Ž
psychologický slovník
Ž
ŽENEVSKÁ
ŠKOLA GENETICKÉ PSYCHOLOGIE, ŽENEVSKÁ ŠKOLA GENETICKEJ PSYCHOLÓGIE (z
gréc. genesis - pôvod) - smer vo výskume psychického vývinu dieťaťa, ktorý
založil J. Piaget a jeho nasledovníci. Predmetom skúmania je pôvod a vývin
inteligencie dieťaťa; hlavnú úlohu predstavuje štúdium mechanizmov poznávacej
činnosti dieťaťa, ktoré sa skrývajú za vonkajším obrazom jeho správania;
hlavnou metódou výskumu je klinická beseda (-* interview klinické), ktorá sa
nezameriava na opis vonkajších vlastností javov, ale na procesy, ktoré ich
vyvolávajú. Práce ž. š. g. p. ukázali, že inteligencia dieťaťa sa rozvíja
postupne od egocentrizmu (centrácie) cez decentráciu k objektívnemu
stanovisku. Osobitosť vývinu psychiky dieťaťa súvisí s tými štruktúrami
inteligencie, ktoré sa utvárajú v priebehu života na základe činnosti. Vonkajšie
materiálne činnosti dieťaťa do dvoch rokov (spočiatku vykonávané navonok a
postupne) sa opakovaním schematizujú a pomocou symbolických prostriedkov
(imitácie, hry, rozumového obrazu, kresby, reči) sa v predškolskom veku
zvnútorňujú. Koordináciou s inými činnosťami sa už v mladšom školskom veku
menia na rozumové operácie. Učením možno urýchliť osvojovanie si pojmov, ale
rozsah a povaha tohto osvojovania vždy závisí od začiatočnej vývinovej úrovne.
Sociálne vplyvy sa podriaďujú schémam a štruktúram, pomocou ktorých je subjekt
schopný tieto vplyvy vnímať. Postupnosť utvárania základných štruktúr myslenia
je daná, no obdobie, v ktorom sa dosahujú, môže variovať v závislosti od
viacerých faktorov. Zákony vývinu poznania sú univerzálne, pôsobia tak pri vývine
myslenia dieťaťa, ako aj vo vývine vedeckého poznania (-> epistemológia
genetická). Základnú tézu tejto školy predstavuje téza o interakcii živého
systému s prostredím vo dvoch nepretržitých a neoddeliteľných procesoch -
asimilácii a akomodácii. Pri asimilácii organizmus akoby vtláčal prostrediu
svoje schémy správania, zatiaľ čo pri akomodácii pretvára tieto schémy podľa
vlastností prostredia. Z takéhoto všeobecného biologického prístupu vychádzal
J. Piaget pri vysvet-< ľovaní psychického vývinu, pričom predpokladal, že
organizmus sa snaží dosiahnuť čoraz dokonalejšie formy rovnováhy s prostredím
(-> homeostáza), a tým utvára poznávacie štruktúry.