokázal amer. vedec N. Triplett a skúmali ju aj W. Moede, F. Allport, V. M. Bechterev a M. V. Lange. Zistilo sa, že f. s. sa najčastejšie prejavuje vtedy, keď človek vykonáva za prítomnosti iných ľudí relatívne bežné, naučené činnosti a rieši jednoduché úlohy. Pri plnení a riešení nových, zložitých úloh sa môže prejaviť opačný jav - efekt sociálnej inhibície (potlačenia).

FAKTOROVÁ ANALÝZA (z lat. factor- pôsobiaci, vytvárajúci, z gréc. analysis- rozloženie, rozčlenenie) - metóda viacrozmernej matematickej štatistiky, používaná pri skúmaní štatisticky súvisiacich vlastností s cieľom odhaliť faktory, ktoré nie sú prístupné priamemu pozorovaniu. F. a., ktorá bola vytvorená na začiatku storočia pre potreby psychológie (Ch. Spearman sa pokúšal nájsť jeden faktor, ktorý determinuje inteligenciu), sa neskôr rozšírila v ekonomike, medicíne, sociológii a ďalších vedách skúmajúcich veľký počet premenných, spomedzi ktorých treba vyčleniť najzávažnejšie. Pomocou f. a. sa nezisťuje iba vzťah medzi zmenami jednej premennej a zmenou inej premennej, ale určuje sa aj miera tohto vzťahu a odhaľujú sa hlavné faktory, ktoré sú základom týchto zmien. F. a. je veľmi efektívna v začiatočných etapách vedeckého výskumu, keď treba v skúmanej oblasti vyčleniť určité predbežné zákonitosti. To umožňuje efektívnejšie experimentovať v porovnaní s experimentovaním s náhodne vybranými premennými. F. a. má aj svoje slabé stránky, chýba najmä jednoznačné matematické riešenie problému sýtenia faktorov, t. j. problému, ako vplývajú jednotlivé faktory na zmeny rozličných premenných.

FANATICKÉ IDEJE, FANATICKÉ IDEY - predstavy, myšlienky, úsudky, ktoré sa rodia vo vedomí subjektu na základe reálnych životných situácií a nadobúdajú preňho mimoriadny (až patologický) význam. Na rozdiel od bludu, chybného a neadekvátneho posudzovania skutočnosti, f. i. majú istý, aj keď veľmi malý, reálny základ. Aj tu je však subjekt presvedčený o ich pravdivosti a neposudzuje ich kriticky. Ak narazí na nezvratné dôkazy, ktorými sú jeho f. i. vyvracané, používa neuvedomované obranné mechanizmy (-» obrana psychologická) a v jeho správaní sa tieto idey neprejavujú. Ak sa však ocitne v situácii, ktorá jeho f. i. posilňuje, s novou silou sa prejavia v správaní, najmä vtedy, keď je subjekt priamočiary, sebaistý, autoritatívny. F. i. sa vyskytujú aj v správaní pacientov s epileptoidnou a organickou psychopatiou, pri organických poškodeniach mozgu, epilepsii a niektorých formách schizofrénie.

FANATISMUS, FANATIZMUS (z lat. fanatus- šialený, streštený) - krajný stupeň oddanosti nejakej myšlienke alebo veci, založený na slepej viere v správnosť svojich názorov a činov. Sprevádza ho neznášanlivosť voči inému presvedčeniu a názorom, neschopnosť zaujať kritický postoj k sebe a svojim skutkom (napr. náboženský f.).

FANTAZIE, FANTÁZIA - psychický proces, ktorý sa prejavuje: 1. vo vytváraní obrazu prostriedkov a konečného výsledku predmetnej činnosti subjektu; 2. vo vytváraní programu správania v neurčitej problémovej situácii; 3. v produkovaní obrazov, ktoré neprogramujú, ale nahrádzajú činnosť; 4. v utváraní obrazov, ktoré zodpovedajú opisu objektu. Najväčší význam f. spočíva v tom, že umožňuje predstaviť si výsledok práce ešte pred jej začatím, a tým usmerňuje človeka v procese činnosti. Vytvorenie modelu konečného produktu alebo medziproduktu práce pomocou f. prispieva k jeho predmetnej realizácii. Práve predstavou očakávaného výsledku pomocou f. sa ľudská práca podstatne odlišuje od inštinktívneho správania zvierat. F. je súčasťou každého pracovného procesu a nevyhnutnou stránkou každej tvorivej činnosti - umeleckej, konštruktérskej, vedeckej. V procese činnosti je f. v jednote s myslením. Zahrnutie f. alebo myslenia do procesu činnosti závisí od stupňa neurčitosti problémovej situácie, úplnosti alebo nedostatku informácií na začiatku úlohy. Ak sú východiskové údaje známe, potom riešenie úlohy sa podriaďuje prevažne zákonom myslenia; ak sa však tieto údaje ťažko analyzujú, začnú pôsobiť mechanizmy f. Tá istá úloha sa často rieši pomocou f. i pomocou myslenia. Význam f. spočíva v tom, že umožňuje rozhodovať aj vtedy, keď údaje potrebné na riešenie úlohy nie sú úplné; v tomto prípade však riešenie problému často nie je dostatočne presné, čo je nevýhodou f. Procesy f. majú analyticko-syntetický charakter, podobne ako procesy myslenia, pamäti, vnímania. Hlavnou tendenciou f. je pretváranie predstáv pamäti, ktoré koniec koncov vytvára novú, predtým neexistujúcu situ-áciu. Pokiaľ ide o mechanizmy f., jej podstata spočíva v pretváraní predstáv a vytváraní nových obrazov na základe existujúcich. F. je odraz reálnej skutočnosti v nových, neobvyklých, neočakávaných súvislostiach a vzťahoch. Syntéza predstáv v procesoch f. sa uskutočňuje v rozličných formách: aglutinácia - združovanie reálne nezlučiteľných kvalít, vlastností, častí predmetov; hyperbolizácia - zväčšovanie alebo zmenšovanie predmetu, zmeny vlastností jeho častí; zaostrenie - zdôraznenie určitých vlastností; schematizácia - stieranie rozdielov medzi predmetmi a odhaľovanie zhody; typizácia - vyčlenenie podstatného, opakujúceho sa v rovnakých javoch a jeho realizácia v konkrétnom obraze. Podľa stupňa prejavenej aktivity možno rozlíšiť dva druhy f.: pasív-nu a aktívnu. Pasívna f. sa vyznačuje vytváraním nerealizovateľných obrazov, programov, pričom sama f. vystupuje ako náhrada, surogát činnosti, pomocou ktorého sa človek zrieka potreby konať. Pasívna f. môže byť zámerná a nezámerná. Nezámernú pasívnu f. možno pozorovať pri zníženej činnosti vedomia, pri jeho poruchách v polospánku, v spánku. Zámerná pasívna f. vytvára obrazy (snenie) nesúvisiace s vôľou, ktorá by mohla pomôcť realizovať ich. Ak v procesoch f. prevláda snenie, svedčí to o určitých nedostatkoch vývinu osobnosti. Aktívna f. môže byť tvorivá a reprodukčná. Tvorivá f., ktorá vznikla pri práci, predpokladá samostatnú tvorbu obrazov, realizovaných v originálnych a hodnotných produktoch činnosti; je neoddeliteľnou stránkou technickej, umeleckej a inej tvorivosti. Základom reprodukčnej f. je utváranie určitých obrazov, ktoré zodpovedajú opisu. Proces f. sa nie vždy okamžite realizuje v praktickej činnosti. F. často nadobúda formu osobitej vnútornej činnosti, ktorá spočíva vo vytváraní obrazu želanej budúcnosti, t. j. v rojčení. Rojčenie je nevyhnutnou podmienkou pretvárania skutočnosti, pohnútkou, motívom činnosti, ktorej ukončenie je oddialené.

FASCINACE, FASCINÁCIA (z angl. fascination - očare¬nie) - osobitne organizovaný verbálny (slovný) vplyv, zameraný na zníženie strát sémanticky významnej informácie pri vnímaní správy recipientmi, čím sa zvyšuje jej účinok na správanie. F. môže mať rozličné formy. V závislosti od akustickej organizácie sa môže intenzita f. pohybovať od minimálnej (monotónna reč rečníka) až po maximálnu (osobitne intonovaná reč, recitácia, spev). Dôležitým činiteľom pri f. je rytmická organizácia správy. Existuje aj sémantická f., pri ktorej je text správy za určitých podmienok pre recipientov životne dôležitý a vyvoláva náhlu zmenu ich správania. (Sémantická f. sa prejavila napr. vo "fenoméne 30. októbra 1938", keď rozhlasová hra H. G. Wellsa Vojna svetov vyvolala v USA masovú paniku, ktorá zachvátila viac ako milión ludí. Podobný vplyv mala táto rozhlasová hra v Ecuádore o 15 rokov neskôr.) Podobný účinok ako sémantická f. vyvolávajú chýry.

FENOTYP (z gréc. phaino - odhaľujem, zisťujem, typos - stopa, forma, vzor) - akákoľvek vlastnosť organizmu (morfologická, fyzická, behaviorálna), ktorá je prístupná pozorovaniu. Termín f. navrhol r. 1903 dán. biológ W. Johannsen. F. je produktom interakcie genotypu a prostredia, avšak vzťah f. a genotypu je na rozličných úrovniach organizácie (bunka, orgán, organizmus) rôzny. Súhrn sociálnych charakteristík človeka sa neoznačuje ako f.

FIGURA A POZADÍ, FIGÚRA A POZADIE (z lat. figúra - obraz, tvar) - rozlíšenie, ktoré pôvodne vzniklo vo výtvarnom umení a ktoré neskôr začiatkom 20. stor. do psychológie zaviedol dán. psychológ E. Rubin. Figúrou sa nazýva uzavretá, do popredia vystupujúca a pozornosť priťahujúca časť fenomenálneho poľa, ktorá má "vecný" charakter. Naproti tomu pozadie je to, čo obklopuje figúru a čo zdanlivo za ňou nepretržite pokračuje. Odlíšenie figúry od pozadia možno ilustrovať pomocou nasledujúceho dvojznačného obrázku, ktorého jednotlivé časti sú vnímateľné raz ako figúra a raz ako pozadie. Medzi f. a p. sú nielen opisné, ale aj funkčné rozdiely. Napr. pri zrakovom vnímaní má pozadie funkciu vzťažného systému, vzhľadom na ktorý sa hodnotia farebné, priestorové a iné charak-teristiky figúry. Vzťah f. a p. tvorí základ rôznych druhov konštantnosti.

FLEGMATIK (z gréc. phlegma - hlien) - subjekt, ktorý má vlastnosti jedného zo štyroch základných typov temperamentu. Vyznačuje sa nízkou úrovňou psychickej aktivity, pomalosťou, nevýraznou mimikou. F. sa ťažko preorientúva z jedného typu činnosti na druhý a ťažko sa prispôsobuje novej skutočnosti. Prevláda uňho pokojná, vyrovnaná nálada, jeho city a nálady sú obyčajne stále. V nepriaznivých podmienkach sa u f. môžu rozvinúť chudobné emócie, malátnosť, sklon vykonávať jednotvárne stereotypné úkony.

FÓBIE, FÓBIA (z gréc. phobos - strach) - nutkavé neadekvátne prežívanie konkrétneho strachu, ktorý sa zmocňuje subjektu v určitej (fóbickej) situácii a je sprevádzaný vegetatívnymi dysfunkciami (búšenie srdca, nadmerné potenie a pod.). F. sa vyskytujú pri neurózach a organických ochoreniach mozgu. Pri neurotických f. si pacienti spravidla uvedomujú neopodstatnenosť svojho strachu, pristupujú k nemu ako k chorobnému a subjektívne mučivému zážitku, ktorý nie sú schopní kontrolovať. Rozlišuje sa: nozorého jednotlivé časti sú vnímateľné raz ako figúra a raz ako pozadie. Medzi f. a p. sú nielen opisné, ale aj funkčné rozdiely. Napr. pri zrakovom vnímaní má pozadie funkciu fóbia (strach pred chorobou - kancerofóbia, kardiofóbia atd.), sociofóbia (strach z verejného vystúpenia, zo začervenania sa atd.), strach z priestoru (klaustrofóbia - strach z uzavretých priestorov, agorafóbia - strach z otvoreného priestranstva) a i. Ak pacient jasne kriticky nevníma neopodstatnenosť a nerozumnosť svojho strachu, nejde o f., ale o patologické pochybnosti (obavy), blud. F. sa prejavujú typickým správaním, ktorého cieľom je vyhnúť sa predmetu f. alebo redukovať strach pomocou nutkavých, ritualizovaných úkonov. Neurotické f., do ktorých sa ako do "klietky" neurotik mimovoľne "schováva" pred neriešiteľným konfliktom, vznikajú zvyčajne u ľudí s výraznou predstavivosťou a zároveň s určitou duševnou inertnosťou, vegetatívnou labil- nosťou. Vo väčšine prípadov neurotické f. zanikajú pri kvalifikovanom terapeutickom zásahu.

FRENOLOGIE, FRENOLÓGIA (z gréc. phrenos - duša, mrav, charakter, logos- učenie) - učenie F. Galia, ktoré spájalo psychické vlastnosti človeka alebo živočíchov s vonkajším tvarom lebky. Jeho hlavnou myšlienkou bolo, že kôra mozgu pozostáva z mnohých centier a v každom z nich je lokalizovaná určitá schopnosť. Ak sa táto schopnosť výrazne rozvinie, rozvíja sa aj príslušné centrum mozgu, čo sa vraj prejaví v konfigurácii lebky. Takto možno zostaviť pomocou špeciálneho merania frenologickú mapu, ktorá zobrazuje "výstupky schopností" - hudobné, literárne, maliarske; "pahorky" pre česť, skúposť, odvahu a pod. V 19. stor. bola f. veľmi populárna ako psychodiagnostická metóda. Avšak opakované merania ukázali, že lebka vôbec nezodpovedá tvaru mozgovej kôry, preto určovanie rozumových a mravných vlastností podľa vypuklín a priehlbín lebky je nevedecké a neopodstatnené. F. na dlhé obdobie zdiskreditovala racionálne prvky v názoroch F. Galia, najmä princíp lokalizácie funkcií v mozgovej kôre, potvrdený neskôr vďaka objavu psychomotorických centier v rozličných častiach mozgu (-» lokalizácia vyšších psy-chických funkcií), ktorý urobili r. 1870 G. Fritsch a E. Hitzig.

FREUDISMUS, FREIDIZMUS - smer nazvaný podľa rak. psychológa S. Freuda a vysvetľujúci vývin a štruktúru osobnosti iracionálnymi, vedomiu protikladnými psychickými faktormi; technika psychoterapie založená na týchto názoroch. F., ktorý vznikol ako koncepcia na vysvetľovanie a liečenie neuróz (-> psychogénie), neskôr rozvinul svoje tézy do celkového učenia o človeku, spoločnosti a kultúre a nadobudol veľký vplyv. Jadro f. tvorí názor o stálom skrytom boji medzi nevedomými psychickými silami v hlbinách indivídua (hlavnou z nich je sexuálny pud - libido) a nevyhnutnosťou existovať v sociálnom prostredí, ktoré je voči indivíduu nepriateľské. Zákazy zo sociálneho prostredia (vytvárajúce "cenzúru" vedomia) spôsobujú duševnú traumu, potláčajú energiu nevedomých pudov, ktorá preráža na iných miestach v podobe neurotických symptómov, snov, chybných úkonov (prerieknutia), zabúdania na nepríjemné udalosti atď. V štruktúre osobnosti sa vyčleňujú tri komponenty: id ("ono"), ego ("ja") a superego ("nad-ja"). Id je centrom slepých - buď sexuálnych, alebo agresívnych - inštinktov, ktoré sa usilujú o okamžité uspokojenie nezávisle od vzťahov subjektu k vonkajšej realite. Na prispôsobovanie sa tejto realite slúži ego, ktoré vníma informácie o okolitom svete a stave organizmu, uchováva ich v pamäti a reguluje činnosť indivídua za účelom jeho sebazáchovy. Superego obsahuje morálne normy, zákazy a povzbudenia, ktoré si jedinec osvojuje zväčša nevedome výchovou, najmä rodičovskou. Superego sa utvára na základe mechanizmu identifikácie dieťaťa s dospelým (otcom) a prejavuje sa ako svedomie, môže vyvolávať pocity strachu a viny. Pretože požiadavky, ktoré na ego kladie id, superego a vonkajšia realita (ktorej sa indivíduum musí prispôsobiť), sa nezhodujú, indivíduum sa nevyhnutne dostáva do konfliktnej situácie. Táto situácia vyvoláva nadmerné napätie, ktorému sa indivíduum snaží vyhnúť pomocou "obranných mechanizmov" - vytesnenia, racionalizácie, sublimácie, regresie. F. pripisuje dôležitú úlohu pri utváraní motivácie detstvu, ktoré údajne jednoznačne určuje charakter a zameranie dospelého. Úlohou psychoterapie je podlá f. odhaľovať traumatizujúce zážitky a oslobodiť od nich jedinca katarziou, uvedomením si vytesnených pudov, pochopením príčin neurotických symptómov. Na to sa využíva analýza snov, metóda "voľných asociácií" a pod. Počas psychoterapie naráža psychoterapeut na odpor pacienta, ktorý sa mení na emočne pozitívny postoj pacienta k psychoterapeu-tovi prostredníctvom prenosu: vďaka tomu vzrastá "sila ja" pacienta, ktorý si uvedomuje zdroj svojich konfliktov a prežíva ich v "neškodnej" podobe. F. upozornil na mnohé významné psychologické problémy: nevedomú motiváciu, vzťah medzi normálnymi a patologickými psychickými javmi, obranné mechanizmy, úlohu sexuálneho faktora, vplyvu detských tráum na správa-nie dospelého, zložitú stavbu osobnosti, protirečenia a konflikty v štruktúre psychiky subjektu. Pri vysvetľovaní týchto problémov však f. zdôrazňoval biologizujúce tézy, ktoré sú z vedeckého hľadiska neprijateľné: o podriadení psychiky inštinktívnym asociálnym pudom, o nadvláde libida (pansexualizmus), o protikladu vedomia a nevedomia.

FRUSTRACE, FRUSTRÁCIA (z lat. frustratio - klam, zbytočné očakávanie, zlá nálada) - psychický stav, ktorý vzniká ako dôsledok skutočnej alebo zdanlivej prekážky znemožňujúcej dosiahnutie cieľa. Prejavuje sa pocitmi tiesnivého napätia, úzkostlivosti, zúfalstva, hnevu a pod. Sila f. závisí od dôležitosti blokovaného správania, ako aj od subjektívnej "blízkosti" cieľa. Pri f. vznikajú obranné reakcie vo forme agresivity (-> správanie agresívne), úniku z ťažkej situácie (vrátane úniku do fantázie), sprimitívnením správania (niekedy až na úroveň hlbokej regresie), keďže v dôsledku zvýšeného napätia sa utlmujú jemnejšie a zložitejšie štruktúry regulácie činnosti. F. môže viesť k zmenám charakteru, vzniku subjektívnej neistoty, fixácii rigidných foriem správania (-> rigidita). F. je často príčinou neuróz. V súvislosti s tým má osobitný význam problém odolnosti osobnosti proti nej.

FUNKČNÍ ASYMETRIE MOZKU, FUNKČNÁ ASYMETRIA MOZGU (z gréc. asym- metria - nesúmernosť) - rozloženie psychických funkcií medzi pravou a ľavou hemisférou. Zistilo sa, že kým funkciou ľavej hemisféry je spracovanie verbálno-znakových informácií v ich expresívnej podobe, čítanie a počítanie, funkciou pravej hemisféry je operovanie obrazmi, orientácie v priestore, rozlišovanie hudobných tónov, melódií a neverbálnych zvukov, rozpoznávanie zlo-žitých objektov (najmä ľudských tvárí), snívanie. Hlavný rozdiel medzi hemisférami nepodmieňujú ani tak vlastnosti používaného materiálu (verbálneho alebo obrazového) ako skôr spôsob jeho organizácie, charakter spracovania informácií, t. j. typ myslenia. Obe hemisféry sú schopné vnímať a spracúvať slová a obrazy (hoci pravá hemisféra takmer nie je schopná spracúvať expresívnu reč), no tieto procesy v nich prebiehajú rozdielne. Myslenie v ľavej hemisfére je diskrétne a analytické, keďže pomocou neho sa uskutočňuje mnoho po sebe nasledujúcich operácií, ktoré zabezpečujú logicky neprotirečivú analýzu predmetov a javov na základe určitého počtu znakov. Tak sa vytvára vnútorne neprotirečivý model sveta, ktorý možno fixovať a jedno-značne vyjadriť slovami alebo inými symbolmi (-> znaky), čo je nevyhnutnou podmienkou sociálneho styku. Myslenie pravej hemisféry je priestorovo-obrazné, simultánne (súčasné) a syntetické, pretože umožňuje súčasne postihovať početné vlastnosti objektu v ich vzájomnej súvislosti a v interakcii s vlastnosťami iných objektov, čo zabezpečuje celostné vnímanie. Vďaka takejto súčinnosti obrazov naraz v niekoľkých zmyslových rovinách je myslenie pravej hemisféry mnohoznačné. Táto kvalita je na jednej strane základom tvorivosti, na druhej strane však sťažuje vyjadrenie vzťahu medzi predmetmi a javmi v logicky usporiadanej forme, ba dokonca môže byť prekážkou ich uvedomovania. Obe hemisféry pracujú spoločne, pričom do celkovej činnosti mozgu vnášajú svoje špecifikum. F. a. m. je výlučne vlastnosťou človeka, predpoklady na jej vznik sú dané geneticky, no ona sama, ako aj s ňou úzko spätá reč sa v konečnom dôsledku utvárajú iba v sociálnom styku. Pritom v závislosti od konkrétnych podmienok sa môže vytvoriť relatívna dominancia lavej alebo pravej hemisféry, čo vo veľkej miere podmieňuje psychologické vlastnosti subjektu.

FUNKČNÍ STAV CENTRÁLNÍHO NERVOVÉHO SYSTÉMU, FUNKČNÝ STAV CENTRÁLBEHO NERVOVÉHO, SYSTÉMU - pozadie alebo úroveň aktivácie nervového systému, na ktorej sa realizujú niektoré akty správania zvierat a človeka. F. s. c. n. s. vystupuje ako celková, integrálna charakteristika činnosti mozgu, ktorá určuje celkový stav jeho jednotlivých štruktúr. Závisí od charakteru a osobitostí činnosti, na pozadí ktorej sa uskutočňuje; od významnosti motívov, ktoré podnecujú vykonávanie konkrétnej činnosti; od miery senzorickej záťaže, ktorá môže byť buď veľmi veľká, alebo veľmi nízka v podmienkach senzorickej deprivácie; od začiatočnej úrovne, ktorá je odrazom predchádzajúcej činnosti; od individuálnych osobitostí nervového systému subjektu; od mimoriadnych vplyvov, ktoré presahujú rámec prostredia (farmakologických, chemických, elektrických podnetov atď.). F. s. c. n. s. sa posudzuje nepriamo, z prejavov správania, ktorým zodpovedajú rôzne úrovne bdenia, alebo na základe zmien v efektívnosti činnosti.

FYLOGENEZE, FYLOGENÉZA (z gréc. phyle - rod, rasa, druh, genos - pôvod) - utváranie druhov organizmov v priebehu evolúcie. V psychológii sa f. chápe proces vzniku a historického vývoja (evolúcie) psychiky a správania živočíchov; vznik a evolúcia foriem vedomia v priebehu histórie ľudstva. F. skúma zoopsychológia, etnická psychológia, historická psychológia (-» sociogenéza), ako aj antropológia, etnografia, história a iné spoločenskovedné disciplíny. Jedným z najznámejších členení je schéma K. Buehlera inštinkt - návyk - inteligencia), odhalenie podmienok prechodu od jednej etapy k ďalšej, všeobecných faktorov evolúcie; vyčlenenie hlavných etáp evolúcie foriem vedomia (v súvislosti s osobitosťami výrobnej činnosti, sociálnych vzťahov, kultúry, jazyka atď.); stanovenie vzťahu medzi hlavnými etapami f. (najmä ľudskej psychiky) a ontogenézou (-> rozvoj psychiky).

FYZIOGNOMIE, FYZIOGNOMIKA (ž gréc. physis - príroda, gnomon - vediaci) - učenie o údajne jednoznačnom vzťahu medzi vonkajším telesným výzorom človeka a jeho príslušnosťou k určitému typu osobnosti, na základe čoho sa podľa vonkajších znakov zisťujú psychologické charakteristiky tohto typu. F. vznikla v staroveku z predstáv o predurčenosti psychických (mravných) a telesných vlastností človeka tým, čo mu pri narodení dala príroda. Stáročia tvorila f. základ pre mnohé typológie charakterov; tieto typológie však takisto ako pokusy oživiť idey f. v 20. stor. neboli vedecky zdôvodnené (-> charakterológia).