H
psychologický slovník

H

HALOEFEKT - jav, ktorý vzniká pri nedostatku potrebných informácií a pri ktorom sa celkový dojem o človeku prenáša na hodnotenie jeho konkrétneho konania a osobnostných vlastností. H. môže pri utváraní prvého dojmu o človeku vystupovať ako pozitívne hodnotenie (kladný h.) alebo negatívne hodnotenie (záporný h.). Ak je napr. prvý celkový dojem o človeku priaznivý, neskôr sa celé jeho správanie, črty a konanie začínajú hodnotiť kladne. V správaní, črtách a konaní sa vyčleňujú a preceňujú hlavne kladné prvky, zatiaľ čo záporné sa bagatelizujú alebo nevnímajú. Ak je prvý celkový dojem o človeku v dôsledku okolností záporný, potom ani jeho kladné vlastnosti a konanie sa neskôr vôbec nevnímajú alebo sa podceňujú, pretože pozornosť sa sústreďuje najmä na jeho nedostatky. Základom h., ako aj mnohých iných javov sociálnej percepcie (-» percepcia sociálna) sú mechanizmy, ktoré pri nedostatku informácií o sociálnom objekte zabezpečujú ich kategorizáciu, zjednodušovanie a filtráciu.

HALUCINÁCIE (z lat. hallucinatio - blud, vidina) - patologická porucha vnímania. Spočíva v tom, že sa vnímajú objekty, ktoré v danom momente nepôsobia na príslušné zmyslové orgány. H. vznikajú v dôsledku mimovoľnej, od subjektu nezávislej vnútornej projekcie obrazov a ich lokalizácie v priestore a čase, čo vedie k prežívaniu týchto vo vedomí spontánne vzniknutých obrazov ako objektívne vnímanej skutočnosti.

HANBA - emócia, ktorá vzniká v dôsledku uvedomenia si reálneho alebo zdanlivého nesúladu medzi konaním alebo určitými prejavmi zaužívanými v danej spoločnosti a vlastnými normami, mravnými požiadavkami. H. môže byť vyvolaná aj správaním alebo prejavmi osobnostných vlastností iných, spravidla blízkych ľudí (h. za niekoho). H. sa prežíva ako nespokojnosť so sebou, sebaodsudzovanie alebo sebaobviňovanie. Úsilie vyhnúť sa podobným pocitom predstavuje silný motív správania, zamera-ného na sebazdokonaľovanie, získavanie vedomostí a zručností, na rozvoj schopností. Rozliční ľudia majú rozličné prahy h., pod¬mienené hodnotovými orientáciami, zameranosťou osobnosti. H. je spätá aj s citlivosťou na názory, hodnotenie ostatných ľudí. V dôsledku h. sa pozornosť subjektu sústreďuje na vlastné konanie a vlastnosti. H. pomáha rozvíjať sebauvedomenie, sebakontrolu, sebakritiku, je "reflexnou" emóciou (-» reflexia). H. zvyšuje citlivosť subjektu na hodnotenie okolia, a tak sa zúčastňuje na regulácii styku (uľahčuje alebo sťažuje medziosobnostné kontakty). H. je úplne sociálne podmienená emócia, ktorá sa utvára v ontogenéze pri uvedomelom osvojovaní etických noriem a pravidiel správania konkrétneho spoločenského zriadenia, konkrétnej kultúry.

HODNOTOVÉ ORIENTÁCIE (v sociálnej psychológii) (z franc. orientation - zameranie) - 1. ideologický, politický, morálny, estetický atď. základ hodnotenia skutočnosti subjektom a orientovanie sa v nej; 2. spôsob rozlišovania objektov podľa ich významnosti (-> osobnostný zmysel). H. o. sa utvárajú pri osvojovaní sociálnej skúsenosti (-> socializácia) a prejavujú sa v cieľoch, ideáloch, presvedčeniach, záujmoch a pod. V štruktúre ľudskej činnosti sú h. o. úzko späté s poznávacou a vôľovou stránkou činnosti. Systém h. o. predstavuje obsahovú stránku zameranosti osobnosti a vyjadruje vnútorný základ jej vzťahov ku skutočnosti. Pri spoločnej činnosti, ktorá určuje vzťahy ľudí v skupinách, sa vytvárajú skupinové h. o. Zhoda dôležitých h. o. členov skupiny určuje jej súdržnosť (ako jednota hodnotových orientácií).

HOMEOSTÁZA (z gréc. homoios - podobný, statis - stav) - dynamický rovnovážny stav určitého systému, udržujúci sa pôsobením proti vonkajším alebo vnútorným faktorom, ktoré túto rovnováhu narušujú. Pojem h. bol zavedený pôvodne vo fyziológii na vysvetlenie stálosti vnútorného prostredia organizmu (krvi, lymfy) a stability jeho základných fyziologických funkcií, ktorá sa docieľuje vďaka mechanizmom autoregulácie. Túto myšlienku rozvinul amer. fyziológ W. S. Cannon v teórii o "múdrosti tela" ako otvoreného systému, ktorý si ustavične zachováva svoju stabilitu. Organizmus dostáva signály o zmenách, ktoré ohrozujú systém, a zapína mechanizmy, ktoré pracujú dovtedy, kým sa nepodarí systém vrátiť do rovnovážneho stavu, na pôvodné hodnoty parametrov. Z fyziológie prevzala princíp h. kybernetika a ďalšie vedy vrátane psychológie. Pojem h. tak nadobudol všeobecnejší význam, a to ako princíp systémového prístupu a autoregulácie na základe spätných väzieb. Idea, že každý systém sa snaží udržať svoju stabilitu, sa začala aplikovať aj na oblasť interakcie organizmu a prostredia. Takýto názor je charakteristický najmä pre neobehaviorizmus, podľa ktorého sa nová pohybová reakcia posilňuje vďaka tomu, že sa organizmus oslobodí od potreby, ktorá narušuje jeho h.; pre koncepciu J. Piageta, podľa ktorej duševný rozvoj prebieha v procese utvárania rovnováhy medzi organizmom a prostredím; pre tvarovú psychológiu, podľa ktorej sa psychický systém snaží obnoviť narušenú rovnováhu medzi svojimi komponentmi. Princíp h. síce objasňuje jav autoregulácie, nemôže však vysvetliť príčiny zmien psychiky a jej aktivity.

HRA - forma činnosti v dohodnutých situáciách, ktorá je zameraná na opakovanie a osvojovanie spoločenskej skúsenosti, obsiahnutej v sociálne ustálených spôsoboch uskutočňovania predmetných činností, vo vede a kultúre. V h. ako osobitnej historic-kej forme spoločenskej praxe sa reprodukujú normy ľudského života a činnosti, ktorých dodržiavaním sa poznáva a osvojuje predmetná a sociálna skutočnosť, zabezpečuje rozumový, emočný a mravný rozvoj osobnosti. U detí predškolského veku je h. hlavnou formou činnosti. H. sa označujú aj niektoré formy životnej činnosti u živočíchov. Výskumom h. sa zaoberá psychológia, etnografia, dejiny kultúry, teória riadenia, pedagogika (-> hra modelová) a iné vedné disciplíny. Ako prvý sa pokúsil systematicky skúmať h. koncom 19. stor. nem. vedec K. Groos, ktorý predpokladal, že v h. sa vopred nacvičujú inštinkty vzhľadom na budúci boj o existenciu ("teória predbežného cvičenia"). Nem. psychológ K. Buehler definoval h. ako činnosť, ktorej cieľom je dosiahnuť "funkčné uspokojenie". Podľa mienky freudistov h. vyjadruje skryté inštinkty alebo pudy. Spoločným nedostatkom všetkých týchto koncepcií je biologizujúci prístup k h. a zdokonaľuje regulácia správania. H. sa vyznačuje tým, že sa rýchlo menia situácie, v ktorých sa objekt nachádza, a že sa činnosti rýchlo prispôsobujú novej situácii. V štruktúre detských h. sa rozlišujú: roly, ktoré preberajú jednotlivci; herné činnosti ako prostriedok na realizáciu týchto rol; používanie predmetov počas h., t. j. nahradenie reálnych predmetov hernými, náznakovými; reálne vzťahy medzi hráčmi. Jednotkou a zároveň centrálnym prvkom h. je rola, ktorá zjednocuje všetky jej stránky. Námetom h. je oblasť skutočnosti, ktorú h. reprodukuje; obsah h. tvorí to, čo deti reprodukujú ako hlavný prvok činnosti a vzťahov medzi dospelými v ich pracovnom procese a spoločenskom živote. V h. sa formuje vedomé správanie dieťaťa, jeho socializácia. Charakteristickou črtou h. je jej dvojúrovňovosť, ktorou sa vyznačuje i divadelné umenie. Jeho prvky možno nájsť v ktorejkoľvek kolektívnej h. Subjekt h. na jednej strane vykonáva reálnu činnosť, ktorej uskutočnenie si vyžaduje riešiť úplne konkrétne, často neštandardné úlohy; na druhej strane majú mnohé prvky tejto činnosti náznakový charakter, ktorý umožňuje odpútať sa od reálnej situácie, vyžadujúcej zodpovedný prístup a obsahujúcej mnohé dodatočné okolnosti. V dôsledku toho h. pozitívne pôsobí na vývin.

HRANIČNÉ STAVY - označenie slabých, nevyhranených foriem neuropsychických porúch, ktoré ležia na rozhraní medzi psychickým zdravím a patológiou. Okruh takýchto porúch je veľmi široký. Rozlišujú sa: 1. h. s. v užšom zmysle - psychogénie bez výrazných psychotických porúch (reaktívne stavy, neurózy), psychopatie, psychické poruchy v extrémnych podmienkach, činnosti; 2. h. s. v širšom zmysle, z hľadiska klinickej praxe - pomaly vznikajúce, zdĺhavé formy schizofrénie, mierne formy cykloidných psychóz (cyklotýmia), psychosomatické poruchy, chronický alkoholizmus (bez výraznej degradácie osobnosti) atd., keď u pacientov nedochádza k hlbokým zmenám psychiky. Pre h. s. sú charakteristické konkrétne psychosociálne faktory, ktoré majú dominantný vplyv na ich formovanie, ako aj prechodné narušenie adaptačných možností a integrácie osobnosti. Jedinci v h. s. si vyžadujú špecializovanú psychoterapeutickú a sociálnopsychologickú pomoc, ktorú poskytujú jednak zdravotnícke zariadenia, jednak poradne pre zdravých ľudí, "linky dôvery" atd.

HYPERMNÉZIA hypermnézie, hypermnézia (z gréc. hyper - nad, mnesis - spomínanie) - neobvyklé, chorobne zosilnené vybavovanie. V patologických a hraničných prípadoch sa prejavuje tým, že sa v pamäti uchováva množstvo nepodstatných detailov (údaje cestovného poriadku, dátumy, telefónne čísla a pod.). H. nezávisí od úrovne inteligencie a vyskytuje sa dokonca aj u slabomyseľných. Výskyt h. možno pozorovať pri zvýšenej teplote, mozgových traumách, elektrickom podráždení určitých častí kôry mozgových hemisfér. Spomienky majú pritom charakter mimovoľných, zvonka navodených "zábleskov prežitého". H. vzniká i počas hypnózy, ako aj v obyčajných snoch. Najlepšie ju možno ilustrovať na osobách s tzv. fenomenálnou pamäťou.

HYPTNOTIZÁCIA - navodenie hypnotického stavu hypnotizérom alebo samým subjektom (-» autohypnóza) pomocou verbálnych alebo neverbálnych podnetov. Pri "klasickej" verbálnej metóde dostáva subjekt jednorazové alebo opakovane inštrukciu, aby zatvoril oči, pociťoval ťažobu viečok, uvoľnil sa a zaspal; potom nasledujú dalšie sugescie, ktoré vyvolávajú príslušné pohyby, činnosti atď. Neverbálna metóda predpokladá využitie buď mimoriadne silných vonkajších stimulov, alebo veľmi slabých, monotónnych a rytmických (zvukových, zrakových, taktilných, tepelných atď.); často sa používa fixácia pohľadu na lesklý predmet, zvuk metronómu, sústredenie pozornosti na slová a pohyby hypnotizéra. Rozlišujú sa dva varianty h. - imperatívna, založená na presne stanovených, direktívnych inštrukciách hypnotizéra a silných neverbálnych stimuloch, a kooperatívna, ktorá predpokladá mierne formy h. s použitím slabých, opakujúcich sa stimulov a "presvedčujúcej" slovnej sugescie. V mnohých kultúrach plnia funkciu h. aj rituálne tance, rytmické tóny hudobných nástrojov (bubnovanie) a monotónne zborové spevy. Stupeň h. subjektu sa zisťuje pomocou špeciálnych testov ("spojených rúk", "padania dopredu a dozadu" atď.). Konkrétne postupy h. sa volia podľa individuálnych osobitostí hypnotizovaného i hypnotizéra, podľa cieľov, ktoré má spĺňať hypnotické sedenie. Účinok h. závisí od poddajnosti ("hypnabilnosti") subjektu h., od toho, nakoľko použité postupy zodpovedajú psychofyzickým vlastnostiam hypnotizovaného (zrakový typ, sluchový typ), od toho, či subjekt netrpí hypnofóbiou (strachom z h.).

HYPNÓZA (z gréc. hypnos - spánok) - dočasný stav vedomia, ktorý sa vyznačuje znížením rozsahu vedomia a sústredením sa na obsah sugescie, čo súvisí so zmenami funkcií individuálnej kontroly a sebauvedomenia. H. je výsledkom špeciálneho pôsobenia hypnotizéra (-» hypnotizácia) alebo cieľavedomej autosugescie (-» autohypnóza). Treba rozlišovať spontánne prejavy h. a prejavy sugerované hypnotizérom. Medzi špecifické znaky stavu h. patrí: hypersugestibilita, posthypnotická amnézia (nevedomé zabúdanie obsahu h., ako aj samého faktu hypnotizácie). Pri h. môžu vznikať fyziologické a psychické reakcie, ktoré sa pri obvyklom stave vedomia u subjektu nevyskytujú. Tieto zmeny môžu zasahovať sféru vnímania (pozitívne i negatívne ilúzie), pamäti (zabúdanie alebo spomínanie na určité udalosti a fakty z minulosti, aktivizácia zapamätávania nového materiálu), pozornosti (zvýšenie koncentrácie a rozdelenia pozornosti), myslenia (poruchy logického myslenia alebo väčšia tvorivosť), osobnosti (zmena motivácie, návykov, nálady, jednotlivých osobnostných vlastností, vsugerovanie obrazu iného človeka, manipulovanie so subjektívnym časom). Výskyt takýchto zmien sa zisťuje špeciálnymi fyziologickými skúškami a psychologickými testmi. Do polovice 19. stor. prevládali predstavy, že h. vyvoláva osobitné "fluidum" alebo vlny, ktoré šíri hypnotizér (F. Mesmer, 1771). Fyziologické teórie ju považujú za špecifický stav centrálneho nervového systému - "čiastočný spánok". Psychologické teórie zas za zmenu fungovania normálneho vedomia subjektu v mimoriadnych podmienkach: sugescia motivácie, pozornosti, očakávania, medziosobnostných vzťahov. H. sa uplatňuje v medicíne pri liečení chronického alkoholizmu, narkománie, fajčenia, ako prostriedok anestézie v chirurgii, pôrodníctve, stomatológii. V psychoterapii sa h. využíva ako špeciálna metóda.