P
psychologický slovník
P
PAMĚŤ,
PAMÄŤ - procesy organizácie a uchovávania minule skúsenosti,
ktoré umožňujú jej opakované využitie v činnosti alebo vo sfére vedomia. P.
spája minulosť subjektu s jeho prítomnosťou a budúcnosťou, je dôležitou
poznávacou funkciou, ktorá tvorí základ vývinu i učenia. Výskumy p. majú
interdisciplinárny charakter, pretože p. sa vyskytuje v rozličných podobách na
všet-kých úrovniach života ("všeorganická funkcia p." - E. Hering, R.
Semon) a nevzťahuje sa iba na procesy uchovávania individuálnej skúsenosti, ale
aj na mechanizmy prenosu dedičnej informácie. V poslednom čase vzrástol počet
takýchto výskumov p. najmä v súvislosti s rozvojom technických prostriedkov
zhromažďovania a vyhľadávania údajov. Zakladateľom experimentálneho výskumu p.
bol na konci minulého storočia nem. psychológ H. Ebbinghaus, ktorý v pokusoch
na sebe odhalil kvantitatívne zákony zapamätania, uchovania a reprodukcie
zoznamov pozostávajúcich z bezvýznamných slabík. Tento prístup ďalej
presadzovali behavioristi vo výskumoch "verbálneho učenia"
(behaviorizmus). Takmer súčasne sa začala skúmať p. na zložitom zmysluplnom
materiáli. Na začiatku 20. stor. franc. filozof H. Bergson dával do
protikladu "p.-návyk", ktorá vzniká v dôsledku mechanického
opakovania, a "p. ducha", ktorá zaznamenáva zmysluplné jedinečné
udalosti v živote subjektu. Úlohu organizácie materiálu pri zapamätávaní zdôrazňovala
tvarová psychológiu. Psychoanalýza sa pokúsila vysvetľovať javy zabúdania
"vytesnením" nepríjemných, traumatizujúcich zážitkov z vedomia. Angl.
psychológ F. Bartlett poukázal na zložitý, rekonštruujúci charakter vybavovania
si príbehov a jeho závislosť od kultúrnych noriem, ktoré platia v danom
prostredí. Význam sociokultúmych faktorov pri utváraní vyšších foriem p.
človeka zdôrazňoval franc. psychológ P. Janet a franc. sociológ M. Halbwachs. V
ontogenéze sa spôsoby zapamätávania striedajú, vzrastá úloha vyčleňovania
zmysluplných, sémantických vzťahov v materiáli. Rozličné druhy p. - motorická,
emočná, obrazová, slovno-logická, sa niekedy považujú za etapy ontogenézy (J.
Bruner, J. Piaget). Analýzou porúch p. a vnímania pri lokálnych poškodeniach
mozgu (A. R. Lurija, H.-L. Teuber, R. Sperry) sa zistilo, že ľavá mozgová
hemisféra (u pravákov) súvisí prevažne so slovno-logickým zapamätávaním, kým
pravá hemisféra s názorno-obrazným. Základom p. sú. zmeny aktivity jednotlivých
neurónov a ich zhlukov, ako aj stálejšie biochemické zmeny (v molekulách RNK a
DNK). Tieto procesy sa obyčajne považujú za substrát dvoch foriem p. - p.
krátkodobej a p. dlhodobej, čo potvrdzujú aj experimentálne zistené údaje o
rozdieloch v rozsahu, spôsobe uchovania a vybavenia materiálu pri jeho
reprodukcii. Výrazný vplyv na rozvoj skúmania p. malo hľadanie analógií medzi
etapami spracovania informácií u človeka a štruktúrnymi blokmi počítačov (-»
modelovanie). Zistilo sa pritom, že funkčná štruktúra p. u človeka je oveľa
pružnejšia. O tom, že medzi dlhodobým zapamätávaním a procesmi slovného
opakovania v krátkodobej p. neexistujú pevné vzťahy, svedčia fakty o možnosti
úspešného znovupoznania veľkého množ-stva (1000 a viac obrázkov) zložitého
pred-metne organizovaného obrazového materiálu (tváre, obrazy krajiny, mesta
atd.). O možnostiach obrazovej p. (-» obraz) sved-čia v literatúre opísané
prípady vynikajúcej p., predovšetkým tzv. eidetizmus. Pri psychologickej
analýze p. treba rešpektovať skutočnosť, že p. je súčasťou celostnej štruktúry
osobnosti. Podľa úrovne motivácie a potrieb človeka sa môže meniť jeho vzťah k
vlastnej minulosti, v dôsledku čoho sa ten istý poznatok môže uchovávať v p.
osobnosti rôznym spôsobom.
PAMĚŤ DLOUHODOBÁ, PAMÄŤ DLHODOBÁ - podsystém pamäti, ktorý zabezpečuje"dlhodobé (hodiny, roky a niekedy aj desaťročia) podržanie poznatkov a uchovanie schopností a návykov. P. d. môže uchovávať obrovské množstvo informácií. Základným mechanizmom prijímania a fixovania údajov do p. d. býva opakovanie, ktoré sa uskutočňuje v krátkodobej pamäti (-> pamäť krátkodobá). Iba mechanické opakovanie však nestačí na stabilné dlhodobé zapamätanie. Navyše opakovanie je nevyhnutnou podmienkou na fixáciu údajov v p. d. len pri verbálnych alebo ľahko verbalizovateľných informáciách. Rozhodujúci význam má zmysluplná interpretácia nového materiálu, nájdenie vzťahu medzi ním a tým, čo subjekt už pozná. Vonkajšia, povrchová forma zapamätávanej správy (napr. presná následnosť slov vo vete) sa pritom nemusí zachovať, no jej zmysel sa uchováva na dlhší čas. Pri obrovskom množstve údajov, ktoré sú uchované v p. d., ľahko pochopíme, že úspešné vyhľadávanie informácií je tu možné iba vtedy, keď sú dobre organizované. Experimentálne údaje svedčia o tom, že v p. d. súčasne funguje niekoľko foriem organizácie poznatkov. Jednou z nich je organizovanie sémantických informácií do hierarchických štruktúr podľa princípu vyčlenenia abstraktnejších, rodových a špecifickejších, druhových pojmov. Ďalšou formou organizácie, charakteristickou pre bežné kategórie, je zoskupovanie jednotlivých pojmov okolo jedného alebo niekoľkých typických predstaviteľov kategórií - prototypov. Napr. "stôl" je lepším prototypom kategórie "nábytok" než "sekretár" alebo "pohovka". Sémantické informácie v p. d. obsahujú tak pojmové, ako aj emočno-hodnotiace prvky, ktoré odzrkadľujú rozdielny osobnostný vzťah subjektu k určitým správam (-> význam, -> osobnostný zmysel). Výskumy organizácie informácií v p. d. sú preto významným prostriedkom na diagnostikovanie poznávacej sféry a osobnosti jedinca (psychodiagnostika, psychosémantika).
PAMĚŤ KRÁTKODOBÁ, PAMÄŤ KRÁTKODOBÁ - podsystém pamäti, ktorý zabezpečuje operatívne uchovanie a spracovanie údajov prichádzajúcich zo zmyslových orgánov a z dlhodobej pamäti (-» pamäť dlhodobá). Nevyhnutnou podmienkou na prenos materiálu z pamäti senzorickej do p. k. je sústrediť naň pozornosť. Hlavnú úlohu pri krátkodobom podržaní údajov majú procesy vnútorného pomenovania a aktívneho opakovania materiálu, ktoré prebiehajú obyčajne v podobe vnútornej reči. Rozlišujú sa dva druhy opakovania. Prvé má relatívne mechanický (akusticko-artikulačný) charakter a nevedie k nijakému významnému pretvoreniu materiálu. Tento druh opakovania umožňuje uchovať informácie na úrovni p. k., no nestačí na ich prenos do dlhodobej pamäti. Dlhodobé zapamätávanie umožňuje iba ďalší druh opakovania, pri ktorom sa zapamätávaný materiál zapája do systému asociačných vzťahov (napr. zväčšovaním jednotky informácií - prechodom od jednotlivých písmen k slo-vám, od slov k vetám atď.). Na rozdiel od dlhodobej pamäti sa v p. k. môže uchovať iba ohraničené množstvo informácií - najviac 7 ± 2 prvkov. Súčasné výskumy však ukazujú, že obmedzená kapacita p. k. nie je prekážkou zapamätávania veľkého množstva zmysluplného percepčného materiálu (krajiny, tváre, výtvarné diela atď.). Synonymami p. k. sú "operačná" pamäť a "pracovná" pamäť.
PAMĚŤ SENZORICKÁ, PAMÄŤ SENZORICKÁ (z lat. sensus - cit, pocit) - hypotetický podsystém pamäti, ktorý zabezpečuje veľmi krátke (obyčajne menej než jednu sekundu) uchovanie výsledkov senzorického spracovania informácie pôsobiacej na zmyslové orgány. Podľa druhu stimulov sa rozlišuje pamäť ikonická (zraková), echoická (sluchová) a i. Predpokladá sa, že v p. s. sa uchovávajú fyzikálne vlastnosti informácií, čo ju odlišuje od pamäti krátkodobej a dlhodobej, pri ktorých sa uskutočňuje verbálno-akustické a sémantické kódovanie (G. Sperling, R. Atkinson). Uvedené rozdiely sú však iba relatívne, pretože uchovanie fyzikálnych (percepčných) vlastností môže byť aj dlhodobé a vyčlenenie sémantických charakteristík je možné už aj v začiatočných fázach spracovania materiálu.
PANIKA MASOVÁ (z gréc. panikon - bezmedzná hrôza) - jeden z druhov správania davu. Jeho psychologickou charakteristikou je stav masového strachu z reálneho alebo predstavovaného nebezpečenstva. Tento strach vzrastá vplyvom vzájomnej nákazy a blokuje schopnosť racionálne hodnotiť situáciu, mobilizovať vôľové rezervy (-> vôľa) a organizovať spoločnú protiakciu. Skupina interagujúcich ľudí sa mení na spanikovaný dav tým ľahšie, čím nejasnejšie alebo subjektívne bezvýznamnejšie sú spoločné ciele, čím menšia je súdržnosť skupiny a autorita jej vodcov. Rozlišujú sa sociálno-situačné podmienky vzniku p. m., ktoré súvisia s celkovým psychickým napätím, vyvolávajúcim úzkosť, očakávanie ohrozujúcich udalostí (zemetrasenie, vojna, vojenský prevrat atď.); všeobecné psychologické podmienky (neočakávaný podnet, zľaknutie, ktoré vyplýva z nedostatku informácií o konkrétnom zdroji nebezpečenstva, o okamihu jeho vzniku a spôsoboch protiakcie); fyziologické podmienky (únava, hlad, opitosť atď.). Podrobný výskum podmienok a mechanizmov vzniku a priebehu p. m. umožňuje uskutočniť osobitné opatrenia na predchádzanie a zabránenie vznikajúcej p. m.
PARAFRÁZE, PARAFÁZIA (z gréc. para - vedia, okolo, phasis - výpoveď) - porucha rečového prejavu, ktorá spočíva v nesprávnom používaní jednotlivých hlások (písmen) alebo slov v ústnej a písomnej reči. Rozlišujú sa dva druhy p.: 1. literárna p. - chybná zámena jednotlivých hlások (alebo slabík) v slovách, spôsobená senzorickými alebo motorickými poruchami reči; 2. verbálna p. - zámena jedných slov za druhé, zmyslovo blízke slová, čo je podmienené mnestickými a sémantickými poruchami reči; môže sa prejavovať aj ako spojenie jednotlivých prvkov rozličných slov do jedného slova (-» kontaminácia).
PARAMNÉZE, PARAMNÉZIA (z gréc. para - vedľa, okolo, mnesis - spomínanie) - pamäťové klamy, "falošné spomienky". Najčastejšie sa p. chápu poruchy pamäti, pri ktorých sa subjektu zdá, že to, čo prežíva v danom momente, už pozná, že to už kedysi zažil. Pri vzniku p. v norme majú dôležitú úlohu emócie a afekty; obzvlášť typické je preceňovanie vplyvu vlastnej osobnosti na výsledok niektorých minulých udalostí. Klinická psychológia uznáva súvislosť medzi p. a hraničnými stavmi (stresom, akútnou a chronickou únavou), psychasténiou a ďalšími zmenami vo fungovaní centrálneho nervového systému.
PARAPSYCHOLOGIE, PARAPSYCHOLÓGIA (z gréc. para - mimo, okolo) - pomenovanie hypotéz a predstáv o psychických javoch, ktorých vysvetlenie nie je prísne vedecky zdôvodnené. Medzi takéto javy patrí predovšetkým tzv. extra-senzorické vnímanie (telepatia, jasnovidectvo atď.), t. j. príjem informácií, ktorý nesúvisí s fungovaním vede známych zmyslových orgánov. Výskum parapsychologických javov sa začal koncom 19. stor., a hoci nevysvetlil s konečnou platnosťou ich povahu a mechanizmy, prispel k poznávaniu psychologických zákonitostí hypnózy, ideomotorických aktov, subsenzorického vnímania, fenomenálnej pamäti a aritmetických schopností atď. Javy, ktoré opisuje p., zostávajú dodnes predmetom diskusií. Väčšina psychológov sa k nim stavia skepticky, hoci nepopiera účelnosť ich ďalšieho experimentálneho skúmania; vystupuje však proti vedecky nepodloženým tvrdeniam a senzačným odhaleniam parapsychológov. Synonymom p. je psychotronika.
PATOLOGICKÉ POCHYBNOSTI (z gréc. pathos- utrpenie, choroba, logos - učenie) - neadekvátne deprimujúco-úzkostné prežívanie morálno-etického, hypochondrického (obava o zdravie) a iného obsahu, ktoré nezodpovedá reálnej ani možnej nepríjemnosti a starosti. Napr. slabý nepríjemný pocit v žalúdku alebo neškodné zmeny na pokožke vyvolávajú u takéhoto subjektu úzkostné úvahy o ich možnej škodlivosti. P. p. podporuje podozrievavosť, sklony k sebaanalýze a iné charakterové osobitosti (psychopatie). Na rozdiel od bludu a fanatických ideí možno p. p. odstrániť vhodnou psychoterapiou.
PATOPSYCHOLOGIE, PATOPSYCHOLÓGIA (z gréc. pathos - utrpenie, choroba) - oblasť psychologickej vedy, ktorá skúma chorobné zmeny psychiky. Zákonitosti zmien a rozpadu psychiky p. porovnáva so zákonitosťami priebehu normálnej psychickej činnosti. Výskumy v oblasti p. majú veľký význam pre praktickú medicínu: ich poznatky sa využívajú pri riešení otázok diferenciálnej diagnózy, expertízy (súdnej, pracovnej, vojenskej), obnovenia pracovného a sociálneho statusu pacienta, korekcie neurotických stavov, predovšetkým pri anomálnom vývine psychiky dieťaťa. Pri rozpracúvaní všeobecno-teoretických psychologických otázok výskumy v oblasti p. dokazujú, že psychické procesy a osobnostné črty sa formujú počas celého života osobnosti, svedčia o tom, že biologické osobitosti ochorenia nie sú bezprostrednými príčinami psychických porúch, ale len podmienkami, v ktorých sa rozvíja vlastný patologický proces - proces formovania anomálnej osobnosti. Zároveň sa ukazuje, že poruchy psychickej činnosti nie sú jednoduchým regresom, návratom na nižšiu ontogenetickú úroveň, ale formovaním novej kvality. Hlavnou metódou v p. je experiment, ktorého výsledky sa porovnávajú s anamnézou pacienta.
PEDOLOGIE, PEDOLÓGIA [z gréc. pais (paidos) - dieťa, logos - učenie] - smer v psychológii a pedagogike, ktorý vznikol na rozhraní 19. a 20. stor. na základe rozšírenia evolucionizmu a rozvoja aplikovaných odvetví psychológie a experimentálnej pedagogiky. Zakladateľmi p. boli S. Hall, J. M. Baldwin, E. Kirkpat- rik, E. Meumann, W. Preyer a ď. P. zahŕňala psychologické, anatomicko-fyziologické, biologické a sociologické prístupy k vývinu dieťaťa, avšak vzťahy medzi nimi chápala čisto mechanisticky.
PERCEPCE, PERCEPCIA -» vnímanie
PERCEPCE, PERCEPCIA (z lat. perceptio - vnímanie, socialis - spoločenský) - vnímanie, porozumenie a hodnotenie sociálnych objektov ľuďmi. Sociálnym objektom môžu byť iní ľudia, sám vnímajúci jedinec, skupiny, sociálne spoločenstvá a pod. Termín p. s. zaviedol amer. psychológ J. Bruner (1947) na označenie sociálnej podmienenosti vnímania, jeho závislosti nielen od charakteristík stimulu - objektu, ale aj od minulej skúsenosti subjektu, jeho cieľov, zámerov, významnosti situácie atď. Neskôr sa pojmom p. s. začalo chápať celostné vnímanie nielen predmetov materiálneho sveta, ale aj tzv. sociálnych objektov (iných ľudí, skupín, tried, národov atď.), sociálnych situácií atď. subjektom. Zistilo sa, že vnímanie sociálnych objektov má mnoho špecifických črt, ktoré ho kvalitatívne odlišujú od vnímania neživých predmetov. Po prvé sociálny objekt (indivíduum, skupina a pod.) nie je pasívny a indiferentný vo vzťahu k vnímajúcemu subjektu, ako je to pri vnímaní neživých predmetov. Vnímaná osoba vplýva na subjekt vnímania a snaží sa transformovať predstavy o sebe do podoby, ktorá vyhovuje jej cieľom. Po druhé pozornosť subjektu p. s. sa nesústreďuje na obraz ako výsledok odrazu vnímanej reality, ale predovšetkým na zmyslovú, hodnotovú i kauzálnu (-» atribúcia kauzálna) interpretáciu objektu vnímania. Po tretie vnímanie sociálnych objektov sa vyznačuje spojením poznávacích a emočných (afektívnych) komponentov, závislosťou od motivačno-zmyslovej štruktúry činnosti vnímajúceho subjektu. V tejto súvislosti nadobúda termín "percepcia" v sociálnej psychológii širší význam než rovnaký termín vo všeobecnej psychológii. V štruktúre každého percepčného aktu sa vyčleňuje subjekt a objekt vnímania, jeho priebeh, proces a výsledok. Kým vo všeobecnej psychológii sa hlavný dôraz kladie na výskum procesov a mechanizmov utvárania senzorických obrazov, v sociálnej psychológii sa výskum p. s. zameriava na upresňovanie charakteristík subjektu i objektu vnímania a úlohy p. s. pri regulácii správania i činnosti indivídua a sociálnych skupín (-> teórie kognitívneho súladu). Pôvodne sa v 50. rokoch 20. stor. vyčlenili tri triedy sociálnych objektov: iný jedinec, skupina a sociálne spoločenstvo; ako subjekt vnímania vystupovalo indivíduum. Neskôr, v 70. rokoch sa objavili výskumy, kde subjektom vnímania bol nielen jednotlivec, ale aj skupina. Podľa vzájomného vzťahu subjektu a objektu vnímania sa vyčlenili tri relatívne samostatné triedy procesov p. s.: vnímanie medziosobnostné, vnímanie samého seba a vnímanie medziskupinové. Rozrástli sa výskumy osobitostí percepčných procesov v podmienkach spoločnej činnosti v skupinách s rôznou úrovňou rozvoja. Tieto výskumy sa zaoberajú utváraním noriem a vzorov p. s., štruktúrnou typológiou medziosobnostného a medziskupinového vnímania, vnímaním statusu indivídua v skupine, presnosťou a adekvátnosťou vzájomného vnímania ľudí, zákonitosťami a efektmi medziskupinového vnímania atď. (-» efekt primámosti, -» efekt novosti, -» haloefekt).
PERCEPČNÍ ČINNOSTI, PERCEPČNÉ ČINNOSTI - štruktúrne jednotky procesu vnímania u človeka. P. č. zabezpečujú vedomé vyčleňovanie určitého aspektu zmyslovo zadanej situácie, ako aj pretváranie senzorických informácií, vedúce k vytvoreniu obrazu, ktorý je adekvátny predmetnému svetu a úlohám činnosti. Genetický vzťah medzi p. č. a praktickými činnosťami sa prejavuje v ich rozvinutom vonkajšom pohybovom charaktere. V pohyboch ruky, ktorá ohmatáva predmet, v pohyboch hrtanu, vytvárajúcom počuteľný zvuk, v pohyboch očí, sledujúcich viditeľnú kontúru, sa plynulé porovnáva vnímané s originálom, overuje sa a koriguje obraz. Pri ďalšom rozvoji p. č. sa značne skracujú motorické prvky a navonok vnímanie nadobúda podobu jednorazového aktu "zazretia". Tieto zmeny sú podmienené formovaním rozvetvených systémov senzorických vzorcov a operačných jednotiek vnímania u dieťaťa, ktoré umožňujú premeniť vnímanie z procesu vytvárania obrazu na relatívne jednoduchší proces spoznávania. Senzorické vzorce zodpovedajú takým spoločensky vypracovaným systémom senzorických vlastností, ako je škála hudobných tónov, systém foném materinského jazyka alebo systém základných geometrických foriem. Tým, že si dieťa osvojuje senzorické vzorce, začína ich používať ako osobité zmyslové miery. V dôsledku toho vzrastá tak presnosť, ako aj zámemosť senzorickopercepčných procesov.
PERSERVERACE, PERSEVERÁCIA (z lat. perseveratio - vytrvalosť) - cyklické opakovanie alebo nutkavá reprodukcia nejakej činnosti, myšlienky alebo zážitku, často napriek vedomému zámeru. Rozlišuje sa p. v pohybovej, emočnej, senzorickopercepčnej (-» eidetizmus) a intelektovej oblasti. Tendencia k p. sa často pozoruje pri lokálnych poškodeniach mozgu, pri rečových, pohybových a emočných poruchách; p. sa môžu vyskytovať aj pri odpútaní pozornosti alebo stavoch silného vyčerpania (-» únava). Predpokladá sa, že základ p. tvoria procesy cyklického vzruchu neurónových štruktúr, spojené s oneskorovaním sa signálu o ukončení činnosti.
PERSONALIZACE, PERSONALIZÁCIA (z lat. persona - osobnosť) - proces, v dôsledku ktorého sa subjekt stáva individuálne zastúpeným v činnosti iných ľudí a v spoločenskom živote môže vystupovať ako osobnosť. Potreba p. je hlbinný a nie vždy uvedomovaný základ neutilitárnych foriem styku medzi ľuďmi (altruizmu, afiliácie, snahy o spoločenské uznanie a sebaurčenie v skupine atď.). Základnou črtou schopnosti p. je možnosť indivídua realizovať činnosti, podmieňovať podstatné zmeny v spoločenskom bytí, za ktoré je zodpovedné pred spoločnosťou. Schopnosť p. súvisí s mierou individuality subjektu, so súhrnom jeho sociálne významných odlišností od iných ľudí. Experimentálne sa dokázalo, že sa táto potreba a schopnosť indivídua plne a v sociálne pozitívnej forme prejavuje v zoskupeniach typu kolektívu, kde je p. jednotlivca podmienkou p. všetkých členov kolektívu. Naproti tomu v korporatívnych skupinách a asociálnych asociáciách depersonalizácia všetkých vytvára podmienky na to, aby jeden z nich (vodca) uskutočňoval p. prostredníctvom svojich antisociálnych vlastností.
PERSONIFIKACE, PERSONIFIKÁCIA (z lat. persona - osobnosť, osoba, facere - robiť) - prenášanie ľudských vlastností na zvieratá a rastliny, abstraktné pojmy, neživé predmety a prírodné javy, ich zosobňovanie.
PIKTOGRAM (z lat. pictus- kreslený, z gréc. gramma - záznam) - obrázkové písmo, ktoré sa používa v psychológii ako metóda výskumu sprostredkovaného zapamätávania. Využíva sa ako diagnostická metóda v psychiatrii a klinickej psychológii. P. predstavuje súhrn grafických obrázkov, ktoré vymýšľa sám subjekt s cieľom efektívne si zapamätať a následne reprodukovať (-> reprodukcia) ľubovoľné slová a výrazy. Ako diagnostická metóda patrí p. do kategórie projekčných testov (-> testy projekčné), pretože často odráža skryté motívy, osobné problémy a obavy subjektov. Predpokladá sa, že výber a zostavenie grafických obrázkov umožňuje odhaliť nielen poruchy pamäti, ale aj poruchy pojmového myslenia (-» myslenie slovno-logické).
PLACEBOEFEKT (z lat. placebo - zotavujem sa) - zmena vo fyziologickom alebo psychologickom stave subjektu vyvolaná užitím placeba - neškodného prípravku, ktorý je naordinovaný tak, akoby išlo o nejaký liečivý prostriedok. Pri p. sa prejavuje psychoterapeutický účinok samého užitia lieku. Využíva sa vtedy, ked je potrebné zistiť podiel sugescie na liečebnom pôsobení nového lieku. Skupine skúmaných osôb sa oznámi, že ich budú liečiť novým prípravkom, pričom polovici skupiny sa podá placebo. Porovnaním výsledkov dvoch podskupín možno posúdiť skutočnú účinnosť lieku. P. sa využíva aj v psychoterapii a niektorých experimentálnych psychologických úlohách.
POCIT - odraz vlastností predmetov objektívneho sveta, vznikajúci pri ich bezprostrednom pôsobení na receptory. V rámci reflexnej teórie I. P. Pavlova sa uskutočnili výskumy, ktoré ukázali, že fyziologický mechanizmus p. je ucelený reflex, kde sú priamymi a spätnými väzbami spojené periférne a centrálne oblasti analyzátora. V súčasnej dobé sa problematika p. intenzívne rozpracúva v psychofyzike senzorických procesov a v rôznych oblastiach fyziológie. Rozmanitosť p. odráža kvalitatívnu rozmanitosť okolitého sveta. Lenin vyčlenil odraz kvality ako hlavný moment p. a v súvislosti s tým napísal: "Prvý a začiatočný je p. a v ňom nevyhnutne i kvalita." P. možno klasifikovať podľa rôznych kritérií. Veľmi rozšírené je rozdelenie p. podľa modality, keď sa vyčleňujú p. zrakové, sluchové, hmatové a i. V rámci jednotlivých modalít možno p. klasifikovať detailnejšie (napr. priestorové a farebné zrakové p.). V takejto klasifikácii vzniká problém, kde začleniť intermodálne p. alebo synestézie. Angl. fyziológ Ch. Sherrington určil tri základné triedy p.: 1. exteroceptívne, ktoré vznikajú pri pôsobení vonkajších podnetov na receptory umiestnené na povrchu tela; 2. proprioceptívne (kinestetické), ktoré odrážajú pohyby a vzájomnú polohu častí tela na základe činnosti receptorov umiestnených vo svaloch, šľachách a puzdrách kĺbov; 3. interoceptívne (organické), ktoré pomocou špecializovaných receptorov signalizujú priebeh procesov výmeny vnútri organizmu. Exteroceptívne p. sa členia na dve podtriedy: dištančné (zrakové, sluchové) a kontaktné (hmatové, chuťové). Prechodný stav medzi týmito podtriedami tvoria čuchové p. Uvedená klasifikácia však nezohľadňuje známu nezávislosť funkcií p. od morfologickej lokalizácie receptorov. Napr. zrakové p. môžu vykonávať dôležitú proprioceptívnu funkciu. Angl. neurológ H. Head sa pokúsil vytvoriť genetickú klasifikáciu p. a vyčlenil staršiu - protopatickú, a mladšiu - epikritickú citlivosť. Protopatické p. na rozdiel od epikritických neumožňujú presne lokalizovať zdroj podnetu ani vo vonkajšom priestore, ani v tele, vyznačujú sa konštantným afektívnym nábojom a odrážajú skôr subjektívne stavy než objektívne procesy.
pocitový práh, pocitový prah - veľkosť podnetu, ktorý vyvoláva alebo mení pocit. Minimálna veľkosť podnetu, ktorá začína vyvolávať pocit, sa nazýva spodný absolútny p. p. Horný absolútny p. p. je hodnota, pri ktorej pocit alebo mizne, alebo sa kvalitatívne mení (napr. na bolesť, ako je to pri zvýšení hlasitosti zvuku alebo jasu svetla). Minimálny prírastok hodnoty podnetu sprevádzaný práve pozorovateľnou zmenou pocitu sa nazýva rozdielový (alebo diferenciálny) p. p. Merania absolútnych a diferenciálnych p. p. viedli k názoru, že existuje viac alebo menej široká "prahová zóna", vnútri ktorej sa mení pravdepodobnosť reakcie od 0 do 1. Hodnoty všetkých uvedených druhov p. p. sa menia v procesoch adaptácie a sú ovplyvňované veľkým počtom faktorov - od časových a priestorových podmienok podráždenia po individuálne vlastnosti funkčného stavu pozorovateľa. P. p. je nepriamo úmerný kvantitatívnemu parametru príslušného druhu citlivosti.
PODMÍNĚNÝ REFLEX, PODMIENENÝ REFLEX - reflex, ktorý sa tvorí časovým spojením akéhokoľvek pôvodne indiferentného podnetu s následným podnetom, ktorý vyvoláva nepodmienený reflex. Termín p. r. navrhol I. P. Pavlov. Podnet, ktorý pôvodne nevyvolával zodpovedajúcu reakciu, ju utvorením p. r. začína vyvolávať a stáva sa signálnym (podmieneným, t. j. vyskytujúcim sa za určitých podmienok) podnetom. Rozlišujú sa dva druhy p. r.: klasický, ktorý sa tvorí uvedeným spôsobom, a inštrumentálny (operačný), pri ktorého vypracúvaní sa nepodmienené posilnenie vyskytuje iba vtedy, keď zviera vykoná určitú pohybovú reakciu (-> operačné podmieňovanie). Mechanizmus utvárania p. r. sa spočiatku vysvetľoval tým, že medzi dvoma centrami - podmieneného a nepodmieneného reflexu sa utvára spoj. V súčasnosti sa mechanizmus p. r. chápe ako zložitý funkčný systém so spätnou väzbou, čiže systém, ktorý je organizovaný podľa princípu kruhu, a nie oblúka. P. r. u zvierat tvoria signálnu sústavu, v ktorej ako signálne podnety vystupujú činitele prostredia. U človeka existuje popri prvej signálnej sústave, utvorenej pôsobením prostredia, aj druhá signálna sústava, kde ako podmienený podnet vystupuje slovo "signál signálov").
PODNĚT, PODNET - akýkoľvek materiálny agens, vonkajší alebo vnútorný, vedomý alebo nevedomý, ktorý je príčinou následných zmien v stave organizmu. Pojem p. je príbuzný pojmom "stimul" a "signál". Ak sa upevnil príčinný vzťah medzi danou udalosťou a následnými zmenami v stave organizmu, p. vystupuje ako stimul a zodpovedajúca zmena ako reakcia. Rozlišujú sa p. s bezprostredným biologickým významom (biogénne), so sprostredkovaným biologickým významom (abiogénne) a s nezisteným (neurčitým) biologickým významom. Abiogénne p., ak je organizmus na ne citlivý, vystupujú ako signály, pretože orientujú organizmus na biogénne p. a p. s neurčitým významom. P. sú materiálne agensy rôzneho druhu (fyzikálne, chemické, fyzikálno-chemické), ktoré sa vnímajú buď špeciálnymi nervovými zakončeniami rôznych analyzátorov, alebo priamo bunkami niektorých orgánov a tkanív. Rozsah intenzity p. sa pohybuje od minimálnych hodnôt (dostatočných na vznik pocitu) po maximálne (pri ktorých sa ešte zachováva pocit danej kvality), ktoré vystupujú ako prahové: spodný a horný absolútny prah (-» pocitový prah). P. môžu byť adekvátne (geneticky spojené so zodpovedajúcimi analyzátormi) a neadekvátne (ktoré nie sú s daným analyzátorom geneticky spojené, ale v ňom vyvolávajú špecifické pocity). Napr. sietnica podmieňuje vznik zrakových pocitov tak pri pôsobení svetla, ako aj pri mechanickom a elektrickom pôsobení na oko.
POHYBY NEVĚDOMÉ, POHYBY NEVEDOMÉ - impulzívne alebo reflexné pohybové akty, ktoré prebiehajú bez kontroly vedomia. P. n. môžu mať adaptačný (napr. žmurkanie, odtiahnutie ruky pri pôsobení bolestivého podnetu) a neadaptačný (napr. chaotické pohyby pri poruchách vedomia) (-» psychóza) charakter. Rozlišujú sa vlastné p. n. a "postvedomé" pohyby. Vlastné p. n. vznikajú bez vedomej kontroly (nepodmienenoreflexné a podmie- nenoreflexné pohybové akty; návyky utvorené pokusom a omylom; vrodené a klinické automatizmy a i.). "Postvedomé" pohyby sa tvoria ako vedomé, ale pri nasledujúcej zmene orientačného základu činnosti počas utvárania pohybu sa vytláčajú z vedomia, automatizujú sa a stávajú nevedomými. P. n. sa môžu stať vedomými len v dôsledku osobitného utvárania systému pohybovej orientácie (pohyby vedomé). "Postvedomé" pohyby sa môžu znova stať vedomými bez osobitného utvárania. Ak však systém vedomej orientácie chýba (alebo je značne redukovaný), p. n. sa ťažko korigujú a pretvárajú.
POHYBY VEDOMÉ, POHYBY VEDOMÉ - vonkajšie a vnútorné telesné pohybové akty (procesy), ktoré subjekt vedome reguluje na základe svojej potreby dosahovať cieľ ako obraz anticipovaného výsledku. P. v. predpokladajú vedomú orientáciu na cieľ tak na úrovni reči, ako aj na úrovni predstáv (fantázie). Možno ich vykonávať prostredníctvom kostrového svalstva vonkajších orgánov tela, ktoré uskutočňujú priestorové pohyby, aj hladkého svalstva vnútorných orgánov (napr. ciev), ktorými sa realizujú vegetatívne funkcie. Experimentálne sa dokázalo, že pôvodne nevedomé pohyby sa môžu stať vedomými, ak sa pohybová orientácia ex- ternalizuje (napr. pri pozorovaní meniaceho sa tonusu ciev pomocou prístroja) a následne internalizuje na špecifickú pohybovú (kinestetickú) orientáciu. Začiatočné formy p. v. - tzv. inštrumentálne alebo operačné pohyby - sa vyskytujú už u nižších živočíchov v situáciách, ked daný podnet priamo nepôsobí a keď pohyb, ktorý sa začína a prebieha za jeho neprítomnosti, napokon vedie živočícha k cieľu.
POJEM - jedna z logických foriem myslenia, vyššia úroveň zovšeobecnenia, ktorá je charakteristická pre myslenie slovno-logické. P. môže byť konkrétny a abstraktný. Najabstraktnejšie pojmy sa nazývajú kategórie. Psychológia skúma utváranie p. u človeka. Odlišuje sa osvojovanie p. utvorených inými ľuďmi a samostatné utváranie nových p. V empirických výskumoch myslenia sa do značnej miery uplatňujú metódy určovania, porovnávania a klasifikácie p., utvárania umelých p. (-> zovšeobecnenie). Skúma sa stupeň systemizovania p. (sémantické siete). Uskutočňujú sa osobitné psychologické výskumy zamerané na utváranie p. predmetného sveta, iných ľudí, samého seba. Rozlišujú sa p. bežné a vedecké, živelné a zámerne utvárané. Dokázalo sa, že u dieťaťa možno v osobitných podmienkach učenia utvárať pojmové štruktúry rýchlejšie než pri ich živelnom utváraní.
POROVNÁNÍ, POROVNANIE - jedna z logických operácií myslenia. Úlohy na p. predmetov, obrázkov, pojmov sa do značnej miery využívajú v psychologických výskumoch vývinu myslenia a jeho porúch. Analyzujú sa predpoklady pre p., ľahkosť prechodu od jedného p. k druhému atď.
POSUN RIZIKA - vzrastanie rizikovosti skupinových alebo individuálnych rozhodnutí po skupinovej diskusii v porovnaní s prvotnými rozhodnutiami členov skupiny (-> skupinové rozhodovanie, -» skupinová polarizácia). P. r. sa často pozoroval v rôznych experimentálnych situáciách. Existujú tri skupiny postupov pri experimentálnom výskume p. r.: 1. porovnanie primárnych individuálnych rozhodnutí s jednotným skupinovým rozhodnutím; 2. porovnanie primárnych individuálnych rozhodnutí po vyjadrení jednotného skupinového rozhodnutia so sekundárnymi individuálnymi rozhodnutiami; 3. porovnanie primárnych individuálnych rozhodnutí po skupinovej diskusii, kde sa nedosiahla zhoda, so sekundárnymi individuálnymi rozhodnutiami. P. r. sa vysvetľoval mnohými hypotézami, spomedzi ktorých je najpopulárnejšia táto: každý člen skupiny prehodnocuje počas diskusie svoje rozhodnutie tak, aby ho priblížil hodnotovému štandardu skupiny.
POTŘEBA, POTREBA (v psychológii) - stav indivídua, vyvolaný nedostatkom objektov nevyhnutných na jeho existenciu i rozvoj a tvoriaci zdroj jeho aktivity. V dejinách ľudskej spoločnosti sú p. ľudí ako funkcie ich činnosti dôsledkom rozvoja výroby. Prírodný predmet prestáva byť iba korisťou, t. j. objektom, ktorý má výlučne biologický význam ako potrava. Pomocou nástrojov je človek schopný meniť objekt, prispôsobovať ho svojim vlastným p. Tým sa rozvíjajú i p. ľudí, t. j. zapájajú sa do dejín, stávajú sa ich prvkom. Výroba nie je spätá so subjektom bezprostredne, ale sprostredkovane cez p. Živočíšne, organické p. sa menia na ľudské, "nadorganické" p., sprostredkované predmetnou činnosťou. P. sú predpokladom i výsledkom nielen vlastnej pracovnej činnosti ľudí, ale aj poznávacích procesov. Práve preto p. vystupujú ako také stavy osobnosti, vďaka ktorým sa uskutočňuje regulácia správania, určuje sa zameranosť myslenia, citov i vôle človeka. P. človeka sú ovplyvnené jeho výchovou v širokom zmysle slova, t. j. celkovým včlenením do ľudskej kultúry, ktorá je daná tak predmetne (materiálne p.), ako aj funkčne (duchovné p.). Uspokojovanie p. je v podstate proces, v ktorom si človek osvojuje určitú formu činnosti, podmienenú spoločenským vývojom. Pritom "sama prvá uspokojená potreba, činnosť tohto uspokojovania a už dosiahnutý nástroj tohto uspokojovania vedú k novým potrebám a toto vytváranie nových potrieb. Z tejto štruktúry pracovnej činnosti možno odvodiť i spoločenské charakteristiky ľudských p. Pretože proces uspokojovania p. predstavuje cieľavedomú činnosť, p. sú zdrojom aktivity osobnosti. Človek, uvedomujúc si cieľ subjektívne ako p., sa presviedča, že p. možno uspokojiť iba dosiahnutím cieľa. Vyhľadávaním prostriedkov na dosiahnutie cieľa ako objektu môže človek porovnávať svoje subjektívne predstavy o p. s jej objektívnym obsahom. P. sa prejavujú v motívoch (pudoch, želaniach atď.), ktoré povzbudzujú človeka k činnosti.
POZORNOST, POZORNOSŤ - sústredenie činnosti subjektu v danom "momente na určitý reálny alebo ideálny objekt (predmet, udalosť, obraz, myšlienku atď.). Pozornosťou možno rozumieť aj súlad rozličných článkov funkčnej štruktúry činnosti, určujúci úspešnosť jej realizovania (napr. rýchlosť a presnosť riešenia úlohy). Okruh problémov p. sa vymedzil v dôsledku diferenciácie širšieho filozofického pojmu apercepcie (G. W. Leibniz,Kant, J. F. Herbart). V prácach W. Wundta sa tento pojem vzťahuje na procesy, prostredníctvom ktorých sa uskutočňuje presné uvedomovanie si obsahu vnímaného a jeho integrácia do celostnej štruktúry minulej skúsenosti ("tvorivá syntéza"). Významným prínosom pre rozvoj predstáv o p. bola teória vôľovej p., ktorú vypracoval rus. psychológ N. N. Lange. Lange, podobne ako franc. psychológ T. Ribot, spájal p. s reguláciou ideomotorických pohybov (-» ideomotorický akt), ktoré sa uskutočňujú pri vnímaní a predstavovaní objektov. V súčasnej psychológii sa p. skúma v rámci všeobecnej, inžinierskej, pracovnej, klinickej, vývinovej a pedagogickej psychológie. Vyčleňujú sa tri druhy p. Najjednoduchšou a geneticky primárnou je mimovoľná p. Má pasívny charakter, pretože je spätá s udalosťami, ktoré nesúvisia s cieľom činnosti subjektu. Fyziologickým prejavom tohto typu p. je orientačná reakcia. Ak sa činnosť realizuje v rámci vedomých zámerov subjektu a vyžaduje vôľové úsilie, potom sa hovorí o úmyselnej p. Táto sa vyznačuje aktívnosťou, zložitou štruktúrou, sprostredkovanou sociálne vypracovanými spôsobmi organizácie správania a komunikácie, má spoločný pôvod s pracovnou činnosťou. Podľa toho, ako je rozvinutá operačno-technická stránka činnosti v súvislosti s automatizáciou a zmenou činov na operácie, ako aj v dôsledku zmien motivácie (napr. premena motívu na cieľ) môže sa vyskytnúť tzv. postúmyselná p. Smer činnosti pritom stále zodpovedá vedome prijatým cieľom, ale jej realizácia si už nevyžaduje osobitné duševné úsilie a je v čase ohraničená iba únavou a vyčerpanosťou organizmu. Medzi charakteristiky p., ktoré boli zistené v experimentálnych výskumoch, patrí výberovosť, rozsah, stálosť, rozdelenie a prepínanie. Výberovosť p. súvisí s možnosťou úspešného naladenia (ak sa vyskytujú prekážky) na vnímanie informácie, ktorá sa vzťahuje na vedomý cieľ. Množstvo súčasne zreteľne uvedomovaných objektov je mierou rozsahu p., ktorý sa prakticky nelíši od rozsahu bezprostredného zapamätania alebo krátkodobej pamäti (-> pamäť krátkodobá). Tento ukazovateľ v mnohom závisí od organizácie zapamätávaného materiálu a od jeho charakteru a obyčajne sa rovná 5-7 objektom. Hodnotenie rozsahu p. sa uskutočňuje pomocou tachistoskopickej expozície (-> tachistoskop) objektov (písmen, slov, obrazcov, farieb atď.). Prepínanie a stálosť p. sa určujú metódami, ktoré umožňujú opísať dynamiku realizácie poznávacích a výkonných činností v čase, najmä pri zmene cieľov. Rozdelenie p. sa skúma pri súčasnom plnení dvoch i viacerých činností, ktoré nemožno realizovať rýchlym prepínaním p.
POZOROVACÍ SCHOPNOST, POZOROVACIA SCHOPNOSŤ - schopnosť indivídua všímať si podstatné, i ťažko pozorovateľné osobitosti predmetov a javov. P. s. sa získava životnou skúsenosťou a predpokladá túžbu po poznaní a hĺbavosť. Rozvíjanie p. s. je významnou úlohou pri formovaní adekvátneho vnímania skutočnosti.
POZOROVÁNÍ, POZOROVANIE - jedna z hlavných empirických metód psychologického výskumu, ktorá spočíva v zámernom, systematickom a cieľavedomom zaznamenávaní psychických javov s cieľom skúmať ich špecifické zmeny za určitých podmienok a nájsť ich zmysel, ktorý nie je bezprostredne zrejmý. P. zahŕňa prvky teoretického myslenia (zámer, systém metód, interpretácia a kontrola výsledkov) a kvantitatívne metódy analýzy [škálovanie, hľadanie faktorov (->faktorová analýza) atď.]. Presné vymedzenie rámca p. závisí od stavu poznatkov v skúmanej oblasti a od vytýčenej úlohy. Vo výsledkoch p. sa podstatne odzrkadľuje skúsenosť a kvalifikácia pozorovateľa. Skúsenosť pozorovateľa sa pri psychologickej interpretácii správania ľudí neobmedzuje iba na jeho vedecké predstavy, ale zahŕňa aj jeho zaužívané stereotypy myslenia, emočné vzťahy, hodnotové orientácie atď. Napriek všemožným opatreniam je p. vždy do určitej miery subjektívne; môže totiž vyvolať ustanovku, ktorá je priaznivá pre zaznamenanie významného faktu, v dôsledku čoho sa fakty interpretujú v duchu očakávania pozorovateľa. Väčšiu objektívnosť p. môže zaručiť jeho opakovanie, vyhýbanie sa predčasným zovšeobecneniam a záverom, kontrola pomocou ďalších výskumných metód.
PRACOVITOST, PRACOVITOSŤ - charakterová črta, ktorá spočíva v kladnom vzťahu osobnosti k pracovnej činnosti. P. sa prejavuje v aktivite, iniciatíve, usilovnosti, eláne a spokojnosti s prácou. Z psychologického hľadiska p. predpokladá vzťah k práci ako k hlavnému zmyslu života.
PRACOVNÍ SOUHRA, PRACOVNÁ SÚHRA - ukazovateľ súladu interakcie jednotlivcov v konkrétnej spoločnej činnosti. P. s. sa vyznačuje vysokou produktivitou spoločnej práce jedincov pri dostatočnej subjektívnej spokojnosti s priebehom a výsledkom danej činnosti.
PŘÁNÍ, ŽELANIE - prežívanie možnosti niečo mať alebo niečo uskutočniť, ktoré je odrazom potreby a prešlo do aktuálneho myslenia. Ž. má motivačnú silu a zostruje uvedomenie si cieľa budúcej činnosti aj vytvorenie jej plánu. Ž. ako motív činnosti sa vyznačuje pomerne výrazným uvedomovaním si potreby. Uvedomujú sa pritom nielen jej objekty, ale aj možné spôsoby jej uspokojenia.
PŘEDMĚTNĚHODNOTOVÁ JEDNOTA TÝMU, PREDMETNOHODNOTOVÁ JEDNOTA TÝMU - normatívna integrácia individuálnych činností v skupine, keď je každá z nich podmienená jednotným hodnotovým (-» hodnota) obsahom predmetu spoločnej činnosti. P. j. k. je dôležitým prvkom integrácie sociálnej skupiny ( integrácia skupinová) ako súhrnného subjektu činnosti; prejavuje sa podobnosťou hodnotových predstáv členov skupiny o predmete (cieli) spoločnej činnosti, ako ;ij jednotou praktického uskutočňovania (aktualizácie) týchto predstáv v konkrétnych podmienkach činnosti. P. j. k. sa zákonite rodí v sociálne podmienenej spoločnej činnosti a možno ju považovať za prejav integrácie kolektívu na vyššej úrovni (->jed- nota hodnotových orientácií).
PŘEDSTAVY, PREDSTAVY - obrazy predmetov, scén a uďalostí, ktoré vznikajú na základe spomínania alebo produktívnej predstavivosti. Na rozdiel od vnímania môžu mať p. zovšeobecnený charakter. Kým vnímanie sa vzťahuje iba na prítomnosť, p. sa môžu vzťahovať aj na minulosť a budúcnosť. P. sa od vnímania odlišujú oveľa menším stupňom jasnosti a presnosti. Napriek tomu, keďže majú zmyslovo-predmetný charakter, možno ich rozdeliť podľa modality na zrakové, sluchové, čuchové, taktilné atď. P. dobre známych scén alebo miest sú jedným z najefektívnejších mnestických prostriedkov (-» mnemonika). Pretváranie p. má dôležitú úlohu pri riešení myšlienkových úloh, najmä tých, ktoré vyžadujú nový spôsob "videnia" situácie.
PŘEDSUDEK, PREDSUDOK - postoj, ktorý bráni adekvátne vnímať správu alebo činnosť. Človek si spravidla neuvedomuje alebo nechce uvedomiť, že je zaujatý, a považuje svoj vzťah k objektu p. za dôsledok objektívneho a samostatného hodnotenia určitých faktov. P. môže byť dôsledkom prenáhlených a nepodložených záverov, vychádzajúcich z osobnej skúsenosti (-» stereotyp sociálny), ako aj výsledkom nekritického preberania štandardizovaných úsudkov, prijatých v určitej spoločenskej skupine. Človek často využíva p. na ospravedlnenie nesprávneho konania.
PŘESVĚDČENÍ, PRESVEDČENIE - uvedomená potreba osobností, ktorá ju motivuje konať v súlade s vlastnými hodnotovými orientáciami. Obsah potrieb, ktoré vystupujú vo forme p., odzrkadľuje určité ponímanie prírody a spoločnosti. V podobe usporiadaného systému názorov (politických, filozofických, estetických, prírodovedných atď.) vystupuje súbor p. ako svetonázor človeka. Pôsobenia na vedomie osobnosti prostredníctvom jej vlastného kritického náhľadu. Základom tejto metódy je výber, logické usporiadanie faktov a záverov z hľadiska jednej funkčnej úlohy.
PŘESVĚDČIVOST, PRESVEDČENOSŤ - vlastnosť osobnosti, ktorá určuje celkovú zameranosť činnosti a hodnotových orientácií osobnosti a stáva sa regulátorom jej vedomia a správania. P. sa prejavuje v subjektívnom vzťahu osobnosti k svojmu konaniu a presvedčeniu, čo súvisí s hlbokým a odôvodneným presvedčením o správnosti poznania, princípov a ideálov, ktorými sa riadi. Osobné potreby, hodnotové orientácie a sociálne normy uvedomené na základe p. organicky zapadajú do objektívneho obsahu foriem životnej činnosti osobnosti a určujú jej správanie. P. závisí od skúsenosti osobnosti a od jej vzťahov k spoločnosti. P. je založená na poznatkoch, predovšetkým svetonázorového charakteru, ktoré sa prelínajú s vôlou, tvoria obsah motívov činnosti a formujú postoje osobnosti. P. je názorovo-psychologickým základom rozvoja takých vôľových vlastností, ako je odvaha, rozhodnosť, stálosť, vernosť ideálom. P. sa môže prejavovať ako hlboké pochopenie potrieb spoločnosti, zmyslu mravných požiadaviek. P. môže nadobúdať aj zvrátené podoby, keď si osobnosť nekriticky osvojuje určité názory, dogmaticky chápe nezvratnosť určitých princípov, autority (-» predsudok).
PROŽÍVÁNÍ, PREŽÍVANIE (v psychológii) - 1. akýkoľvek subjektom pociťovaný emočne sfarbený stav a jav skutočnosti, ktorý je bezprostredne daný v jeho vedomí a ktorý preň predstavuje udalosť jeho vlastného života; 2. snaha, želanie, chcenie, ktoré predstavujú v individuálnom vedomí voľbu motívov a cieľov činnosti subjektu, a tým pomáhajú subjektu uvedomiť si vzťahy k vlastným životným udalostiam; 3. forma aktivity, ktorá vzniká vtedy, keď subjekt nemôže dosiahnuť svoje hlavné životné motívy, keď sa rúcajú jeho ideály a hodnoty. Táto forma aktivity sa prejavuje pretváraním psychologického sveta subjektu, ktoré je zamerané na hľadanie nového zmyslu existencie. V prvom, širšom význame pojmu p., ktorý pochádza z introspektívnej psychológie, sa ako špecifikum p. zdôrazňuje jeho bezprostredná danosť vo vedomí subjektu. Sov. psychológia prekonala obmedzenia subjektivistického prístupu k vedomiu, ktoré spočívajú v redukovaní p. prevažne na afektívne stavy subjektu, vo výraznom oddeľovaní poznania skutočnosti daného v p. od vzťahu subjektu k nej, ako aj v skúmaní p. mimo reálnej životnej činnosti človeka. Z opisu takého psychického faktu, ako je p., vyplýva, že je zakorenené v individuálnom živote osobnosti. Druhý význam pojmu p. odhaľuje funkciu snáh, želaní a chcenia v regulácii činnosti osobnosti. Tieto formy p. odrážajú dynamiku boja motívov, výberu - voľby alebo odmietnutia cieľov vo vedomí. Motív, ktorý je subjektívne vyjadrený v p., sa priamo doň nezačleňu- je, čo vytvára dojem, akoby samo p. motivovalo správanie osobnosti. V skutočnosti však p. vystupuje ako vnútorný signál, prostredníctvom ktorého sa uvedomuje osobnostný zmysel prebiehajúcich udalostí, uskutočňuje sa vedomá voľba možných mo- livov a regulácia správania osobnosti. V treťom význame pojmu p. je p. osobitnou formou aktivity, ktorá človeku umožňuje prekonávať závažné ťažkosti v kritickej životnej situácii, získať vďaka prehodnoteniu hodnôt nový zmysel existencie.
PŘÁTELSTVÍ, PRIATEĽSTVO - druh stabilných, individuálnych a výberových medziosobnostných vzťahov, ktoré sa vyznačujú vzájomnou náklonnosťou, zvýšenou afiliáciou, vzájomným očakávaním opätovania citov a preferencie. P. predpokladá dodržiavanie nepísanej "dohody", podľa ktorej je nevyhnutné vzájomné porozumenie, otvorenosť, dôvera, aktívna vzájomná pomoc, záujem o konanie a prežívanie druhého, úprimnosť a nezištné city. Vážne porušenie tejto "dohody" naruší p., vedie k povrchným priateľským vzťahom, alebo zvráti p. vo svoj protiklad - nepriateľstvo. P. - napriek jeho intimite - možno klásť do protikladu k pracovným, služobným a iným vzťahom iba relatívne. Závisí od spoločného cieľa, záujmov, ideálov, zámerov, nevyhnutne sa v ňom prejavuje jednota hodnotových orientácií. Bohatstvo vzťahov p. určuje sociálna hodnota činnosti, ktorej sa priatelia zasvätili, ideí a záujmov, na ktorých je založený ich zväzok. Funkcie p., zákonitosti jeho rozvoja atď. sa podstatne menia v rozličných etapách života a majú svoje osobitosti i podľa pohlavia. Najintenzívnejšie p. sa nadväzujú v období mladosti a dospievania, keď sa vzťahu k priateľom pripisuje najväčší význam, mládež sa často stýka a trávi spolu veľa času. Vo vzťahu medzi priateľmi vzniká hlboký emočný kontakt. Dievčatá, keďže u nich potreba intímnosti vzniká skôr než u chlapcov, prv zanechávajú detské známosti a nadväzujú zrelšie p. Založenie rodiny a iné zmeny, ktoré sprevádzajú dospievanie, menia aj charakter p. Priateľské vzťahy strácajú svoju jedinečnosť, ich význam sa zmenšuje, menia sa funkcie p. Napriek tomu ostáva p. aj v neskorších životných obdobiach jedným z najdôležitejších faktorov utvárania osobnosti a udržiavania stability koncepcie "ja". Pretože p. predstavuje sociálny jav, nemožno ho analyzovať iba psychologickými prostriedkami; aktívne sa ním zaoberá aj sociológia, filozofia, etnografia a iné vedy.
PŘIVYKÁNÍ, PRIVYKANIE (v psychofyziológii) - negatívne učenie, ktorého účinok spočíva v tom, že chýba reakcia na určitý stimul. V najvšeobecnejšej forme je p. späté s postupným zmenšovaním amplitúdy reakcie pri opakovaní stimulu. Od únavy a vysilenia sa p. líši tým, že reakciu možno znovu vyvolať jednoduchou zmenou stimulu. Najzreteľnejšie sa p. prejavuje v systéme orientačného reflexu.
PROBLÉM (z gréc. problema - úloha) - uvedomenie si nemožnosti riešiť ťažkosti a protirečenia určitej situácie prostredníctvom vlastných poznatkov a skúseností. P.,. podobne ako úloha, sa začína v problémovej situácii. Táto situácia ako psychologická kategória však podmieňuje iba začiatočné štádium myšlienkovej interakcie subjektu a objektu, vznik poznávacieho motívu a stanovenie predbežných hypotéz o spôsoboch jej riešenia. Overovanie týchto hypotéz vedie k tomu, že problémová situácia sa mení buď na p., alebo na úlohu. Úloha vzniká vtedy, keď sa v objekte poznávania skrýva hľadané, ktoré treba nájsť pretvorením určitých podmienok. Úloha predstavuje znakový model problémovej situácie, t. j. čosi objektívne, čo možno odovzdať inému človeku, čo sa môže stať súčasťou výučby. Pretvorenie problémovej situácie na úlohu alebo sériu úloh je aktom produktívneho myslenia. P., na rozdiel od úlohy, sa uvedomuje ako taká rozporná situácia, v ktorej sa vyskytujú protikladné názory na vysvetľovanie tých istých objektov, javov a ich vzájomných vzťahov. V problémovom učení sa používa pojem učebného p. Tento p. má logickú formu poznávacej úlohy, ktorá vo svojich podmienkach obsahuje určité protirečenie (nadbytočné, nedostatočné, alternatívne, čiastočne nesprávne údaje atď.) a končí sa otázkou, objektivizujúcou dané protirečenie. Odhalenie protirečenia v učebnom p. (problémovej úlohe) vedie u žiakov k prežívaniu intelektuálnych ťažkostí, vyvoláva problémovú situáciu.
PROBLÉMOVÁ SITUACE, PROBLÉMOVÁ SITUACIA (z gréc. problema - úloha, z lat. situatio - stav) - 1. situácia, ktorú ak chce indivíduum alebo kolektív zvládnuť, musí nájsť a použiť nové prostriedky a spôsoby činnosti; 2. psychologický model podmienok pre vznik myslenia - na základe situačne vyvolanej poznávacej potreby, forma vzťahu medzi subjektom a objektom poznania. P. s. charakterizuje interakciu medzi subjektom a jeho prostredím, ako aj psychický stav poznávajúceho jedinca, ktorý sa nachádza v objektívnom a obsahovo protirečivom prostredí. Uvedomenie si akéhokoľvek protirečenia v priebehu činnosti (napr. neschopnosť splniť teoretickú alebo praktickú úlohu pomocou skôr osvojených poznatkov) vyvoláva potrebu nových poznatkov, poznania neznámeho, a tým aj možnosť dané protirečenie vyriešiť. Objektivizácia neznámeho v p. s. sa uskutočňuje formou otázky, ktorú si subjekt kladie a ktorá predstavuje začiatok myšlienkovej interakcie medzi ním a objektom. V priebehu takejto interakcie hľadá subjekt odpoveď na otázku, aké sú nové poznatky o predmete, spôsob alebo podmienky činnosti, pričom sa aj sám produktívne vyvíja. Pretože do "prostredia" subjektu patria nielen objekty, ale aj sociálne prostredie, geneticky primárna musí byť otázka položená nie samému sebe, ale inému človeku, ktorý svojou aktivitou sprostredkúva rozvoj indivídua. P. s. je jedným z hlavných pojmov problémového učenia.
PROBLÉMOVÉ UČENÍ, PROBLÉMOVÉ UČENIE - učiteľom organizovaný spôsob aktívnej interakcie medzi subjektom a problémovo podávaným obsahom učenia, v priebehu ktorej subjekt vniká do objektívnych protirečení vedeckého poznania a spôsobov ich riešenia, učí sa myslieť, tvorivo si osvojovať poznatky. Žiak v spoločnej činnosti s učiteľom nielenže spracúva informácie, ale tým, že si osvojuje nové, prežíva tento proces ako subjektívne objavovanie preňho dosiaľ neznámych poznatkov, ako postihovanie a pochopenie vedeckých faktov, princípov, spôsobov alebo podmienok činnosti, ako osobnostnú hodnotu, ktorá podmieňuje rozvoj poznávacej motivácie a záujem o obsah predmetu. V p.u. sa vytvorením problémovej situácie modelujú podmienky výskumnej činnosti a rozvoja tvorivého myslenia žiaka. Prvkami (ejto situácie sú objekt a subjekt poznania, ako aj ich myšlienková interakcia, ktorej osobitosti závisia od učebného materiálu a didaktických metód na organizáciu poznávacej činnosti. Myslenie žiakov v p. u. sa usmerňuje prostredníctvom problémových a informačných otázok. Problémové otázky poukazujú na učebný problém a na oblasť, kde hľadať zatiaľ neznáme poznatky. V p. u. sa princíp problémovosti uplatňuje tak v obsahu učebného predmetu, ako aj pri rozpracúvaní tohto obsahu v procese výučby. Prvé sa dosahuje vypracovaním systému problémov, ktoré odzrkadľujú hlavný obsah učebnej disciplíny; druhé - vytvorením dialogického p. u., pri ktorom sa učiteľ i žiak prejavujú intelektuálnou aktivitou a iniciatívou, zaujímajú sa navzájom o svoje úsudky, posudzujú varianty riešenia. V takomto p. u. sa pomocou systému učebných problémov a nimi podmienených problémových situácií modeluje výskumná predmetná činnosť, sociálna interakcia a dialogický styk jej účastníkov.
PSÍ (logo naší organizace) - písmeno gréc. abecedy, ktoré sa používa ako symbol na označenie psychológie.
PSYCHICKÉ STAVY - pojem, ktorý sa používa na označenie relatívne statického momentu v psychike indivídua na rozdiel od pojmu "psychický proces", ktorý zdôrazňuje dynamické aspekty psychiky, a od pojmu "psychická vlastnosť", ktorý poukazuje na stabilitu prejavov psychiky indivídua, ich ustálenie a opakovatelnosť v štruktúre jeho osobnosti. Ten istý psychický prejav možno skúmať v rozličných súvislostiach. Napr. afekt ako p. s. predstavuje zovšeobecnenú charakteristiku psychiky z hľadiska emócií, poznania i správania subjektu v určitom, relatívne ohraničenom časovom období; afekt ako psychický proces sa vyznačuje štadiálnosťou rozvoja emócií a možno ho považovať aj za prejav psychických vlastností indivídua (vznetli- vosť, nezdržanlivosť, zlostnosť). Medzi p. s. patria prejavy citov (nálady, afekty, eufória, úzkosť, frustrácia atď.), pozornosti (sústredenie, rozptýlenie pozornosti), vôle (rozhodnosť, roztržitosť), myslenia (pochybnosti), fantázie (snenie) atď. Predmetom osobitného psychologického výskumu sú p. s. ľudí v stresových, extrémnych podmienkach (v bojových situáciách, pri skúškach, pri rozhodovaní v časovej tiesni), v závažných situáciách spojených s pocitom zodpovednosti (predštartové p. s. športovcov atď.). V patopsychológii a klinickej psychológii sa skúmajú patologické formy p. s. - nutkavé stavy, v sociálnej psychológii - masové p. s. (napr. panika masová).
PSYCHIKA (z gréc. psychikos - duševný) - systémová vlastnosť vysokoorganizovanej hmoty, ktorá spočíva v tom, že subjekt aktívne odráža objektívny svet, vytvára si obraz tohto sveta a na základe toho reguluje svoje správanie a činnosť. P. obsahuje určitým spôsobom usporiadané udalosti, ktoré sa vzťahujú na minulosť, prítomnosť i možnú budúcnosť. U človeka je minulosť zastúpená skúsenosťou, pamäťou; prítomnosť - súhrnom obrazov, zážitkov, rozumových aktov; možná budúcnosť - pohnútkami, zámermi, cieľmi, ako aj fantáziou, blúznením, snami atď. Ľudská p. môže byť vedomá i nevedomá, ale aj nevedomá p. sa kvalitatívne odlišuje od p. zvierat. Vďaka aktívnemu a predbiehajúcemu odrazu vonkajších objektov vo forme p., ktorý sa uskutočňuje prostredníctvom osobitných telesných orgánov (zmyslové orgány, mozog), môže organizmus uskutočňovať činnosti, ktoré sú adekvátne vlastnostiam týchto objektov, a tým uspokojovať svoje potreby, môže rozvíjať vyhľadávaciu i nadsituačnú aktivitu. Z toho vyplýva, že určujúcimi znakmi p. sú: odraz, ktorý utvára obraz predmetného prostredia, kde živé bytosti pôsobia, ich orientácia v tomto prostredí a uspokojenie potreby kontaktu s týmto prostredím. Tieto kontakty zasa na princípe spätnej väzby kontrolujú správnosť odrazu. U človeka je kontrolnou inštanciou sociálna prax. Vďaka spätnej väzbe sa porovnáva výsledok činnosti s obrazom, ktorý vzniká pred týmto výsledkom, predbieha ho ako osobitný model skutočnosti. Aktivita p. sa prejavuje pri zobrazovaní reality, pretože jeho predpokladom je pretvorenie fyzikálnych a chemických podnetov, ktoré pôsobia na nervové zakončenia, na obrazy predmetov; prejavuje sa v oblasti pohnútok, ktoré dodávajú správaniu energiu, ako aj pri plnení programu správania, ktoré zahŕňa hľadanie a výber variantov. P., ktorá vznikla na určitej úrovni biologickej evolúcie, predstavuje jeden z evolučných faktorov, keďže zabezpečuje čoraz zložitejšiu prispôsobivosť organizmov podmienkam ich existencie. P. u človeka nadobúda kvalitatívne novú štruktúru, podmienenú spoločensko-histo- rickými zákonitosťami. Vzniká vedomie ako najvyššia úroveň regulácie činnosti, utvára sa osobnosť.
PSYCHODELICKÉ STAVY - zmeny vedomia vyvolané podaním psychodelík. Výskumy p. s. sa začali v 20. rokoch nášho storočia, ľre p. s. sú popri fyzických symptómoch (slzivosť, nauzea, triaška a pod.) typické aj vážne psychické zmeny: halucinácie v podobe svetelných zábleskov, geometrických tvarov, transformácií prostredia; nadmerná citlivosť na zvuky, akustické ilúzie; zmeny v pociťovaní vlastného tela; skreslené vnímanie času a priestoru ["zastavenie" alebo "zrýchlenie" času (-» psychologický čas), opakované prežívanie minulých udalostí, nesprávny odhad rozmerov predmetov, strata perspektívy, pocit "rozplynutia" v priestore]; emočné zmeny (pre zdravé osoby je typická povznesená nálada, nemotivovaný smiech, vyrovnanosť, pre chorých zasa záporné emócie); poruchy myslenia a pamäti (zrýchlenie alebo spomalenie myslenia, iluzórna interpretácia udalostí); psychomotorické poruchy. P. s. mali dôležitú úlohu v náboženských rituáloch starovekých kultúr. Systematicky sa opakujúce p. s. spôsobujú hlboké zmeny osobnosti, ktoré majú deštruktívny charakter a vážne sociálne následky.
PSYCHODELIKA, PSYCHODELIKÁ (z gréc. psyche -duša, delia-ilúzia; synonymá: halucinogény, psychotomimetiká) - látky, ktoré vyvolávajú psychodelické stavy. Patrí k nim lyzergová kyselina dietylamidová (LSD-25), dimetyl- tryptamín (DMT), bufotenín, meskalín, psilocybín a im podobné psychoaktívne látky obsiahnuté v konope (cannabinoidy), ako aj niektoré syntetické preparáty (semil, ditran atď.). Predpokladá sa, že p. majú opačný účinok ako neuromediátory - vodiče vzruchu v nervovom systéme. Svojimi účinkami môžu p. zmeniť osobnosť, hlboko prebudovať hierarchiu jej motívov a hodnôt. Nekontrolované užívanie p. bez osobitnej lekárskej indikácie može viesť k ťažkým následkom a tragédiám.
PSYCHODRAMA, PSYCHODRÁMA (z gréc. drama - činnosť) - druh skupinovej psychoterapie (-* psychoterapia skupinová), pri ktorej pacienti striedavo vystupujú ako herci a diváci, pričom ich roly sú zamerané na modelovanie životných situácií, ktoré majú pre zúčastnených osobnostný zmysel. Cieľom p. je odstrániť neadekvátne emočné reakcie, dospieť k adekvátnej sociálnej percepcii (-»percepcia sociálna), k hlbšiemu sebapoznaniu. Názov i metódu p. navrhol J. Moreno (USA), ktorý ju neodôvodnene pokladal za prostriedok riešenia sociálnych problémov. (V zahraničnej psychológii sa používal aj termín "sociodráma", ktorým sa označovala metóda na odstraňovanie konfliktov v skupinách zdravých ľudí.) Pri p. je dôležitá spontánnosť, aktivita, improvizovanosť správania. P. sa využíva pri neurózach, detských neurózach, pri psychosomatických ochoreniach a alkoholizme, akútnych psychopatiách a úchylnom správaní dospievajúcich. Existuje aj rodinná p. Prvky p. sa využívajú v psychoterapii správania, sociál- nopsychologickom tréningu, modelových hrách (-> tréning sociálnopsychologický, -> hra modelová).
PSYCHOFYZIKA - jedna z klasických oblastí všeobecnej psychológie, ktorej zakladateľom je G. T. Fechner. Špecifikum p. spočíva v tom, že rôznorodosť pozorovaných foriem správania a psychických stavov objasňuje predovšetkým rozdielmi fyzických situácií, ktorými sú tieto formy a stavy vyvolané (-» psychometria). Najviac pozornosti sa venuje psychofyzickým výskumom senzorických procesov, kde sa vyčlenili dva okruhy problémov: meranie pocitového prahu a zostavovanie psychofyzických škál. Súčasné metódy opisu činnosti skúmanej osoby umožňujú zohľadňovať popri citlivosti senzorického systému aj osobitosti vnútornej aktivity, najmä zvolené kritériá rozhodovania. Príkladom súčasných metód p. je tzv. viacrozmerné škálovanie (R. Shepard a i.), ktoré umožňuje určiť vzájomnú polohu pocitov vo viacrozmernom subjektívnom priestore znakov. Podobné postupy sa v súčasnosti do veľkej miery využívajú mimo senzorickej p.: v psychológii emócií, psychodiagnostike, psychosémantike (-> subjektívny sémantický priestor) atď. V dôsledku toho sa objavuje tendencia chápať p. širšie a integrovať ju s výskumami, ktoré sa uskutočňujú v iných oblastiach psychologickej vedy.
PSYCHOGENETIKA (z gréc. genetikos - vzťahujúci sa na zrod, vznik) - hraničná oblasť medzi psychológiou a genetikou. Jej predmetom je pôvod individuálnych psychologických osobitostí človeka, objasnenie úlohy genotypu a prostredia pri ich formovaní. P. využíva metódy súčasnej genetiky. Najin- íormatívnejšou je metóda dvojčiat (F. Gal- lon, 1876), ktorá umožňuje maximálne zrovnoprávniť vplyvy prostredia. Väčšina prác z p. je venovaná výskumu interindividuálnej rozmanitosti vyšších psychických funkcií, predovšetkým inteligencie, pomocou rozličných testov. Psychogenetici našli istú proporcionálnosť medzi stupňom príbuznosti (t. j. počtom spoločných génov) a podobnosťou viacerých ukazovateľov inteligenčných testov (-> testy inteligenčné).
PSYCHOGENIE, PSYCHOGÉNIE (z gréc. psyche - duša, genesis - pôvod) - patologické, no reverzibilné psychické poruchy, ktoré vznikajú pod vplyvom psychických tráum, tak ťažkých (napr. strata blízkeho človeka), ako aj slabých, ale trvalé pôsobiacich a vyvolávajú- rich vnútorné konflikty (napr. boj medzi zmyslom pre povinnosť a prianím). P. vznikajú aj ako dôsledok dlhodobého nervového vypätia a vážnych somatických ochorení. P. sa delia na reaktívne stavy a neurózy (-» neurózy klinické). Psychogénne poruchy s menšou intenzitou, pri ktorých sa nestráca práceschopnosť, sa nazývajú psychogénne (neurotické) reakcie.
PSYCHOHYGIENA A PSYCHOPROFYLAXE, PROFYLAXIA (z gréc. hygienos - liečivý, prophylaktikos - ochranný) - oblasti klinickej psychológie, ktorých úlohou je poskytovať odbornú pomoc zdravým ľuďom, a tak predchádzať neuropsychickým a psychosomatickým ochoreniam, ako aj zmierňovať akútne psychotraumatické reakcie (-» psychogénie). P. a p. zahŕňajú psychokorektívne pôsobenie v rámci poradní, "liniek dôvery" a iných inštitúcií, ktoré sa orientujú na psychologickú pomoc zdravým ľuďom; hromadné výskumy zamerané na zisťovanie rizikových skupín a ich profylaxiu; osvetovú činnosť atď. Osobitnou úlohou súčasnej p. a p. je pomoc ľuďom, ktorí sa ocitli v krízových rodinných, študijných alebo pracovných situáciách, práca s mladými a problémovými rodinami a pod.
PSYCHOLOGIE, PSYCHOLÓGIA (z gréc. psyche - duša, lo- gos - učenie, veda) - veda o zákonitostiach rozvoja a fungovania psychiky ako osobitej formy životnej činnosti. Interakcia živých bytostí s okolitým svetom sa uskutočňuje prostredníctvom psychických procesov, aktov, stavov, ktoré sú kvalitatívne odlišné, no neoddeliteľné od fyziologických procesov. Stáročia sa javy, ktoré skúma p., označovali spoločným pojmom "duša" a považovali sa za predmet jednej z filozofických disciplín, ktorá bola v 16. stor. nazvaná p. Poznatky o uvedených javoch zhromažďovali aj mnohé iné výskumné smery a rozličné praktické disciplíny, najmä medicína a pedagogika. Osobitosť týchto javov, to, že sú ľuďom dané vo forme bezprostredných, neodcudziteľných prežívaní, ich špecifickú poznávateľnosť, podmienenú schopnosťou indivídua pozorovať ich (-» sebapozorovanie) a zaznamenávať ich úzko osobnostnú hodnotu vysvetľovalo nábožensko-idealistické učenie ako dôkaz, že vznikajú z osobitnej podstaty. Úspechy, neurofyziológie a biológie umožnili rozvoj vlastného vedeckého kategoriálneho aparátu p., ktorá sa vďaka rozsiahlym experimentálnym výskumom začala oddeľovať tak od filozofie, ako aj od fyziológie, pretože zákonitosti psychiky získané v laboratóriách sa nezhodovali s anatomickými a fyziologickými poznatkami. Dokázalo sa, že psychické procesy ako produkt interakcie indivídua s vonkajším prostredím sú samy aktívnym príčinným faktorom (determinantou) správania. Zatiaľ čo idealistické koncepcie neoprávnene vysvetľovali túto aktivitu osobitnou psychickou príčinnosťou, ktorú možno údajne poznať vnútorným pozorovaním (introspekciou), prírodovedný výskum geneticky primárnych foriem psychiky (ako aj jej patologických prejavov) potvrdil prioritu objektívnych metód, ktoré sa neskôr stali pre p. určujúcimi. Sebapozorovanie ostáva naďalej významným, avšak iba pomocným zdrojom informácií o ľudskej psychike, ktorej hlavnou charakteristikou je vedomie. Vedomie individuálneho subjektu, ktoré je výsledkom i funkciou sociálnych (nadindivi- duálnych) procesov, má vlastnú systémovú i "zmyslovú" organizáciu, dodávajúcu rozličným prejavom psychiky (poznávacím, motivačno-afektívnym, operačným, osobnostným) také vlastnosti, ktoré ich kvalitatívne odlišujú od psychiky zvierat. Možnosť postihovať procesy vedomia subjektu nezávisle od ich reflexie je podmienená tým, že vznikajú a rozvíjajú sa v objektívnom systéme vzťahov subjektu s inými ľuďmi, s okolitým svetom. V tomto systéme získava subjekt, vžívajúc sa do iných ľudí, schopnosť posudzovať vnútornú rovinu svojho správania (-> koncepcia "ja"). Všetky komponenty tejto roviny nemožno previesť na úroveň vedomia, avšak tým, že vytvárajú oblasť nevedomia, tvoria takisto predmet p., ktorá odhaľuje zhodu medzi skutočnými motívmi, ustanovkami, orientáciami osobnosti a jej predstavami o nich. Vedomé i nevedomé psychické procesy sa uskutočňujú na základe neurohumorálnych mechanizmov, riadiacich sa fyziologickými zákonmi; neprebiehajú však podľa nich, ale podľa svojich vlastných zákonov, pretože v psychike človeka je zastúpená prírodná i sociokultúrna skutočnosť a život činnej osobnosti. Činnosť sama osebe nie je predmetom p., podobne ako ani celková ľudská činnosť, ktorú skúma viacero disciplín. P. skúma iba určitý jej aspekt. -Závislosť ľudského správania od biologických a sociálnych faktorov je zdrojom osobitosti jeho skúmania v p., ktorá sa rozvíja v "dialógu" medzi poznatkami o prírode a o kultúre, integruje ich do svojich vlastných pojmov, neredukovateľných na pojmy iných vied.
PSYCHOLOGIE POHLAVNÍCH ROZDÍLŮ, PSYCHOLÓGIA POHLAVNÝCH ROZDIELOV - odvetvie diferenciálnej psychológie zaoberajúce sa rozdielmi medzi jedincami, ktoré sú priamo alebo nepriamo podmienené ich pohlavím alebo s ním spojené. Popri všeobecných biogenetických rozdieloch medzi mužmi a ženami sa empiricky zisťujú aj osobitosti, ktoré sú dôsledkom historicky podmienenej diferenciácie mužských a ženských sociálnych rol, deľby práce podľa pohlavia, rozdielov v obsahu a spôsoboch výchovy chlapcov a dievčat, kultúrnych stereotypov "mužskosti" a "ženskosti". Reálnou sociálnou rovnoprávnosťou medzi mužmi a ženami strácajú vzťahy medzi pohlaviami založené na podrobení žien pôvodný charakter, sféra spolupráce medzi mužmi a ženami sa rozširuje, v dôsledku čoho zanikajú alebo sa zmenšujú mnohé ich vzájomné psychologické rozdiely, ktoré sa v minulosti pokladali za nevyhnutné. Stupeň a obsah rozdielov medzi pohlaviami sa líši v rôznych sférach životnej činnosti. Najvýznamnejšie rozdiely sa ustálili v oblasti psychofyziológie (vrátane rôzneho tempa fyzického vývinu a dozrievania). Mnohé psychologické osobitosti ženy súvisia s jej špecifickým poslaním matky, čo sa prejavuje tak v zameraní jej záujmov, ako aj v inom pomere medzi jej spoločenskými, pracovnými, rodinnými a občianskymi funkciami. Mnohé pohlavné rozdiely sa vôbec nedajú merať, keďže sú väčšmi kvalitatívne než kvantitatívne. Meranie mužských a ženských vlastností pomocou testov je relatívne a samy používané škály mužskosti-ženskosti predstavujú pomerne samostatné ukazovatele. Uvedomenie si pohlavnej príslušnosti je hlavnou súčasťou obrazu "ja". P. p. r. má dôležitý praktický význam pre profesionálny výber (-» výber psychologický) a profesionálnu orientáciu, pre riešenie mnohých úloh klinickej psychológie a poradenstva.
PSYCHOLOGIE PRÁCE, PSYCHOLÓGIA PRÁCE - veda skúmajúca psychologické zákonitosti utvárania konkrétnych foriem pracovnej činnosti a vzťahu človeka k práci. Jej predmetom je činnosť indivídua vo výrobných podmienkach a v podmienkach reprodukcie jeho pracovnej sily. Základy p. p. sa utvárali vplyvom medicíny, fyziológie, techniky, sociológie a psychológie. Východiskom pre zaradenie tejktorej vednej disciplíny do výskumu práce bol predpoklad, že organizácia práce môže prispieť k vyššej produktivite skôr než intenzifikácia práce. Každá z týchto disciplín prispela k rozvoju p. p. a vytýčeniu jej úloh. P. p. sa stala samostatnou vednou disciplínou vydaním diel H. Munsterberga Psychológia a efektívnosť výroby (1913) a Základy psychotechniky (1914).
PSYCHOLOGICKÉ SLUŽBY - systém praktickej aplikácie psychológie na riešenie komplexných úloh psychologickej expertízy, diagnostiky, poradenstva vo sfére výroby, vzdelávania, medicíny, v súdnictve a pod. Z organizačného hľadiska sa p. s. uplatňujú vo forme profesionálneho poradenstva, v manželských a predmanželských poradniach, v psychologických oddeleniach odboru "vedeckej organizácie práce" atď. Ďalšie utváranie p. s. je významnou úlohou aplikovaných odvetví sov. psychológie (klinickej, pedagogickej, právnickej, psychológie riadenia, psychológie športu a ď.).
PSYCHOLOGICKÝ ČAS - psychický odraz systému časových vzťahov medzi životnými udalosťami človeka. K p. č. patrí: hodnotenie súčasnosti, následnosti, trvania, rýchlosti priebehu rozličných životných udalostí, toho, či patria do súčasnosti, ako sú vzdialené v minulosti i budúcnosti, prežívanie rýchlejšieho alebo pomalšieho plynutia času, pretržitosti a nepretržitosti udalostí, ohraničenosti a neohraničenosti času, uvedomenie si veku, vekových období (detstva, mladosti, dospelosti, staroby), predstavy o pravdepodobnej dĺžke života, o smrti a nesmrteľnosti, o historických súvislostiach medzi vlastným životom a životom predkov i nasledujúcich pokolení rodiny, spoločnosti, ľudstva vcelku. Veľké množstvo materiálu pre výskum p. č. poskytuje umelecká a filozofická literatúra.
PSYCHOMETRIE, PSYCHOMETRIA (z gréc. metron - miera) - pôvodne meranie časových charakteristík psychických procesov; v súčasnosti často celý okruh otázok súvisiacich s meraním v psychológii. V tomto chápaní p. zahŕňa aj psychofyziku. Dôležitým znakom psycho- metrických metód je štandardizácia, ktorá predpokladá realizáciu výskumov pri dodržaní rovnakých vonkajších podmienok. Na základe získaných údajov sa konštruujú rozličné škály individuálnych vlastností, určuje sa spoľahlivosť a validita konkrétnej metodiky (testu). V posledných rokoch sa prejavuje tendencia vytvárať psychometrické metódy a modely, ktoré zohľadňujú tak situačné premenné, ako aj individuálne osobitosti skúmaných osôb. Avšak k naozajstnému zjednoteniu všeobecnopsychologického a diferenciálnopsychologického prístupu nedošlo.
psychopatie (z gréc. psyche - duša, pa- thos - utrpenie^ choroba) - patológia charakteru, pri ktorej sa u subjektu pozorujú prakticky nenapraviteľné extrémne vlastnosti, znemožňujúce jeho adekvátnu adaptáciu na sociálne prostredie. P. vznikajú ako následok: 1. ochorenia (poškodenia mozgu, infekcie, intoxikácie, psychotraumy atď.); 2. vrodenej nedostačivosti nervového systému, ktorú vyvolávajú dedičné faktory, škodliviny pôsobiace na plod, pôrodná trauma atď. Takéto p., nazývané konštitučné alebo pravé, sa prejavujú už v detskom veku vo forme porúch emočno-vôľovej sféry, pričom inteligencia môže byť relatívne neporušená. Stupeň výraznosti p. u dospelého závisí od podmienok výchovy a vplyvu okolitého prostredia. Prejavy p. sú rôznorodé. Napriek zriedkavému výskytu čistých typov a prevládaniu zmiešaných foriem zvyčajne sa rozlišujú tieto klasické typy p. : 1. cykloidný - stále striedanie nálad s kolísaním dĺžky cyklu od niekoľkých hodín do niekoľkých mesiacov; 2. schizoidný - vyhýbanie sa kontaktom, uzavretosť, neprístupnosť, ľahká zraniteľnosť, neschopnosť empátie, nemotorné pohyby; 3. epileptoidný - extrémna dráždivosť so záchvatmi smútku, strachu, hnevu, netrpezlivosť, tvrdohlavosť, urážlivosť, krutosť, náchylnosť ku škandálom; 4. astenický - zvýšená senzibilita, psychická vzrušivosť, spätá s rýchlou unaviteľnosťou, nervozita, nerozhodnosť; 5. psychastenický - úzkostlivosť, nedostatok sebadôvery, sklon k ustavičným úvahám, patologickým pochybnostiam; 6. paranoidný - sklon k utváraniu fanatických ideí, zanovitosť, egoizmus, nedostatok pochybností, sebaistota a nekritické sebahodnotenie; 7. hysterický - snaha za každú cenu upútať na seba pozornosť okolia, skreslené posudzovanie reálnych udalostí vo svoj prospech, neprirodzenosť, teatrálnosť v sociálnom styku; 8. labilný - nestálosť charakteru, nedostatok hlbokých záujmov, podliehanie vplyvom okolia; 9. organický - vrodená mentálna zaostalosť, jedinec je schopný dobre sa učiť, ale nedokáže využiť vedomosti ani prejaviť iniciatívu, vie sa správať v spoločnosti, ale má zjednodušené úsudky. Neexistuje výrazná hranica medzi p. a normálnym charakterom. Uvedeným typom p. zodpovedajú v norme povahy s podobným charakterom, ktoré však nedosahujú patologický (psychopatický) stupeň (-> akcentuácia charakteru). Vplyvom choroby alebo psychotráum môžu u psychopatov vznikať výrazné a ťažké reaktívne i neurotické stavy (-> psychokénie), ako aj depresie. V profylaxii p. má veľký význam primeraná výchova, psychoterapeutická (-» psychoterapia) a psychofarmakologická (-» psychofarmakolókia) liečba.
PSYCHOTERAPIE, PSYCHOTERAPIA (z gréc. psyche - duša, therapeia - ošetrovanie, liečenie) - komplexné liečebné verbálne i neverbálne pôsobenie na emócie, úsudok, sebauvedomenie človeka pri mnohých psychických, nervových a psychosomatických ochoreniach. Rozlišuje sa klinicky orientovaná p., ktorá je zameraná prevažne na zmiernenie alebo odstránenie symptómov, a osobnostne orientovaná p., ktorej úlohou je pomáhať pacientovi pri zmene jeho vzťahov k sociálnemu prostrediu i vlastnej osobnosti. Metódami klinickej p. sú: hypnóza, autogénny tréning, sugescia a autosugescia, racionálna terapia. Osobnostne orientovaná p. (individuálnaskupinová) využíva do značnej miery rôzne varianty analýzy konfliktných zážitkov chorého. V individuálnej p. je rozhodujúcim faktorom efektívnosti liečebného pôsobenia psychoterapeutický kontakt lekára a pacienta, ktorý sa zakladá na vzájomnej úcte a dôvere, schopnosti lekára vcítiť sa (-> empátia). Ako aktivizujúce terapeutické metódy sa vo veľkom používajú pracovná terapia, skupinová psychoterapia, rodinná psychoterapia, ktoré pomáhajú zvyšovať kompetenciu pacienta v medziosobnostných vzťahoch, zdokonaľovať jeho schopnosť sebapoznania i autoregulácie.
PSYCHOTERAPIE SKUPINOVÁ, PSYCHOTERAPIA SKUPINOVÁ - využitie zákonitostí medziosobnostných vzťahov v skupine pri liečbe zameranej na dosiahnutie fyzického a psychického zdravia človeka. Využíva sa v medicíne pri liečení neuróz (-> neurózy klinické), alkoholizmu a viacerých somatických ochorení. Skupine špeciálne vybraných pacientov lekár-psychoterapeut objasňuje podstatu patologického procesu, zdôvodňuje prognózy uzdravenia, nacvičuje s nimi autogénny tréning, relaxáciu. P. s. môže zahŕňať nácvik vysvetľovania symptómov a osobitostí vlastného správania a i. Pri p. s. sa využíva aj psychologický tréning, zvyšuje sa úroveň styku. Podľa predmetu psychoterapeutického pôsobenia sa rozlišuje: rodinná psychoterapia, ktorá spočíva v súčasnej práci s rodičmi, deťmi a príbuznými; p. s. pri spoločnej činnosti, v rozličných psychohygienických kluboch; psychoterapia hrou. Hlavné indikácie pre p. s. sú: neurózy s narušením sociálnych vzťahov (rodinných, pracovných), s ťažkosťami v oblasti komunikácie a sociálnej adaptácie (-> adaptácia sociálna); začiatočné štádiá alkoholizmu, psychosomatických ochorení. P. s. psychických ochorení je nevyhnutná pri rehabilitácii (obnovení práceschopnosti) pacientov (psychoterapia); spája sa s pracovnou terapiou, záujmovou činnosťou i samosprávou v skupinách pacientov. Teoretické východisko p. s. v zahraničí tvoria rozličné smery skupinovej dynamiky (C. Rogers, J. Moreno a i.).
PSYCHOTOXIKOLOGIE, PSYCHOTOXIKOLÓGIA (z gréc. toxicon - jed, logos - učenie) - odvetvie klinickej psychológie, ktoré skúma neurochemické mechanizmy, prejavy a spôsoby liečenia psychických porúch vyvolaných istými chemickými látkami - psychotomimetikami alebo halucinogénmi (LSD, meskalín, psilocybín a i.). Tieto látky majú výrazný špecificky škodlivý účinok na mozog a už v celkom nepatrných dávkach (milióntinách gramu) spôsobujú psychické poruchy. Vznikajú pritom farebné halucinácie, poruchy pamäti, pozornosti, procesov myslenia, emócií a bludy (-» blud), celkový psychomotorický nepokoj a pod. (-> psychóza).
PSYCHOTROPNÍ LÁTKY, PSYCHOTROPNÉ LÁTKY (z gréc. tropos - obrat, smer) - chemické zlúčeniny a prírodné látky, ktoré špecificky pôsobia pri normálnej alebo narušenej psychickej činnosti (-> psychofarmakológia). Existujú rôzne klasifikácie p. 1., vychádzajúce z princípov ich chemického zloženia, farmakologickej dynamiky, klinického účinku atď. V súvislosti s klinickým účinkom sa najväčšmi ujalo delenie p. 1. na psycholeptiká - látky tlmivé a pôsobiace upokojujúco na centrálny nervový systém (aminazín, haloperidol, seduxen a i.); psychoanaleptiká - stimulátory aktivity, nálady a výkonnosti (fenamín, kofeín, sidnokarb a i.); psychodisleptiká - látky dezorganizujúce činnosť mozgu (LSD - dietylamid kyseliny lyzergovej, benactizin a i.). Objavujú sa nové triedy p. 1., veľmi diferencovane pôsobiacich na psychické funkcie a správanie človeka, jeho pamäť a výkonnosť (neu- ropeptidy, nootropné látky a i.).
PSYCHÓZA (z gréc. psyche- duša) - hlboké (akútne alebo chronické) narušenie psychiky, ktoré sa prejavuje v skreslenom odraze skutočnosti, pomätenosti, v zmenách seba- uvedomenia, správania i vzťahu k okoliu. P. vznikajú ako následok infekčného alebo (raumatického poškodenia mozgu, alebo ich spôsobujú somatické ochorenia, ktoré vedú k druhotným psychickým poruchám. P. môžu byť dôsledkom konštitučnej a dedičnej dispozície, prejavujúc sa po chorobe alebo psychotraume. Niektoré formy p. sú sprevádzané patologickými poruchami kognitívnej a afektívnej sféry vo forme bludov, fanatických myšlienok, halucinácií a pod.
pud - psychologický stav, ktorý vyjadruje nediferencovanú, neuvedomenú alebo nedostatočne uvedomenú potrebu subjektu. P. je dočasný jav, pretože potreba, ktorú predstavuje, buď vyhasína, alebo sa uvedomuje a pretvára na konkrétne želanie, zámer, túžbu. Rozličné smery psychoanalýzy vysvetľujú význam p. v psychickom živote osobnosti neadekvátne, pretože zveličujú úlohu neuvedomeného sexuálneho pudu (-> libido).