U

UČENÍ, UČENIE - proces a výsledok získavania individuálnej skúsenosti. Pojem u. sa začal pôvodne používať v zoopsychológii v prá­cach amer. psychológa E. L. Thorndika a d. Učenie sa odlišuje od "učenia" ako získava­nia skúsenosti v činnosti, ktorú usmerňujú poznávacie motívy a ciele (alebo len motí­vy). Človek môže prostredníctvom u. nado­búdať akékoľvek skúsenosti (vedomosti, schopnosti i návyky), zviera nové formy správania. U., ako každé získavanie skúse­nosti, zahŕňa nevedomé spracúvanie obsahu materiálu i jeho upevňovanie (mimovoľné zapamätávanie). U. je u zvierat hlavnou formou získavania skúsenosti a uskutočňuje sa buď postupne (v opakujúcich sa aktoch správania), alebo odrazu (vpečatenie). Zá­merné u. u zvierat existuje iba v začiatočnej forme (prieskum novej situácie, napodobo­vanie) (-* učenie zvierat). Úloha a význam u. u človeka sa mení v ontogenéze. V pred­školskom veku je u. hlavným spôsobom získavania skúseností, neskôr ustupuje do pozadia, uvoľňuje miesto "učeniu", vyučo­vaniu, hoci nestráca celkom svoj význam. Dôležitým faktorom u. je úloha osvojované­ho materiálu v príslušnej činnosti. Človek sa lepšie učí ten materiál, ktorý je zároveň cieľom jeho činnosti. Podľa niektorých teórií existuje jediný mechanizmus u. (u človeka u zvierat, pre obidva druhy učenia); podľa iných teórií existujú pre dané druhy u. od­lišné mechanizmy. Do prvej skupiny pat­ria behavioristické teórie (E. L. Thorndike, J. Watson a i.), ktoré chápu u. ako proces náhodného, slepého asociovania stimulov a reakcií na základe pripravenosti, nácviku, posilnenia alebo blízkosti v čase a tvrdia, že tento proces nie je spätý s psychikou a po­znaním. Tieto teórie protirečia neskôr ziste­ným faktom, ktoré svedčia o tom, že u. je možné aj bez posilnenia, nácviku atď. Do tejto skupiny patria aj teórie, v ktorých sa u. chápe ako proces zmien psychického odrazu podmienok činnosti a správania na základe mechanizmu pasívneho utvárania nových väzieb (asocianizmus), reštrukturá- cie začiatočnej celostnej skúsenosti v podo­be vzorov (tvarová psychológia) alebo plá­nov (neobehaviorizmus). Do istej miery sem možno zaradiť aj teóriu J. Piageta (-> ženev­ská škola genetickej psychológie) a teórie niektorých predstaviteľov informačného prístupu a kognitívnej psychológie.

UČENÍ POKUSEM A OMYLEM, UČENIE POKUSOM A OMYLOM - spôsob utvarania nových foriem správania v prob­lémových situáciách. U. p. a o. vo veľkej miere využívali behavioristi na vysvetľova­nie učenia ako pravdepodobnostného pro­cesu. Záujem o u. p. a o. sa v psychológii rozšíril po prácach E. L. Thorndika; podľa neho pokusy naslepo, chyby i náhodný úspech, ktorý upevňuje úspešné pokusy, determinujú spôsob získavania individuál­nej skúsenosti u zvierat i u človeka. Tvarová psychológia podrobi­la u. p. a o. kritike a proti nemu postavila ako metódu riešenia problému vhľad. Na nevhodnosť a teoretické nedostatky takejto kontradikcie poukázal I. P. Pavlov. U. p. a o. si zachovalo svoj význam iba v úzkej sfére umelo vytvorených situácií; stalo sa súčasťou konštrukčných princípov kyberne­tických zariadení.

UČENÍ SOCIÁLNÍ, učenie sociálne* - pojem, ktorý zaviedli behavioristi a ktorý označuje získavanie nových foriem reakcií organizmom pro­stredníctvom napodobovania správania iných živých bytostí alebo ich pozorovaním. U. s. sa pritom objasňovalo pomocou zá­kladných behavioristických pojmov (stimul, reakcia, posilnenie) a experimentálne sa skúmalo na zvieratách. Napr. krysa nasledo­vala v labyrinte druhú krysu iba vte­dy, keď sa reakcie druhej posilňovali potra­vou. Neskôr bol tento prístup doplnený výskumom poznávacích faktorov.

UCHOVÁNÍ, UCHOVANIE - fáza pamäti, ktorá sa vyzna­čuje dlhodobým latentným podržaním prija­tej informácie. O u. možno usudzovať len z pozorovania iných pamäťových procesov, ktoré predpokladajú jeho existenciu: repro­dukcia, znovupoznanie, opakované učenie. U. materiálu podstatne závisí od organizácie mnestických prostriedkov (-» mnemonika) a od opatrení proti zabúdaniu (-» zapamä­távanie, -» opakovanie). Rozlišuje sa aktív­ne a pasívne u. Pri aktívnom u. sa skladova­ný materiál vnútorne pretvára, od jednodu­chého cyklického opakovania až po jeho začlenenie do systémov nových sémantic­kých vzťahov, čo značne zvyšuje pravdepo­dobnosť jeho ďalšej reprodukcie. Pri pasív­nom u. sa podobné aktívne zmeny nevysky­tujú.

ÚCHYLNÉ CHOVÁNÍ, ÚCHYLNÉ SPRÁVANIE - systém konania ale­bo jednotlivé činy, ktoré odporujú spoločen­sky prijatým právnym alebo etickým nor­mám. Hlavné druhy ú. s. sú: zločinnosť a trestne nestíhateľné (nie protiprávne) amorálne správanie (systematický alkoho­lizmus, mamonárstvo a pod.). Súvislosť medzi týmito formami ú. s. tkvie v tom, že spácha­niu trestného činu často predchádza amorál­ne správanie, ktoré sa stalo pre dané indiví­duum návykom. Pri skúmaní ú. s. zaujíma významné miesto výskum jeho motívov, príčin a podmienok, ktoré napomáhajú jeho vznik, možností jeho prevencie a odstraňo­vania. Pri vzniku ú. s. majú osobitne dôleži­tú úlohu defekty v právnom a mravnom vedomí, obsah potrieb osobnosti, zvláštnos­ti charakteru, emočno-vôľovej sféry (-> vo­la). Zločinnosť ako druh ú. s. sa skúma predovšetkým v kriminológii, ktorá spolu s poznatkami iných vied využíva aj výsled­ky psychologických výskumov. Nie proti­právne ú. s. je tiež do značnej miery pod­mienené nedostatkami vo výchove, ktoré utvárajú viac či menej stabilné psychologic­ké vlastnosti prispievajúce k amorálnemu konaniu. Prvé prejavy ú. s. možno niekedy pozorovať už u detí alebo dospievajúcej mládeže a pripisujú sa pomerne nízkej úrov­ni inteligencie, neukončenému procesu for­movania osobnosti, zápornému vplyvu rodi­ny a najbližšieho prostredia, závislosti do­spievajúcich od požiadaviek skupiny a jej hodnotových orientácií. Ú. s. detí a dospie­vajúcej mládeže je často prostriedkom pre­sadenia, vyjadruje protest proti skutočnej alebo zdanlivej nespravodlivosti dospelých. Ú. s. sa môže spájať s primeraným poznaním mravných noriem, čo poukazuje na nevyh­nutnosť utvárať už v pomerne ranom veku mravné návyky. Ak sa ú. s. spája s psychic­kými ochoreniami, jeho náprava vyžaduje nielen pedagogické, ale aj terapeutické zá­sahy.

ÚNAVA - dočasné zníženie výkonnosti vplyvom dlhodobého pôsobenia záťaže. Vzniká v dôsledku vyčerpania vnútorných zdrojov indivídua a nesúladu systémov, kto­ré zabezpečujú činnosť. Ú. má rôzne preja­vy: na úrovni správania -- nízka produktivi­ta práce, pomalá a nepresná práca; na fyziologickej úrovni - sťažené vypracúvanie podmienených spojov, zvýšená inertnosť nervových procesov (-> nervový systém); na psychologickej úrovni - znížená citlivosť, poruchy pozornosti, pamäti, intelektových (-> inteligencia) procesov, zmeny v emočno-motivačnej sfére (emócie). Stav ú. sprevádza súhrn subjektívnych poci­tov unavenosti. Prejavy ú. sa líšia podľa druhu záťaže, lokalizácie jej pôsobenia, času potrebného na obnovenie optimálnej vý­konnosti. Na základe toho sa vymedzujú rôzne druhy ú.: fyzická a duševná, akútna a chronická atd. Ak sa neurobia opatrenia na zníženie alebo odstránenie sprievodných javov ú., môžu sa rozvinúť hraničné a pato­logické stavy. V súvislosti s tým je aktuálna včasná diagnostika a prevencia ú. Prevenciu ú. zabezpečuje racionálna organizácia prá­ce, optimalizácia režimu práce a odpočinku, špecializovaný tréning a učenie, používanie rôznych metód na zvýšenie individuálnej odolnosti proti ú.

UNAVENOST, UNAVENOSŤ- súhrn subjektívnych poci­tov, ktoré sprevádzajú stav únavy. Vyzna­čuje sa pocitom slabosti, malátnosti, nevládnosti, pocitom fyziologickej nepohody, uve­domením si porúch v priebehu psychických procesov, stratou záujmu o prácu, prevláda­ním tendencie prerušiť činnosť, negatívnymi emočnými reakciami. U. môže vzniknúť aj pri dlhodobom vykonávaní jednotvárnej činnosti. Možná je však i paradoxná u., kto­rá nesúvisí s únavou, ako aj to, že u objek­tívne unaveného človeka u. chýba.

ÚROVEŇ ASPIRACÍ, ÚROVEŇ AĚPIRÁCIÍ - označuje: 1. úroveň cieľa, ktorého dosiahnutie je celkovým cie­ľom série budúcich činností (ideálny cieľ); výber cieľa určitej činnosti, ktorý vzniká v dôsledku prežívania úspechu alebo neús­pechu viacerých minulých činností (aktuál­na ú. a.); 3. želanú úroveň sebahodnotenia osobnosti (úroveň "ja"). Snaha subjektu zvýšiť sebahodnotenie v podmienkach, keď si voľne volí stupeň ťažkosti určitej činnosti, vedie uňho ku konfliktu dvoch tendencií - tendencie zvýšiť ašpirácie, aby získal maxi­málny úspech, a tendencie znížiť ašpirácie, aby sa vyhol neúspechu. Prežívanie úspechu (alebo neúspechu) pri dosiahnutí (alebo ne­dosiahnutí) ú. a. má za následok posun ú. a. na ťažšie úlohy (alebo ľahšie). Voľba menej náročného cieľa po úspechu alebo náročnej­šieho cieľa po neúspechu (atypická zmena ú. a.) svedčí o nerealistickej ú. a. alebo o ne­adekvátnom sebahodnotení. Ľudia s realis­tickou ú. a. sa vyznačujú dôverou v svoje schopnosti, dôslednosťou pri dosahovaní cieľa, väčšou produktivitou, kritickosťou pri hodnotení dosiahnutého. Neadekvátnosť se­bahodnotenia môže viesť ku krajne nerealis­tickým (zvýšeným alebo zníženým) ašpirá­ciám. V správaní sa to prejavuje vo voľbe buď veľmi ťažkých, alebo veľmi ľahkých cieľov, vo zvýšenej úzkostlivosti, nedôvere v svoje schopnosti, tendencii vyhýbať sa súťaženiu, v nekritickosti pri hodnotení do­siahnutého, nesprávnosti predpovedí atď.

ÚROVEŇ SKUPINOVÉHO ROZVOJE, ÚROVEŃ SKUPINOVÉHO ROZVOJA - parametrami utvárania skupiny sú také ukazovatele ako dĺžka existencie skupiny, výskyt vzťahov nadriadenosti a podria­denosti, počet skupinových komunikácií, počet vzájomných sociometrických volieb (-» sociometria) atď., ďalej cieľmi, hodnotami, organizáciou spoločnej činnosti a sociálny charakter týchto cieľov a hodnôt. Na základe toho možno medzi skupiny s vyššou ú. s. r. zaradiť týmy a také skupiny, ktoré sa im približujú svojou štruktúrou a sociálnopsychologickými charakteristikami. Medzi sku­piny s nižšou ú. s. r. možno zaradiť skupiny, ktoré sa vyznačujú asociálnymi vlastnosťa­mi (rozličné druhy asociálnych asociácií), a difúzne skupiny (-» skupina difúzna), ktorým obyčajne chýbajú spoločné ciele a hodnoty.

ÚTLUM, ÚTLM - aktívny proces, ktorý je nerozluč­ne spätý so vzruchom a ktorý potláča čin­nosť nervových centier alebo výkonných orgánov. V prvom prípade sa ú. nazýva centrálny, v druhom periférny. Periférny ú. objavili r. 1840 bratia Weberovci, ktorí zistili, že srdcové sťahy sa tlmia pri rytmic­kom dráždení blúdivého nervu. Centrálny ú. objavil I. M. Sečenov (1863). Tento objav mal veľký vplyv na výskum tak neurodynamiky, ako aj regulácie psychických proce­sov. Podstata ú. bola dlhý čas nejasná. Spočiatku ho fyziológovia stotožňovali s pa­sívnym stavom alebo vyčerpaním prísluš­ných buniek. V súčasnosti sa zistili dva rôzne spôsoby ú. bunkovej aktivity: ú. ako výsledok aktivácie zvláštnych útlmových centier alebo ako následok predchádzajúce­ho vzruchu bunky. Ú. je nevyhnutnou sú­časťou integračnej, koordinovanej činnosti nervového systému. I. P. Pavlov vyčlenil vo vyššej nervovej činnosti dva hlavné typy kôrového ú.: vonkajší alebo nepodmienený a vnútorný alebo podmienený, ktoré sa líšia podmienkami vzniku a šírenia. Tieto typy ú. umožňujú organizmu výberovo reagovať na pôsobenie okolitého prostredia, prime­rane reagovať v čase, t. j. spolu s procesmi vzruchu zabezpečujú optimálne prispôsobo­vanie sa organizmu ustavične sa meniacemu prostrediu.

ÚZKOST, ÚZKOSŤ - emočný stav, ktorý vzniká v si­tuáciách neurčitého nebezpečenstva a preja­vuje sa očakávaním nepriaznivého vývoja udalostí. Na rozdiel od strachu ako reakcie na konkrétne ohrozenie ú. predstavuje ge­neralizovaný, difúzny alebo bezpredmetný strach. U ľudí ú. zvyčajne súvisí s očakáva­ním neúspechu v spoločenskom styku a čas­to býva podmienená tým, že si daný jedinec neuvedomuje zdroj nebezpečenstva. Funk­ciou ú. je nielen upozorňovať subjekt na možné nebezpečenstvo, ale zároveň ho aj podnecovať, aby toto nebezpečenstvo hľa­dal a konkretizoval, aby aktívne skúmal prostredie s cieľom určiť ohrozujúci pred­met. Ú. sa môže prejavovať pocitmi bezrad­nosti, nedostatkom sebadôvery, bezmoc­nosti voči vonkajším faktorom, preceňova­ním ich sily i nebezpečenstva. V správaní sa ú. prejavuje celkovou dezorientáciou čin­nosti, narúšajúcou jej zameranie a produkti­vitu. Ú. ako mechanizmus vývinu neuróz (ú. neurotická), ktoré sa vytvárajú na zákla­de vnútorných protirečení vo vývine a štruktúre ľudskej psychiky (napr. v dôsled­ku zvýšenej úrovne ašpirácií, morálneho konfliktu motívov a pod.), môže u jedinca viesť k neadekvátnemu presvedčeniu, že je ohrozovaný inými ľuďmi, sebou samým, vlastným konaním a pod. V empirických vý­skumoch sa rozlišuje situačná ú., ktorá cha­rakterizuje stav indivídua v určitom mo­mente, a ú. ako črta osobnosti (úzkostli­vosť), t. j. zvýšená tendencia prežívať ú. zapríčinenú reálnym alebo zdanlivým nebezpečenstvom. Ú. zmierňujú obranné mechanizmy - vytesnenie, náhrada, racio­nalizácia, projekcia atď.

ÚZKOSTLIVOST, ÚZKOSTLIVOST - tendencia indivídua preží­vať úzkosť; vyznačuje sa nízkym prahom vzniku úzkostnej reakcie. Je to jeden zo základných parametrov individuálnych roz­dielov. Ú. sa zvyčajne zvyšuje pri neuro- psychických a ťažkých somatických ochore­niach, ale aj u zdravých ľudí, ktorí prežili psychotraumu, i u osôb s úchylným správa­ním. Vo všeobecnosti je ú. subjektívnym prejavom životnej nepohody osobnosti. Sú­časné výskumy ú. sú zamerané na rozlíšenie situačnej ú., spätej s konkrétnou vonkajšou situáciou, a osobnostnej ú., ktorá tvorí sta­bilnú osobnostnú Črtu, ako aj na rozpraco­vanie metód analýzy ú. ako výsledku inter­akcie osobnosti a prostredia.