D
psychologický slovník

D

DISGRAFIE, AGRAFIE, DISGRAFIA, AGRAFIA (z gréc. a - predpona vyjadrujúca zápor, grapho - píšem) - poruchy písma, ktoré vznikajú pri rozličných poruchách reči. Prejavujú sa buď ako úplná strata schopnosti písať, alebo ako výrazné komolenie slov, vynechávanie slabík a písmen, neschopnosť spájať písmená a slabiky do slov atď. A. u detí je jedným z prejavov celkove nedostatočného rozvoja reči, spätého s organickou nezrelosťou mozgu; možno ju pozorovať aj pri poruchách reči súvisiacich s poruchami zvukovej analýzy slov v dôsledku nedoslýchavosti alebo hluchoty. A. u dospelých je jedným z prejavov afázie.

DISKALKULIE, AKALKULIE, DISKALKÚLIA, AKALKÚLIA, (z gréc. a - predpona vyjadru¬júca zápor, z lat. calculo - výpočet) - porucha rátania a aritmetických operácií ako dôsledok poškodenia rozličných oblastí kôry veľkého mozgu. Rozlišujú sa: prvotná a., ktorá súvisí s poruchou chápania zoraďovania čísel, s ťažkosťami v samých aritmetických operáciách, a druhotné formy a., ktoré vznikajú pri iných poruchách vyšších psychických funkcií (afázii, agnózii, amnézii) alebo celkovom narušení cieľavedomej rozumovej činnosti.

DAV - neštruktúrované zoskupenie ludí bez jasne uvedomených spoločných cieľov, avšak navzájom spätých zhodným emočným stavom a spoločným objektom pozornosti. Za základný mechanizmus utvárania d. a jeho špecifických vlastností sa považuje cirkuláma reakcia (vzrastajúca vzájomná emočná nákaza) a chýry. Rozlišujú sa štyri hlavné druhy d.: 1. príležitostný d., ktorý vzniká náhodne v dôsledku neočakávanej udalosti (dopravná nehoda a pod.); 2. konvenčný d. so spoločným záujmom ludí o nejakú davovú udalosť, masovú formu rozptýlenia (napr. niektoré druhy športových zápasov a pod.), ktorý iba dočasne dostatočne dodržiava difúzne normy správania; 3. expresívny d., ktorý vyjadruje celkový vzťah k určitej udalosti (radosť, nadšenie, rozhorčenie, protest atď.) a ktorého krajnou formou je extatický d., kde sa v dôsledku vzájomnej rytmicky vzrastajúcej nákazy dosahuje celková extáza (napr. pri niektorých masových náboženských rituáloch, karnevaloch, koncertoch rockovej hudby atď.); 4. aktívny d., ktorý zahŕňa tieto podskupiny: a) agresívny d., v ktorom sú ľudia spojení slepou nenávisťou k nejakému objektu (lynčovanie, likvidovanie náboženských, politických protivníkov atď.); b)-panický d., živelne sa zachraňujúci pred reálnym alebo zdanlivým zdrojom nebezpečenstva (-» panika masová); c) ziskuchtivý d. , ktorý vyvoláva neorganizovaný bezprostredný konflikt, aby dosiahol určité hodnoty (peniaze, miesto v odchádzajúcom dopravnom prostriedku atď.); d) povstalecký d. , kde ľudí spája spoločný spravodlivý hnev proti tým, ktorí majú moc; často sa stáva atribútom revolučných otrasov. Ak sa dokáže včas organizovať, je schopný zmeniť živelné masové vystúpenia na uvedomelý politický boj. Pre d. je charakteristické, že nemá jasné ciele a presne stanovenú štruktúru, z čoho pramení jeho najvýznamnejšia vlastnosť - ľahká premenlivosť z jedného druhu na iný. Takéto premeny sa často uskutočňujú spontánne. Poznanie ich typických zákonitostí a mechanizmov umožňuje zámerne manipulovať so správaním d. alebo vedome predchádzať jeho osobitne nebezpečným akciám a predcházať im.

DECENTRACE, DECENTRÁCIA (z lat. de - predpona označu¬júca odkláňame, zrušenie, centrum - stred) - jeden z mechanizmov rozvoja poznávacích procesov osobnosti, jej morálneho dozrievania a zdokonaľovania komunikácie, ktorý funguje na základe schopnosti subjektu vnímať hľadisko iného človeka (-> percepcia sociálna). Pojem d. je jedným z kľúčových pojmov genetickej epistemológie (-» epistemológia genetická), kde sa vymedzuje ako mechanizmus prekonávania egocentrizmu a označuje proces pretvárania zmyslu obrazov, pojmov a predstáv subjektu na základe rešpektovania možných hľadísk (poznávacích perspektív) iných ľudí. Zdrojom d. je bezprostredný alebo interiori- zovaný (-» interiorizácia) styk s inými ľuďmi (vnútorný dialóg), počas ktorého sa konfrontujú protirečivé názory, čo podnecuje osobnosť meniť vlastné poznávacie stanovisko. J. Piaget a jeho žiaci chápali d. prevažne ako jeden z faktorov socializácie detského myslenia. Neskôr sa poukázalo na vzťah medzi d. a úspešnosťou prijatia roly iného človeka (J. Flavell), rozvojom kognitívnej empátie (F. Deutsch), efektívnosťou komunikačnej interakcie; nedostatočná schopnosť d. môže zohrať určitú úlohu pri vzniku viacerých psychických chorôb, najmä schifofrénie. Úroveň d. sa podstatne mení v rozličných vekových obdobiach: rastie do dospelosti, potom klesá do staroby. Schopnosť d. sa mení aj pri rozličných druhoch činnosti: pri pracovnom styku je zvyčajne väčšia než v rodinných a občianskych vzťahoch.

DEDUKCE, DEDUKCIA (z lat. deductio - vyvodenie) - poznávanie od všeobecnejšieho k menej všeobecnému, jednotlivému, odvodenie dôsledkov z predpokladov. D. úzko súvisí s indukciou. Logika považuje d. za druh úsudku. Psychológia skúma rozvoj a poruchy deduktívneho myslenia. Poznávanie od všeobecnejšieho k menej všeobecnému sa skúma vo vzťahu k všetkým psychickým procesom, ktoré ho podmieňujú, k celkovej štruktúre myšlienkovej činnosti. Ako príklad empirického skúmania deduktívnych úsudkov možno uviesť analýzu dôverovania predpokladom a záverom, ktoré sú z nich odvodené.

DELÍRIUM (z lat. delirium - blud) - poru-cha vedomia, skreslený odraz skutočnosti sprevádzaný halucináciami, bludmi, pohybovým nepokojom. Najčastejšie vzniká v najvyššom štádiu niektorých infekčných ochorení a po traumách, ktoré vyvolávajú organické poškodenie mozgu.

DEMENCE, DEMENCIA (z lat. dementia - pomäte- nosť) - slabomyseľnosť ako následok nedostatočne vyvinutých alebo atrofovaných vyšších psychických funkcií (-» atrofia). Primárna d. predstavuje nedostatočný vývin inteligencie v dôsledku dedičnej choroby, vrodeného poškodenia alebo deprivácie v ranom období vývinu dieťaťa. Sekundárna d. je spôsobená atrofiou psychických funkcií v dôsledku chýbajúceho nácviku, emočného posilnenia, pôsobením trvalých škodlivých faktorov (sociálnych a vývinových faktorov, následkami liekov a chorôb). Podľa charakteru škodlivých a degeneratívnych faktorov sa rozlišuje d. senilná (starecká), alkoholická, epileptická, posttraumatická a i.

DEPERSONALIZACE, DEPERSONALIZÁCIA (z lat. de - predpona naznačujúca opak, persona - osobnosť, oso¬ba) - 1. zmena sebauvedomenia, pre ktorú je typický pocit straty svojho ,,ja" a mučivé prežívanie chýbajúcej citovej väzby na blízkych ľudí, prácu a pod. D. sa môže vyskytovať pri psychických ochoreniach a hraničných stavoch. Ľahká forma d. je pozorovateľná u psychicky zdravých osôb pri emočnom preťažení, somatických chorobách atď.; 2. v rozličnej miere sa prejavujúca objektívna strata možnosti indivídua prejavovať sa individuálne v životnej činnosti iných ľudí, neschopnosť stať sa osobnosťou (-» personalizácia).

DEPRESE, DEPRESIA (v psychológii) (z lat. depressio - potlačenie) - afektívny stav, pre ktorý je typické záporné emočné ladenie, zmeny motivačnej sféry, kognitívnych predstáv a celková pasivita správania. Človek v stave d. subjektívne prežíva predovšetkým ťaživé, mučivé emócie a stavy - stiesnenosť, smútok, zúfalstvo. Pudy, motívy, vôľová aktivita (-> vôľa) sú výrazne oslabené. Príznačný je výskyt myšlienok o vlastnej zodpovednosti za rozličné nepríjemné, ťažko doliehajúce udalosti, ktoré postihli človeka alebo jeho blízkych. Pocity viny za predchádzajúce udalosti, ako aj pocity bezmocnosti pri životných ťažkostiach sa spájajú s pocitom bezperspektívnosti. Výrazne sa znižuje sebahodnotenie. Dochádza aj k zmenám vnímania času, ktorý sa neznesiteľne vlečie. Pre správanie jedincov v d. je charakteristická pomalosť, nedostatok iniciatívy, rýchla unaviteľnosť, čo vedie k výraznému poklesu výkonnosti. V ťažkých, dlhotrvajúcich stavoch d. môže dôjsť k pokusom o samovraždu. Rozlišujú sa funkčné stavy d., ktoré možno pozorovať u zdravých osôb v rámci normálneho fungovania psychiky, a patologická d., ktorá je jedným zo základných psychiatrických syndrómov.

DETEKTOR LŽI - súbor prístrojov určených na objektívne zisťovanie fyziologických ukazovateľov afektívneho stavu človeka. D. 1. bol zostrojený v USA a používa sa predovšetkým v súdnictve pri vypočúvaní obvinených. Človeku, ktorého vyšetrujú pomocou d. 1., pripevnia zariadenia na registrovanie kožnogalvanickej reakcie (zmeny elektrického odporu kože), mozgových biopotenciálov (elektroencefalogram), krvného tlaku (pletyzmogram), tremoru (zmeny svalového napätia) atď. Počas vyšetrovania sa ukazovatele všetkých zariadení naraz zaznamenávajú a skúsený vyšetrovateľ môže podľa nich posudzovať emočný stav vyšetrovaného presnejšie než pri pozorovaní vonkajších prejavov jeho správania, pretože bez nácviku človek nedokáže volovo regulovať svoje vegetatívne reakcie. Vyšetrovania pomocou d. 1. nezaručujú, že sa zaznamenáva iba reakcia na danú emočnú situáciu. Môžu to byť aj reakcie na samu procedúru vyšetrovania, ktorá vyvoláva strach, úzkosť, depresiu atď. Pomocou prístrojových metód nemožno odlíšiť "aktuálne" emócie od "indukovaných". Táto skutočnosť bola príčinou mnohých justičných omylov, ktoré vyvolali negatívny postoj voči vyšetrovaniu pomocou d. 1. V psychológii sa ešte pred vznikom d. l. vypracovala metóda na zisťovanie "afektívnych stôp" zločinu (-> združená motorická metodika).

DISPOZICE, DISPOZÍCIA (alebo predispozícia) - pripravenosť, predurčenosť subjektu na určitý akt správania, činnosť, konanie, resp. ich postupnosť. V personalistickej psychológii [(W. Stem) (-» personalizmus)] d. označuje kauzálne nepodmienený sklon k činnosti, v teórii osobnosti G. W. Allporta - množstvo osobnostných črt (od 18 do 5000), ktoré vytvárajú komplex sklonov subjektu k určitej reakcii na vonkajšie prostredie.

DOČASNÝ SPOJ - synonymum podmieneného reflexu. V súčasnosti sa chápe ako všeobecný pojem, ktorý zahŕňa popri podmienených reflexoch, vyžadujúcich na svoje uplatnenie nervový systém, aj ich ekvivalenty, ktoré sa môžu utvoriť u najjednoduchších organizmov bez nervového systému.

DOMINANTA (z lat. dominans - vládnúci) - dočasne prevládajúci reflexný systém, ktorý zabezpečuje činnosť nervových centier v danom momente, a tým orientuje správanie určitým smerom. D. je prevládajúce ohnisko vzruchu, ktoré zhromažďuje impulzy prichádzajúce do centrálneho nervového systému a súčasne potláča aktivitu iných centier. Tým sa objasňuje systémový charakter a cieľavedomosť správania organizmu, ktoré keďže je reflexné, je aktívne, nie reaktívne. Uchtomskij považoval d. za osobitný orgán, čím podporil chápanie orgánu ako funkčného systému, a nie ako morfologicky nemenného útvaru. Rozhodujúci význam pripisoval princípu "histórie systému", ktorého rytmus fungovania reprodukuje rytmus vonkajších vplyvov. Vďaka týmto vplyvom sa za optimál¬nych podmienok nervové zdroje tkaniva nevyčerpávajú, ale zosilňujú. Nervový systém sa vyvíja k presnej signalizácii a riadeniu; odráža predmety vonkajšieho prostredia v ich časopriestorovej jednote.

DRÁŽDIVOST, DRÁŽDIVOSŤ - zmena fyziologického stavu organizmu, jeho orgánov, tkanív alebo buniek vplyvom vonkajšieho pôsobenia podnetov. Minimálna veľkosť podnetu, ktorá takúto zmenu vyvolá, sa nazýva prah d. D. je jednou zo základných vlastností živých systémov: jej prítomnosť je klasickým kritériom života vo všeobecnosti. Už d. najjednoduchších (jednobunkových) organizmov je charakterizovaná určitým smerovaním ich pohybu: k zdroju pôsobenia alebo od neho. D. protoplazmy jednobunkových organizmov tvorí spolu so schopnosťou utvárať elementárne podmienené reakcie základ všetkých u nich pozorovaných foriem správania. D. alebo vzrušivosť zmyslových orgánov je najdôležitejším predpokladom odrazu objektívnych vlastností okolitého prostredia, čo tvorí podstatu procesov citlivosti (-» pocit).

DUŠE, DUŠA - pojem, ktorý odráža historicky sa meniace názory na psychiku človeka a živočíchov; v náboženstve, filozofii a psychológii predstavuje d. nemateriálny, od teia nezávislý životodarný a poznávací princíp. Vznik pojmu d. sa spája s animistickými predstavami prvobytného človeka, ktorý si takto vysvetľoval spánok, bezvedomie, smrť atď. Sny sa pokladali za zážitky d., ktorá v spánku opúšťa telo a existuje nezávisle od neho. Názory na d. sa ďalej rozvíjali v kontexte s dejinami psychológie a prejavovali sa v konfrontácii učení o psychike. Už v antike bolo známe, že orgánom d. je mozog (Alkmaion), pričom sama d. sa považovala za jeden z druhov látky: d. ako oheň (Herakleitos, Demokritos), vzduch (Anaximenes), zmes štyroch prvkov (Empedokles) atd. Tézu o neoddeliteľnosti d. od tela prvý raz vyslovil Aristoteles, podľa ktorého d. u človeka vystupuje v troch podobách: ako rastlinná, živočíšna a rozumová. Toto učenie bolo v stredoveku prepracované na idealistické (Tomáš Akvinský). V novoveku Descartes stotožnil d. s vedomím ako reflexiou subjektu. V empirickej psychológii bol pojem d. vystriedaný pojmom duševných javov. Vo vedeckej literatúre (filozofickej, psychologickej atď.) sa pojem d. nepoužíva alebo sa používa len veľmi zriedka ako synonymum slova psychika. V bežnej reči slovo d. zodpovedá obyčajne pojmom "psychika", "vnútorný svet človeka", "prežívanie", "vedomie".

DYNAMICKÝ STEREOTYP, (z gréc. dynamikos - silný, pohyblivý, stereos - stály, pevný, typos - odtlačok) - integrovaný systém obvyklých podmienenoreflexných odpovedí, ktorý zodpovedá signálnej, poradovej a časovej charakteristike poditetového radu (stimul). Pojem d. s. zaviedol I. P Pavlov (1932). Nervové procesy, ktoré sú základom formovania d. s., sa spájajú v dôsledku toho, že bežná reflexná odpoveď (funkčný stav) je signálom pre nasledujúcu odpoveď a zároveň sa ňou posilňuje. Pri upevnenom stereotype sa táto postupnosť nervových procesov posilňuje a všetky odpovede možno znova vyvolať v rovnakej polarite, intenzite a slede dokonca aj vtedy, ked sa podá iba jeden zo stimulov

DYNAMIKA NERVOVÉHO SYSTÉMU (z gréc. dynamis - sila) - vlastnosť nervového systému, ktorú charakterizuje ľahkosť vzniku vzruchu a útlmu pri utváraní podmienených reflexov. Vzťah medzi ukazovateľmi dynamiky vzruchu a útlmu sa definuje ako dynamika rovnováhy. Od d. n. s. závisí rýchlosť a úspešnosť primárneho prispôsobenia sa indivídua novým podmienkam. (-> labilita, -> pohyblivosť).