M

MASOVÁ KOMUNIACE, MASOVÁ KOMUNIKÁCIA (z lat. communicatio - správa, oznámenie) - systematické šírenie (pomocou masovokomunikačných prostriedkov) špeciálne pripravených správ, ktoré majú sociálnu hodnotu, medzi početné, anonymné, vzdialené publikum s cieľom ovplyvniť postoje, hodnotenia, názory a správanie ľudí. M. k. je významnou sociálnou, ekonomickou a politickou inštitúciou súčasnej spoločnosti. Tvorí podsystém zložitejšieho systému - komunikácie; prostredníctvom nej sa v širokom rozsahu dosahuje konzumný, ideologický a politický vplyv, udržiava sociálna jednota, šíri osveta, organizujú sa, informujú i dezinfomujú sa občania, zabezpečuje sa ich rozptýlenie. Zdroje m. k. majú inštitucionálny i privátny charakter; medzi nimi a publikom existuje oddialená spätná väzba. Technické prostriedky, ktoré zabezpečujú rýchly prenos a masové šírenie slovných, obrazových, hudobných informácií (tlač, rozhlas, televízia, .kino, zvukové záznamy a videozáznamy, internet, sociálne siete), sa označujú ako prostriedky m. k. Zo sociálnopsychologického hľadiska má m. k. v porovnaní s tradičnými druhmi komunikácie (medziosobnostná, verejná) ďalšie významné možnosti. Efektívnosť systémov m. k. v praxi závisí do značnej miery od rešpektovania psychologických osobitostí publika: pozornosti, vnímania, porozumenia, zapamätávania poskytovaných správ. Psychológia, sociológia, ako .i semiotika m. k. skúmajú závislosť psychického spracovania správ od osobitostí m. k. vcelku i od jednotlivých jej prostriedkov, od zabezpečovania toku informácií, od osobitostí záujmov jednotlivých skupín publika, prekážky a bariéry m. k., spôsoby ich prekonávania atď. Extrému dosahujú najme m.k. zamierane na analýzu spotřebitelského správania konzumentov pri výberu zboží a ich rozhodovania. Sofitikovanosť takýchto prostriedkov a analýz hraničí s "debilizáciou" ludí v konzumnom svete.

MASOVÉ JEVY, MASOVÉ JAVY - zhodné hodnotenia a postoje, prijaté stereotypy (-» stereotyp sociálny) a vsugerované vzory správania, ktoré sa vyskytujú s viacmenej súčasne prežívanými psychickými stavmi ľudí ako výsledok komunikácie vo veľkých skupinách. Medzi m. j. patria rôznorodé druhy správania davu, davová hystéria a davová panika (-> panika masová), chýry, móda, ako aj sociálnopsychologické osobitosti národov, spoločenské nálady (-» nálady spoločenské), verejná mienka atď. M. j. začali v 19. stor. systematicky skúmať predstavitelia dvoch nezávislých smerov: psychológie národov (M. Lazarus, G. Steinthal, W. Wundt) a psychológie davu (G. Le Bon, H. Tarde, S. I. Sighele, V. Pareto). M. j. sú predmetom skúmania psychológie veľkých skupín, psychológie propagandy a psychológie trhu.

MEDITACE, MEDITÁCIA (z lat. meditatio - uvažovanie) - intenzívne, do hĺbky prenikajúce rozmýšľanie, rozumové ponorenie sa do predmetu, idey atď., ktoré sa dosahuje sústredením sa na jeden objekt a odstránením všetkých činiteľov rozptyľujúcich pozornosť, tak vonkajších (zvuk, svetlo), ako aj vnútorných (fyzické, emočné a i. zaťaženie). M. je jednou z metód psychického tréningu, ktorá má v závislosti od kultúmo-historického prostredia rôzne formy. Najviac svedectiev o metódach m. sa zachovalo na Východe - v Indii, Číne a pod. Východný typ m. (reprezentovaný všetkými formami jogy v Indii, taoizmom v Číne) predpokladá nábožensko-mystické rozplynutie individuálneho vedomia v neosobnom, nekonečnom absolútne, čo možno ilustrovať motýľom, ktorého spaľuje oheň sviečky, alebo bábikou zo soli, ktorá sa rozpúšťa v morskej vode. Iný nábožensko-mystický smer m., ktorý rozvinulo kresťanstvo, ju chápal ako splynutie dvoch bytostí (ľudskej a božskej). V 20. stor. rozpracúvali metódy m. niektoré psychoanalytické školy, najmä analytická psychológia. Využívajú sa aj ako systémy psychofyzického tréningu, ktoré sú určené na terapeutické účely a nesúvisia so žiadnymi nábožensko-mystickými ideami (Schultzov autogénny tréning, "biofeed- back" a i.).

MEZIOSOBNÍ VZTAHY, MEDZIOSOSBNÉ VZŤAHY - subjektívne prežívané vzťahy medzi ľuďmi, ktoré sa objektívne prejavujú v charaktere a spôsoboch medziosobnostnej interakcie, t. j. vo vzájomnom pôsobení ľudí pri ich spoločnej činnosti a styku. M. v. tvorí systém vzájom-ných postojov, orientácií a očakávaní členov skupiny, determinovaný obsahom a organizáciou spoločnej činnosti a hodnotami, na ktorých spočíva styk ľudí. Môže pritom nastať nesúlad medzi subjektívne prežívanými a objektívne existujúcimi vzťahmi indivídua k iným ľuďom. V skupinách s rozličnou úrovňou rozvoja (-> úroveň skupinového rozvoja) sa m. v. odlišujú nielen z kvantitatívneho, ale aj z kvalitatívneho hľadiska. Napr. v kolektíve tvoria m. v. zložitú hierarchickú štruktúru, ktorá sa rozvíja podľa toho, ako sa kolektív zapája do spoločensky významnej činnosti. M. v. experimentálne skúma sociálna psychológia pomocou špeciálnych metodík (-> sociometria, -> metóda merania referencií, -> metódy výskumu osobnosti).

MEZISKUPINOVÁ DISKRIMINACE, MEDZISKUPINOVÁ DISKRIMINÁCIA (z lat. discriminatio - rozlíšenie) - stanovenie rozdielov medzi vlastnou a inou skupinou. Tento proces často nadobúda výrazné hodnotiace zafarbenie, ktoré je vlastné celému medziskupinovému vnímaniu. Za určitých podmienok sa medziskupinové rozdiely môžu umelo zdôrazňovať a zveličovať. Najčastejším následkom m. d. je tendencia rozdielne a pozitívne hodnotiť vlastnú skupinu (-» vnútroskupinový favoritizmus), hoci sa pomerne často vyskytuje aj opačná tendencia: pozitívne a rozdielne hodnotenie niektorej inej skupiny. Pri extrémnych prejavoch môže viesť prvá tendencia k vzniku napätia i nepriateľstva v medziskupinových vzťahoch, kým druhá tendencia k oslabeniu vnútroskupinových vzťahov, devalvácii vnútroskupinových hodnôt, destabilizácii a dezintegrácii skupiny ako takej. Treba rozlišovať m. d. ako psychologický jav, ktorého základom sú kognitívne (poznávacie) mechanizmy určovania totožnosti a rozdielov, a m. d. ako sociálny jav, ktorý napriek tvrdeniam mnohých autorov nie je podmienený psychologickými, ale sociálnymi, ekonomickými, politickými a ďalšími faktormi.

MELANCHOLIK (z gréc. melás, melanos - čierny, chole - žlč) - subjekt, ktorý má vlastnosti jedného zo štyroch základných typov temperamentu. Vyznačuje sa nízkou úrovňou psychickej aktivity, pomalými pohybmi, tlmenou motorikou a rečou, rýchlou únavnosťou. Pre m. je charakteristická vysoká emočná senzibilita, hlboké a stále, prevažne negatívne emócie, ktoré majú slabý vonkajší prejav. Za nepriaznivých podmienok sa môže u m. rozvinúť zvýšená emočná zraniteľnosť, uzavretosť a odcudzenosť. U jedinca s melancholickým temperamentom prevláda útlmový proces, pričom vzruch i útlm sú slabé.

MĚŘENÍ, MERANIE (v psychológii) - odhaľovanie kvantitatívnych vlastností skúmaných psychických javov. Začalo sa používať na rozhraní 19. a 20. stor. ako dôsledok úsilia uplatňovať matematické metódy, príznačného pre všetky experimentálne vedy. M. v širšom zmysle slova je špeciálna metóda, ktorou sa javom alebo predmetom priraďujú čísla (alebo aspoň poradové veličiny) podľa určitých pravidiel. Stanoviť pravidlá znamená určiť zhodu medzi niektorými vlastnosťami čísel a niektorými vlastnosťami predmetov a javov. Možnosť nájsť takúto zhodu je podmienkou použitia m. v psychológii. M. vychádza z predpokladu, že všetko, čo existuje, sa nejako prejavuje alebo na niečo pôsobí. Rôznorodé psychické javy a vývinové faktory sa v psychológii označujú ako premenné, pretože nadobúdajú rôzne hodnoty u rôznych jedincov alebo v rozličnom čase. Celkovou úlohou m. je určiť tzv. kapacitu jedného ukazovateľa vzhľadom na druhý zmeraním jeho "váhy". Z teoretického hľadiska sa rozlišujú tri aspekty m.: a) kvantita alebo rozsah premennej (počet správnych odpovedí, rozsah záujmov atď.); b) frekvencia určitého prejavu - čím častejšie sa objavuje, tým má vlastnosť vyššiu hodnotu; c) intenzita, veľkosť alebo sila prejavu. V psychológii existujú dva hlavné prístupy k m. - psychofyzický a psychometrický. Psychofyzický prístup sa vyznačuje úsilím stanoviť v experimentálnych podmienkach vzťah medzi reálnymi fyzickými stimulmi (objekty rôznej hmotnosti, intenzita svetla, zvuku atd.) a pocitmi, ktoré sú týmito stimulmi vyvolávané (-» psychofyzi-ka). Psychometria sa zameriava hlavne na zostavovanie a uplatňovanie psychologických testov (-> testovanie), predstavujúcich modelovú situáciu, pomocou ktorej sa získavajú vzorky správania alebo prežívania. Na testy, podobne ako na hocijaký iný nástroj merania, sa kladú požiadavky presnosti a spoľahlivosti, pravdivosti a adekvátnosti, ktoré sa hodnotia pomocou osobitných matematických metód (-> škála, -> škálo- vanie). v současnosti existuje na internetu řada měření a testů, které však nejsou standardizované, neověřené a nevalidní. profesionální psycholog používá moderní psychometrii, avšaj ta vychází zdesítek let ověřených standardizovaných testů.

METODA MĚŘENÍ REFERENCÍ, METÓDA MERANIA REFERENCIÍ (z lat. referens - oznamujúci) - metóda na zisťovanie referenčnosti členov skupiny u každého jedinca, ktorý do nej patrí. M. m. r. zahŕňa dve procedúry. Prípravná (pomocná) procedúra umožňuje pomocou dotazníka odhaliť postoje (názory, hodnotenia, vzťahy) každého člena skupiny k významným objektom, udalostiam alebo ľuďom. Druhá procedúra odhaľuje osoby, ktorých postoje sú podľa d¬tazníka pre ostatných členov najzaujímavejšie. To núti skúmanú osobu voliť vzťahy k tým osobám v skupine, ktorých postoje sú pre ňu najaktuálnejšie, veľmi výberovo. Dôležitou stránkou m. m. r. je silná motivácia správania skúmanej osoby, ktorá sa veľmi zaujíma o postoj referenčnej osoby k významnému objektu. Preto m. m. r. umožňuje odhaliť motívy medziosobnostných volieb, uprednostňovania v skupine. Zároveň sa miera referencie (uprednostňovania) subjektu určuje nepriamo tým, že skúmaná osoba prejaví záujem o postoj daného subjektu k významnému objektu. Údaje získané pomocou m. m. r. sa spracúvajú matematicky a graficky vyjadrujú.

METODA POLÁRNÍCH PROFILŮ, METÓDA POLÁRNYCH PROFILOV (z gréc. polos - os, pól, z lat. profilo - náčrt) - spôsob opisu analyzovaných objektov (pojmov, postojov, sociálnych stereotypov atd.) pomocou súboru bipolárnych škál s protikladnými prídavnými menami, podstatnými menami alebo výrokmi (napr. tvrdý - mäkký, teplý - chladný a pod.). Na základe zovšeobecnenia odpovedí skúmanej osoby o charaktere určitého objektu z celej škály (mäkší alebo tvrdší atď.) sa usudzuje, aký je jej psychologický vzťah k danému objektu. Na rozdiel od metódy sémantického diferenciálu m. p. p. nevyžaduje štatistické spracovanie pomocou faktorovej analýzy a zoskupovanie škál do všeobecnejších kategórií.

METODA SÉMANTICKÉHO DIFERENCIÁLU, METÓDA SÉMANTICKÉHO DIFERENCIÁLU (z gréc. semantikos - označujúci, z lat. differentia - rozdiel) - jedna z metód zostrojovania subjektívneho sémantického priestoru. Navrhol ju r. 1952 amer. psychológ Ch. Osgood a používa sa vo výskumoch vnímania a správania človeka, pri analýze postojov a osobnostných zmyslov, v psychológii a sociológii, v teórii masovej komunikácie, reklame a v estetike. M. s. d. je kombináciou metódy kontrolovaných asociácií a metód škálovania; posudzované objekty (pojmy, obrazy, osoby atď.) sa pritom hodnotia na viacerých bipolárnych (3-, 5-, 7-stupňo- vých) škálach, ktorých póly sú obyčajne stanovené verbálne. Popri verbálnych sémantických diferenciáloch existujú aj neverbálne, kde sa ako póly škál používajú obrázky, náčrty, fotografie.

MNEMOTECHNIKA (z gréc. mnemonikon - umenie zapamätať si) - systém rozličných metód, ktoré uľahčujú zapamätávanie a zväčšujú rozsah pamäti pomocou utvárania dodatočných asociácií. Jednou z metód m. je vytvorenie vzťahu medzi zapamätávanými objektmi a ich myšlienkovým rozmiestnením v predstavovanom, dobre známom priestore, ktorý je rozdelený podľa určitého princípu. Už v starom Grécku niektorí ľudia, ktorí využívali metódy m., boli schopní rýchlo si zapamätať veľmi veľké množstvo často bezzmyselných údajov a svoje umenie predvádzali aj na verejnosti. Využitie metód m. má však pri zvyšovaní efektívnosti pamäti iba sekundárny a pomocný význam, pretože zapamätávanie zefektívňujú hlavne logicky zdôvodnené, zmysluplné spojenia tak v obsahu zapamätávania (medzi jednotlivými časťami), ako aj medzi zapamätávanými a známymi údajmi.

MODALITA (z lat. modus - spôsob) - jedna zo základných vlastností pocitov, ich kvalitatívna charakteristika (farba pri videní, tón a timbre pri počutí, zápach alebo vôňa pri čuchu atd.). Na rozdiel od iných charakteristík pocitov (priestorových, časových, intenzity) modálne charakteristiky odrážajú vlastnosti objektívnej reality v špecificky zakódovanej podobe (dĺžka svetelnej vlny sa odráža ako farba, frekvencia zvukových vín ako tón atd.). Pojem m. sa okrem pocitov vzťahuje aj na mnohé iné psychické procesy, postihuje kvalitatívne charakteristiky kognitívnych (poznávacích) obrazov na akejkoľvek úrovni a akejkoľvek zložitosti.

MODELOVÁNÍ, MODELOVANIE (v psychológii) (z franc. modéle - vzor) - skúmanie psychických procesov a stavov pomocou ich reálnych (fyzických) alebo ideálnych (predovšetkým matematických) modelov. Modelom sa pritom rozumie systém objektov alebo znakov, ktorý reprodukuje niektoré podstatné vlastnosti pôvodného systému. Čiastočná podobnosť ("homomorfizmus") umožňuje využívať model ako zástupcu alebo predstaviteľa skúmaného systému. Relatívna jednoduchosť robí túto zámenu zvlášť efektívnou. Vypracovanie zjednodušených modelov systému je účinným prostriedkom na overovanie pravdivosti a úplnosti teoretických predstáv v rozličných oblastiach poznania. Prvé pokusy použiť m. v psychológii sú späté s výskumami psychofyzických vzťahov (-> psychofyzika) a procesov pamäti. M. systematicky využívala tvarová psychológia, ktorá sa usilovala nájsť fyzikálne analógie k utváraniu celostných štruktúr (geštaltov) v procesoch tvorby kryštálov, v zmenách napätia blán atď. Táto metóda sa v psychológii rozšírila v 50. rokoch 20. stor., keď rozvoj kybernetiky umožnil m. rôznych aspektov cieľavedomej činnosti živých bytostí. Za pomerne krátky čas sa objavili matematické modely učenia, informačné modely pamäti, vnímania a pozornosti. M. sa využíva aj pri najzložitejších druhoch intelektuálnej činnosti, ako je šachová hra a riešenie rôznorodých úloh. Ukázalo sa, že je zvlášť perspektívne chápať psychické procesy na základe analógie s fungovaním počítača. Niektorí autori sa pokúšajú nájsť štruktúrnu podobnosť medzi organizáciou poznávacej sféry človeka a štruktúrou blokov výpočtovej techniky. Táto "počítačová metafora" sa rozšírila najmä v kognitívnej psychológii. Iných vedcov väčšmi než funkčná architektúra počítača upútali jeho výpočtové možnosti. V tomto prípade m. fakticky splýva s prácami v takých oblastiach kybernetiky ako umelá inteligencia a strojové rozpoznávanie ( viz. cíle Google). Modely psychických a psychofyziologických funkcií predstavujú počítačové programy, ktorých konkrétna realizácia v mnohom závisí od zvoleného programovacieho jazyka. Napriek mnohým príkladom úspešného m. psychických a psychofyziologických procesov (psycholingvistické modely porozumenia, rozpoznávacie diagnostické systémy, integrálne roboty atď.) vcelku prevláda názor, že na vytvorenie dobrých psychologických teórií zásadne nestačí používať iba túto metódu.

MOTIV, MOTÍV (z lat. movere - uviesť do pohybu, postrkovať) - 1. pohnútky k činnosti, späté s uspokojovaním potrieb subjektu; súhrn vonkajších alebo vnútorných podmienok, ktoré vyvolávajú aktivitu subjektu a určujú jej zameranie (-> motivácia); 2. predmet (materiálny alebo ideálny), ktorý vyvoláva činnosť a určuje jej smer, zameranie; 3. uvedomovaná príčina, ktorá tvorí základ voľby činnosti a konania osobnosti. Hlavná zákonitosť: m. sa vyvíjajú na základe zmeny a rozširovania okruhu činnosti, ktorá pretvára predmetnú skutočnosť. Objekty, ktoré vystupujú ako m. u zvierat, sú dané prírodou a sú presne vymedzené pre každý biologický druh špecifickými adaptačnými inštinktívnymi formami činnosti. M. plnia zmyslotvomú funkciu, t. j. pridávajú osobnostný zmysel skutočnosti odrážanej v individuálnom vedomí. Zmyslotvorná funkcia súvisí s reguláciou celkového zamerania činnosti. Regulačnú funkciu m. neplní bezprostredne, ale prostredníctvom mechanizmu "emočnej korekcie" správania. Emócie hodnotia osobnostný zmysel prebiehajúcich udalostí, a ak tento zmysel nezodpovedá m., menia celkové zameranie činnosti osobnosti. Dynamiku m. v konkrétnych situáciách podmieňuje nadsituačná aktivita, ktorá vedie k vytyčovaniu náročnejších úloh a k vzniku nových m. činnosti.

MOTIVACE, MOTIVÁCIA - pohnútky, ktoré vyvolávajú aktivitu organizmu a určujú jej zameranie. Termín m. sa v širokom zmysle slova používa vo všetkých oblastiach psychológie, ktoré skúmajú príčiny a mechanizmy na ciel zameraného správania človeka a zvierat. Motivačné faktory možno rozdeliť podľa prejavov a funkcie pri regulácii správania na tri relatívne samostatné skupiny. Pri skúmaní otázky, prečo sa organizmus vôbec dostáva do stavu aktivity, sa analyzujú prejavy potrieb a inštinktov ako zdrojov aktivity. Ak sa skúma otázka, na čo je zameraná aktivita organizmu, prečo sa volia práve takéto a nie iné formy správania, sledujú sa predovšetkým prejavy motívov ako príčin, ktoré determinujú voľbu smeru správania. Pri riešení otázky, ako, akým spôsobom sa reguluje dynamika správania, skúmajú sa prejavy emócií, subjektívneho prežívania (snahy, túžby atď.).

MOZEK, MOZOG - centrálna časť nervového systému človeka a zvierat, hlavný orgán psychi¬ky. U stavovcov a u človeka sa anatomicky rozlišuje miecha (nachádza sa v chrbtici) a m. (v lebečnej dutine). M. pokrývajú tri blany - tvrdá, pavúčnica (arachnoidea), cievnatá. Mozgové tkanivo pozostáva zo šedej hmoty (zoskupenie nervových buniek) a bielej hmoty (zoskupenie predovšetkým výbežkov nervových buniek), Miecha sa delí na štyri časti: krčná, hrudná, bedrová a krížová, ako aj na segmenty (ktorých je spolu 31-33). Pokračovaním miechy v le¬bečnej dutine je predĺžená miecha. M. pozo¬stáva z mozgového kmeňa a veľkého (kon¬cového) m. Veľký m. je rozdelený pozd垬nou štrbinou na pravú a ľavú hemisféru. Základnú hmotu hemisfér veľkého m. tvoria podkôrové (alebo bazálne) jadrá, ako aj podkôrová biela hmota. Hemisféry veľkého m. sú pokryté vrstvou šedej hmoty - moz¬govej kôry. Z psychologického hľadiska ne¬možno hovoriť o "lokalizácii" jednotlivých psychických funkcí v niektorej časti m. Psy¬chické funkcie predstavujú funkčné systé¬my, ktoré sa realizujú súčinnosťou súboru mozgových zón. V m. človeka možno pri¬tom rozlíšiť tri základné bloky: 1. blok tonusu kôry (energetický blok m.), kde zdrojom tonusu je jednak tok informácií z vonkajšieho sveta, jednak impulzy z vnú¬torného prostredia; 2. blok príjmu, spraco¬vania a uchovania informácií, ktorý zahŕňa štruktúry v zadných častiach kôry m. a na rozdiel od štruktúr prvého bloku má špeci-fický charakter podľa modality (zrakové, sluchové alebo taktilné informácie); každá oblasť kôry, ktorá je súčasťou tohto bloku, je hierarchicky usporiadaná do troch úrovní: primárne zóny rozčleňujú (analyzujú) prichádzajúce informácie; sekundárne zóny združujú (syntetizujú) alebo zložito spracúvajú informácie prichádzajúce do subjektu; terciárne zóny zjednocujú informácie prichádzajúce z jednotlivých analyzátorov; 3. blok programovania, regulácie a kontroly činnosti, ktorý obsahuje štruktúry lokalizované v predných častiach m. Hlavné z nich sú čelové laloky veľkého m. Aj tento blok je hierarchicky usporiadaný: primárne pohybové polia vedú impulzy k určitým skupinám svalov; sekundárne (premotorická oblasť) pripravujú spustenie pohybových impulzov a zabezpečujú vykonávanie zložitých pohybových (kinetických) "melódií" (pohybových návykov); terciárne Časti čelových lalokov (dobre vyvinuté iba u človeka) majú rozhodujúcu úlohu pri utváraní zámerov, programov činnosti, prostredníctvom ktorých sa tieto zámery uskutočňujú, a pri kontrole činnosti (funkčná asymetria mozgu).

MYŠLENÍ, MYSLENIE - proces poznávacej činnosti indivídua, ktorý sa vyznačuje zovšeobecneným a sprostredkovaným odrazom skutočnosti. M. je predmetom komplexných, interdisciplinárnych výskumov. Vo filozofii sa skúma vzťah hmoty a m., možnosti a spôsoby poznania sveta pomocou m. Hlavné formy m. (pojem, súd, úsudok) analyzuje formálna logika. Zo sociologického hľadiska sa m. skúma z hľadiska jeho historického vývoja v závislosti od sociálnej štruktúry rozličných spoločností. Fyziológia skúma mozgové mechanizmy, pomocou ktorých sa uskutočňujú akty m. Kybernetika skúma m. ako informačný proces, pričom hľadá spoločné a rozdielne vlastnosti v práci počítača a v myšlienkovej činnosti človeka (-» umelá inteligencia). Psychológia skúma m. ako poznávaciu činnosť, člení ju na jednotlivé druhy podľa úrovne zovšeobecnenia a charakteru používaných prostriedkov, ich novosti pre subjekt, stupňa jeho aktivity a primeranosti m. skutočnosti. Rozlišujú sa tieto druhy m.: slovno-logické, názorno-obrazné, názorno-činnostné. Vyčleňuje sa aj m. teoretické a praktické, teoretické a empirické, logické (analytické) a intuitívne, realistické a autistické (späté s únikom pred skutočnosťou na úrovni vnútorného prežívania), produktívne a reproduktívne, zámerné a mimovoľné. M., podobne akô iné psychické javy, sa v psychológii skúma objektívnymi metódami. Pritom sa vo veľkej miere využívajú všetky hlavné metódy zberu empirického materiálu: pozorovanie, experiment, interview, skúmanie výsledkov činnosti. M. sa často chápe ako proces riešenia úlohy, pri ktorej sú presne zadané podmienky i požiadavky. Subjekt musí úlohu nielen pochopiť, ale ju aj akceptovať, t. j. porovnať s motivačnou sférou osobnosti. Myšlienkovú činnosť vyvolávajú motívy, ktoré nie sú len predpokladom jej rozvíjania, ale aj faktormi, ktoré ovplyvňujú jej produktivitu. M. človeka sa vyznačuje jednotou vedomého a nevedomého. Veľkú úlohu v myšlienkovej činnosti hrajú emócie, ktoré riadia riešenie úlohy. Produktom m. môžu byť ciele nasledujúcich činností. Výskumy utvárania cieľov sú významnou oblasťou psychológie m. i osobnosti. Skúma sa premena vonkajšej požiadavky na reálny cieľ, voľba jednej z existujúcich požiadaviek, vzťah zámerného a mimovoľného utvárania cieľa, jeho dynamika v čase, pretváranie nevedomých anticipácií cieľa na vedomé ciele, určovanie čiastkových cieľov. Vzhľadom na problematiku spoločnej činnosti a styku sa m. skúma v štruktúre medziosobnostných vzťahov. M. sa v tomto kontexte chápe ako interpretácia reakcií a pohybov iného človeka, ako vysvetľovanie výsledkov predmetných činností človeka i činnosti vcelku, ako porozumenie reči (hovorenej i písanej) iného človeka. Medziosobnostné poznanie zahŕňa utváranie predstáv o myšlienkach iného človeka, o štýle jeho m., o tom, čo si myslí o subjekte m., akú predstavu má o tom, čo si myslí subjekt o ňom samom, atď. (-> reflexia). M. je súčasťou pôsobenia na iných ľudí tak pri kooperácii, ako aj pri konflikte. Pri komunikácii sa výsledky myšlienkovej činnosti jedného človeka (poznatky) odovzdávajú inému. Poznatky (zovšeobecnenia) sa môžu vzťahovať na predmetný svet alebo na proces riešenia úloh (všeobecné metódy riešenia). Sama myšlienková činnosť môže byť spoločná, kolektívna. Komunikácia nev-hnutne vyžaduje zovšeobecnenie. M. je súčasťou i osobitným objektom sebauvedomenia osobnosti, do ktorého štruktúry patrí porozumenie sebe ako subjektu m., rozlíšenie "vlastných" a "cudzích" myšlienok, prijatie nevyriešeného problému za svoj vlastný, uvedomenie si svojho vzťahu k problému. Rozvoj m. sa skúma z fylogenetického, historického, ontogenetického i funkčného hľadiska. Elementárne m. vzniká už u zvierat a zabezpečuje dynamickú alebo operačnú adaptáciu organizmu na požiadavky okolitého prostredia, ktoré vznikajú pri riešení konkrétnej úlohy. Pri zložitom správaní vzniká osobitný článok - hľadanie objektu potreby. Typ vyhľadávacieho správania je determinovaný stupňom špecializácie hľadania (jeho obmedzením na určitý okruh objektov, na ktoré je hľadanie zamerané), spôsobmi, ktoré sa pri hľadaní používajú, Aktivita živých bytostí, prejavujúca sa hľadaním objektu potreby, ktorý v danej situácii chýba, je najvšeobecnejším fylogenetickým predpokladom rozvinutého m. Najzložitejšie prejavy m. u vyšších živočíchov súvisia so zhotovovaním "nástrojov", t. j, predmetov používaných ako prostriedky na získavanie biologicky významných cieľov. Z historického hľadiska sa vývin m. skúma v súvislosti s formovaním pracovnej činnosti ako špecificky ľudskej činnosti a so vznikom jazyka. Po deľbe práce na duševnú a fyzickú sa m. stáva samostatnou činnosťou s vlastnými motívmi, cieľmi, operáciami. Pri výskume m. sa vo veľkej miere používa metóda porovnávania myšlienkovej činnosti ľudí žijúcich v rozličných kultúrach, v rôznych etapách spoločensko-historického vývoja. V súčasnosti sa uznáva, že slovno-logické m. je najneskorším produktom historického vývinu m. a že prechod od názorného m. k abstraktnému predstavuje jednu z línií tohto vývinu. Vývin m. dieťaťa sa uskutočňuje v priebehu jeho predmetnej činnosti a styku, pri osvojovaní si spoločenskej skúsenosti; osobitnú úlohu tu má cieľavedomé pôsobenie dospelého vo forme učenia a výchovy. Názorno-činnostné, názorno-obrazné a slovno-logické m. predstavujú jednotlivé štádiá vývinu m. myšlení intuitivní, myslenie intuitívne - jeden z druhov myslenia. Vyznačuje sa rýchlym priebehom, nemá presne vymedzené etapy, veľmi málo sa uvedomuje.

MYŠLENÍ NÁZORNĚ-ČINNOSTNÍ, MYSLENIE NÁZORNO-ČINNOSTNÉ - jeden z druhov myslenia, ktorý sa vyznačuje tým, že riešenie úlohy sa uskutočňuje prostredníctvom reálneho, fyzického pretvárania situácie, preskúšania vlastností objektov. U dieťaťa tvorí m. n-č, prvú fázu rozvoja myslenia. U dospelého sa m. n.-č. vyskytuje zároveň s názorno-obrazným a slovno-logickým myslením.

MYŠLENÍ NÁZORNĚ-OBRAZOVÉ, MYSLENIE NÁZORNO-OBRAZNÉ - jeden z druhov myslenia, Súvisí s predstavovaním si situácií a zmien v nich. Pomocou m. n.-o. sa najúplnejšie reprodukuje rozmanitosť rozličných skutočných vlastností predmetu. Obraz umožňuje nazerať na predmet z niekoľkých zorných uhlov súčasne. Dôležitou vlastnosťou m. n.-o. je nachádzanie neobvyklých, "nepravdepodobných" súvislostí medzi predmetmi a ich charakteristikami. V tejto kvalite prakticky nemožno odlíšiť m. n.-o. od fantázie. M. n.-o. je jednou z etáp vývinu myslenia (-» ontogenéza).

MYŠLENÍ PRAKTICKÉ, MYSLENIE PRAKTICKÉ - jeden z druhov myslenia, ktoré sa obyčajne porovnáva s myslením teoretickým. M. p. súvisí s vytýčením ciela, vypracovaním plánov, projektov; často sa uskutočňuje v časovom strese, čím sa stáva zložitejším než teoretické myslenie.

MYŠLENÍ SLOVNĚ-LOGICKÉ. MYSLENIE SLOVNO-LOGICKÉ - jeden z druhov myslenia, ktorý sa vyznačuje používaním pojmov, logických konštruktov. M. s.-l. sa uskutočňuje na základe jazykových prostriedkov a predstavuje najmladšie štádium historického a ontogenetického vývinu myslenia. V štruktúre m. s.-l. sa tvoria a pôsobia rozličné druhy zovšeobecnení.

MYŠLENÍ TEORETICKÉ, MYSLENIE TEORETICKÉ - jeden z druhov myslenia, ktorý sa obyčajne odlišuje od myslenia praktického. M. t. je zamerané na odhaľovanie zákonitostí, vlastností objektov. Príkladom m. t. môže byť základný výskum vo vede.

MYŠLENÍ TVOŘIVÉ, MYSLENIE TVORIVÉ - jeden z druhov myslenia, ktorý sa vyznačuje utváraním subjektívne nového produktu a novotvarmi v samej poznávacej činnosti. Tieto novotvary sa vzťahujú na motiváciu, ciele, hodnotenia, osobnostný zmysel. M. t. sa líši od uplatňovania hotových poznatkov a schopností, ktoré sa označuje ako reproduktívne myslenie (-» tvorivosť).