I

IATROGÉNIA iatrogenie, iatrogénia (z gréc. iatros - lekár, gennao - spôsobujem) - nepriaznivá zmena psychického stavu, ktorá vzniká v dôsledku neúmyselného sugestívneho pôsobenia lekára na pacienta (napr. neopatrným komentovaním osobitostí jeho ochorenia) a napomáha vznik neuróz (-» neurózy klinické). Synonymom i. je vsugerovaná choroba.

IDENTIFIKÁCIA (z lat. identificare - stotožňovať) - 1. spoznanie, rozpoznanie niečoho, niekoho; 2. prirovnanie, stotožnenie s niekým, niečím. V prvom význame sa termín i. používa v psychológii poznávacích procesov, ako aj v inžinierskej a právnickej psychológii, ktoré ju chápu ako proces porovnávania, konfrontácie jedného objektu s druhým na základe nejakého znaku alebo vlastnosti, v dôsledku čoho sa stanoví ich podobnosť alebo rozdiel. Pomocou i. sa uskutočňuje rozpoznávanie obrazov, zovšeobecňovanie a ich klasifikácia, analýza systémov znakov atď. I., ak je jej objektom človek, predstavuje proces spoznávania tej vlastnosti, na základe ktorej môže byť osobnosť priradená k nejakej triede, typu alebo považovaná z určitého hľadiska za jedinečnú v priebehu celého života. V druhom význame je i. emočno-kognitívny proces nevedomého (-> nevedomie) stotožnenia sa subjektu s iným subjektom, skupinou, vzorom. Pojem i. zaviedol S. Freud na interpretáciu javov patologickej depresie, neskôr na analýzu snov a niektorých procesov, prostredníctvom ktorých si malé dieťa osvojuje vzory správania významných iných jedincov, utvára si "nad-ja" a preberá ženskú alebo mužskú rolu a pod. V súčasnej psychológii sa pojem i. vyskytuje v týchto vzájomne sa prelínajúcich oblastiach psychickej reality: 1. ako proces, v ktorom subjekt spája seba samého s iným jedincom alebo skupinou na základe vytvoreného emočného vzťahu, zvnútorňuje a za vlastné prijíma normy, hodnoty, vzory. Toto sa môže prejaviť v zjavnom napodobňovaní, nasledovaní vzoru, čo je zvlášť výrazné v predškolskom veku; 2. ako proces, keď subjekt vníma iného človeka ako pokračovanie seba samého a pripisuje mu vlastné črty, city, želania (-> projekcia); 3. ako mechanizmus, ktorým sa subjekt stavia na miesto iného, a to formou ponorenia, prenesenia seba samého do priestoru a času iného človeka, čo vedie k osvojeniu si jeho osobnostných zmyslov. Tento mechanizmus vyvoláva zodpovedajúce správanie (-> altruizmus, -»empátia) a d.

IDEOMOTORICKÝ AKT (z gréc. idea - idea, obraz, z lat. motor - uvádzajúci do pohybu, actus - pohyb, činnosť) - premena predstáv o pohybe svalov na realizáciu tohto pohybu (inými slovami, objavenie sa nervových impulzov, ktoré vyvolávajú pohyb, len čo vznikne predstava o ňom). I. a. sú nezámer-né, neuvedomované a obyčajne nemajú zreteľne vyjadrené priestorové charakteristiky. Princíp i. a. odhalil v 18. stor. angl. lekár D. Hartley a rozpracoval ho angl. psychológ W. Carpenter. Ďalšie výskumy ukázali, že pohyby, ktoré sprevádzajú proces predstavy pohybu, nemožno vždy považovať za nezámemé a že svalové sťahy vyvolávajúce dané pohyby môžu byť uvedomované. Citlivosť indivídua na nepozorovateľné mikropohyby svalov pri i. a. umožňuje predvídať nevedomý pohyb, ktorý urobí iný človek.

ILÚZIA VNÍMANIA (z lat. illusio - chyba, omyl) - neadekvátny odraz vnímaného predmetu a jeho vlastností. Niekedy sa termínom i. v. označujú samy konfigurácie podnetov, ktoré podobné neadekvátne vnímanie vyvolávajú. V súčasnosti sú najväčšmi preskúmané ilúzie pozorované pri zrakovom vnímaní dvojrozmerných obrysových zobrazení (kontúr). Tieto tzv. geometricko-optické klamy spočívajú v zdanlivom skreslení metrických vzťahov medzi časťami obrazu. Do inej skupiny i. v. patrí fenomén svetelného kontrastu. Napr. šedý pás sa na svetlom pozadí zdá tmavší než na čiernom. Známe sú mnohé ilúzie pohybu: autokinetický pohyb (chaotický presun objektívne nehybného zdroja svetla pozorovaného v úplnej tme), stroboskopický efekt (dojem pohybujúceho sa objektu pri rýchlom následnom podávaní dvoch statických stimulov v priestorovej blízkosti). I. v. sú zložité: napr. v beztiažovom stave pri nadmernej stimulácii vestibulámeho aparátu sa skresľuje vnímanie polohy zrakových a akustických objektov. V súčasnosti neexistuje jednotná teória, ktorá by objasnila všetky i. v. Všeobecne sa usudzuje, že ilúzie, ako ukázal nem. vedec H. Helmholtz, sú výsledkom činnosti mechanizmov vnímania, ktoré za normálnych podmienok zabezpečujú jeho konštantnosť v mimoriadnych podmienkach.

INDIVIDUALITA - človek charakterizovaný z hľadiska svojich sociálne významných znakov, ktorými sa odlišuje od iných ľudí; osobitosť psychiky a osobnosti jedinca, jej neopakovateľnosť. I. sa prejavuje v črtách temperamentu, charakteru, v špecifickosti záujmov, vlastností percepčných procesov (-» vnímanie) a inteligencie, potrieb a schopností jedinca. Predpokladom formovania ľudskej i. sú anatomicko-fyziologické danosti, ktoré sa pretvárajú v procese spoločensky podmienenej výchovy, vyvolávajúc veľkú rozmanitosť prejavov i. Individuálny štýl činnosti - zovšeobecnená charakteristika individuálno-psychologických osobitostí človeka, ktoré sa utvárajú a prejavujú v jeho činnosti. I. š. č. závisí od osobitostí výchovy, psychologických vlastností subjektu, podmienených vlastnosťami jeho nervového systému, ako aj od osobitostí jeho konania v typických, opakujúcich sa situáciách (napr. výrobných a pod.). Skúmanie a zohľadňovanie i. š. č. umožňuje s veľkou pravdepodobnosťou predpovedať úspešnosť činnosti.

INDIVÍDUM (z lat. indivíduum - nedeliteľné) - 1. človek ako jedinečná prírodná bytosť, predstaviteľ druhu homo sapiens, produkt fylogenézy a ontogenézy, jednoty vrodeného a získaného (-» genotyp, -> fenotyp), nositeľ individuálne špecifických vlastností (vlôh, pudov atď.); 2. jednotlivý predstaviteľ ľudského spoločenstva; sociálna bytosť, ktorá prekročila rámec svojho prírodného (biologického) ohraničenia, používa nástroje, znaky a pomocou nich kontroluje vlastné správanie a psychické procesy (-> vyššie psychické funkcie, -» vedomie). Obidva významy pojmu i. navzájom súvisia a charakterizujú človeka z hľadiska jeho jednotlivosti a jedinečnosti. Najvšeobecnejšími vlastnosťami i. sú celostnosť psychofyziologickej organizácie, stabilita vo vzťahu k okolitému svetu, aktivita. Celostnosť poukazuje na systémový charakter vzťahov medzi rôznorodými funkciami a mechanizmami, ktoré zabezpečujú existenciu i. Stabilita determinuje udržiavanie základných vzťahov i. ku skutočnosti, pričom zároveň predpokladá jeho plasticitu, pružnosť a variabilitu.

INDUKCIA - poznávame od jednotlivých tvrdení k všeobecným tézam; úzko súvisí s dedukciou. Logika chápe i. ako druh úsudku, pričom rozlišuje úplnú a neúplnú i. Psychológia skúma vývin a poruchy induktívneho myslenia. Postup od jednotlivého poznatku k všeobecnému poznaniu sa ana¬yzuje z hľadiska jeho podmienenosti všetkými psychickými procesmi a štruktúrou myšlienkovej činnosti. Príkladom experimentálnych výskumov induktívneho usudzovania sú pokusy s utváraním umelých pojmov.

INDUKCIA NERVOVÝCH PROCESOV - vznik opačného nervového procesu buď vzápätí za prebiehajúcim procesom (následná i. n. p.), alebo za hranicami jeho pôsobenia (súčasná i. n. p.). Opísal ju angl. fyziológ Ch. Sherrington (1906). Indukcia je kladná, ak je primárnym procesom útlm a následným procesom - podľa zákonov i. n. p. - vzruch, a negatívna, ak je tento sled opačný.

INDUKTOR (z lat. induco - privádzam, vyvolávam) - subjekt, ktorý adresuje správu recipientovi. Synonymom pojmu je komunikátor.

INFANTILIZMUS OSOBNOSTNÍ (z lat. infantilis - kojenecký, detský) - pretrvávanie detských vlastností v psychike v správaní dospelého. Infantilný jedinec sa napriek svojmu normálnemu alebo aj urýchlenému fyzickému a rozumovému vývinu vyznačuje emočnou a vôľovou nezrelosťou. I. o. sa prejavuje nesamostatnosťou rozhodovania a konania, pocitmi bezbrannosti, zníženou sebakritickosťou, zvýšenými nárokmi na starostlivosť iných, rôznorodými kompenzačnými reakciami (fantazírovanie, ktoré nahrádza reálne konanie, egocentrizmus atd.).

INHIBÍCIA SOCIÁLNA (z angl. inhibition - potlačenie, zadržanie) -»facilitácia sociálna

INŠPIRÁCIA - stav osobitého vypätia a akti-vácie duchovných síl, tvorivého nepokoja človeka, ktorý vedie k vzniku alebo realizácii úmyslu a idey určitého diela v oblasti vedy, umenia, techniky. I. je charakterizovaná zvýšenou všeobecnou aktivitou človeka, nezvyčajnou produktivitou jeho činnosti, vedomím ľahkosti tvorivosti, prežívaním "nadšenia" a emočného ponorenia sa do tvorby. Zdanlivé neuvedomovanie si tvorivého procesu je dôsledkom maximálneho uvedomovania si samej tvorby, hraničnej jasnosti vedomia, špecifického návalu a vyjasnenia myšlienok a obrazov, neobyčajnou zostrenosťou pamäti, pozornosti, silnou vôľou zameranou na realizáciu idey. I. prichádza zdanlivo sama od seba, spravidla je však výsledkom predchádzajúcej namáhavej práce.

INŠTINKT (z lat. instinctus - popud, pod-net) - súhrn vrodených komponentov správania a psychiky živočíchov a človeka. Pojmu i. sa v rozličných obdobiach pripisoval rôzny význam; niekedy sa staval proti vedomiu a u človeka slúžil na označenie vášní, impulzívneho, nepremysleného správania, "živočíšneho princípu" v ľudskej psychike atd.; inokedy sa ním označovali zložité nepodmienené reflexy, nervové mechanizmy koordinácie životne dôležitých pohybov atd. Takéto široké chápanie i. zapríčinilo, že väčšina súčasných vedcov ho prestala používať ako vedecký termín. Termín "inštinktívne" sa však aj naďalej používa ako synonymum pojmov "geneticky zakódované", "dedične dané", "vrodené" správanie, činnosti atď. Inštinktívne správanie zvierat - súhrn komponentov správania, ktoré sa utvorili v priebehu vývinu daného druhu zvierat, t. j. vo fylogenéze, sú dedične upevnené, vrodené a spoločné pre všetkých predstaviteľov druhu (špecifické pre druh) a predstavujú základ životnej činnosti zvierat. V priebehu individuálneho vývinu, t. j. v ontogenéze, sa i. s. z. utvára v interakcii s učením (-> učenie zvierat), no nevyžaduje nácvik, pretrváva bez opakovaného posilnenia a vyznačuje sa stabilitou, nízkou individuálnou variabilitou a autonómnosťou vzhľadom na krátkodobé zmeny v prostredí zvieraťa. Relatívna "účelnosť" i. s. z., zameraného na prežitie jedinca a zachovanie druhu, sa rozvinula ako dôsledok prírodného výberu. Inštinktívne činnosti (akty), z ktorých sa skladá i. s. z., pozostávajú zo súborov presne skoordinovaných pohybov, póz, zvukov, reakcií kože (sekrécia, zmeny sfarbenia) atď. Adaptabilnosť a efektívnosť i. s. z. sú zabezpečované "vrodenými spúšťacími mechanizmami" - neurosenzorickými systémami, ktoré nastavujú analyzátory na vnímanie špecifických "kľúčových podnetov", čím je umožnené ich rozpoznávanie, integrácia príslušných pocitov a tlmenie (alebo aktivácia) nervových centier, ktoré ovplyvňujú daný akt. Kľúčovými podnetmi sú jednoduché fyzikálne alebo chemické vlastnosti biologicky významných zvierat, rastlín, objektov neživej prírody (ich tvar, veľkosť, pohyb, farba, vôňa atď.) alebo priestorové vzťahy (vzájomné usporiadanie častí, relatívna veľkosť atď.).

INTEGRÁCIA SKUPINOVÁ (z lat. integer - ce¬lý) - súlad, usporiadanosť a stabilita systému vnútroskupinových procesov. I. s. sa prejavuje pri relatívne stálej existencii skupiny, čo vyžaduje dostatočne stabilné obnovovanie psychologických komponentov vnútroskupinovej aktivity, určitú ich autonómnosť. I. s. je nevyhnutným predpokladom stabilného fungovania a samej existencie skupiny. Ak skupine chýbajú integračné vlastnosti, nevyhnutne dochádza k rozpadu akéhokoľvek sociálneho zoskupenia. I. s. je výsledkom a osobitým prejavom ustavičného obnovovania systému vnútroskupinovej aktivity a prejavuje sa v určitých stavoch jeho štruktúr. Integračné procesy sa vyznačujú najmä tým, že za normálnych okolností sú "skryté" v bežnom fungovaní skupiny a ich vlastnosti sa prejavujú len pri zlaďovaní rôznorodých názorov. Integračné procesy majú pôsobiť proti vnútorným i vonkajším faktorom, ktoré ohrozujú celostnosť skupiny, a zabezpečiť zachovanie skupiny prebudovaním jej východiskových prvkov. I. s. sa rodí v sociálne determinovanej spoločnej činnosti.

INTELIGENCIA (z angl. intelligence - dôvtip, pochopenie, nápad) - relatívne stabilná štruktúra rozumových schopností indivídua. V mnohých psychologických koncepciách sa i. stotožňuje so systémom rozumových operácií, so štýlom a stratégiou riešenia problémov, s efektívnosťou individuálneho prístupu k situácii, ktorý vyžaduje poznávaciu aktivitu, s kognitívnym štýlom atď. V psychológii je najrozšírenejšie chápanie i. ako biopsychickej adaptácie na životné podmienky (W. Stern, J. Piaget a ď.). Produktívne tvorivé komponenty i. sa pokúsili skúmať predstavitelia tvarovej psychológie (M. Wertheimer, W. Kôhler), ktorí zaviedli pojem vhlad. Na začiatku 20. stor. franc. psychológovia A. Binet a T. Šimon navrhli zisťovať stupeň rozumového nadania pomocou špeciálnych testov (-»testy inteligenčné). Ich práce znamenali začiatok až dodnes veľmi rozšíreného pragmatického chápania i. ako schopnosti vyrovnať sa s príslušnými úlohami, efektívne sa zapojiť do sociálneho a kultúrneho života a úspešne sa adaptovať. Pritom sa zdôrazňuje, že existujú bazálne štruktúry i., ktoré nezávisia od kultúrnych vplyvov. S cieľom zdokonaliť diagnostické metódy i. sa uskutočnili (väčšinou pomocou faktorovej analýzy) mnohé výskumy jej štruktúry. Rozliční autori vymedzili pritom rozličný počet základných "faktorov i.": od 1-2 faktorov po 120 faktorov. Takéto štiepenie i. na veľký počet prvkov nedovoľuje pochopiť jej celostnosť. V současnosti se kromě základní inteligence, jako schopnosti úspěšně absolvovat náš kulturně vzdělávací systém testuje a dává význam emoční inteliegenci, sociální inteligenci, bez kterých se v dnešní složité informačně komunikační době nelze úspěšně obejít.

INTELIGENČNÝ KVOCIENT, IQ (z angl. intelligence quotient) - vzťah medzi tzv. mentálnym vekom (MV) a skutočným, chronologickým vekom (SV) určitej osoby podľa vzorca IQ = MV / SV X 100 %. Mentálny vek sa určuje testovaním SV pomocou niektorej z vývinových škál inteligencie (-> testy inteligenčné). Väčšinu testov, ktoré sú začlenené do rozličných vývinových škál, tvoria úlohy, ktorých riešenie si vyžaduje zvládnuť logické, logicko-percepčné a aritmetické činnosti, všeobecný prehľad, orientáciu v praktických situáciách, zámerné zapamätanie (pamäť) atď. Pri zostavovaní vývinových škál psychológ na základe skúsenosti a intuície vyberá také úlohy, ktoré sú primerané pre jednotlivé vekové skupiny danej populácie z hľadiska použitého materiálu (pojmov, grafického zobrazenia atď.) i z hľadiska podnecovaných rozumových činností. Získané údaje sa obyčajne experimentálne overujú na reprezentatívnych vekových vzorkách. I. k. sa meria takto: Najprv sa skúmanej osobe predložia úlohy, ktoré zodpovedajú vekovej kategórii o jeden rok mladšej, než je jej skutočný vek; z takejto "nižšej" vekovej kategórie musí vyšetrovaná osoba správne odpovedať na päť za sebou idúcich úloh. Takto sa zistí "základný mentálny vek". Potom sa vyšetrovanej osobe predkladajú úlohy smerom "hore", pre staršie vekové kategórie, kým nezlyhá v piatich za sebou nasledujúcich úlohách. Tým sa testovanie končí. Potom sa ku skóre testov "základného veku" pripočíta skóre všetkých správnych odpovedí, v osobitnej tabuľke sa vyhľadá, akému mentálnemu veku zodpovedá dosiahnuté skóre, a na základe uvedeného vzorca sa určí i. k. Pri interpretácii i. k. si treba uvedomiť, že IQ neurčuje všeobecnú úroveň myslenia alebo inteligencie pre žiadnu zo sociálnych skupín, resp. nediagnostikuje nijaké prirodzené ani zdedené "všeobecné vlohy".

INTENCIA (z lat. intentio - snaha) - zameranosť vedomia, myslenia na nejaký predmet.

INTERFERENCIA (z lat. inter- medzi, ferens, ferentis - prenášajúci) - zhoršené uchovanie zapamätaného materiálu vplyvom pôsobenia (dodania) iného materiálu, ktorým subjekt operuje. I. sa skúma pri výskumoch pamäti, procesov učenia (v súvislosti s problémom návyku). Podľa sledu naučeného a interferujúceho materiálu sa rozlišuje retroaktívna a proaktívna i. Podľa charakteru interferujúceho materiálu sa vyčleňuje verbálna, motoricko-akustická, vizuálna atď. i. Interferujúci vplyv určitého materiálu na iný sa v experimentoch prejavuje buď ubúdaním množstva a znižovaním kvality reprodukovaného materiálu, alebo zvyšovaním času nevyhnutného na riešenie úlohy, ako je to pri selektívnej i. O jav i. sa opierajú mnohé psychologické teórie zabúdania. PodLa franc. psychológa M. Foucaulta (1928) interferenciu pri odpovediach vyvoláva progresívny (pri proaktívnej i.) alebo regresívny (pri retroaktívnej i.) vnútorný útlm. Interferencia proaktívna - pamäťový jav spočívajúci v zhoršenom uchovávaní naučeného materiálu vplyvom predtým naučeného (interferujúceho) materiálu (-> interferencia). I. p. vzrastá s lepším naučením interferujúceho materiálu, s množ-stvom a s väčšou zhodou naučeného a interferujúceho materiálu. Experimentálne sa zisťuje porovnávaním výsledkov reprodukcie (alebo opakovaného učenia) v kontrolnej a experimentálnej skupine. Interference retroaktivní, interferencia retroaktívna - zhoršenie uchovávania naučeného materiálu vyvolané učením alebo operovaním následným (interfe-rujúcim) materiálom. Zistilo sa, že i. r. klesá do takej miery, ako sa učením upevňuje pôvodný materiál. I. r. vzrastá so zvyšovaním podobnosti medzi naučeným a interferujúcim materiálom a dosahuje maximum, keď sa úplne zhodujú. S pribúdaním množstva zapamätaného ma-teriálu sa pri nezmenenom rozsahu následného materiálu i. r. postupne zmenšuje, kým pri nezmenenom rozsahu zapamätaného materiálu a pribúdajúcom množstve následného materiálu sa i. r. zvyšuje. Experimentálne sa i. r. zisťuje podobne ako proaktívna interferencia (-> interferencia proaktívna): porovnávajú sa výsledky reprodukcie (alebo opakovaného naučenia) v experimentálnej a kontrolnej skupine. Interferencia selektívna (z lat. selectio - výber) - pamäťový jav, ktorý sa prejavuje oneskorením odpovede na otázku v dôsledku mimovoľného vplyvu významu slova na túto odpoveď (-»interferencia). I. s. názorne ilustruje experiment s úlohou pomenovať farby písmen určitého slova, najmä ak je toto slovo označením farby (tzv. Stroopov test). Podobný účinok sa prejavuje aj vtedy, keď treba nahlas alebo potichu vysloviť slová "potichu" alebo "nahlas", keď treba pomenovať obraz predmetu, na ktorom je napísaný názov tohto alebo iného predmetu atď. Jav i. s. sa využíva pri skúmaní procesov porozumenia.

INTERIORIZÁCIA (z lat. interior - vnútorný) - formovanie vnútorných štruktúr ľudskej psychiky osvojovaním si štruktúr vonkajšej sociálnej činnosti. Pojem i. zaviedli franc. psychológovia (P. Janet, J. Piaget, H. Wallon a ď.). Analogicky chápali i. aj predstavitelia symbolického interakcionizmu. Totožné pojmy používa psychoanalýza na objasnenie toho, ako sa v ontogenéze a fylogenéze pod vplyvom štruktúry medziosobnostných vzťahov, prechádzajúcej "do vnútra" psychiky, utvára štruktúra nevedomia (individuálneho alebo skupinového), čo zasa determinuje štruktúru vedomia.

INTERVIEW interview (v psychológii) (z angl. interview - rozhovor, stretnutie) - spôsob získa-vania sociálnopsychologických informácií pomocou rozhovoru. V dejinách i. možno vymedziť tri hlavné štádiá: a) využitie i. v oblasti psychoterapie a psychotechniky, čo v konečnom dôsledku viedlo k vzniku psychologického poradenstva; b) uplatnenie i. v konkrétnych sociologických a sociálnopsychologických výskumoch, kde po prvýkrát vznikla otázka validity rozličných spôsobov i. a hodnovernosti získavanej informácie; c) v súčasnom štádiu sa pozornosť venuje koordinácii praktických, teoretických a metodologických problémov i. s cieľom využiť ho ako osobitnú metódu získavania informácií na základe verbálnej komunikácie. Rozlišujú sa dva druhy i.: voľné (neobmedzované témou a formou rozhovoru) a štandardizované (ktoré je for-mou podobné ankete s uzavretými otázkami). Hranice medzi týmito druhmi i. nie sú presne vymedzené a závisia od zložitosti problému, cieľa a etapy výskumu. Voľnosť i. je určovaná otázkami a ich formou, úroveň získavanej informácie zasa rôznorodosťou a zložitosťou odpovedí. Počas rozhovoru sa interviewujúci môže ocitnúť v jednej z nasledujúcich situácií: a) respondent (odpovedajúci) vie, prečo konal alebo bude konať tak a nie inak; b) respondent nemá informácie o príčinách svojho konania; c) cieľom i. je získať symptomatickú informáciu, hoci respondent ju za takú nepovažuje. Použitie rozličných metód i. je závislé od charakteru danej situácie. V prvom prípade stačí použiť usporiadaný, jednoznačne orientovaný dotazník. V ďalších dvoch situáciách sú potrebné metódy, ktoré pri hľadaní potrebnej informácie predpokladajú spoluprácu respondenta. Príkladom takýchto metód je i. klinické a i. diagnostické.

INTERVIEW DIAGNOSTICKÉ (z gréc. diagnosis - zisťovanie) - metóda získavania informácií o vlastnostiach osobnosti, ktorá sa používala v raných štádiách rozvoja psychoterapie. I. d. je osobitým prostriedkom na nadviazanie úzkeho osobného kontaktu s partnerom. V mnohých klinických prípadoch sa i. d. osvedčuje ako dôležitý spôsob prenikania do vnútorného sveta pacienta a pochopenia jeho ťažkostí. Keďže interpretácia pacientovho správania môže viesť k neadekvátnym záverom, skresleniam, i. d. kladie vysoké nároky na osobnosť intervie- wujúceho: musí mať široké spektrum reakcií na pacientove odpovede, vyjadrujúcich zainteresovanosť, nezaujatosť, nesúhlas, pochopenie atď.; musí dobre poznať slovník svojho pacienta; výrazy a slovné formulácie musí voliť podľa veku, pohlavia a životného prostredia pacienta. Rozlišuje sa riadené (kontrolované) i. d. - od úplne naprogramovaného (typu ankety - nemenná stratégia a nemenná taktika) po úplne voľné (stála stratégia pri úplne voľnej taktike) - a neriadené (nekontrolované) i. d. (typu spovede - iniciatíva je na strane pacienta). Štandar-dizované i. d. umožňuje kvantitatívne vyjadriť výsledky a nie je časovo náročné; k jeho nedostatkom patrí potláčanie bezprostrednosti odpovedí, strata emočného kontaktu s pacientom, aktivizácia obranných mechanizmov. Preto sa v klinickej praxi úplne štandardizované i. d. používa veľmi zriedkavo.

INTERVIEW KLINICKÉ (z gréc. klinike - starostlivosť o pacienta, liečenie) - metóda terapeutického rozhovoru spojená s psychologickou pomocou. V psychiatrii, psychoanalýze a klinickej psychológii sa i. k. používa ako prostriedok, ktorý pomáha pacientovi, aby si uvedomil svoje vnútorné problémy, konflikty, skryté motívy správania. I. k. patrí medzi najvoľnejšie formy rozhovoru, keďže rozsah reakcií subjektu je takmer nevyčerpateľný. V rozhovoroch tohto typu sa psychológ nezaujíma len o zjavný obsah pacientovej odpovede (fakty, názory, city, slovník, myšlienkové asociácie), ale aj o jeho správanie (intonácia, prestávky, gestá a i.). Významným predpokladom úspešnosti i. k. je nadviazanie pozitívneho osobného vzťahu medzi účastníkmi rozhovoru, čo si od psychológa vyžaduje veľkú trpezlivosť, prispôsobenie sa hlavným záujmom pacienta, vynaliezavosť. V jednotlivých prípadoch môže mať i. k. bezprostredný psychoterapeutický účinok; pacient si pritom nielenže uvedomí príčiny svojich ťažkostí, ale aj nájde spôsoby, ako ich prekonať. Celková stratégia a priebeh i. k. vychádzajú z predbežných diagnostických údajov.

INTROSPEKCIA -> sebapozorovanie

INTUÍCIA (z lat. intueri - uprene, pozorne hľadieť) - poznanie, ktoré vzniká bez toho, aby si subjekt uvedomoval spôsoby a podmienky, ktorými ho dosahuje, takže ho považuje za výsledok "náhleho vnuknutia". I. sa chápe ako osobitá schopnosť (napr. umelecká alebo vedecká i.), ako "celostné postihnutie" podmienok problémovej situácie (citová i., rozumová i.), ako mechanizmus tvorivosti [(tvorivá i.) (-»tvorivosť, -> fantázia)]. Intuitivistické koncepcie (H. Bergson, S. Freud a ď.) chápu i. ako prapríčinu tvorivého aktu, skrytú v hlbinách nevedomia. Vedecká psychológia považuje i. za nevyhnutné, tvorivosťou vnútorne podmienené prekročenie rámca zaužívaného, stereotypného správania, najmä logických postupov, pri hľadaní riešenia úlohy. Každé "náhle" intuitívne poznanie je vždy sprostredkované poznatkami z praktickej i duchovnej činnosti človeka, čo vlastne umožňuje hovoriť o profesionálnej i. ako o nevyhnutnej súčasti pracovnej tvorivosti, ako o výslednom psychologickom komponente profesionálnej činnosti.

IRADIÁCIA (z lat. irradiare - žiariť, vysielať lúče) - schopnosť nervového procesu šíriť sa z miesta svojho vzniku na iné nervové elementy.