P
psychologický slovník

P

PAMÄŤ - procesy organizácie a uchovávania minule skúsenosti, ktoré umožňujú jej opakované využitie v činnosti alebo vo sfére vedomia. P. spája minulosť subjektu s jeho prítomnosťou a budúcnosťou, je dôležitou poznávacou funkciou, ktorá tvorí základ vývinu i učenia. Výskumy p. majú interdisciplinárny charakter, pretože p. sa vyskytuje v rozličných podobách na všet-kých úrovniach života ("všeorganická funkcia p." - E. Hering, R. Semon) a nevzťahuje sa iba na procesy uchovávania individuálnej skúsenosti, ale aj na mechanizmy prenosu dedičnej informácie. V poslednom čase vzrástol počet takýchto výskumov p. najmä v súvislosti s rozvojom technických prostriedkov zhromažďovania a vyhľadávania údajov. Zakladateľom experimentálneho výskumu p. bol na konci minulého storočia nem. psychológ H. Ebbinghaus, ktorý v pokusoch na sebe odhalil kvantitatívne zákony zapamätania, uchovania a reprodukcie zoznamov pozostávajúcich z bezvýznamných slabík. Tento prístup ďalej presadzovali behavioristi vo výskumoch "verbálneho učenia" (behaviorizmus). Takmer súčasne sa začala skúmať p. na zložitom zmysluplnom materiáli. Na začiatku 20. stor. franc. filozof H. Bergson dával do protikladu "p.-návyk", ktorá vzniká v dôsledku mechanického opakovania, a "p. ducha", ktorá zaznamenáva zmysluplné jedinečné udalosti v živote subjektu. Úlohu organizácie materiálu pri zapamätávaní zdôrazňovala tvarová psychológiu. Psychoanalýza sa pokúsila vysvetľovať javy zabúdania "vytesnením" nepríjemných, traumatizujúcich zážitkov z vedomia. Angl. psychológ F. Bartlett poukázal na zložitý, rekonštruujúci charakter vybavovania si príbehov a jeho závislosť od kultúrnych noriem, ktoré platia v danom prostredí. Význam sociokultúmych faktorov pri utváraní vyšších foriem p. človeka zdôrazňoval franc. psychológ P. Janet a franc. sociológ M. Halbwachs. V ontogenéze sa spôsoby zapamätávania striedajú, vzrastá úloha vyčleňovania zmysluplných, sémantických vzťahov v materiáli. Rozličné druhy p. - motorická, emočná, obrazová, slovno-logická, sa niekedy považujú za etapy ontogenézy (J. Bruner, J. Piaget). Analýzou porúch p. a vnímania pri lokálnych poškodeniach mozgu (A. R. Lurija, H.-L. Teuber, R. Sperry) sa zistilo, že ľavá mozgová hemisféra (u pravákov) súvisí prevažne so slovno-logickým zapamätávaním, kým pravá hemisféra s názorno-obrazným. Základom p. sú. zmeny aktivity jednotlivých neurónov a ich zhlukov, ako aj stálejšie biochemické zmeny (v molekulách RNK a DNK). Tieto procesy sa obyčajne považujú za substrát dvoch foriem p. - p. krátkodobej a p. dlhodobej, čo potvrdzujú aj experimentálne zistené údaje o rozdieloch v rozsahu, spôsobe uchovania a vybavenia materiálu pri jeho reprodukcii. Výrazný vplyv na rozvoj skúmania p. malo hľadanie analógií medzi etapami spracovania informácií u človeka a štruktúrnymi blokmi počítačov (-» modelovanie). Zistilo sa pritom, že funkčná štruktúra p. u človeka je oveľa pružnejšia. O tom, že medzi dlhodobým zapamätávaním a procesmi slovného opakovania v krátkodobej p. neexistujú pevné vzťahy, svedčia fakty o možnosti úspešného znovupoznania veľkého množ-stva (1000 a viac obrázkov) zložitého pred-metne organizovaného obrazového materiálu (tváre, obrazy krajiny, mesta atd.). O možnostiach obrazovej p. (-» obraz) sved-čia v literatúre opísané prípady vynikajúcej p., predovšetkým tzv. eidetizmus. Pri psychologickej analýze p. treba rešpektovať skutočnosť, že p. je súčasťou celostnej štruktúry osobnosti. Podľa úrovne motivácie a potrieb človeka sa môže meniť jeho vzťah k vlastnej minulosti, v dôsledku čoho sa ten istý poznatok môže uchovávať v p. osobnosti rôznym spôsobom.

PAMÄŤ DLHODOBÁ - podsystém pamäti, ktorý zabezpečuje"dlhodobé (hodiny, roky a niekedy aj desaťročia) podržanie poznatkov a uchovanie schopností a návykov. P. d. môže uchovávať obrovské množstvo informácií. Základným mechanizmom prijímania a fixovania údajov do p. d. býva opakovanie, ktoré sa uskutočňuje v krátkodobej pamäti (-> pamäť krátkodobá). Iba mechanické opakovanie však nestačí na stabilné dlhodobé zapamätanie. Navyše opakovanie je nevyhnutnou podmienkou na fixáciu údajov v p. d. len pri verbálnych alebo ľahko verbalizovateľných informáciách. Rozhodujúci význam má zmysluplná interpretácia nového materiálu, nájdenie vzťahu medzi ním a tým, čo subjekt už pozná. Vonkajšia, povrchová forma zapamätávanej správy (napr. presná následnosť slov vo vete) sa pritom nemusí zachovať, no jej zmysel sa uchováva na dlhší čas. Pri obrovskom množstve údajov, ktoré sú uchované v p. d., ľahko pochopíme, že úspešné vyhľadávanie informácií je tu možné iba vtedy, keď sú dobre organizované. Experimentálne údaje svedčia o tom, že v p. d. súčasne funguje niekoľko foriem organizácie poznatkov. Jednou z nich je organizovanie sémantických informácií do hierarchických štruktúr podľa princípu vyčlenenia abstraktnejších, rodových a špecifickejších, druhových pojmov. Ďalšou formou organizácie, charakteristickou pre bežné kategórie, je zoskupovanie jednotlivých pojmov okolo jedného alebo niekoľkých typických predstaviteľov kategórií - prototypov. Napr. "stôl" je lepším prototypom kategórie "nábytok" než "sekretár" alebo "pohovka". Sémantické informácie v p. d. obsahujú tak pojmové, ako aj emočno-hodnotiace prvky, ktoré odzrkadľujú rozdielny osobnostný vzťah subjektu k určitým správam (-> význam, -> osobnostný zmysel). Výskumy organizácie informácií v p. d. sú preto významným prostriedkom na diagnostikovanie poznávacej sféry a osobnosti jedinca (psychodiagnostika, psychosémantika).

PAMÄŤ KRÁTKODOBÁ - podsystém pamäti, ktorý zabezpečuje operatívne uchovanie a spracovanie údajov prichádzajúcich zo zmyslových orgánov a z dlhodobej pamäti (-» pamäť dlhodobá). Nevyhnutnou podmienkou na prenos materiálu z pamäti senzorickej do p. k. je sústrediť naň pozornosť. Hlavnú úlohu pri krátkodobom podržaní údajov majú procesy vnútorného pomenovania a aktívneho opakovania materiálu, ktoré prebiehajú obyčajne v podobe vnútornej reči. Rozlišujú sa dva druhy opakovania. Prvé má relatívne mechanický (akusticko-artikulačný) charakter a nevedie k nijakému významnému pretvoreniu materiálu. Tento druh opakovania umožňuje uchovať informácie na úrovni p. k., no nestačí na ich prenos do dlhodobej pamäti. Dlhodobé zapamätávanie umožňuje iba ďalší druh opakovania, pri ktorom sa zapamätávaný materiál zapája do systému asociačných vzťahov (napr. zväčšovaním jednotky informácií - prechodom od jednotlivých písmen k slo-vám, od slov k vetám atď.). Na rozdiel od dlhodobej pamäti sa v p. k. môže uchovať iba ohraničené množstvo informácií - najviac 7 ± 2 prvkov. Súčasné výskumy však ukazujú, že obmedzená kapacita p. k. nie je prekážkou zapamätávania veľkého množstva zmysluplného percepčného materiálu (krajiny, tváre, výtvarné diela atď.). Synonymami p. k. sú "operačná" pamäť a "pracovná" pamäť.

PAMÄŤ SENZORICKÁ (z lat. sensus - cit, pocit) - hypotetický podsystém pamäti, ktorý zabezpečuje veľmi krátke (obyčajne menej než jednu sekundu) uchovanie výsledkov senzorického spracovania informácie pôsobiacej na zmyslové orgány. Podľa druhu stimulov sa rozlišuje pamäť ikonická (zraková), echoická (sluchová) a i. Predpokladá sa, že v p. s. sa uchovávajú fyzikálne vlastnosti informácií, čo ju odlišuje od pamäti krátkodobej a dlhodobej, pri ktorých sa uskutočňuje verbálno-akustické a sémantické kódovanie (G. Sperling, R. Atkinson). Uvedené rozdiely sú však iba relatívne, pretože uchovanie fyzikálnych (percepčných) vlastností môže byť aj dlhodobé a vyčlenenie sémantických charakteristík je možné už aj v začiatočných fázach spracovania materiálu.

PANIKA MASOVÁ (z gréc. panikon - bezmedzná hrôza) - jeden z druhov správania davu. Jeho psychologickou charakteristikou je stav masového strachu z reálneho alebo predstavovaného nebezpečenstva. Tento strach vzrastá vplyvom vzájomnej nákazy a blokuje schopnosť racionálne hodnotiť situáciu, mobilizovať vôľové rezervy (-> vôľa) a organizovať spoločnú protiakciu. Skupina interagujúcich ľudí sa mení na spanikovaný dav tým ľahšie, čím nejasnejšie alebo subjektívne bezvýznamnejšie sú spoločné ciele, čím menšia je súdržnosť skupiny a autorita jej vodcov. Rozlišujú sa sociálno-situačné podmienky vzniku p. m., ktoré súvisia s celkovým psychickým napätím, vyvolávajúcim úzkosť, očakávanie ohrozujúcich udalostí (zemetrasenie, vojna, vojenský prevrat atď.); všeobecné psychologické podmienky (neočakávaný podnet, zľaknutie, ktoré vyplýva z nedostatku informácií o konkrétnom zdroji nebezpečenstva, o okamihu jeho vzniku a spôsoboch protiakcie); fyziologické podmienky (únava, hlad, opitosť atď.). Podrobný výskum podmienok a mechanizmov vzniku a priebehu p. m. umožňuje uskutočniť osobitné opatrenia na predchádzanie a zabránenie vznikajúcej p. m.

PARAFÁZIA (z gréc. para - vedia, okolo, phasis - výpoveď) - porucha rečového pre­javu, ktorá spočíva v nesprávnom používaní jednotlivých hlások (písmen) alebo slov v ústnej a písomnej reči. Rozlišujú sa dva druhy p.: 1. literárna p. - chybná zámena jednotlivých hlások (alebo slabík) v slovách, spôsobená senzorickými alebo motorickými poruchami reči; 2. verbálna p. - zámena jedných slov za druhé, zmyslovo blízke slová, čo je podmienené mnestickými a sé­mantickými poruchami reči; môže sa preja­vovať aj ako spojenie jednotlivých prvkov rozličných slov do jedného slova (-» kon­taminácia).

PARAMNÉZIA (z gréc. para - vedľa, okolo, mnesis - spomínanie) - pamäťové klamy, "falošné spomienky". Najčastejšie sa p. chá­pu poruchy pamäti, pri ktorých sa subjektu zdá, že to, čo prežíva v danom momente, už pozná, že to už kedysi zažil. Pri vzniku p. v norme majú dôležitú úlohu emócie a afek­ty; obzvlášť typické je preceňovanie vplyvu vlastnej osobnosti na výsledok niektorých minulých udalostí. Klinická psychológia uznáva súvislosť medzi p. a hraničnými stavmi (stresom, akútnou a chronickou úna­vou), psychasténiou a ďalšími zmenami vo fungovaní centrálneho nervového systému.

PARAPSYCHOLÓGIA (z gréc. para - mimo, okolo) - pomenovanie hypotéz a predstáv o psychických javoch, ktorých vysvetlenie nie je prísne vedecky zdôvodnené. Medzi takéto javy patrí predovšetkým tzv. extra-senzorické vnímanie (telepatia, jasnovidec­tvo atď.), t. j. príjem informácií, ktorý nesú­visí s fungovaním vede známych zmyslo­vých orgánov. Výskum parapsychologických javov sa začal koncom 19. stor., a hoci nevysvetlil s konečnou platnosťou ich pova­hu a mechanizmy, prispel k poznávaniu psychologických zákonitostí hypnózy, ideomotorických aktov, subsenzorického vní­mania, fenomenálnej pamäti a aritmetic­kých schopností atď. Javy, ktoré opisuje p., zostávajú dodnes predmetom diskusií. Väč­šina psychológov sa k nim stavia skepticky, hoci nepopiera účelnosť ich ďalšieho experi­mentálneho skúmania; vystupuje však proti vedecky nepodloženým tvrdeniam a sen­začným odhaleniam parapsychológov. Sy­nonymom p. je psychotronika.

PATOLOGICKÉ POCHYBNOSTI (z gréc. pathos- utrpenie, choroba, logos - učenie) - ne­adekvátne deprimujúco-úzkostné prežíva­nie morálno-etického, hypochondrického (obava o zdravie) a iného obsahu, ktoré nezodpovedá reálnej ani možnej nepríjem­nosti a starosti. Napr. slabý nepríjemný pocit v žalúdku alebo neškodné zmeny na pokožke vyvolávajú u takéhoto subjektu úzkostné úvahy o ich možnej škodlivosti. P. p. podporuje podozrievavosť, sklony k sebaanalýze a iné charakterové osobitosti (psychopatie). Na rozdiel od bludu a fa­natických ideí možno p. p. odstrániť vhod­nou psychoterapiou.

PATOPSYCHOLÓGIA (z gréc. pathos - utrpe­nie, choroba) - oblasť psychologickej vedy, ktorá skúma chorobné zmeny psychiky. Zákonitosti zmien a rozpadu psychiky p. porovnáva so zákonitosťami priebehu nor­málnej psychickej činnosti. Výskumy v ob­lasti p. majú veľký význam pre praktickú medicínu: ich poznatky sa využívajú pri riešení otázok diferenciálnej diagnózy, ex­pertízy (súdnej, pracovnej, vojenskej), ob­novenia pracovného a sociálneho statusu pacienta, korekcie neurotických stavov, predovšetkým pri anomálnom vývine psy­chiky dieťaťa. Pri rozpracúvaní všeobecno-teoretických psychologických otázok vý­skumy v oblasti p. dokazujú, že psychické procesy a osobnostné črty sa formujú počas celého života osobnosti, svedčia o tom, že biologické osobitosti ochorenia nie sú bez­prostrednými príčinami psychických po­rúch, ale len podmienkami, v ktorých sa rozvíja vlastný patologický proces - proces formovania anomálnej osobnosti. Zároveň sa ukazuje, že poruchy psychickej činnosti nie sú jednoduchým regresom, návratom na nižšiu ontogenetickú úroveň, ale formova­ním novej kvality. Hlavnou metódou v p. je experiment, ktorého výsledky sa porovná­vajú s anamnézou pacienta.

PEDOLÓGIA [z gréc. pais (paidos) - dieťa, logos - učenie] - smer v psychológii a peda­gogike, ktorý vznikol na rozhraní 19. a 20. stor. na základe rozšírenia evolucionizmu a rozvoja aplikovaných odvetví psychológie a experimentálnej pedagogiky. Zakladateľ­mi p. boli S. Hall, J. M. Baldwin, E. Kirkpat- rik, E. Meumann, W. Preyer a ď. P. zahŕňa­la psychologické, anatomicko-fyziologické, biologické a sociologické prístupy k vývinu dieťaťa, avšak vzťahy medzi nimi chápala čisto mechanisticky.

PERCEPCIA -» vnímanie

PERCEPCIA (z lat. perceptio - vní­manie, socialis - spoločenský) - vnímanie, porozumenie a hodnotenie sociálnych ob­jektov ľuďmi. Sociálnym objektom môžu byť iní ľudia, sám vnímajúci jedinec, skupi­ny, sociálne spoločenstvá a pod. Termín p. s. zaviedol amer. psychológ J. Bruner (1947) na označenie sociálnej podmienenosti vní­mania, jeho závislosti nielen od charakteris­tík stimulu - objektu, ale aj od minulej skúsenosti subjektu, jeho cieľov, zámerov, významnosti situácie atď. Neskôr sa poj­mom p. s. začalo chápať celostné vnímanie nielen predmetov materiálneho sveta, ale aj tzv. sociálnych objektov (iných ľudí, skupín, tried, národov atď.), sociálnych situácií atď. subjektom. Zistilo sa, že vnímanie sociál­nych objektov má mnoho špecifických črt, ktoré ho kvalitatívne odlišujú od vnímania neživých predmetov. Po prvé sociálny ob­jekt (indivíduum, skupina a pod.) nie je pasívny a indiferentný vo vzťahu k vnímajú­cemu subjektu, ako je to pri vnímaní neži­vých predmetov. Vnímaná osoba vplýva na subjekt vnímania a snaží sa transformovať predstavy o sebe do podoby, ktorá vyhovu­je jej cieľom. Po druhé pozornosť subjektu p. s. sa nesústreďuje na obraz ako výsledok odrazu vnímanej reality, ale predovšetkým na zmyslovú, hodnotovú i kauzálnu (-» atri­búcia kauzálna) interpretáciu objektu vní­mania. Po tretie vnímanie sociálnych objek­tov sa vyznačuje spojením poznávacích a emočných (afektívnych) komponentov, závislosťou od motivačno-zmyslovej štruk­túry činnosti vnímajúceho subjektu. V tejto súvislosti nadobúda termín "percepcia" v sociálnej psychológii širší význam než rovnaký termín vo všeobecnej psychológii. V štruktúre každého percepčného aktu sa vyčleňuje subjekt a objekt vnímania, jeho priebeh, proces a výsledok. Kým vo vše­obecnej psychológii sa hlavný dôraz kladie na výskum procesov a mechanizmov utvá­rania senzorických obrazov, v sociálnej psy­chológii sa výskum p. s. zameriava na upres­ňovanie charakteristík subjektu i objektu vnímania a úlohy p. s. pri regulácii správa­nia i činnosti indivídua a sociálnych skupín (-> teórie kognitívneho súladu). Pôvodne sa v 50. rokoch 20. stor. vyčlenili tri triedy sociálnych objektov: iný jedinec, skupina a sociálne spoločenstvo; ako subjekt vníma­nia vystupovalo indivíduum. Neskôr, v 70. rokoch sa objavili výskumy, kde subjektom vnímania bol nielen jednotlivec, ale aj sku­pina. Podľa vzájomného vzťahu subjektu a objektu vnímania sa vyčlenili tri relatívne samostatné triedy procesov p. s.: vnímanie medziosobnostné, vnímanie samého seba a vnímanie medziskupinové. Rozrástli sa vý­skumy osobitostí percepčných procesov v podmienkach spoločnej činnosti v skupi­nách s rôznou úrovňou rozvoja. Tieto vý­skumy sa zaoberajú utváraním noriem a vzorov p. s., štruktúrnou typológiou medziosobnostného a medziskupinového vní­mania, vnímaním statusu indivídua v skupi­ne, presnosťou a adekvátnosťou vzájomné­ho vnímania ľudí, zákonitosťami a efektmi medziskupinového vnímania atď. (-» efekt primámosti, -» efekt novosti, -» haloefekt).

PERCEPČNÉ ČINNOSTI - štruktúrne jednotky procesu vnímania u človeka. P. č. zabezpeču­jú vedomé vyčleňovanie určitého aspektu zmyslovo zadanej situácie, ako aj pretvára­nie senzorických informácií, vedúce k vy­tvoreniu obrazu, ktorý je adekvátny pred­metnému svetu a úlohám činnosti. Genetický vzťah medzi p. č. a praktickými činnosťami sa prejavuje v ich rozvinutom vonkajšom pohybovom charaktere. V pohy­boch ruky, ktorá ohmatáva predmet, v po­hyboch hrtanu, vytvárajúcom počuteľný zvuk, v pohyboch očí, sledujúcich viditeľnú kontúru, sa plynulé porovnáva vnímané s originálom, overuje sa a koriguje obraz. Pri ďalšom rozvoji p. č. sa značne skracujú motorické prvky a navonok vnímanie nado­búda podobu jednorazového aktu "zazretia". Tieto zmeny sú podmienené formova­ním rozvetvených systémov senzorických vzorcov a operačných jednotiek vnímania u dieťaťa, ktoré umožňujú premeniť vníma­nie z procesu vytvárania obrazu na relatív­ne jednoduchší proces spoznávania. Senzorické vzorce zodpovedajú takým spoločen­sky vypracovaným systémom senzorických vlastností, ako je škála hudobných tónov, systém foném materinského jazyka alebo systém základných geometrických foriem. Tým, že si dieťa osvojuje senzorické vzorce, začína ich používať ako osobité zmyslové miery. V dôsledku toho vzrastá tak pres­nosť, ako aj zámemosť senzorickopercepčných procesov.

PERSEVERÁCIA (z lat. perseveratio - vytrva­losť) - cyklické opakovanie alebo nutkavá reprodukcia nejakej činnosti, myšlienky ale­bo zážitku, často napriek vedomému záme­ru. Rozlišuje sa p. v pohybovej, emočnej, senzorickopercepčnej (-» eidetizmus) a in­telektovej oblasti. Tendencia k p. sa často pozoruje pri lokálnych poškodeniach moz­gu, pri rečových, pohybových a emočných poruchách; p. sa môžu vyskytovať aj pri odpútaní pozornosti alebo stavoch silného vyčerpania (-» únava). Predpokladá sa, že základ p. tvoria procesy cyklického vzruchu neurónových štruktúr, spojené s oneskorovaním sa signálu o ukončení činnosti.

PERSONALIZÁCIA (z lat. persona - osob­nosť) - proces, v dôsledku ktorého sa sub­jekt stáva individuálne zastúpeným v činnos­ti iných ľudí a v spoločenskom živote môže vystupovať ako osobnosť. Potreba p. je hlbinný a nie vždy uvedomovaný základ neutilitárnych foriem styku medzi ľuďmi (altruizmu, afiliácie, snahy o spoločenské uznanie a sebaurčenie v skupine atď.). Zá­kladnou črtou schopnosti p. je možnosť indivídua realizovať činnosti, podmieňovať podstatné zmeny v spoločenskom bytí, za ktoré je zodpovedné pred spoločnosťou. Schopnosť p. súvisí s mierou individuality subjektu, so súhrnom jeho sociálne význam­ných odlišností od iných ľudí. Experimentál­ne sa dokázalo, že sa táto potreba a schop­nosť indivídua plne a v sociálne pozitívnej forme prejavuje v zoskupeniach typu kolek­tívu, kde je p. jednotlivca podmienkou p. všetkých členov kolektívu. Naproti tomu v korporatívnych skupinách a asociálnych asociáciách depersonalizácia všetkých vytvára podmienky na to, aby jeden z nich (vodca) uskutočňoval p. pro­stredníctvom svojich antisociálnych vlast­ností.

PERSONIFIKÁCIA (z lat. persona - osobnosť, osoba, facere - robiť) - prenášanie ľudských vlastností na zvieratá a rastliny, abstraktné pojmy, neživé predmety a prírodné javy, ich zosobňovanie.

PIKTOGRAM (z lat. pictus- kreslený, z gréc. gramma - záznam) - obrázkové písmo, ktoré sa používa v psychológii ako metóda výskumu sprostredkovaného zapamätáva­nia. Využíva sa ako diagnostická metóda v psychiatrii a klinickej psychológii. P. pred­stavuje súhrn grafických obrázkov, ktoré vymýšľa sám subjekt s cieľom efektívne si zapamätať a následne reprodukovať (-> reprodukcia) ľubovoľné slová a výrazy. Ako diagnostická metóda patrí p. do kategó­rie projekčných testov (-> testy projekčné), pretože často odráža skryté motívy, osobné problémy a obavy subjektov. Predpokladá sa, že výber a zostavenie grafických ob­rázkov umožňuje odhaliť nielen poruchy pamäti, ale aj poruchy pojmového myslenia (-» myslenie slovno-logické).

PLACEBOEFEKT (z lat. placebo - zotavujem sa) - zmena vo fyziologickom alebo psycho­logickom stave subjektu vyvolaná užitím placeba - neškodného prípravku, ktorý je naordinovaný tak, akoby išlo o nejaký lieči­vý prostriedok. Pri p. sa prejavuje psychote­rapeutický účinok samého užitia lieku. Vy­užíva sa vtedy, ked je potrebné zistiť podiel sugescie na liečebnom pôsobení nového lie­ku. Skupine skúmaných osôb sa oznámi, že ich budú liečiť novým prípravkom, pričom polovici skupiny sa podá placebo. Porovna­ním výsledkov dvoch podskupín možno posúdiť skutočnú účinnosť lieku. P. sa využí­va aj v psychoterapii a niektorých experi­mentálnych psychologických úlohách.

POCIT - odraz vlastností predmetov ob­jektívneho sveta, vznikajúci pri ich bezpro­strednom pôsobení na receptory. V rámci reflexnej teórie I. P. Pavlova sa uskutočnili výskumy, ktoré ukázali, že fyziologický mechanizmus p. je ucelený reflex, kde sú priamymi a spät­nými väzbami spojené periférne a centrálne oblasti analyzátora. V súčasnej dobé sa problematika p. intenzívne rozpracúva v psychofyzike senzorických procesov a v rôznych oblastiach fyziológie. Rozmani­tosť p. odráža kvalitatívnu rozmanitosť oko­litého sveta. Lenin vyčlenil odraz kvality ako hlavný moment p. a v súvislosti s tým napísal: "Prvý a začiatočný je p. a v ňom nevyhnutne i kvalita." P. možno klasifiko­vať podľa rôznych kritérií. Veľmi rozšírené je rozdelenie p. podľa modality, keď sa vyčleňujú p. zrakové, sluchové, hmatové a i. V rámci jednotlivých modalít možno p. klasifikovať detailnejšie (napr. priestorové a farebné zrakové p.). V takejto klasifikácii vzniká problém, kde začleniť intermodálne p. alebo synestézie. Angl. fyziológ Ch. Sherrington určil tri základné triedy p.: 1. exteroceptívne, ktoré vznikajú pri pôsobení vonkajších podnetov na receptory umiest­nené na povrchu tela; 2. proprioceptívne (kinestetické), ktoré odrážajú pohyby a vzá­jomnú polohu častí tela na základe činnosti receptorov umiestnených vo svaloch, šľa­chách a puzdrách kĺbov; 3. interoceptívne (organické), ktoré pomocou špecializova­ných receptorov signalizujú priebeh proce­sov výmeny vnútri organizmu. Exteroceptívne p. sa členia na dve podtriedy: dištanč­né (zrakové, sluchové) a kontaktné (hmato­vé, chuťové). Prechodný stav medzi týmito podtriedami tvoria čuchové p. Uvedená kla­sifikácia však nezohľadňuje známu nezávis­losť funkcií p. od morfologickej lokalizácie receptorov. Napr. zrakové p. môžu vykoná­vať dôležitú proprioceptívnu funkciu. Angl. neurológ H. Head sa pokúsil vytvoriť gene­tickú klasifikáciu p. a vyčlenil staršiu - protopatickú, a mladšiu - epikritickú citlivosť. Protopatické p. na rozdiel od epikritických neumožňujú presne lokalizovať zdroj pod­netu ani vo vonkajšom priestore, ani v tele, vyznačujú sa konštantným afektívnym ná­bojom a odrážajú skôr subjektívne stavy než objektívne procesy.

POCITOVÝ PRAH - veľkosť podnetu, ktorý vyvoláva alebo mení pocit. Minimálna veľ­kosť podnetu, ktorá začína vyvolávať pocit, sa nazýva spodný absolútny p. p. Horný absolútny p. p. je hodnota, pri ktorej pocit alebo mizne, alebo sa kvalitatívne mení (napr. na bolesť, ako je to pri zvýšení hlasitosti zvuku alebo jasu svetla). Minimál­ny prírastok hodnoty podnetu sprevádzaný práve pozorovateľnou zmenou pocitu sa nazýva rozdielový (alebo diferenciálny) p. p. Merania absolútnych a diferenciálnych p. p. viedli k názoru, že existuje viac alebo menej široká "prahová zóna", vnútri ktorej sa mení pravdepodobnosť reakcie od 0 do 1. Hodnoty všetkých uvedených druhov p. p. sa menia v procesoch adaptácie a sú ovplyv­ňované veľkým počtom faktorov - od časo­vých a priestorových podmienok podrážde­nia po individuálne vlastnosti funkčného stavu pozorovateľa. P. p. je nepriamo úmer­ný kvantitatívnemu parametru príslušného druhu citlivosti.

PODMIENENÝ REFLEX - reflex, ktorý sa tvorí časovým spojením akéhokoľvek pôvodne indiferentného podnetu s následným podne­tom, ktorý vyvoláva nepodmienený reflex. Termín p. r. navrhol I. P. Pavlov. Podnet, ktorý pôvodne nevyvolával zodpovedajúcu reakciu, ju utvorením p. r. začína vyvolávať a stáva sa signálnym (podmieneným, t. j. vyskytujúcim sa za určitých podmienok) pod­netom. Rozlišujú sa dva druhy p. r.: klasický, ktorý sa tvorí uvedeným spôsobom, a in­štrumentálny (operačný), pri ktorého vypra­cúvaní sa nepodmienené posilnenie vysky­tuje iba vtedy, keď zviera vykoná určitú pohybovú reakciu (-> operačné podmieňovanie). Mechanizmus utvárania p. r. sa spo­čiatku vysvetľoval tým, že medzi dvoma centrami - podmieneného a nepodmienené­ho reflexu sa utvára spoj. V súčasnosti sa mechanizmus p. r. chápe ako zložitý funkč­ný systém so spätnou väzbou, čiže systém, ktorý je organizovaný podľa princípu kru­hu, a nie oblúka. P. r. u zvierat tvoria signálnu sústavu, v ktorej ako signálne pod­nety vystupujú činitele prostredia. U člove­ka existuje popri prvej signálnej sústave, utvorenej pôsobením prostredia, aj druhá signálna sústava, kde ako podmienený pod­net vystupuje slovo "signál signálov").

PODNET - akýkoľvek materiálny agens, vonkajší alebo vnútorný, vedomý alebo ne­vedomý, ktorý je príčinou následných zmien v stave organizmu. Pojem p. je prí­buzný pojmom "stimul" a "signál". Ak sa upevnil príčinný vzťah medzi danou udalos­ťou a následnými zmenami v stave organiz­mu, p. vystupuje ako stimul a zodpovedajú­ca zmena ako reakcia. Rozlišujú sa p. s bez­prostredným biologickým významom (bio­génne), so sprostredkovaným biologickým významom (abiogénne) a s nezisteným (neurčitým) biologickým významom. Abio­génne p., ak je organizmus na ne citlivý, vystupujú ako signály, pretože orientujú or­ganizmus na biogénne p. a p. s neurčitým významom. P. sú materiálne agensy rôzne­ho druhu (fyzikálne, chemické, fyzikálno-chemické), ktoré sa vnímajú buď špeciálny­mi nervovými zakončeniami rôznych analy­zátorov, alebo priamo bunkami niektorých orgánov a tkanív. Rozsah intenzity p. sa pohybuje od minimálnych hodnôt (dostatoč­ných na vznik pocitu) po maximálne (pri ktorých sa ešte zachováva pocit danej kvali­ty), ktoré vystupujú ako prahové: spodný a horný absolútny prah (-» pocitový prah). P. môžu byť adekvátne (geneticky spojené so zodpovedajúcimi analyzátormi) a ne­adekvátne (ktoré nie sú s daným analy­zátorom geneticky spojené, ale v ňom vy­volávajú špecifické pocity). Napr. sietnica podmieňuje vznik zrakových pocitov tak pri pôsobení svetla, ako aj pri mechanickom a elektrickom pôsobení na oko.

POHYBY NEVEDOMÉ - impulzívne alebo reflexné pohybové akty, ktoré prebiehajú bez kontroly vedomia. P. n. môžu mať adaptačný (napr. žmurkanie, odtiahnutie ru­ky pri pôsobení bolestivého podnetu) a neadaptačný (napr. chaotické pohyby pri po­ruchách vedomia) (-» psychóza) charakter. Rozlišujú sa vlastné p. n. a "postvedomé" pohyby. Vlastné p. n. vznikajú bez vedomej kontroly (nepodmienenoreflexné a podmie- nenoreflexné pohybové akty; návyky utvo­rené pokusom a omylom; vrodené a klinic­ké automatizmy a i.). "Postvedomé" pohy­by sa tvoria ako vedomé, ale pri nasledujú­cej zmene orientačného základu činnosti počas utvárania pohybu sa vytláčajú z vedo­mia, automatizujú sa a stávajú nevedomý­mi. P. n. sa môžu stať vedomými len v dô­sledku osobitného utvárania systému pohy­bovej orientácie (pohyby vedomé). "Post­vedomé" pohyby sa môžu znova stať vedo­mými bez osobitného utvárania. Ak však systém vedomej orientácie chýba (alebo je značne redukovaný), p. n. sa ťažko korigujú a pretvárajú.

POHYBY VEDOMÉ - vonkajšie a vnútorné telesné pohybové akty (procesy), ktoré sub­jekt vedome reguluje na základe svojej potreby dosahovať cieľ ako obraz anticipovaného výsledku. P. v. predpokladajú vedo­mú orientáciu na cieľ tak na úrovni reči, ako aj na úrovni predstáv (fantázie). Možno ich vykonávať prostredníctvom kostrového svalstva vonkajších orgánov tela, ktoré uskutočňujú priestorové pohyby, aj hlad­kého svalstva vnútorných orgánov (napr. ciev), ktorými sa realizujú vegetatívne funkcie. Experimentálne sa dokázalo, že pôvodne nevedomé pohyby sa môžu stať vedomými, ak sa pohybová orientácia ex- ternalizuje (napr. pri pozorovaní meniaceho sa tonusu ciev pomocou prístroja) a násled­ne internalizuje na špecifickú pohybovú (kinestetickú) orientáciu. Začiatočné formy p. v. - tzv. inštrumentálne alebo operačné pohyby - sa vyskytujú už u nižších živočí­chov v situáciách, ked daný podnet priamo nepôsobí a keď pohyb, ktorý sa začína a prebieha za jeho neprítomnosti, napokon vedie živočícha k cieľu.

POJEM - jedna z logických foriem mysle­nia, vyššia úroveň zovšeobecnenia, ktorá je charakteristická pre myslenie slovno-logické. P. môže byť konkrétny a abstraktný. Najabstraktnejšie pojmy sa nazývajú kate­górie. Psychológia skúma utváranie p. u člo­veka. Odlišuje sa osvojovanie p. utvorených inými ľuďmi a samostatné utváranie nových p. V empirických výskumoch myslenia sa do značnej miery uplatňujú metódy určovania, porovnávania a klasifikácie p., utvárania umelých p. (-> zovšeobecnenie). Skúma sa stupeň systemizovania p. (sémantické siete). Uskutočňujú sa osobitné psychologické vý­skumy zamerané na utváranie p. predmet­ného sveta, iných ľudí, samého seba. Rozli­šujú sa p. bežné a vedecké, živelné a zámer­ne utvárané. Dokázalo sa, že u dieťaťa možno v osobitných podmienkach učenia utvárať pojmové štruktúry rýchlejšie než pri ich živelnom utváraní.

POROVNANIE - jedna z logických operácií myslenia. Úlohy na p. predmetov, ob­rázkov, pojmov sa do značnej miery využí­vajú v psychologických výskumoch vývinu myslenia a jeho porúch. Analyzujú sa pred­poklady pre p., ľahkosť prechodu od jedné­ho p. k druhému atď.

POSUN RIZIKA - vzrastanie rizikovosti sku­pinových alebo individuálnych rozhodnutí po skupinovej diskusii v porovnaní s prvot­nými rozhodnutiami členov skupiny (-> sku­pinové rozhodovanie, -» skupinová polari­zácia). P. r. sa často pozoroval v rôznych experimentálnych situáciách. Existujú tri skupiny postupov pri experimentálnom vý­skume p. r.: 1. porovnanie primárnych indi­viduálnych rozhodnutí s jednotným skupi­novým rozhodnutím; 2. porovnanie primár­nych individuálnych rozhodnutí po vyjadre­ní jednotného skupinového rozhodnutia so sekundárnymi individuálnymi rozhodnutia­mi; 3. porovnanie primárnych individuál­nych rozhodnutí po skupinovej diskusii, kde sa nedosiahla zhoda, so sekundárnymi indi­viduálnymi rozhodnutiami. P. r. sa vysvet­ľoval mnohými hypotézami, spomedzi kto­rých je najpopulárnejšia táto: každý člen skupiny prehodnocuje počas diskusie svoje rozhodnutie tak, aby ho priblížil hodnoto­vému štandardu skupiny.

POTREBA (v psychológii) - stav indivídua, vyvolaný nedostatkom objektov nevyhnut­ných na jeho existenciu i rozvoj a tvoriaci zdroj jeho aktivity. V dejinách ľudskej spo­ločnosti sú p. ľudí ako funkcie ich činnosti dôsledkom rozvoja výroby. Prírodný pred­met prestáva byť iba korisťou, t. j. objek­tom, ktorý má výlučne biologický význam ako potrava. Pomocou nástrojov je človek schopný meniť objekt, prispôsobovať ho svojim vlastným p. Tým sa rozvíjajú i p. ľudí, t. j. zapájajú sa do dejín, stávajú sa ich prvkom. Výroba nie je spätá so subjektom bezprostredne, ale sprostredkovane cez p. Živočíšne, organické p. sa menia na ľudské, "nadorganické" p., sprostredkované pred­metnou činnosťou. P. sú predpokladom i vý­sledkom nielen vlastnej pracovnej činnosti ľudí, ale aj poznávacích procesov. Práve preto p. vystupujú ako také stavy osobnosti, vďaka ktorým sa uskutočňuje regulácia správania, určuje sa zameranosť myslenia, citov i vôle človeka. P. človeka sú ovplyvne­né jeho výchovou v širokom zmysle slova, t. j. celkovým včlenením do ľudskej kultúry, ktorá je daná tak predmetne (materiálne p.), ako aj funkčne (duchovné p.). Uspokojovanie p. je v podstate proces, v ktorom si človek osvojuje určitú formu činnosti, podmienenú spoločenským vývo­jom. Pritom "sama prvá uspokojená potre­ba, činnosť tohto uspokojovania a už do­siahnutý nástroj tohto uspokojovania ve­dú k novým potrebám a toto vytváranie nových potrieb. Z tejto štruktúry pracovnej činnosti možno odvodiť i spoločenské cha­rakteristiky ľudských p. Pretože proces uspokojovania p. predstavuje cieľavedomú činnosť, p. sú zdrojom aktivity osobnosti. Človek, uvedomujúc si cieľ subjektívne ako p., sa presviedča, že p. možno uspokojiť iba dosiahnutím cieľa. Vyhľadávaním prostried­kov na dosiahnutie cieľa ako objektu môže človek porovnávať svoje subjektívne pred­stavy o p. s jej objektívnym obsahom. P. sa prejavujú v motívoch (pudoch, želaniach atď.), ktoré povzbudzujú človeka k činnosti.

POZORNOSŤ - sústredenie činnosti subjektu v danom "momente na určitý reálny alebo ideálny objekt (predmet, udalosť, obraz, myšlienku atď.). Pozornosťou možno rozu­mieť aj súlad rozličných článkov funkčnej štruktúry činnosti, určujúci úspešnosť jej realizovania (napr. rýchlosť a presnosť rieše­nia úlohy). Okruh problémov p. sa vymedzil v dôsledku diferenciácie širšieho filozofic­kého pojmu apercepcie (G. W. Leibniz,Kant, J. F. Herbart). V prácach W. Wundta sa tento pojem vzťahuje na procesy, prostredníctvom ktorých sa uskutočňuje presné uvedomovanie si obsahu vnímaného a jeho integrácia do celostnej štruktúry minulej skúsenosti ("tvorivá syntéza"). Vý­znamným prínosom pre rozvoj predstáv o p. bola teória vôľovej p., ktorú vypracoval rus. psychológ N. N. Lange. Lange, podobne ako franc. psychológ T. Ribot, spájal p. s regulá­ciou ideomotorických pohybov (-» ideomotorický akt), ktoré sa uskutočňujú pri vní­maní a predstavovaní objektov. V súčasnej psychológii sa p. skúma v rámci všeobecnej, inžinierskej, pracovnej, klinickej, vývinovej a pedagogickej psychológie. Vyčleňujú sa tri druhy p. Najjednoduchšou a geneticky pri­márnou je mimovoľná p. Má pasívny cha­rakter, pretože je spätá s udalosťami, ktoré nesúvisia s cieľom činnosti subjektu. Fyzio­logickým prejavom tohto typu p. je orien­tačná reakcia. Ak sa činnosť realizuje v rám­ci vedomých zámerov subjektu a vyžaduje vôľové úsilie, potom sa hovorí o úmyselnej p. Táto sa vyznačuje aktívnosťou, zložitou štruktúrou, sprostredkovanou sociálne vy­pracovanými spôsobmi organizácie správa­nia a komunikácie, má spoločný pôvod s pracovnou činnosťou. Podľa toho, ako je rozvinutá operačno-technická stránka čin­nosti v súvislosti s automatizáciou a zmenou činov na operácie, ako aj v dôsledku zmien motivácie (napr. premena motívu na cieľ) môže sa vyskytnúť tzv. postúmyselná p. Smer činnosti pritom stále zodpovedá vedo­me prijatým cieľom, ale jej realizácia si už nevyžaduje osobitné duševné úsilie a je v čase ohraničená iba únavou a vyčerpanos­ťou organizmu. Medzi charakteristiky p., ktoré boli zistené v expe­rimentálnych výskumoch, patrí výberovosť, rozsah, stálosť, rozdelenie a prepínanie. Vý­berovosť p. súvisí s možnosťou úspešného naladenia (ak sa vyskytujú prekážky) na vnímanie informácie, ktorá sa vzťahuje na vedomý cieľ. Množstvo súčasne zreteľne uvedomovaných objektov je mierou rozsa­hu p., ktorý sa prakticky nelíši od rozsahu bezprostredného zapamätania alebo krátko­dobej pamäti (-> pamäť krátkodobá). Tento ukazovateľ v mnohom závisí od organizácie zapamätávaného materiálu a od jeho cha­rakteru a obyčajne sa rovná 5-7 objektom. Hodnotenie rozsahu p. sa uskutočňuje po­mocou tachistoskopickej expozície (-> tachistoskop) objektov (písmen, slov, ob­razcov, farieb atď.). Prepínanie a stálosť p. sa určujú metódami, ktoré umožňujú opísať dynamiku realizácie poznávacích a výkon­ných činností v čase, najmä pri zmene cieľov. Rozdelenie p. sa skúma pri súčasnom plnení dvoch i viacerých činností, ktoré nemožno realizovať rýchlym prepínaním p.

POZOROVACIA SCHOPNOSŤ - schopnosť indi­vídua všímať si podstatné, i ťažko pozorova­teľné osobitosti predmetov a javov. P. s. sa získava životnou skúsenosťou a predpokla­dá túžbu po poznaní a hĺbavosť. Rozvíjanie p. s. je významnou úlohou pri formovaní adekvátneho vnímania skutočnosti.

POZOROVANIE - jedna z hlavných empiric­kých metód psychologického výskumu, kto­rá spočíva v zámernom, systematickom a cieľavedomom zaznamenávaní psychic­kých javov s cieľom skúmať ich špecifické zmeny za určitých podmienok a nájsť ich zmysel, ktorý nie je bezprostredne zrejmý. P. zahŕňa prvky teoretického myslenia (zá­mer, systém metód, interpretácia a kontrola výsledkov) a kvantitatívne metódy analýzy [škálovanie, hľadanie faktorov (->faktorová analýza) atď.]. Presné vymedzenie rámca p. závisí od stavu poznatkov v skúmanej ob­lasti a od vytýčenej úlohy. Vo výsledkoch p. sa podstatne odzrkadľuje skúsenosť a kvali­fikácia pozorovateľa. Skúsenosť pozorova­teľa sa pri psychologickej interpretácii sprá­vania ľudí neobmedzuje iba na jeho vedecké predstavy, ale zahŕňa aj jeho zaužívané stereotypy myslenia, emočné vzťahy, hod­notové orientácie atď. Napriek všemožným opatreniam je p. vždy do určitej miery subjektívne; môže totiž vyvolať ustanovku, ktorá je priaznivá pre zaznamenanie vý­znamného faktu, v dôsledku čoho sa fakty interpretujú v duchu očakávania pozorova­teľa. Väčšiu objektívnosť p. môže zaručiť jeho opakovanie, vyhýbanie sa predčasným zovšeobecneniam a záverom, kontrola po­mocou ďalších výskumných metód.

PRACOVITOSŤ - charakterová črta, ktorá spočíva v kladnom vzťahu osobnosti k pra­covnej činnosti. P. sa prejavuje v aktivite, iniciatíve, usilovnosti, eláne a spokojnosti s prácou. Z psychologického hľadiska p. predpokladá vzťah k práci ako k hlavnému zmyslu života.

PRACOVNÁ SÚHRA - ukazovateľ súladu in­terakcie jednotlivcov v konkrétnej spoloč­nej činnosti. P. s. sa vyznačuje vysokou produktivitou spoločnej práce jedincov pri dostatočnej subjektívnej spokojnosti s prie­behom a výsledkom danej činnosti.

ŽELANIE - prežívanie možnosti niečo mať alebo niečo uskutočniť, ktoré je odrazom potreby a prešlo do aktuálneho myslenia. Ž. má motivačnú silu a zostruje uvedomenie si cieľa budúcej činnosti aj vytvorenie jej plá­nu. Ž. ako motív činnosti sa vyznačuje pomerne výrazným uvedomovaním si po­treby. Uvedomujú sa pritom nielen jej ob­jekty, ale aj možné spôsoby jej uspokojenia.

PREDMETNOHODNOTOVÁ JEDNOTA TÝMU - normatívna integrácia individuálnych čin­ností v skupine, keď je každá z nich podmie­nená jednotným hodnotovým (-» hodnota) obsahom predmetu spoločnej činnosti. P. j. k. je dôležitým prvkom integrácie sociálnej skupiny ( integrácia skupinová) ako súhrn­ného subjektu činnosti; prejavuje sa podob­nosťou hodnotových predstáv členov skupi­ny o predmete (cieli) spoločnej činnosti, ako ;ij jednotou praktického uskutočňovania (aktualizácie) týchto predstáv v konkrét­nych podmienkach činnosti. P. j. k. sa záko­nite rodí v sociálne podmienenej spoločnej činnosti a možno ju považovať za prejav integrácie kolektívu na vyššej úrovni (->jed- nota hodnotových orientácií).

PREDSTAVY - obrazy predmetov, scén a uďalostí, ktoré vznikajú na základe spomí­nania alebo produktívnej predstavivosti. Na rozdiel od vnímania môžu mať p. zovše­obecnený charakter. Kým vnímanie sa vzťa­huje iba na prítomnosť, p. sa môžu vzťaho­vať aj na minulosť a budúcnosť. P. sa od vnímania odlišujú oveľa menším stupňom jasnosti a presnosti. Napriek tomu, keďže majú zmyslovo-predmetný charakter, mož­no ich rozdeliť podľa modality na zrakové, sluchové, čuchové, taktilné atď. P. dobre známych scén alebo miest sú jedným z naj­efektívnejších mnestických prostriedkov (-» mnemonika). Pretváranie p. má dôležitú úlohu pri riešení myšlienkových úloh, najmä tých, ktoré vyžadujú nový spôsob "videnia" situácie.

PREDSUDOK - postoj, ktorý bráni adekvát­ne vnímať správu alebo činnosť. Človek si spravidla neuvedomuje alebo nechce uve­domiť, že je zaujatý, a považuje svoj vzťah k objektu p. za dôsledok objektívneho a sa­mostatného hodnotenia určitých faktov. P. môže byť dôsledkom prenáhlených a nepod­ložených záverov, vychádzajúcich z osob­nej skúsenosti (-» stereotyp sociálny), ako aj výsledkom nekritického preberania štandar­dizovaných úsudkov, prijatých v určitej spo­ločenskej skupine. Človek často využíva p. na ospravedlnenie nesprávneho konania.

PRESVEDČENIE - uvedomená potreba osob­ností, ktorá ju motivuje konať v súlade s vlastnými hodnotovými orientáciami. Ob­sah potrieb, ktoré vystupujú vo forme p., odzrkadľuje určité ponímanie prírody a spo­ločnosti. V podobe usporiadaného systému názorov (politických, filozofických, estetic­kých, prírodovedných atď.) vystupuje súbor p. ako svetonázor človeka. Pôsobenia na vedomie osobnosti prostredníctvom jej vlastného kri­tického náhľadu. Základom tejto metódy je výber, logické usporiadanie faktov a záve­rov z hľadiska jednej funkčnej úlohy.

PRESVEDČENOSŤ - vlastnosť osobnosti, kto­rá určuje celkovú zameranosť činnosti a hodnotových orientácií osobnosti a stáva sa regulátorom jej vedomia a správania. P. sa prejavuje v subjektívnom vzťahu osob­nosti k svojmu konaniu a presvedčeniu, čo súvisí s hlbokým a odôvodneným presved­čením o správnosti poznania, princípov a ideálov, ktorými sa riadi. Osobné potreby, hodnotové orientácie a sociálne normy uve­domené na základe p. organicky zapadajú do objektívneho obsahu foriem životnej činnosti osobnosti a určujú jej správanie. P. závisí od skúsenosti osobnosti a od jej vzťahov k spoločnosti. P. je založená na poznatkoch, predovšetkým svetonázorové­ho charakteru, ktoré sa pre­línajú s vôlou, tvoria obsah motívov činnosti a formujú postoje osobnosti. P. je názorovo-psychologickým základom rozvoja takých vôľových vlastností, ako je odvaha, rozhod­nosť, stálosť, vernosť ideálom. P. sa môže prejavovať ako hlboké pochopenie potrieb spoločnosti, zmyslu mravných požiadaviek. P. môže nadobúdať aj zvrátené podoby, keď si osobnosť nekri­ticky osvojuje určité názory, dogmaticky chápe nezvratnosť určitých princípov, auto­rity (-» predsudok).

PREŽÍVANIE (v psychológii) - 1. akýkoľ­vek subjektom pociťovaný emočne sfarbený stav a jav skutočnosti, ktorý je bezprostred­ne daný v jeho vedomí a ktorý preň predsta­vuje udalosť jeho vlastného života; 2. snaha, želanie, chcenie, ktoré predstavujú v indivi­duálnom vedomí voľbu motívov a cieľov činnosti subjektu, a tým pomáhajú subjektu uvedomiť si vzťahy k vlastným životným udalostiam; 3. forma aktivity, ktorá vzniká vtedy, keď subjekt nemôže dosiahnuť svoje hlavné životné motívy, keď sa rúcajú jeho ideály a hodnoty. Táto forma aktivity sa prejavuje pretváraním psychologického sve­ta subjektu, ktoré je zamerané na hľadanie nového zmyslu existencie. V prvom, širšom význame pojmu p., ktorý pochádza z intro­spektívnej psychológie, sa ako špecifikum p. zdôrazňuje jeho bezprostredná danosť vo vedomí subjektu. Sov. psychológia prekona­la obmedzenia subjektivistického prístupu k vedomiu, ktoré spočívajú v redukovaní p. prevažne na afektívne stavy subjektu, vo výraznom oddeľovaní poznania skutočnosti daného v p. od vzťahu subjektu k nej, ako aj v skúmaní p. mimo reálnej životnej činnosti človeka. Z opisu takého psychického faktu, ako je p., vyplýva, že je zakorenené v indi­viduálnom živote osobnosti. Druhý význam pojmu p. odhaľuje funkciu snáh, želaní a chcenia v regulácii činnosti osobnosti. Tieto formy p. odrážajú dynamiku boja motívov, výberu - voľby alebo odmietnutia cieľov vo vedomí. Motív, ktorý je subjektív­ne vyjadrený v p., sa priamo doň nezačleňu- je, čo vytvára dojem, akoby samo p. moti­vovalo správanie osobnosti. V skutočnosti však p. vystupuje ako vnútorný signál, pro­stredníctvom ktorého sa uvedomuje osob­nostný zmysel prebiehajúcich udalostí, uskutočňuje sa vedomá voľba možných mo- livov a regulácia správania osobnosti. V tre­ťom význame pojmu p. je p. osobitnou formou aktivity, ktorá človeku umožňuje prekonávať závažné ťažkosti v kritickej ži­votnej situácii, získať vďaka prehodnoteniu hodnôt nový zmysel existencie.

PRIATEĽSTVO - druh stabilných, individuál­nych a výberových medziosobnostných vzťahov, ktoré sa vyznačujú vzájomnou náklonnosťou, zvýšenou afiliáciou, vzájom­ným očakávaním opätovania citov a preferencie. P. predpokladá dodržiavanie nepísa­nej "dohody", podľa ktorej je nevyhnutné vzájomné porozumenie, otvorenosť, dôve­ra, aktívna vzájomná pomoc, záujem o ko­nanie a prežívanie druhého, úprimnosť a ne­zištné city. Vážne porušenie tejto "dohody" naruší p., vedie k povrchným priateľským vzťahom, alebo zvráti p. vo svoj protiklad - nepriateľstvo. P. - napriek jeho intimite - možno klásť do protikladu k pracovným, služobným a iným vzťahom iba relatívne. Závisí od spoločného cieľa, záujmov, ideá­lov, zámerov, nevyhnutne sa v ňom preja­vuje jednota hodnotových orientácií. Bohat­stvo vzťahov p. určuje sociálna hodnota činnosti, ktorej sa priatelia zasvätili, ideí a záujmov, na ktorých je založený ich zväzok. Funkcie p., zákonitosti jeho rozvoja atď. sa podstatne menia v rozličných eta­pách života a majú svoje osobitosti i podľa pohlavia. Najintenzívnejšie p. sa nadväzujú v období mladosti a dospievania, keď sa vzťahu k priateľom pripisuje najväčší vý­znam, mládež sa často stýka a trávi spolu veľa času. Vo vzťahu medzi priateľmi vzni­ká hlboký emočný kontakt. Dievčatá, keďže u nich potreba intímnosti vzniká skôr než u chlapcov, prv zanechávajú detské zná­mosti a nadväzujú zrelšie p. Založenie rodi­ny a iné zmeny, ktoré sprevádzajú dospie­vanie, menia aj charakter p. Priateľské vzťa­hy strácajú svoju jedinečnosť, ich význam sa zmenšuje, menia sa funkcie p. Napriek tomu ostáva p. aj v neskorších životných obdo­biach jedným z najdôležitejších faktorov utvárania osobnosti a udržiavania stability koncepcie "ja". Pretože p. predstavuje so­ciálny jav, nemožno ho analyzovať iba psy­chologickými prostriedkami; aktívne sa ním zaoberá aj sociológia, filozofia, etnografia a iné vedy.

PRIVYKANIE (v psychofyziológii) - negatív­ne učenie, ktorého účinok spočíva v tom, že chýba reakcia na určitý stimul. V najvše­obecnejšej forme je p. späté s postupným zmenšovaním amplitúdy reakcie pri opako­vaní stimulu. Od únavy a vysilenia sa p. líši tým, že reakciu možno znovu vyvolať jed­noduchou zmenou stimulu. Najzreteľnejšie sa p. prejavuje v systéme orientačného re­flexu.

PROBLÉM (z gréc. problema - úloha) - uvedomenie si nemožnosti riešiť ťažkosti a protirečenia určitej situácie prostredníc­tvom vlastných poznatkov a skúseností. P.,. podobne ako úloha, sa začína v problémo­vej situácii. Táto situácia ako psychologická kategória však podmieňuje iba začiatočné štádium myšlienkovej interakcie subjektu a objektu, vznik poznávacieho motívu a sta­novenie predbežných hypotéz o spôsoboch jej riešenia. Overovanie týchto hypotéz ve­die k tomu, že problémová situácia sa mení buď na p., alebo na úlohu. Úloha vzniká vtedy, keď sa v objekte poznávania skrýva hľadané, ktoré treba nájsť pretvorením urči­tých podmienok. Úloha predstavuje znako­vý model problémovej situácie, t. j. čosi objektívne, čo možno odovzdať inému člo­veku, čo sa môže stať súčasťou výučby. Pretvorenie problémovej situácie na úlohu alebo sériu úloh je aktom produktívneho myslenia. P., na rozdiel od úlohy, sa uvedo­muje ako taká rozporná situácia, v ktorej sa vyskytujú protikladné názory na vysvetľo­vanie tých istých objektov, javov a ich vzájomných vzťahov. V problé­movom učení sa používa pojem učebného p. Tento p. má logickú formu poznávacej úlohy, ktorá vo svojich podmienkach obsa­huje určité protirečenie (nadbytočné, nedo­statočné, alternatívne, čiastočne nesprávne údaje atď.) a končí sa otázkou, objektivizu­júcou dané protirečenie. Odhalenie protire­čenia v učebnom p. (problémovej úlohe) vedie u žiakov k prežívaniu intelektuálnych ťažkostí, vyvoláva problémovú situáciu.

PROBLÉMOVÁ SITUACIA (z gréc. problema - úloha, z lat. situatio - stav) - 1. situácia, ktorú ak chce indivíduum alebo kolektív zvládnuť, musí nájsť a použiť nové pro­striedky a spôsoby činnosti; 2. psychologic­ký model podmienok pre vznik myslenia - na základe situačne vyvolanej poznávacej po­treby, forma vzťahu medzi subjektom a ob­jektom poznania. P. s. charakterizuje inter­akciu medzi subjektom a jeho prostredím, ako aj psychický stav poznávajúceho jedin­ca, ktorý sa nachádza v objektívnom a obsa­hovo protirečivom prostredí. Uvedomenie si akéhokoľvek protirečenia v priebehu čin­nosti (napr. neschopnosť splniť teoretickú alebo praktickú úlohu pomocou skôr osvo­jených poznatkov) vyvoláva potrebu no­vých poznatkov, poznania neznámeho, a tým aj možnosť dané protirečenie vyriešiť. Objektivizácia neznámeho v p. s. sa usku­točňuje formou otázky, ktorú si subjekt kladie a ktorá predstavuje začiatok myšlien­kovej interakcie medzi ním a objektom. V priebehu takejto interakcie hľadá subjekt odpoveď na otázku, aké sú nové poznatky o predmete, spôsob alebo podmienky čin­nosti, pričom sa aj sám produktívne vyvíja. Pretože do "prostredia" subjektu patria nie­len objekty, ale aj sociálne prostredie, gene­ticky primárna musí byť otázka položená nie samému sebe, ale inému človeku, ktorý svojou aktivitou sprostredkúva rozvoj indi­vídua. P. s. je jedným z hlavných pojmov problémového učenia.

PROBLÉMOVÉ UČENIE - učiteľom organizo­vaný spôsob aktívnej interakcie medzi sub­jektom a problémovo podávaným obsahom učenia, v priebehu ktorej subjekt vniká do objektívnych protirečení vedeckého pozna­nia a spôsobov ich riešenia, učí sa myslieť, tvorivo si osvojovať poznatky. Žiak v spo­ločnej činnosti s učiteľom nielenže spracúva informácie, ale tým, že si osvojuje nové, prežíva tento proces ako subjektívne obja­vovanie preňho dosiaľ neznámych poznat­kov, ako postihovanie a pochopenie vedec­kých faktov, princípov, spôsobov alebo podmienok činnosti, ako osobnostnú hodno­tu, ktorá podmieňuje rozvoj poznávacej motivácie a záujem o obsah predmetu. V p.u. sa vytvorením problémovej situácie mo­delujú podmienky výskumnej činnosti a roz­voja tvorivého myslenia žiaka. Prvkami (ejto situácie sú objekt a subjekt poznania, ako aj ich myšlienková interakcia, ktorej osobitosti závisia od učebného materiálu a didaktických metód na organizáciu pozná­vacej činnosti. Myslenie žiakov v p. u. sa usmerňuje prostredníctvom problémových a informačných otázok. Problémové otázky poukazujú na učebný problém a na oblasť, kde hľadať zatiaľ neznáme poznatky. V p. u. sa princíp problémovosti uplatňuje tak v ob­sahu učebného predmetu, ako aj pri rozpra­cúvaní tohto obsahu v procese výučby. Prvé sa dosahuje vypracovaním systému problé­mov, ktoré odzrkadľujú hlavný obsah učeb­nej disciplíny; druhé - vytvorením dialogic­kého p. u., pri ktorom sa učiteľ i žiak pre­javujú intelektuálnou aktivitou a iniciatí­vou, zaujímajú sa navzájom o svoje úsudky, posudzujú varianty riešenia. V takomto p. u. sa pomocou systému učebných problémov a nimi podmienených problémových si­tuácií modeluje výskumná predmetná čin­nosť, sociálna interakcia a dialogický styk jej účastníkov.

PSÍ (logo naší organizace) - písmeno gréc. abecedy, ktoré sa používa ako symbol na označenie psycho­lógie.

PSYCHICKÉ STAVY - pojem, ktorý sa použí­va na označenie relatívne statického mo­mentu v psychike indivídua na rozdiel od pojmu "psychický proces", ktorý zdôrazňuje dynamické aspek­ty psychiky, a od pojmu "psychická vlast­nosť", ktorý poukazuje na stabilitu prejavov psychiky indivídua, ich ustálenie a opakovatelnosť v štruktúre jeho osobnosti. Ten istý psychický prejav možno skúmať v rozlič­ných súvislostiach. Napr. afekt ako p. s. predstavuje zovšeobecnenú charakteristiku psychiky z hľadiska emócií, poznania i sprá­vania subjektu v určitom, relatívne ohrani­čenom časovom období; afekt ako psychic­ký proces sa vyznačuje štadiálnosťou rozvo­ja emócií a možno ho považovať aj za prejav psychických vlastností indivídua (vznetli- vosť, nezdržanlivosť, zlostnosť). Medzi p. s. patria prejavy citov (nálady, afekty, eufória, úzkosť, frustrácia atď.), pozornosti (sústre­denie, rozptýlenie pozornosti), vôle (roz­hodnosť, roztržitosť), myslenia (pochybnos­ti), fantázie (snenie) atď. Predmetom osobit­ného psychologického výskumu sú p. s. ľudí v stresových, extrémnych podmienkach (v bojových situáciách, pri skúškach, pri rozhodovaní v časovej tiesni), v závažných situáciách spojených s pocitom zodpoved­nosti (predštartové p. s. športovcov atď.). V patopsychológii a klinickej psychológii sa skúmajú patologické formy p. s. - nutkavé stavy, v sociálnej psychológii - masové p. s. (napr. panika masová).

PSYCHIKA (z gréc. psychikos - duševný) - systémová vlastnosť vysokoorganizovanej hmoty, ktorá spočíva v tom, že subjekt aktívne odráža objektívny svet, vytvára si obraz tohto sveta a na základe toho reguluje svoje správanie a činnosť. P. obsahuje urči­tým spôsobom usporiadané udalosti, ktoré sa vzťahujú na minulosť, prítomnosť i možnú budúcnosť. U človeka je minulosť zastúpená skúsenosťou, pamäťou; prítomnosť - súhr­nom obrazov, zážitkov, rozumových aktov; možná budúcnosť - pohnútkami, zámermi, cieľmi, ako aj fantáziou, blúznením, snami atď. Ľudská p. môže byť vedomá i nevedo­má, ale aj nevedomá p. sa kvalitatívne odlišuje od p. zvierat. Vďaka aktívnemu a predbiehajúcemu odrazu vonkajších ob­jektov vo forme p., ktorý sa uskutočňuje prostredníctvom osobitných telesných orgá­nov (zmyslové orgány, mozog), môže orga­nizmus uskutočňovať činnosti, ktoré sú adekvátne vlastnostiam týchto objektov, a tým uspokojovať svoje potreby, môže rozvíjať vyhľadávaciu i nadsituačnú aktivi­tu. Z toho vyplýva, že určujúcimi znakmi p. sú: odraz, ktorý utvára obraz predmetného prostredia, kde živé bytosti pôsobia, ich orientácia v tomto prostredí a uspokojenie potreby kontaktu s týmto prostredím. Tieto kontakty zasa na princípe spätnej väzby kontrolujú správnosť odrazu. U človeka je kontrolnou inštanciou sociálna prax. Vďaka spätnej väzbe sa porovnáva výsledok čin­nosti s obrazom, ktorý vzniká pred týmto výsledkom, predbieha ho ako osobitný mo­del skutočnosti. Aktivita p. sa prejavuje pri zobrazovaní reality, pretože jeho pred­pokladom je pretvorenie fyzikálnych a che­mických podnetov, ktoré pôsobia na nervo­vé zakončenia, na obrazy predmetov; preja­vuje sa v oblasti pohnútok, ktoré dodávajú správaniu energiu, ako aj pri plnení progra­mu správania, ktoré zahŕňa hľadanie a vý­ber variantov. P., ktorá vznikla na určitej úrovni biologickej evolúcie, predstavuje je­den z evolučných faktorov, keďže zabezpe­čuje čoraz zložitejšiu prispôsobivosť orga­nizmov podmienkam ich existencie. P. u človeka nadobúda kvalitatívne novú štruktúru, podmienenú spoločensko-histo- rickými zákonitosťami. Vzniká vedomie ako najvyššia úroveň regulácie činnosti, utvára sa osobnosť.

PSYCHODELICKÉ STAVY - zmeny vedomia vyvolané podaním psychodelík. Výskumy p. s. sa začali v 20. rokoch nášho storočia, ľre p. s. sú popri fyzických symptómoch (slzivosť, nauzea, triaška a pod.) typické aj vážne psychické zmeny: halucinácie v po­dobe svetelných zábleskov, geometrických tvarov, transformácií prostredia; nadmerná citlivosť na zvuky, akustické ilúzie; zmeny v pociťovaní vlastného tela; skreslené vní­manie času a priestoru ["zastavenie" alebo "zrýchlenie" času (-» psychologický čas), opakované prežívanie minulých udalostí, nesprávny odhad rozmerov predmetov, strata perspektívy, pocit "rozplynutia" v priestore]; emočné zmeny (pre zdravé osoby je typická povznesená nálada, nemotivovaný smiech, vyrovnanosť, pre chorých zasa záporné emócie); poruchy myslenia a pamäti (zrýchlenie alebo spomalenie mys­lenia, iluzórna interpretácia udalostí); psychomotorické poruchy. P. s. mali dôležitú úlohu v náboženských rituáloch starove­kých kultúr. Systematicky sa opakujúce p. s. spôsobujú hlboké zmeny osobnosti, ktoré majú deštruktívny charakter a vážne sociál­ne následky.

PSYCHODELIKÁ (z gréc. psyche -duša, delia-ilúzia; synonymá: halucinogény, psychotomimetiká) - látky, ktoré vyvolávajú psy­chodelické stavy. Patrí k nim lyzergová kyselina dietylamidová (LSD-25), dimetyl- tryptamín (DMT), bufotenín, meskalín, psilocybín a im podobné psychoaktívne látky obsiahnuté v konope (cannabinoidy), ako aj niektoré syntetické preparáty (semil, ditran atď.). Predpokladá sa, že p. majú opačný účinok ako neuromediátory - vodiče vzru­chu v nervovom systéme. Svojimi účinkami môžu p. zmeniť osobnosť, hlboko prebudo­vať hierarchiu jej motívov a hodnôt. Nekon­trolované užívanie p. bez osobitnej lekár­skej indikácie može viesť k ťažkým následkom a tragédiám.

PSYCHODRÁMA (z gréc. drama - činnosť) - druh skupinovej psychoterapie (-* psycho­terapia skupinová), pri ktorej pacienti strie­davo vystupujú ako herci a diváci, pričom ich roly sú zamerané na modelovanie život­ných situácií, ktoré majú pre zúčastnených osobnostný zmysel. Cieľom p. je odstrániť neadekvátne emočné reakcie, dospieť k adekvátnej sociálnej percepcii (-»per­cepcia sociálna), k hlbšiemu sebapoznaniu. Názov i metódu p. navrhol J. Moreno (USA), ktorý ju neodôvodnene pokladal za prostriedok riešenia sociálnych problémov. (V zahraničnej psychológii sa používal aj termín "sociodráma", ktorým sa označo­vala metóda na odstraňovanie konfliktov v skupinách zdravých ľudí.) Pri p. je dôle­žitá spontánnosť, aktivita, improvizovanosť správania. P. sa využíva pri neurózach, detských neurózach, pri psychosomatických ochoreniach a alkoholizme, akútnych psy­chopatiách a úchylnom správaní dospievajú­cich. Existuje aj rodinná p. Prvky p. sa využívajú v psychoterapii správania, sociál- nopsychologickom tréningu, modelových hrách (-> tréning sociálnopsychologický, -> hra modelová).

PSYCHOFYZIKA - jedna z klasických oblastí všeobecnej psychológie, ktorej zakladate­ľom je G. T. Fechner. Špecifikum p. spočíva v tom, že rôznorodosť pozorovaných foriem správania a psychických stavov objasňuje predovšetkým rozdielmi fyzických situácií, ktorými sú tieto formy a stavy vyvolané (-» psychometria). Najviac pozornosti sa venuje psychofyzickým výskumom senzoric­kých procesov, kde sa vyčlenili dva okruhy problémov: meranie pocitového prahu a zo­stavovanie psychofyzických škál. Súčasné metódy opisu činnosti skúmanej osoby umožňujú zohľadňovať popri citlivosti senzorického systému aj osobitosti vnútornej aktivity, najmä zvolené kritériá rozhodova­nia. Príkladom súčasných metód p. je tzv. viacrozmerné škálovanie (R. Shepard a i.), ktoré umožňuje určiť vzájomnú polohu po­citov vo viacrozmernom subjektívnom prie­store znakov. Podobné postupy sa v súčas­nosti do veľkej miery využívajú mimo senzorickej p.: v psychológii emócií, psychodiagnostike, psychosémantike (-> subjek­tívny sémantický priestor) atď. V dôsledku toho sa objavuje tendencia chápať p. širšie a integrovať ju s výskumami, ktoré sa usku­točňujú v iných oblastiach psychologickej vedy.

PSYCHOGENETIKA (z gréc. genetikos - vzťa­hujúci sa na zrod, vznik) - hraničná oblasť medzi psychológiou a genetikou. Jej pred­metom je pôvod individuálnych psycholo­gických osobitostí človeka, objasnenie úlo­hy genotypu a prostredia pri ich formovaní. P. využíva metódy súčasnej genetiky. Najin- íormatívnejšou je metóda dvojčiat (F. Gal- lon, 1876), ktorá umožňuje maximálne zrovnoprávniť vplyvy prostredia. Väčšina prác z p. je venovaná výskumu interindividuálnej rozmanitosti vyšších psychických funkcií, predovšetkým inteligencie, pomo­cou rozličných testov. Psychogenetici našli istú proporcionálnosť medzi stupňom prí­buznosti (t. j. počtom spoločných génov) a podobnosťou viacerých ukazovateľov in­teligenčných testov (-> testy inteligenčné).

PSYCHOGÉNIA (z gréc. psyche - duša, genesis - pôvod) - patologické, no reverzibilné psychické poruchy, ktoré vznikajú pod vplyvom psychických tráum, tak ťažkých (napr. strata blízkeho človeka), ako aj sla­bých, ale trvalé pôsobiacich a vyvolávajú- rich vnútorné konflikty (napr. boj medzi zmyslom pre povinnosť a prianím). P. vzni­kajú aj ako dôsledok dlhodobého nervové­ho vypätia a vážnych somatických ochorení. P. sa delia na reaktívne stavy a neurózy (-» neurózy klinické). Psychogénne poru­chy s menšou intenzitou, pri ktorých sa nestráca práceschopnosť, sa nazývajú psy­chogénne (neurotické) reakcie.

PSYCHOHYGIENA A PROFYLAXIA (z gréc. hygienos - liečivý, prophylaktikos - ochranný) - oblasti klinickej psychológie, ktorých úlohou je poskytovať odbornú po­moc zdravým ľuďom, a tak predchádzať neuropsychickým a psychosomatickým ochoreniam, ako aj zmierňovať akútne psychotraumatické reakcie (-» psychogénie). P. a p. zahŕňajú psychokorektívne pôsobenie v rámci poradní, "liniek dôvery" a iných inštitúcií, ktoré sa orientujú na psychologic­kú pomoc zdravým ľuďom; hromadné vý­skumy zamerané na zisťovanie rizikových skupín a ich profylaxiu; osvetovú činnosť atď. Osobitnou úlohou súčasnej p. a p. je pomoc ľuďom, ktorí sa ocitli v krízových rodinných, študijných alebo pracovných si­tuáciách, práca s mladými a problémovými rodinami a pod.

PSYCHOLÓGIA (z gréc. psyche - duša, lo- gos - učenie, veda) - veda o zákonitostiach rozvoja a fungovania psychiky ako osobitej formy životnej činnosti. Interakcia živých bytostí s okolitým svetom sa uskutočňuje prostredníctvom psychických procesov, ak­tov, stavov, ktoré sú kvalitatívne odlišné, no neoddeliteľné od fyziologických procesov. Stáročia sa javy, ktoré skúma p., označovali spoločným pojmom "duša" a považovali sa za predmet jednej z filozofických disciplín, ktorá bola v 16. stor. nazvaná p. Poznatky o uvedených javoch zhromažďovali aj mno­hé iné výskumné smery a rozličné praktické disciplíny, najmä medicína a pedagogika. Osobitosť týchto javov, to, že sú ľuďom dané vo forme bezprostredných, neodcudziteľných prežívaní, ich špecifickú poznávateľnosť, podmienenú schopnosťou indivídua pozorovať ich (-» sebapozorovanie) a za­znamenávať ich úzko osobnostnú hodnotu vysvetľovalo nábožensko-idealistické učenie ako dôkaz, že vznikajú z osobitnej podstaty. Úspechy, neurofyziológie a biológie umožnili rozvoj vlastného vedeckého kategoriálneho aparátu p., ktorá sa vďaka roz­siahlym experimentálnym výskumom zača­la oddeľovať tak od filozofie, ako aj od fyziológie, pretože zákonitosti psychiky zís­kané v laboratóriách sa nezhodovali s ana­tomickými a fyziologickými poznatkami. Dokázalo sa, že psychické procesy ako produkt interakcie indivídua s vonkajším prostredím sú samy aktívnym príčinným faktorom (determinantou) správania. Zatiaľ čo idealistické koncepcie neoprávnene vy­svetľovali túto aktivitu osobitnou psychic­kou príčinnosťou, ktorú možno údajne poznať vnútorným pozorovaním (introspekciou), prírodovedný výskum geneticky pri­márnych foriem psychiky (ako aj jej pato­logických prejavov) potvrdil prioritu objektívnych metód, ktoré sa neskôr stali pre p. určujúcimi. Sebapozorovanie ostáva naďalej významným, avšak iba pomocným zdrojom informácií o ľudskej psychike, kto­rej hlavnou charakteristikou je vedomie. Vedomie individuálneho subjektu, ktoré je výsledkom i funkciou sociálnych (nadindivi- duálnych) procesov, má vlastnú systémovú i "zmyslovú" organizáciu, dodávajúcu roz­ličným prejavom psychiky (poznávacím, motivačno-afektívnym, operačným, osob­nostným) také vlastnosti, ktoré ich kvalita­tívne odlišujú od psychiky zvierat. Možnosť postihovať procesy vedomia subjektu nezá­visle od ich reflexie je podmienená tým, že vznikajú a rozvíjajú sa v objektívnom systé­me vzťahov subjektu s inými ľuďmi, s okoli­tým svetom. V tomto systéme získava sub­jekt, vžívajúc sa do iných ľudí, schopnosť posudzovať vnútornú rovinu svojho správa­nia (-> koncepcia "ja"). Všetky komponen­ty tejto roviny nemožno previesť na úroveň vedomia, avšak tým, že vytvárajú oblasť nevedomia, tvoria takisto predmet p., ktorá odhaľuje zhodu medzi skutočnými motívmi, ustanovkami, orientáciami osobnosti a jej predstavami o nich. Vedomé i nevedomé psychické procesy sa uskutočňujú na zákla­de neurohumorálnych mechanizmov, ria­diacich sa fyziologickými zákonmi; nepre­biehajú však podľa nich, ale podľa svojich vlastných zákonov, pretože v psychike člo­veka je zastúpená prírodná i sociokultúrna skutočnosť a život činnej osobnosti. Činnosť sama osebe nie je predmetom p., podobne ako ani celková ľudská činnosť, ktorú skúma viacero disciplín. P. skúma iba určitý jej aspekt. -Závislosť ľudského správania od biologických a sociálnych faktorov je zdro­jom osobitosti jeho skúmania v p., ktorá sa rozvíja v "dialógu" medzi poznatkami o prí­rode a o kultúre, integruje ich do svojich vlastných pojmov, neredukovateľných na pojmy iných vied.

PSYCHOLÓGIA POHLAVNÝCH ROZDIELOV - od­vetvie diferenciálnej psychológie zaoberajú­ce sa rozdielmi medzi jedincami, ktoré sú priamo alebo nepriamo podmienené ich pohlavím alebo s ním spojené. Popri vše­obecných biogenetických rozdieloch medzi mužmi a ženami sa empiricky zisťujú aj osobitosti, ktoré sú dôsledkom historicky podmienenej diferenciácie mužských a žen­ských sociálnych rol, deľby práce podľa pohlavia, rozdielov v obsahu a spôsoboch výchovy chlapcov a dievčat, kultúrnych stereotypov "mužskosti" a "ženskosti". Reálnou sociálnou rovnoprávnosťou medzi mužmi a ženami strácajú vzťahy medzi pohlaviami založené na podrobení žien pô­vodný charakter, sféra spolupráce medzi mužmi a ženami sa rozširuje, v dôsledku čoho zanikajú alebo sa zmenšujú mnohé ich vzájomné psychologické rozdiely, ktoré sa v minulosti pokladali za nevyhnutné. Stu­peň a obsah rozdielov medzi pohlaviami sa líši v rôznych sférach životnej činnosti. Najvýznamnejšie rozdiely sa ustálili v oblas­ti psychofyziológie (vrátane rôzneho tempa fyzického vývinu a dozrievania). Mnohé psychologické osobitosti ženy súvisia s jej špecifickým poslaním matky, čo sa prejavu­je tak v zameraní jej záujmov, ako aj v inom pomere medzi jej spoločenskými, pracovný­mi, rodinnými a občianskymi funkciami. Mnohé pohlavné rozdiely sa vôbec nedajú merať, keďže sú väčšmi kvalitatívne než kvantitatívne. Meranie mužských a žen­ských vlastností pomocou testov je relatívne a samy používané škály mužskosti-ženskos­ti predstavujú pomerne samostatné ukazo­vatele. Uvedomenie si pohlavnej príslušnos­ti je hlavnou súčasťou obrazu "ja". P. p. r. má dôležitý praktický význam pre profesio­nálny výber (-» výber psychologický) a pro­fesionálnu orientáciu, pre riešenie mnohých úloh klinickej psychológie a poradenstva.

PSYCHOLÓGIA PRÁCE - veda skúmajúca psy­chologické zákonitosti utvárania konkrét­nych foriem pracovnej činnosti a vzťahu človeka k práci. Jej predmetom je činnosť indivídua vo výrobných podmienkach a v podmienkach reprodukcie jeho pracov­nej sily. Základy p. p. sa utvárali vplyvom medicíny, fyziológie, techniky, sociológie a psychológie. Východiskom pre zaradenie tejktorej vednej disciplíny do výskumu prá­ce bol predpoklad, že organizácia práce môže prispieť k vyššej produktivite skôr než intenzifikácia práce. Každá z týchto discip­lín prispela k rozvoju p. p. a vytýčeniu jej úloh. P. p. sa stala samostatnou vednou disciplínou vydaním diel H. Munsterberga Psychológia a efektívnosť výroby (1913) a Základy psychotechniky (1914).

PSYCHOLOGICKÉ SLUŽBY - systém praktickej aplikácie psychológie na riešenie komplex­ných úloh psychologickej expertízy, diag­nostiky, poradenstva vo sfére výroby, vzde­lávania, medicíny, v súdnictve a pod. Z or­ganizačného hľadiska sa p. s. uplatňujú vo forme profesionálneho poradenstva, v man­želských a predmanželských poradniach, v psychologických oddeleniach odboru "ve­deckej organizácie práce" atď. Ďalšie utvá­ranie p. s. je významnou úlohou aplikova­ných odvetví sov. psychológie (klinickej, pedagogickej, právnickej, psychológie ria­denia, psychológie športu a ď.).

PSYCHOLOGICKÝ ČAS - psychický odraz sys­tému časových vzťahov medzi životnými udalosťami človeka. K p. č. patrí: hodnote­nie súčasnosti, následnosti, trvania, rýchlosti priebehu rozličných životných udalostí, to­ho, či patria do súčasnosti, ako sú vzdialené v minulosti i budúcnosti, prežívanie rých­lejšieho alebo pomalšieho plynutia času, pretržitosti a nepretržitosti udalostí, ohraničenosti a neohraničenosti času, uvedomenie si veku, vekových období (detstva, mlados­ti, dospelosti, staroby), predstavy o pravde­podobnej dĺžke života, o smrti a nesmrteľ­nosti, o historických súvislostiach medzi vlastným životom a životom predkov i na­sledujúcich pokolení rodiny, spoločnosti, ľudstva vcelku. Veľké množstvo materiálu pre výskum p. č. poskytuje umelecká a filo­zofická literatúra.

PSYCHOMETRIA (z gréc. metron - miera) - pôvodne meranie časových charakteristík psychických procesov; v súčasnosti často celý okruh otázok súvisiacich s meraním v psychológii. V tomto chápaní p. zahŕňa aj psychofyziku. Dôležitým znakom psycho- metrických metód je štandardizácia, ktorá predpokladá realizáciu výskumov pri dodr­žaní rovnakých vonkajších podmienok. Na základe získaných údajov sa konštruujú roz­ličné škály individuálnych vlastností, určuje sa spoľahlivosť a validita konkrétnej metodi­ky (testu). V posledných rokoch sa prejavuje tendencia vytvárať psychometrické metódy a modely, ktoré zohľadňujú tak situačné premenné, ako aj individuálne osobitosti skúmaných osôb. Avšak k naozajstnému zjednoteniu všeobecnopsychologického a diferenciálnopsychologického prístupu ne­došlo.

PSYCHOPÁTIA (z gréc. psyche - duša, pa- thos - utrpenie^ choroba) - patológia cha­rakteru, pri ktorej sa u subjektu pozorujú prakticky nenapraviteľné extrémne vlast­nosti, znemožňujúce jeho adekvátnu adap­táciu na sociálne prostredie. P. vznikajú ako následok: 1. ochorenia (poškodenia mozgu, infekcie, intoxikácie, psychotraumy atď.); 2. vrodenej nedostačivosti nervového sys­tému, ktorú vyvolávajú dedičné faktory, škodliviny pôsobiace na plod, pôrodná trau­ma atď. Takéto p., nazývané konštitučné alebo pravé, sa prejavujú už v detskom veku vo forme porúch emočno-vôľovej sfé­ry, pričom inteligencia môže byť relatívne neporušená. Stupeň výraznosti p. u dospelé­ho závisí od podmienok výchovy a vplyvu okolitého prostredia. Prejavy p. sú rôznoro­dé. Napriek zriedkavému výskytu čistých typov a prevládaniu zmiešaných foriem zvyčajne sa rozlišujú tieto klasické typy p. : 1. cykloidný - stále striedanie nálad s kolísaním dĺžky cyklu od niekoľkých hodín do niekoľkých mesiacov; 2. schizoidný - vyhýbanie sa kontaktom, uzavretosť, neprístupnosť, ľahká zraniteľ­nosť, neschopnosť empátie, nemotorné po­hyby; 3. epileptoidný - extrémna dráždi­vosť so záchvatmi smútku, strachu, hnevu, netrpezlivosť, tvrdohlavosť, urážlivosť, kru­tosť, náchylnosť ku škandálom; 4. astenický - zvýšená senzibilita, psychická vzrušivosť, spätá s rýchlou unaviteľnosťou, nervozita, nerozhodnosť; 5. psychastenický - úzkostli­vosť, nedostatok sebadôvery, sklon k usta­vičným úvahám, patologickým pochybnos­tiam; 6. paranoidný - sklon k utváraniu fanatických ideí, zanovitosť, egoizmus, ne­dostatok pochybností, sebaistota a nekritic­ké sebahodnotenie; 7. hysterický - snaha za každú cenu upútať na seba pozornosť oko­lia, skreslené posudzovanie reálnych uda­lostí vo svoj prospech, neprirodzenosť, teat­rálnosť v sociálnom styku; 8. labilný - ne­stálosť charakteru, nedostatok hlbokých záujmov, podliehanie vplyvom okolia; 9. organický - vrodená mentálna zaostalosť, jedinec je schopný dobre sa učiť, ale nedoká­že využiť vedomosti ani prejaviť iniciatívu, vie sa správať v spoločnosti, ale má zjed­nodušené úsudky. Neexistuje výrazná hra­nica medzi p. a normálnym charakterom. Uvedeným typom p. zodpovedajú v norme povahy s podobným charakterom, ktoré však nedosahujú patologický (psychopatic­ký) stupeň (-> akcentuácia charakteru). Vplyvom choroby alebo psychotráum môžu u psychopatov vznikať výrazné a ťažké reaktívne i neurotické stavy (-> psychokénie), ako aj depresie. V profylaxii p. má veľký význam primeraná výchova, psy­choterapeutická (-» psychoterapia) a psychofarmakologická (-» psychofarmakolókia) liečba.

PSYCHOSONICKÝ, z gréckeho psyché-duše, z anglického sonic - rázová vlna, hraničné, zlomový skokový dopad a účinok. Psychosonické testy hľadajú agregované synergické zhody z rozmanitých testových veličín k nájdeniu kritického bodu zlomu "rázovej vlny" so skokovým psychosonickým dopadom v psychike osobnosti a vplyvom na jeho správanie, rokovania a rozhodovanie v budúcich situáciách. Tento bod zlomu s psychosonickým efektom má charakter pozitívneho skrytého potenciálu alebo naopak v negatívnej skrytej potrebe deštruktívneho jednania a správania ako v práci, tak v rodine a jeho sociálnom okoliu. Testy tento bod zlomu nájdu a časovo odhadnú v ktorej vývojovej fáze sa testovaná osoba nachádza pred jeho zlomovým vypuknutím s následkom náhlych, skokových zmien pre neho samotného i jeho okolia. Psychosonické testy PsychometryOnline využívajú aj moderné aplikácie pre smartphony k online biofyzickálním meraním kožných galvanického odporu testovaného človeka počas testovania online. 

PSYCHOTERAPIA (z gréc. psyche - duša, therapeia - ošetrovanie, liečenie) - kom­plexné liečebné verbálne i neverbálne pôso­benie na emócie, úsudok, sebauvedomenie človeka pri mnohých psychických, nervo­vých a psychosomatických ochoreniach. Rozlišuje sa klinicky orientovaná p., ktorá je zameraná prevažne na zmiernenie alebo odstránenie symptómov, a osobnostne orien­tovaná p., ktorej úlohou je pomáhať pacien­tovi pri zmene jeho vzťahov k sociálnemu prostrediu i vlastnej osobnosti. Metódami klinickej p. sú: hypnóza, autogénny tréning, sugescia a autosugescia, racionálna terapia. Osobnostne orientovaná p. (individuálnaskupinová) využíva do značnej miery rôz­ne varianty analýzy konfliktných zážitkov chorého. V individuálnej p. je rozhodujúcim faktorom efektívnosti liečebného pôsobenia psychoterapeutický kontakt lekára a pacien­ta, ktorý sa zakladá na vzájomnej úcte a dôvere, schopnosti lekára vcítiť sa (-> em­pátia). Ako aktivizujúce terapeutické metó­dy sa vo veľkom používajú pracovná tera­pia, skupinová psychoterapia, rodinná psy­choterapia, ktoré pomáhajú zvyšovať kom­petenciu pacienta v medziosobnostných vzťahoch, zdokonaľovať jeho schopnosť se­bapoznania i autoregulácie.

PSYCHOTERAPIA SKUPINOVÁ - využitie záko­nitostí medziosobnostných vzťahov v skupi­ne pri liečbe zameranej na dosiahnutie fy­zického a psychického zdravia človeka. Využíva sa v medicíne pri liečení neuróz (-> neurózy klinické), alkoholizmu a viacerých somatických ochorení. Skupine špeciálne vybra­ných pacientov lekár-psychoterapeut objas­ňuje podstatu patologického procesu, zdô­vodňuje prognózy uzdravenia, nacvičuje s nimi autogénny tréning, relaxáciu. P. s. môže zahŕňať nácvik vysvetľovania symptó­mov a osobitostí vlastného správania a i. Pri p. s. sa využíva aj psychologický tréning, zvyšuje sa úroveň styku. Podľa predmetu psychoterapeutického pôsobenia sa rozlišu­je: rodinná psychoterapia, ktorá spočíva v súčasnej práci s rodičmi, deťmi a príbuzný­mi; p. s. pri spoločnej činnosti, v rozličných psychohygienických kluboch; psychoterapia hrou. Hlavné indikácie pre p. s. sú: neurózy s narušením sociálnych vzťahov (rodinných, pracovných), s ťažkosťami v oblasti komuni­kácie a sociálnej adaptácie (-> adaptácia so­ciálna); začiatočné štádiá alkoholizmu, psychosomatických ochorení. P. s. psychických ochorení je nevyhnutná pri rehabilitácii (ob­novení práceschopnosti) pacientov (psy­choterapia); spája sa s pracovnou terapiou, záujmovou činnosťou i samosprávou v sku­pinách pacientov. Teoretické východisko p. s. v zahraničí tvoria rozličné smery skupino­vej dynamiky (C. Rogers, J. Moreno a i.).

PSYCHOTOXIKOLÓGIA (z gréc. toxicon - jed, logos - učenie) - odvetvie klinickej psycho­lógie, ktoré skúma neurochemické mecha­nizmy, prejavy a spôsoby liečenia psychic­kých porúch vyvolaných istými chemickými látkami - psychotomimetikami alebo halucinogénmi (LSD, meskalín, psilocybín a i.). Tieto látky majú výrazný špecificky škodli­vý účinok na mozog a už v celkom nepatr­ných dávkach (milióntinách gramu) spôso­bujú psychické poruchy. Vznikajú pritom farebné halucinácie, poruchy pamäti, pozor­nosti, procesov myslenia, emócií a bludy (-» blud), celkový psychomotorický nepo­koj a pod. (-> psychóza).

PSYCHOTROPNÉ LÁTKY (z gréc. tropos - obrat, smer) - chemické zlúčeniny a prí­rodné látky, ktoré špecificky pôsobia pri normálnej alebo narušenej psychickej čin­nosti (-> psychofarmakológia). Existujú rôz­ne klasifikácie p. 1., vychádzajúce z princí­pov ich chemického zloženia, farmakologic­kej dynamiky, klinického účinku atď. V sú­vislosti s klinickým účinkom sa najväčšmi ujalo delenie p. 1. na psycholeptiká - látky tlmivé a pôsobiace upokojujúco na centrál­ny nervový systém (aminazín, haloperidol, seduxen a i.); psychoanaleptiká - stimuláto­ry aktivity, nálady a výkonnosti (fenamín, kofeín, sidnokarb a i.); psychodisleptiká - látky dezorganizujúce činnosť mozgu (LSD - dietylamid kyseliny lyzergovej, benactizin a i.). Obja­vujú sa nové triedy p. 1., veľmi diferencovane pôsobiacich na psychické funkcie a správa­nie človeka, jeho pamäť a výkonnosť (neu- ropeptidy, nootropné látky a i.).

PSYCHÓZA (z gréc. psyche- duša) - hlboké (akútne alebo chronické) narušenie psychi­ky, ktoré sa prejavuje v skreslenom odraze skutočnosti, pomätenosti, v zmenách seba- uvedomenia, správania i vzťahu k okoliu. P. vznikajú ako následok infekčného alebo (raumatického poškodenia mozgu, alebo ich spôsobujú somatické ochorenia, ktoré vedú k druhotným psychickým poruchám. P. mô­žu byť dôsledkom konštitučnej a dedičnej dispozície, prejavujúc sa po chorobe alebo psychotraume. Niektoré formy p. sú sprevá­dzané patologickými poruchami kognitívnej a afektívnej sféry vo forme bludov, fanatic­kých myšlienok, halucinácií a pod.

PUD - psychologický stav, ktorý vyjad­ruje nediferencovanú, neuvedomenú alebo nedostatočne uvedomenú potrebu subjektu. P. je dočasný jav, pretože potreba, ktorú predstavuje, buď vyhasína, alebo sa uvedo­muje a pretvára na konkrétne želanie, zá­mer, túžbu. Rozličné smery psychoanalýzy vysvetľujú význam p. v psychickom živote osobnosti neadekvátne, pretože zveličujú úlohu neuvedomeného sexuálneho pudu (-> libido).