O

OBRANA PSYCHOLOGICKÁ - špeciálny autoregulačný systém stabilizácie osobnosti, zameraný na odstránenie alebo maximálne zníženie úzkosti vyplývajúcej z uvedomenia si konfliktu. Funkciou o. p. je ochrana sféry vedomia pred negatívnymi zážitkami, ktoré osobnosť traumatizujú. V širšom zmysle slova sa termín o. p. používa na označenie akéhokoľvek správania odstraňujúceho psychologickú nepohodu, v dôsledku ktorej sa môžu utvárať také vlastnosti osobnosti ako negativizmus, môžu sa objaviť "falošné", náhradné činnosti a môže sa zmeniť systém medziosobnostných vzťahov. V úzkom zmysle slova vedie o. p. k špecifickým zmenám obsahu vedomia ako výsledku fungovania mnohých mechanizmov: potláčania, odmietania, projekcie, identifikácie, regresie správania, izolácie, racionalizácie, konverzie atd. O. p., často opisovanú v umeleckej literatúre ako osobitý psychologický jav prvý raz skúmal freudizmus; pri jej interpretácii vychádzal z primámosti nevedomia, pudového (predovšetkým sexuálneho) princípu, ktorý pri stretnutí s "obrannými mechanizmami" vedomého "ja" (vnútornou "cenzúrou") podlieha rozličným zmenám (vytesnenie, sublimácia a pod.). Na otázku obsahu o. p. odpovedajú predstavitelia rozličných psychologických škôl rozlične. Napr. neofreu-dizmus považuje o. p. za nevyhnutnú vtedy, keď v subjekte vznikajú pocity vlastnej menejcennosti, keď je ohrozená hodnota a význam osobnosti. Personalistické teórie (personalizmus) považujú o. p. za dôsledok protirečení v štruktúre "ja". Predpokladajú, že konečným cieľom obranného procesu je dosiahnuť zhodu medzi reálnymi obsahmi vedomia a koncepciou "ja " a pod. O. p. sa chápe ako jeden z prejavov interakcie subjektu a prostredia pri možnom alebo skutočnom neúspechu činnosti a pri realizo¬aní potreby stať sa plnohodnotnou osobnosťou. O. p. sa delí na úspešnú a neúspešnú. Výsledkom úspešnej o. p. je prerušenie impulzov, ktoré vyvolávajú úzkosť, kým naopak neúspešná o. p. vyvoláva ich ustavičné opakovanie. Konkrétne zaradenie obranných mechanizmov do kategórie úspešných alebo neúspešných je u rozličných autorov rôzne.

OBSAHOVÁ ANALÝZA (v psychológii) - metóda určovania a hodnotenia špecifických charakteristík textov zaznamenávaním určitých obsahových jednotiek, ako aj systematického merania frekvencie a počtu týchto jednotiek v jednotlivých fragmentoch textu alebo v celom skúmanom texte. O. a. sa používa prevažne na analýzu obsahu materiálov z masovokomunikačných prostriedkov (-> masová komunikácia) a textov interview, odpovedí na otvorené otázky ankiet atď. O. a. umožňuje odhaliť jednotlivé psychologické charakteristiky odosielateľa, adresáta, správy a ich vzájomnej väzby. Na rozdiel od jednoduchej o. a. sa o. a. ako vedecká psychologická metóda používa na získavanie informácií, ktoré zodpovedajú určitým kvalitatívnym kritériám, ako objektívnosť, spoľahlivosť a validita. Podstatný podiel na zvyšovaní kvality o. a. má uplatnenie metódy viacrozmernej štatistickej analýzy údajov o. a. Najčastejšie sa používa faktorová analýza, umožňujúca odhaliť skryté faktory, ktoré určujú obsah textov.

OBSESIA (z lat. obsessio - obkľúčenie, zmocnenie sa) - rôznorodé nutkavé stavy, ktoré sa prejavujú v prežívaní a činnosti a ktorých vznik si nevyžaduje určité situácie (napr. nutkavé umývanie rúk; strach z čísla "8", pretože slovo "rakovina" má 8 písmen; strach stúpiť na čiaru a pod.). Synon¬mom o. sú anankazmy. O. sa vyskytujú u mnohých chorých, ktorí sú zvyčajne škrupulózni, pedantní, majú sklony k formalizmu, sú citovo inertní a vyznačujú sa úzkostnou nedôverou vo vlastné sily.

OČAKÁVANIE - systém požiadaviek, ktoré určuju^ ako má jedinec plniť vnútroskupinové roly. O. predstavuje druh sociálnych sankcií, ktorých účelom je udržiavať systém vzťahov a interakcií v skupine. Na rozdiel od formálnych predpisov, nariadení a ďal-ších regulatívov správania v skupine sú o. neformálne a nie vždy uvedomované. O. má dve hlavné stránky - právo očakávať od ostatných správanie, ktoré zodpovedá ich rolovej pozícii, a povinnosť správať sa podľa o. iných ľudí. Rozlišujú sa o. predpisujúce, ktoré určujú, ako má jedinec plniť určitú rolu, a o. prognózujúce, ktoré určujú pravdepodobnosť toho, že jedinec danú rolu splní, pričom sa zohľadňujú individuálne osobitosti subjektu a konkrétnej situácie.

ODCUDZENIE (v psychológii) - prejav takých životných postojov k svetu, pri ktorých subjekt chápe produkty svojej činnosti, seba samého, ako aj iné indivíduá a sociálne skupiny ako niečo, čo stojí proti nemu (od nesúladu po odmietanie a nepriateľstvo). Prejavuje sa to v jeho pocitoch izolovanosti, osamelosti, odmietania, straty "ja" a pod. Pojem o. nemožno zamieňať za odcudzenie osobnosti, ku ktorému dochádza v pod-mienkach triedne antagonistickej spoločnosti. O. ako sociálny proces sa vyznačuje premenou činnosti človeka, ako aj jeho vlastností a schopností na niečo, čo od neho nezávisí a čo ho ovláda. V sociálnej psychológii sa pojem o. používa pri opise medziosobnostných vzťahov, keď sa indivíduum stavia proti iným indivíduám, skupine, spoločnosti ako celku a do istej miery prežíva svoju izolovanosť. Podobné konfliktné vzťahy v skupine súvisia s narušením sprostredkovanosti spoločnej činnosti hodnotovým obsahom, so stratou pocitu solidarity, keď indivíduum vníma ostatných členov skupiny ako cudzích a jemu nepriateľských, pričom odmieta skupinové normy, zákony a predpisy. Sociálni psychológovia vidia príčiny podobného o. subjektu predovšetkým v individuálno-typických vlastnostiach jeho osobnosti. S. Freud používal pojem o. na vysvetlenie patologického rozvoja osobnosti v cudzej a jej prirodzenej podstate nepriateľskej kultúre; prejavom takéhoto rozvoja je, že osobnosť neurotický stráca pocit reality toho, čo sa odohráva (derealizácia), alebo stráca vlastnú individualitu (depersonalizácia). Pojem o. sa používa vo vývinovej psychológii a vyjadruje zákonitý moment zrodu sebauvedomenia dieťaťa, rozvoja jeho reflexie. V ranom veku sa prejavuje splynutie dieťaťa so svetom, jeho neschopnosť odlíšiť sa od svojej životnej činnosti. V neskorších etapách ontogenézy sa s pojmom o. spája taký vzťah dieťaťa k sebe, dospelým osobám a rovesníkom, normám správania a požiadavkám, ktorý sa prejavuje odmietaním, negativizmom. Na základe spoločnej činnosti a sociálneho styku sa u indivídua utvára schopnosť nazerať na seba očami iných, zaujať postoj iného človeka.

ODVAHA - osobnostná vlastnosť, ktorá sa prejavuje v schopnosti konať rozhodne a cieľavedome v zložitej nebezpečnej situ­ácii, kontrolovať impulzívne popudy, preko­návať prípadný strach a pochybnosti, v schopnosti mobilizovať všetky svoje sily na dosiahnutie cieľa. Najvyšším prejavom o. je hrdinstvo.

OIDIPOVSKÝ KOMPLEX (z lat. complexus - zväzok, súhra) - jeden z centrálnych poj­mov freudizmu, v ranom detstve vznikajúci komplex prevažne nevedomých predstáv a citov, ktoré spočívajú v pohlavnej náklonnosti k rodičovi opačného pohlavia a v snahe fyzicky odstrániť rodiča rovnaké­ho pohlavia. O. k. vyvoláva u indivídua pocit viny, ktorý vedie ku konfliktu vo sfére nevedomia. Konflikt indivíduum rieši iden­tifikáciou s rodičom toho istého pohlavia, čím dospieva k normálnej sexualite. Názov o. k. vznikol podľa jedného zo starogréc. mytologických hrdinov, kráľa Oidipa, ktorý zabil svojho otca a oženil sa s vlastnou matkou, nevediac, že sú to jeho rodičia. O. k. u dievčaťa zodpovedá podľa Freuda "Elektrin komplex", ktorá podľa mýtu zabi­la svoju matku z pomsty za otca. O. k. vyjadruje celkovú tendenciu freudizmu zo­všeobecňovať jednotlivé patologické psy­chické fenomény.

OLIGOFRENOPSYCHOLÓGIA (z gréc. oligos - zriedkavý, bezvýznamný, phren - um) - odvetvie špeciálnej psychológie, ktoré skú­ma psychický vývin a možnosti jeho nápra­vy u osôb s ťažkými poruchami vo vývine mozgu. O. zisťuje príčiny ich rozumavého zaostávania (vrodené defekty nervového systému, následky ochorení alebo traumy), skúma ich psychologické osobitosti, formy a rozsah defektu (debilita - ľahký stupeň retardácie, imbecilita - stredný stupeň, idio­tia - ťažký stupeň), navrhuje programy a metodiky ich výučby napr. v pomocných a špeciálných školách.

ONTOGENÉZE (z gréc. on, genitív ontos - existujuce, genesis - zrod, pôvod) - proces vývinu jedinca. V psychológii sa pojmom o. označuje utváranie hlavných štruktúr psychiky indivídua v detskom veku; skúmanie o. je hlavnou úlohou vývinovej psychológie. V priebehu interiorizácie dieťa "prijíma", "prisvojuje si" sociálne, znakovo-symbolické štruktúry a prostriedky tejto činnosti a styku, na základe čoho sa utvára jeho vedomie a osobnosť.

OPAKOVANIE - reprodukcia získaných poznatkov a činností s cieľom uľahčiť si ich zapamätanie. Vo všeobecnej psychológii sa o. skúma predovšetkým v súvislosti s pamäťou. O. sa študuje ako prostriedok utvárania nových zmyslových vzťahov, odhaľovania nových vzťahov v predmete, aktualizácie určitých spôsobov činnosti. Ďalšou funkciou o. je zdokonaľovanie činností podľa rozličných kritérií. Vykonávaním špeciálne zvolených cvičení a o. činnosti za meniacich sa podmienok sa činnosť zovšeobecňuje a uvedomuje. Viacnásobné o. činnosti v stereotypných podmienkach vedie k vytvoreniu automatizmu.

ORGANIZOVANOSŤ SKUPINY - schopnosť skupiny ako kolektívneho subjektu spoločnej činnosti aktívne pretvárať svoju chaotickú štruktúru na usporiadanú, presne vymedzenú štruktúru. O. s. sa prejavuje v jej schopnosti samostatne sa organizovať v situácii neurčitosti, zlaďovať iniciatívu a rôznorodé formy individuálneho správania so stabilným jednotným postupom pri dosahovaní cieľa skupiny. Kritériom hodnotenia o. s. môže byť charakter jej činnosti v neobvyklých, stresových situáciách: 1. schopnosť skupiny samostatne plánovať etapy plnenia vytýčeného cieľa a rozdeľovať prácu medzi svojich členov; 2. vysoká disciplína členov skupiny pri vykonávaní zverených funkcií; 3. schopnosť skupiny efektívne kontrolovať a účinne korigovať individuálnu činnosť, potláčať prejavy dezorganizácie; 4. schopnosť skupiny v relatívne krátkych časových intervaloch zhrnúť prácu jednotlivých členov a zabezpečovať konečnú zmysluplnosť interakcie atď. (-»integrácia skupinová, -> pracovná súhra).

ORIENTAČNÝ REFLEX - zložitá reakcia živočíchov a človeka na nový stimul, Biologickým zmyslom o. r. je vytvoriť podmienky na lepšie vnímanie podnetu. Dosahuje sa to vznikom komplexu somatických, vegetatívnych reakcií a zmenou úrovne aktivácie centrálneho nervového systému pri celkovom útlme alebo narušení prebiehajúcej činnosti organizmu. Rozlišujú sa tri základné skupiny komponentov o. r.: 1. pohybové; 2. vegetatívne; 3. zmena úrovne aktivácie centrálneho nervového systému. Medzi pohybové komponenty o. r. patria: 1. reak-cie, ktoré zabezpečujú otáčanie očí do smeru zrakového podnetu, zbystrenie sluchu, čuchanie; 2. reakcie, ktoré zabezpečujú udržanie polohy tela a priblíženie k stimulu. Medzi vegetatívne komponenty o. r. patria cievne reakcie (zúženie ciev končatín a rozšírenie ciev mozgu, ktoré zabezpečujú zvýšenie prietoku krvi v mozgu), kožnogalvanická reakcia (KGR), zmena frekvencie srdcovej činnosti a dýchania. Okrem nových stimulov možno o. r. vyvolať aj zmenou stimulu, jeho zložitosťou, mnohoznačnosťou, prekvapivosťou. Ak sa stimul a stopa, ktorú zanechali pôvodne podané podnety (-> nervový model stimulu), zhodujú, o. r. nevzniká. O. r. opakovaním nového stimulu, ktorý ho vyvoláva, slabne, vyhasína.

OSOSBNOSŤ (v psychológii) - systémová vlastnosť, ktorú nadobúda indivíduum v predmetnej činnosti a styku a ktorá ho charakterizuje z hľadiska účasti na spoločenských vzťahoch. O. sa vyznačuje aktivitou, úsilím subjektu rozšíriť sféru svojej činnosti, pre¬ročiť rámec situačných požiadaviek a rolovýchch noriem; zameranosfou osobnosti - stabilným dominujúcim systémom motívov - záujmov, presvedčení atd. Rozvinutá o. má rozvinuté sebauvedomenie, čo však nevylučuje nevedomú psychickú reguláciu niektorých dôležitých stránok jej aktivity. Subjektívne, pre indivíduum vystupuje o. ako jeho "ja" (obraz "ja", koncepcia "ja"), systém predstáv o sebe, ktoré si indivíduum utvára v činnosti a styku a ktoré zabezpečujú jednotu i totožnosť jeho o. "Ja" sa prejavuje v sebahodnotení, sebaúcte, úrovni ašpirácií atď. Obraz "ja" predstavuje to, ako subjekt vidí sám seba v prítomnosti, budúcnosti, akým by chcel byť, akým by mohol byť, keby chcel atď. Porovnanie obrazu "ja" s reálnymi životnými podmienkami indivídua umožňuje o. meniť svoje správanie a dosahovať sebavýchovné ciele (-» sebavýchova). Apelovanie na sebahodnotenie a sebaúctu o. je dôležitým faktorom jej zámerného ovplyvňovania vo výchovnom procese (-»výchova). O. ako subjekt medziosobnostných vzťahov sa skúma z troch hľadísk, ktoré tvoria jednotu: 1. o. ako relatívne stabilný súbor intraindividuálnych vlastností: symptómové komplexy psychických vlastností, ktoré utvárajú štruktúru charakteru o., osobitosti temperamentu, schopností atd. (skúmanie individuality); 2. o. ako jedna stránka zapájania sa indiví-dua do medziosobnostných individuálnych vzťahov, pri ktorej sa vzájomné vzťahy a interakcia v skupine môžu chápať ako nositele o. ich účastníkov. 3. o. ako "ideálny obraz" indivídua v životnej činnosti iných ľudí, a teda aj za hranicami ich osobnej interakcie, ako výsledok aktívneho pretvárania intelektuálnej a afektívnej sféry o. iných ľudí. Vo svojom rozvoji pociťuje indivíduum sociálne podmienenú potrebu "byť o.", t. j. existovať v životnej činnosti iných ľudí, pokračovať v svojom bytí v nich, a objavuje schopnosť "byť o." v sociálne významnej činnosti. O. sa rozvíja v činnosti, pri socializácii indivídua, cieľavedomou výchovou. Zákonitosti, ako aj vekové obdobia v rozvoji o. (-> vek) sa opisujú na základe všeobecných zákonitostí a periodizácie psychického rozvoja indivídua. Pritom jednota psychického vývinu a rozvoja o. neznamená ich stotožňovanie. Chápání ososbnosti je neustále předmětem vývoje psychologických směrů a poznatků a filosofického směřování.

OSOBNOSTNÉ DOTAZNÍKY - súbor metód na zisťovanie a posudzovanie jednotlivých vlastností a prejavov osobnosti. Každá z týchto metód je štandardizovanou anketou, pozostávajúcou zo súboru výrokov, s ktorých obsahom vyjadruje skúmaná osoba (vyšetrovaný) buď súhlas, alebo nesúhlas. Otázky v ankete sú sformulované tak, aby odpoveďou na ne mohla skúmaná osoba vypovedať o tom, ako vníma sama seba, o charakteristických spôsoboch svojho správania v rozličných situáciách, posudzovať svoju osobnosť z rozličných hľadísk, odhaľovať osobitosti svojich vzťahov k okoliu atď. O. d. umožňujú získavať rozsiahle informácie o osobnosti - od osobitostí fyzického a psychického stavu subjektu až po jeho morálne a spoločenské názory. O. d. sa tvoria na báze jednej alebo viacerých postojových škál (-> škála postojová). Otázky sa zoskupujú tak, aby sa z odpovedí na ne dala posúdiť hocijaká vlastnosť alebo stav indivídua. Takto zoskupené otázky, ktoré dostali názov škály, sa navzájom odlišujú podľa názvu skúmanej vlastnosti osobnosti (škály úzkosti, vodcovstva, agresivity atď.). Získané údaje sa potom prevádzajú pomocou osobitných štatistických metód na štandardizované hodnoty, ktoré možno zobraziť graficky. V súčasnosti existuje veľa rôznorodých o. d., ktoré sa navzájom líšia podľa toho, z akej teórie osobnosti vychádzajú. Niektoré z nich sú určené na súčasné zisťovanie viacerých stránok osobnosti (napr. MMPI - minnesotský multifaktorový osobnostný dotazník), no väčšina z nich je zameraná na zisťovanie jej jednotlivých špecifických vlastností (metódy H. Eysencka, J. Taylora a i.). V mnohých dotazníkoch sa črty osobnosti zisťujú pomocou rozličných metód faktorovej analýzy (test J. Guilforda, 16. P. F. - 16-faktorový osobnostný dotazník R. Cattela a ď.). Hlavným nedostatkom o. d. je, že vyšetrovaná osoba do určitej miery chápe indikačnú hodnotu odpovedí a môže niekedy odpovedať na otázky podľa požiadaviek situácie a svojej predstavy o očakávaniach experimentátora, t. j. môže zámerne alebo nezámerne skresľovať odpovede. Lživosť v dotazníkoch je ošetrná v celkovej koncepcii testovacej batérie.

OSVOJENIE - hlavný spôsob nadobúdania spoločensko-historickej skúsenosti. Pri o. človek poznáva sociálne významy predmetov a spôsoby narábania s nimi, získava mravné základy správania a formy styku s inými ľuďmi. O. podliehajú všetky obsahové komponenty ľudského správania - pohnútkovo-motivačné (-> motivácia) i operačné. O. významov predmetov ľudskej materiálnej i duchovnej kultúry a spôsob narábania s nimi predstavuje hlavný vnútorný obsah procesu učenia. Základom výchovy je o. mravných noriem správania danej kultúry. O. predpokladá zvládnutie činnosti tým, že sa utvorí nový význam predmetu (v širokom zmysle tohto slova), čo vyžaduje primárnu objektivizáciu podmienok realizácie danej činnosti (ako vzor, nástroj, plán realizácie atď.). Tieto podmienky môžu byť zadané aj nepriamo (napr. môžu byť zahrnuté do správania iných ľudí). Efektívnosť o. - jeho kvalita, stálosť a rýchlosť - závisí od úplnosti orientačného základu činnosti, ktorá sa má formovať; od druhu osvojovaného materiálu (predmetného, logického a psychologického); od úrovne riadenia utváranej činnosti. Realizácia týchto prvkov spolu s o. si nového významu (utváraním pojmu) vedie k plnohodnotnému narábaniu s týmto významom. Ďalší osud výsledkov o. - nových činností, pojmov a foriem správania - do veľkej miery závisí od ich miesta v štruktúre druhov činností, ktoré sú pre subjekt o. významné.