S
psychologický slovník

S

SANGVINIK (z lat. sanquis - krv) - subjekt, ktorý má vlastnosti jedného zo štyroch základných typov temperamentu. Vyznaču­je sa vysokou psychickou aktivitou, energickosťou, výkonnosťou, rýchlymi a živými pohybmi, rôznorodosťou a bohatstvom mi­miky, rýchlym tempom reči. S. má tenden­ciu často striedať dojmy, ľahko a rýchlo reaguje na udalosti okolia, je spoločenský. Emócie - predovšetkým kladné - uň ho rýchlo vznikajú a rýchlo sa striedajú. Po­merne ľahko a rýchlo prekonáva neúspechy. Pri nepriaznivých podmien­kach a negatívnych výchovných vplyvoch môže pohyblivosť vyústiť do nesústredenosti, prenáhlenosti skutkov, povrchnosti.

SEBACÍTENIE - pociťovanie fyziologickej a psychologickej pohody alebo nepohody. S. môže byť určitá všeobecná charakteristi­ka (dobré alebo zlé s., bodrosť, nemohúc­nosť atď.), alebo sa môže vzťahovať na určité orgány, systémy a funkcie prežívania: pocity nepohody v rozličných častiach tela, ťažkosti pri vykonávaní určitých motoric­kých a kognitívnych aktov atď. Charakteris­tické symptómy zmien s. sa zreteľne preja­vujú pri rozličných stavoch indivídua (napr pri únave, napätí, strese). V dôsledku toho sa táto klasická symptomatológia s. používa na označenie príznakov pri subjektívnom hodnotení psychických stavov.

SEBAHODNOTENIE - hodnotenie seba samé­ho, vlastných možností, vlastností a posta­venia medzi inými ľuďmi. S. sa vzťahuje na jadro osobnosti, takže je dôležitým regulá­torom jej správania. Od s. závisia vzťahy človeka k okoliu, jeho kritickosť, náročnosť na seba, postoj k úspechom a neúspechom. S. tak vplýva na efektívnosť činnosti člove­ka a ďalší rozvoj jeho osobnosti. S. úzko súvisí s úrovňou ašpirácií, t. j. s náročnosťou cieľov, ktoré si človek kladie. Nesúlad me­dzi ašpiráciami a reálnymi možnosťami ve­die človeka k tomu, že sa začína nesprávne hodnotiť, v dôsledku čoho je jeho správanie neadekvátne (dochádza k emočnému zlyha­niu, vzrastá úzkosť atď.). S. sa objektívne prejavuje v tom, ako človek hodnotí mož­nosti a výsledky činnosti iných (napr. baga­telizuje ich pri zvýšenom s.).

SEBAKONTROLA (z franc. contrôle - previer­ka) - racionálna reflexia a hodnotenie vlastnej činnosti na základe osobnostne významných motívov a ustanoviek, spočí­vajúce v porovnávaní, analýze a korekcii vzťahov medzi cieľmi, prostriedkami a ná­sledkami činnosti. Formy, druhy a konkrét­ny obsah s. sú určované predmetom, pod­mienkami a druhom činnosti, ktorú subjekt vykonáva, stupňom jej uvedomenia. Schop­nosť systematickej s. osobnosti je jedným z ukazovateľov úrovne jej vôle.

SEBAOVLÁDANIE - schopnosť človeka konať v situáciách, ktoré dezorganizujú činnosť a vplývajú na emócie. Pri s. sa prejavuje vedomá a vôľová stránka psychických pro­cesov, ktoré túto činnosť regulujú. S. je ukazovateľom emočnej a sociálnej zrelosti osobnosti.

SEBAPOZOROVANIE - pozorovanie vnútor­nej roviny vlastného psychického života, ktoré subjektu umožňuje zaznamenávať je­ho prejavy (prežívanie, myšlienky, city atď.). S. vzniká v procese styku s inými ľuďmi, pri osvojovaní si spoločenskej skúse­nosti a prostriedkov jej posudzovania. S. hrá dôležitú úlohu pri formovaní sebauvedomenia a sebakontroly osobnosti. Súčasná psy­chológia nepokladá údaje s. za spoľahlivé, preto vyžaduje ich vedecké objasnenie. Údaje s. sa zaznamenávajú rozličným spô­sobom - v listoch, životopisoch, anketách atď. S. nemožno stotožňovať s introspekciou ako subjektívnou metódou (-» introspektív­na psychológia). Výsledkom s. je vo viace­rých prípadoch sebaposúdenie - opis samé­ho seba v relatívnej celostnosti psychických a osobnostných prejavov. Sebaposúdenie sa vyznačuje systematickými chybami, spome­dzi ktorých najzávažnejšia spočíva v tom, že väčšina osôb má sklon predstaviť sa v čo najlepšom svetle.

SEBEREALIZÁCIA - snaha osobnosti čo naj­plnšie prejaviť a rozvíjať svoje schopnosti. Považuje za hlavný motivačný faktor.

SEBAUVEDOMENIE -» koncepcia "ja"

SEBAVÝCHOVA - subjektom uskutočňované riadenie činnosti zameranej na zmenu vlast­nej osobnosti v súlade s vedome vytýčenými cieľmi, existujúcimi ideálmi a presvedčením. S. predpokladá určitú úroveň rozvoja osob­nosti, jej sebauvedomenia, schopnosti ana­lyzovať a vedome porovnávať svoje konanie s konaním iných ľudí, ako aj stabilnú usta- novku na ustavičné sebazdokonaľovanie. Vzťah indivídua k svojim potenciálnym možnostiam, správne sebahodnotenie, schopnosť vidieť vlastné nedostatky sú zna­ky jeho zrelosti a zároveň predpoklady s. Keď sa ideály, normy a princípy komunistic­kej morálky stanú najdôležitejšími prvkami duchovného sveta osobnosti a snaha riadiť sa nimi nadobudne hlboký osobnostný zmy­sel, zmenia sa na trvalé pôsobiace stimuly ďalšieho sociálne hodnotného rozvoja osob­nosti a povzbudzujú človeka, aby naďalej na sebe pracoval. S. vyžaduje také metódy, ako je vytýčenie si záväzku (dobrovoľné vytyčovanie si cieľov sebazdokonaľovania, rozhodnutie pestovať u seba určité vlastnos­ti); sebaposúdenie (retrospektívny pohľad na vykonanú činnosť); uvedomenie si zmys­lu vlastnej činnosti a správania (odhalenie príčin úspechov a neúspechov); sebakontro­la (systematické sledovanie svojho stavu a správania s cieľom predísť neželaným následkom).

SENZIBILITA (z lat. sensus - cit, pocit) - charakterologická osobitosť človeka preja­vujúca sa vo zvýšenej citlivosti na životné udalosti, do ktorých sa dostáva. Zvyčajne ju sprevádza zvýšená úzkostlivosť, strach z no­vých situácií, z ľudí, z akýchkoľvek útrap atď. Senzitívni ľudia sa vyznačujú plachos­ťou, hanblivosťou, precitlivenosťou, sklo­nom k zdĺhavému prežívaniu minulých ale­bo budúcich udalostí, pocitom vlastnej ne­dostatočnosti (-> komplex menejcennosti), zvýšenými morálnymi nárokmi na seba a zníženou úrovňou ašpirácií (-> akcentuá- cia charakteru). S vekom sa s. môže zmier­ňovať, predovšetkým v dôsledku schopnosti vyrovnávať sa so situáciami, ktoré vyvolá­vajú úzkosť, formujúcej sa v procese výcho­vy a sebavýchovy. S. môže byť podmienená tak organickými príčinami (dedičnosťou, po­škodeniami mozgu a pod.), ako aj osobitos­ťami výchovy (napr. citovým odmietaním dieťaťa v rodine). Extrémna s. predstavuje jednu z foriem psychopatií.

SENZIBILITA VÝVINOVÁ - optimálny charak­ter vývinu určitých psychických vlastností a procesov, ktorý zodpovedá príslušnému vývinovému obdobiu dieťaťa. Učenie, ktoré je vzhľadom na obdobie s. v. predčasné alebo oneskorené, môže byť nedostatočne efektívne, čo sa nepriaznivo odráža na vývi­ne psychiky.

SENZIBILIZÁCIA (z lat. sensibilis - citlivý) - zvýšenie citlivosti nervových centier pôso­bením podnetu. Pri senzorických podnetoch je s. zvyčajne maskovaná súčasne prebieha­júcim procesom senzorickej adaptácie. Po­mer procesov s. a adaptácie možno určiť paralelným meraním citlivosti na elektrické a senzorické podnety. Napr. pri osvetlení oka sa so znižovaním svetelnej citlivosti (adaptácie) zvyšuje citlivosť na elektrický podnet. V tme je pomer týchto procesov opačný. Elektrické dráždenie pôsobí na ner­vové zakončenia analyzátora, ktoré sú na vyššej úrovni než receptor, a predstavuje" priamy spôsob merania s.

SENZORICKÁ DEPRIVÁCIA (z lat. sensus - cit, pocit, deprivatio - nedostatok) - dlhodobé, viac alebo menej úplné, na experimentálne účely zamerané zbavenie človeka senzoric­kých podnetov. Skúmaná osoba sa umiestni do zvukotesnej, úplne tmavej miestnosti alebo do vody teplej okolo 34,5 °C, kde sa nemôže hýbať. V dôsledku toho vzniká silná potreba získavať podnety. Vzrastá sugestibilita, narúša sa koncentrácia pozornosti a normálny priebeh myslenia. Niekedy vznikajú depresívne stavy a halucinácie. Podobné zmeny sú pozorované aj v prípa­doch dlhodobej sociálnej izolácie, do ktorej sa dostávajú stroskotanci, polárni bádatelia, vojáci a pod.

SCHOPNOSTI - individuálno-psychologické vlastnosti osobnosti, ktoré sú podmienkou pre úspešné vykonávanie určitej produktív­nej činnosti. S. sa stali predmetom osobitné­ho psychologického skúmania v 19. stor., keď F. Galton založil experimentálny a šta­tistický výskum interindividuálnych rozdie­lov. S. sa prejavujú pri osvojovaní si činnos­ti, v tom, ako rýchlo a dôsledne, ľahko a trvalé si indivíduum pri rovnakých ostat­ných podmienkach osvojuje spôsoby organi­zácie a vykonávania tejto činnosti. S. úzko súvisia s celkovou zameranosťou osobnosti a so stabilitou sklonov jedinca k určitej činnosti. Rovnaké výsledky pri vykonávaní určitej činnosti môžu byť dané rozličnými s. n naopak, jedna a tá istá s. sa môže stať podmienkou úspešnosti rozličných druhov činnosti. To umožňuje rozsiahlu kompenzá­ciu s. Jednou z dôležitých otázok pri výučbe a výchove je otázka "senzitívnych" období, ktoré sú priaznivé pre vznik určitých s. (senzibilita vývinová). Predpokladá sa, že s. sa utvárajú na základe vlôh. Kvalitatív­na analýza s. sa zameriava na odhaľovanie tých individuálnych charakteristík človeka, Ktoré sú nevyhnutné na efektívnu realizáciu akejkoľvek konkrétnej činnosti. Kvantita­tívne merania s. sa vzťahujú na mieru ich prejavu. Najrozšírenejšou formou hodnote­nia stupňa toho, nakoľko sa s. prejavujú, sú testy (-> testy výkonové, -»testy inteligenč­né, -» testy tvorivosti). Výskum kon­krétnych psychologických charakteristík jednotlivých s. umožňuje stanoviť všeobec­né s. jedinca, ktoré zodpovedajú požiadav­kám viacerých druhov činností (-» inteli­gencia), a špeciálne s., zodpovedajúce užšie­mu okruhu požiadaviek danej činnosti (-» s. špeciálne). Úroveň a stupeň rozvoja s. vyjadrujú pojmy "talent" a "genialita".

SCHOPNOSTI ŠPECIÁLNE (z lat. specialis - osobitý) - psychologické osobitosti indiví­dua, ktoré sú predpokladom na to, aby mohlo úspešne vykonávať určitý druh čin­nosti (hudobnú, hereckú, spisovateľskú atď.). Rozvoj s. š. sa opiera o príslušné vlohy, napr. o hudobný sluch a pamäť. V súčasnosti sa poukazuje na existenciu osobitých senzitívnych období (-> senzibili­ta vývinová), počas ktorých sa s. š. rozvíjajú osobitne priaznivo. Pre hudobné schopnosti je to obdobie do piatich rokov, keď sa aktívne utvára hudobný sluch a pamäť die­ťaťa. Rôznorodosť vlôh umožňuje utvárať s. š. na dostatočne rozdielnom anatomicko-fyziologickom základe. V dôsledku toho sa určitá úroveň s. š. (matematických, umelec­kých atď.) môže utvoriť prakticky u každé­ho normálneho dieťaťa. Tým sú zároveň dané reálne predpoklady na všestranný roz­voj schopností detí v podmienkach špeciálne organizovaného vyučovania.

SCHOPNOSŤ UČENIA - individuálny ukazo­vateľ rýchlosti a kvality osvojovania si po­znatkov, zručností a návykov v procese učenia. Existuje všeobecná s. u. ako schop­nosť osvojiť si akýkoľvek materiál a špecific­ká s. u. ako schopnosť osvojiť si špecifické druhy materiálu (rozličné vedy, umenie, rozličné druhy praktickej činnosti). Vše­obecná s. u. je ukazovateľom celkového nadania indivídua, zatiaľ čo špecifická s. u. je ukazovateľom jeho špecifického nadania. Základom s. u. je vývin poznávacích pro­cesov (vnímania, fantázie, pamäti, mysle­nia, pozornosti, reči), motivačno-vôľovej a emočnej sféry osobnosti, ako aj vývin komponentov učenia, ktoré od týchto pro­cesov závisia (ujasnenie si obsahu učenia na základe priamych a nepriamych vzťahov a jeho zvládnutie do takej miery, aby sa dal aktívne používať). S. u. je určovaná nielen vývinom aktívneho poznania, t. j. tým, čo subjekt môže poznať a osvojiť si samostatne, ale aj úrovňou "receptívneho" poznania, t. j. tým, čo subjekt môže poznať a osvojiť si pomocou iného človeka, ktorý už príslušné poznatky a schopnosti získal. Preto sa s. u. odlišuje od schopnosti samostatného pozna­nia a nemožno ju hodnotiť iba na základe ukazovateľov jeho vývinu. Rozvoj s. u. je podmienený možnosťami samostatného po­znania.

SIGNÁL (z lat. signum - znak) - proces alebo jav (vonkajší alebo vnútorný, vedomý alebo nevedomý), ktorý obsahuje správu o nejakej udalosti a ktorý o nej informuje živý systém (-> podnet). Podľa charakteru analyzátorov a iných systémov vnímania sa vyčleňujú tieto s.: optické, akustické, taktilné, tepelné, elektromagnetické, chemické, biorytmické atď. Pojem s. sa často používa v psycbofyziológii a neuropsychológii (-» signálne sústavy), v psychofyzike, inži­nierskej a všeobecnej psychológii pri skú­maní percepčných procesov (-> percepcia), v sociálnej psychológii pri skúmaní procesov komunikácie.

SIGNÁLNE SÚSTAVY (z lat. signum - znak) - prvá a druhá s. s. (1. s. s., 2. s. s.) - spôsoby regulácie správania živých bytostí v okoli­tom svete, ktorého vlastnosti mozog vníma ako signály, buď bezprostredne zachytené zmyslovými orgánmi ako pocity farby, zvu­ku, vône a i. (1. s. s.), alebo vyjadrené znakovým systémom jazyka (2. s. s.). Ter­mín s. s. zaviedol I. P. Pavlov na označenie rozdielov medzi signálnou činnosťou mozgu zvierat a človeka, na objasnenie špecificky ľudských typov vyššej nervovej činnosti. Ak relatívne prevláda 1. s. s., utvára sa umelec­ký typ osobnosti, ak prevláda 2. s. s., utvára sa mysliteľský typ. 2. s. s. vzniká v historic­kom vývoji spoločnosti ako "mimoriadna nadstavba", ktorá vnáša do činnosti centrál­neho nervového systému nový princíp, pre­tože umožňuje v pracovnej činnosti a rečo­vom styku odrážať svet v zovšeobecnenej (pojmovej) forme. Obe s. s. interagujú a tvo­ria kvalitatívne nový celok. I. P. Pavlov tým, že zdôrazňoval význam reči, začal zamieňať predstavu signálu za predstavu znaku ako významovej jednotky intelek­tuálnej aktivity človeka (slovo zovšeobec­ňuje, abstrahuje atď.).

SITUÁCIA (z franc. situation - stav, situ­ácia) - systém vzhľadom na subjekt vonkaj­ších podmienok, ktorý podnecuje a spro­stredkúva jeho aktivitu. Vlastnosť podmie­nok "byť vonkajšími" vo vzťahu k subjektu znamená: z priestorového hľadiska - sub­jekt vníma podmienky ako to, čo sa nachá­dza mimo neho; z časového hľadiska - pod­mienky predchádzajú činnosť subjektu; z funkčného hľadiska - v momente činnosti podmienky nezávisia od subjektu. Medzi prvky s. môžu patriť aj predchádzajúce stavy samého subjektu, ak podmieňujú jeho následné správanie. Úplným opisom s. sa rozumie vyčlenenie požiadaviek, ktoré sú subjektu predkladané zvonka alebo sú ním vytýčené a ktoré subjekt považuje za vý­chodisko (-> problémová situácia). Realizá­cia požiadaviek s. vytvára predpoklady na jej pretvorenie alebo prekonanie. Prekroče­nie hraníc s. (aktivita nadsituačná) sa uplat­ňuje v takej miere, v akej sa u subjektu (ak je s. pre neho významná) vytvárajú a začí­najú realizovať nové požiadavky na seba, ktoré sú v porovnaní s pôvodnými nadby­točné.

SKLON - výberová zameranosť indivídua na určitů činnosť, ktorá ho podnecuje, aby sa touto činnosťou zaoberal. Základom s. je hlboká stabilná potreba indivídua vykoná­vať určitú činnosť, snaha zdokonaľovať schopnosti a návyky, spojené s touto činnos­ťou. S. je obyčajne predpokladom pre vývin príslušných schopností, hoci existujú aj prí­pady, keď sa s. a schopnosti nezhodujú.

SKUPINA - zoskupenie ľudí, ktoré sa vyčle­ňuje zo sociálneho celku na základe určité­ho znaku (triedna príslušnosť, spoločná čin­nosť a jej charakter, úroveň rozvoja medzi­osobnostných vzťahov, osobitosti organizá­cie atď.). Podľa toho sa s. aj klasifikujú na: experimentálne a reálne, veľké a malé, organizované a neorganizované, formálne a neformálne, členské a referenčné, s Vyso­kou a nízkou úrovňou rozvoja (kolektívy, korporácie a s. difúzne). Sociálna psycholó­gia skúma s. ako subjekt činnosti, prostred­níctvom ktorej sa s. zapája do systému spoločenských vzťahov. Najdôležitejšie pa­rametre s., ktoré sociálna psychológia už tradične skúma, sú kompozícia (zloženie) s., štruktúra (štruktúra komunikácie, vzťahov nadriadenosti a podriadenosti, rozdelenie ,,rol" atď.), skupinové procesy (medziosob- nostné vzťahy v ich dynamike), skupinové normy a hodnoty, úroveň skupinového roz­voja (-» tým).

SKUPINA DIFÚZNA (z lat. diffusio - rozply­nutie, roztrúsenie) - zoskupenie, v ktorom chýba súdržnosť ako jednota hodnotových orientácií a ktoré nespája spoločná činnosť, podmieňujúca vzťahy medzi jej účastníkmi.

SKUPINA FORMÁLNA - sociálne zoskupenie, ktoré má právne určený status a ktorého členovia sú v podmienkach spoločenskej delby práce spätí sociálne vymedzenou čin­nosťou, organizujúcou ich prácu. S. f. má vždy určitú normatívne stanovenú hierar­chickú štruktúru. Relatívne stála štruktúra je nevyhnutnou podmienkou pre úspešné plnenie úloh s. f. Táto stálosť však môže za určitých podmienok brzdiť plnenie úloh (napr. pri podstatnej zmene úloh v skupino­vej činnosti), čo často vyvoláva vznik dočas­ných neformálnych skupín (-> skupina ne­formálna), ktoré kompenzujú nedostatočnú pružnosť s. f. V dôsledku toho niekedy do­chádza k prestavbe s. f.

SKUPINA MALÁ - zoskupenie relatívne ma­lého počtu ľudí, ktorí sú v bezprostrednom osobnom styku a interakcii. V sociálnej psychológii sa s. m. najväčšmi za­oberá škola "skupinovej dynamiky". Táto škola za jednu z hlavných charakteristík s. m. považuje jej štruktúru, t. j. diferenco­vaný systém vzájomne usporiadaných častí a vzťahov, do ktorého patria: systém me­dziosobnostných interakcií, rozdelenie in­formácií o rolách, postojoch, názoroch, o hodnotení a vplyve (-> vodcovstvo) me­dzi účastníkmi. S. m. sa vyznačuje tým, že všetci jej členovia sa podieľajú na medzi­osobnostných vzťahoch, že každý z nich pociťuje vnútornú príslušnosť ku skupine (cit "my").

SKUPINA NEFORMÁLNA - sociálne zoskupe­nie, ktoré sa vyznačuje všetkými vlastnosťa­mi skupiny (vytvoreným systémom medzi­osobnostných vzťahov, spoločnou činnos­ťou, pocitom spolupatričnosti atď.), no nemá právne stanovený status. Podľa typu čin­nosti, ktorá združuje členov s. n., sa tieto skupiny delia na profesionálne a neprofesio­nálne. Podľa formy existencie môžu s. n. vystupovať ako izolované zoskupenia alebo sa môžu vytvárať v rámci reálnych formál­nych skupín (-» skupina formálna). S. n., ktoré spája spoločný mimopracovný zá­ujem, majú podobu rozličných klubov, sek­cií, spoločností atď. S. n., ktoré spája profe­sionálny záujem, existujú často ako tvorivé kolektívy (napr. tzv. neviditeľné univerzi­ty - neformálne združenia vedcov, ktorí patria do rozličných organizácií, ale udržujú kontakty s kolegami pracujúcimi v rovnakej problematike). Pre členov všetkých s. n. sú charakteristické priateľské vzťahy, prejavy sympatií, emočná príťažlivosť, vzájomné po­chopenie a úcta, čo často priaznivo pôsobí na vzťahy vo formálnych skupinách, ak je s. n. ich súčasťou.

SKUPINA REFERENČNÁ (z lat. referens, refe- rentis - oznamujúci) - reálne alebo fiktívne sociálne zoskupenie, na ktorého normy, hodnoty a názory sa indivíduum orientuje vo svojom správaní. S. r. plní dve hlavné funkcie: normatívnu a porovnávaciu. Nor­matívna funkcia sa prejavuje v motivačných procesoch (-> motivácia): s. r. pritom vystu­puje ako zdroj noriem správania a hodnoto­vých orientácií indivídua. Porovnávacia funkcia sa prejavuje v percepčných proce­soch (-> percepcia sociálna): s. r. je v tomto prípade vzorom, pomocou ktorého indiví­duum hodnotí seba a iných. Podľa toho sa aj s. r. delia na normatívne a porovnávacie. Tá istá skupina môže plniť i normatívnu, i po­rovnávaciu funkciu. S. r. sa delia tiež na pozitívne a negatívne (-> objekt referenč­ných vzťahov).

SKUPINA VEĽKÁ - 1. zoskupenie veľkého počtu ľudí, ktorí spolupracujú v dôležitých sociálnych situáciách; 2. experimentálne vy­medzené zoskupenie ľudí, ktoré sa stanovu­je a združuje na základe určitých znakov (triedna príslušnosť, národnosť, pohlavie, vek atď.). S. v. tvoria: ľudia, ktorí žijú v jednom štáte, národe, etnické spoločen­stvá, triedy, strany, profesionálne a iné organizácie, spoločenské hnutia, vekové vrstvy, prijímatelia informácií masovoko­munikačných prostriedkov, týmy v pod­nikov a inštitúcií, ktoré pozostávajú zo stoviek alebo tisícov ľudí atď. Špecifickým regulátorom správania ľudí v s. v. sú spoločenské vzťahy, ktoré určujú spôsob života skupiny, jej ciele, záujmy, hodnoty, potreby, kultúru, tradície, mravy, zvyky, typické formy reagovania indivídua na sociálne situácie a udalosti.

SKUPINOVÁ DISKUSIA - 1. spôsob organizá­cie spoločnej činnosti, ktorý sa používa v praxi pri vedení týmu, zhromaždenia a ktorého cieľom je intenzívne a produktívne riešiť skupinové úlohy; 2. metóda, ktorá dovoľuje prostredníctvom systému logických argu­mentov vplývať na názory, stanoviská a po­stoje účastníkov diskusie pri bezprostred­nom styku. S. d. umožňuje účastníkom hľa­dieť na problém z rozličných aspektov, keďže sa porovnávajú protikladné názory; upresniť si vzájomné stanoviská, čo znižuje bariéru voči prijímaniu novej informácie; nivelizovať skryté konflikty, pretože v otvo­renej diskusii možno odstrániť emočnú za­ujatosť pri hodnotení stanoviska partnerov; vypracovať skupinové riešenie - rozhodnu­tie, ktoré nadobúda status skupinovej nor­my (ak riešenie akceptujú všetci účastníci, nastáva skupinová normalizácia, ak nie, je možná skupinová polarizácia); využiť ude­lenie a prijatie zodpovednosti, čím sa účast­níci diskusie väčšmi zapájajú do následnej realizácie skupinových rozhodnutí; zefek­tívniť prínos a zainteresovať účastníkov dis­kusie na riešení skupinovej úlohy tým, že sa im umožní, aby prejavili svoju kompetent­nosť, a uspokojili tak potrebu uznania a úc­ty. Existujú rozličné formy usporiadania s. d. - od bežných výrobných porád až po osobitne-pripravované formy ako napr. "brainstorming". S. d. možno využiť pri akejkoľvek forme spoločnej činnosti, ktorá vyžaduje jednotný, skupinou odsúhlasený postup: vo výrobe, vede, vzdelávaní, skupi­novej psychoterapii (-> psychoterapia skupinová) a pod.

SKUPINOVÁ DYNAMIKA (z angl. group dynamics) - smer v sociálnopsychologických výskumoch, ktorého zakladateľom bol K. Lewin (USA). Hlavným predmetom jeho skúmania sú malé skupiny (-» skupina ma­lá). Výraz s. d. sa používa v rozličných významoch: 1. na označenie smeru pri vý­skume malých skupín, ktorý vychádza z princípov tvarovej psychológie; 2. na vymedzenie procesov V skupine, ktoré cha­rakterizujú jej rozvoj a zmeny; 3. na opis kauzálnych vzťahov, ktorými sa tieto javy vysvetľujú; 4. na označenie súboru metód, ktoré sa používajú pri výskume postojov a medziosobnostných vzťahov v skupine. Okrem uvedených javov sa v s. d. skúmajú problémy vzťahu motivácie indivídua a sku­piny, vnútroskupinových a medziskupinových konfliktov, vodcovstva atď. Výskumy s. d. sa uskutočňovali prevažne v difúznych skupinách (-> skupina difúzna). Hlavnou metódou bolo vytvorenie umelých labora­tórnych situácií s vopred určenými charak­teristikami.

SKUPINOVÁ EFEKTÍVNOSŤ (z lat. effectus - vykonanie, činnosť) - stupeň súladu medzi spoločensky užitočnou činnos­ťou skupiny (kolektívu) a úlohami, ktoré má skupina plniť. V sociálnej psychológii existu­jú dve definície tohto pojmu: širšia, keď je s. e. synonymom dosahovania výsled­kov alebo úspešnosti, a užšia, ked sa s. e. chápe ako vzťah medzi vynalože­ným úsilím a výsledkami činnosti. V sociálnej psychológii ako hlavné faktory s. e. vyčleňovali jednotli­vé štruktúrno-formálne parametre skupiny (veľkosť, zloženie, komunikačné kanály atd.) a niektoré sociálnopsychologické cha­rakteristiky (štýl vedenia, rozdelenie rol a pod.). Zároveň sa skúmal vplyv týchto faktorov na produktivitu skupiny.

SKUPINOVÁ POLARIZÁCIA (z lat. polarisatia - posun, premiestnenie k pólu, k okraju) - sociálnopsychologický jav, ktorý možno charakterizovať tým, že v priebehu skupino­vej diskusie utvorené rôznorodé názory jednotlivých členov skupiny sa ani na záver diskusie nezjednocujú, ale naopak, vyhrocu­jú, čím sa skupina rozdeľuje na dve proti sebe stojace, polárne podskupiny. Kompro­misné názory sa pritom akoby strácali a ostávajú len extrémne názory. Pojmom s. p. sa označuje aj stupňovanie extrémnosti skupinových rozhodnutí (-> skupinové roz­hodovanie) alebo názorov v porovnaní s kompromisnými rozhodnutiami a názormi v dôsledku diskusie. S. P. je tým väčšia, čím väčšmi sa pôvodné názory členov skupiny líšia od priemerných hodnôt. Špecifickým prípadom s. p. je posun rizika. S. p. môže vzniknúť aj bez otvorenej diskusie, ked je výsledkom systematickej výmeny názorov medzi účastníkmi spoločnej činnosti, čím vznikajú podskupiny zastávajúce polárne stanoviská. S. p. v extrémnej podobe je prejavom vnútroskupinového konfliktu. Protikladným javom s. p. je skupinová nor­malizácia, ktorá spočíva v zjednocovaní spočiatku rôznorodých názorov počas dis­kusie alebo mimo nej, pričom ubúda počet extrémnych a stúpa počet kompromisných hľadísk.

SKUPINOVÉ NORMY (z lat. norma - riadiaci princíp, pravidlo, vzor) - prijaté štandardy správania v danej spoločnosti, ktoré upravu­jú vzťahy medzi ľudmi. Dodržiavanie s. n. je nevyhnutnou podmienkou efektívnej inter­akcie ľudí pri spoločnej činnosti a styku. Tým, že subjekt rešpektuje spoločenské nor­my, ktoré sa prejavujú v s. n., stáva sa sociálne zodpovedným za svoje správanie. S. n. plnia viacero funkcií, ktoré súvisia so vzťahmi ľudí v sociálnych skupinách: regu­latívnu, hodnotiacu, stabilizačnú atď. S. n. umožňujú človeku hodnotiť svoje i cudzie konanie, porovnávať ho so vzormi, voliť potrebné a zavrhovať pre danú spoločnosť neprijateľné formy správania, usmerňovať a regulovať svoje vzťahy k iným ľuďom. Fungovanie s. n. je bezprostredne späté so sociálnou kontrolou činnosti skupín i jednot­livcov zo strany spoločnosti (-> kontrola sociálna). Každé organizované zoskupenie ľudí, ktoré existuje dostatočne dlhý čas, si vytvára vlastný systém špecifických s. n. a riadi sa nimi. Prejavom existencie s. n. je rovnaké a jednoznačné reagovanie členov skupiny na to konanie jednotlivcov, ktoré sa líši od konania väčšiny. S. n. odrážajú zá­kladné prvky, ktoré regulujú sociálnopsychologické procesy v skupine, vzťahy ľudí, ich práva a povinnosti, možné variácie vnút­roskupinového správania, obsah a prípustné hranice sankcií uplatňovaných voči osobám, ktorých správanie sa výrazne odkláňa od noriem. Pochopiť vzájomné vzťahy jedincov v skupine možno iba vtedy, keď poznáme, aké s. n. akceptujú, aké zavrhujú a prečo.

SKUPINOVÉ ROZHODOVANIE - spoločná voľ­ba jednej z viacerých alternatív pri vzájom­nej výmene informácií a pri riešení spoloč­nej úlohy. S. r. vyžaduje bezpodmienečnú zhodu názorov členov skupiny na rozdiel od skupinovej diskusie, ktorá sa považuje za fázu predchádzajúcu s. r. Niekedy sa s. r. uskutočňuje v situácii obmedzenej výmeny informácií, keď si členovia skupiny môžu navzájom oznámiť iba svoje pôvodné roz­hodnutia. Od s. r. treba odlišovať prechod od individuálneho rozhodovania (-> rozho­dovanie) ku skupinovému bez interakcie účastníkov. S. r. začal ako prvý experimen­tálne študovať K. Lewin, ktorý skúmal vplyv skupinovej diskusie na povahu roz­hodnutí. V rámci týchto výskumov boli odhalené fenomény posunu rizika a skupi­novej polarizácie, ktoré svedčia o tom, že s. r. nemožno redukovať na sumu individu­álnych rozhodnutí, že s. r. je špecifickým produktom skupinovej interakcie. Je doká­zané, že s. r. je v porovnaní s individuálnym rozhodovaním kvalitnejšie. Zároveň sa zis­tilo, že počas diskusie môžu vznikať určité zmeny (najmä posun rizika), ktoré znižujú kvalitu s. r. Pri porovnávaní kvality indivi­duálneho a skupinového rozhodovania zá­padná psychológia neberie do úvahy úroveň skupinového rozvoja, ktorú treba nevyh­nutne zohľadniť pri hodnotení a analýze vý­sledkov rozličných výskumov v oblasti s. r.

SKUPINOVÝ SÚHLAS - jednota názorov, kto­rá charakterizuje ľud{ združených v skupi­ne. Termín s. s. zaviedol T. Newcomb na označenie zhody predstáv o svete, postojov a vzťahov medzi členmi skupiny. V súlade s touto koncepciou, ktorá vznikla na zákla­de interakcionizmu, sa s. s. utvára v bezpro­strednej interakcii ľudí vzájomnou akceptá­ciou postojov a rol. Poukazuje sa na to, že postupom času začínajú členovia skupiny spontánne hodnotiť určitú situáciu, udalosti, javy a sociálne objekty rovnako. V danej koncepcii s. s. sa osobitne nevyčlenili vý­znamné stránky spoločnej, sociálne vý­znamnej činnosti a neskúmali sa ako podsta­ta hodnotenia s. s. a skupinovej súdržnosti (-> súdržnosť skupinová). V sov. sociálnej psychológii sa s. s. chápe ako jednota hod­notových orientácií.

SKUPINOVÝ SÚLAD - sociálnopsychologická charakteristika skupiny, ktorá sa prejavuje v schopnosti jej členov zladiť (odstrániť rozpory) svoju činnosť a optimalizovať vzá­jomné vzťahy v rozličných druhoch spoloč­nej činnosti. Dosiahnutie s. s. je jednou z podmienok vytvorenia priaznivej psycho­logickej klímy v kolektíve. S. s. vo vyspe­lom TÝME má viacero rovín. Najnižšiu rovinu predstavuje psychofyziologický súlad medzi členmi ko­lektívu z hľadiska temperamentu, zhoda senzomotorických aktov. Ďalšiu úroveň predstavuje zhoda medzi funkčnými a rolovými očakávaniami, predstavami účastní­kov o tom, čo, ako, s kým a v akom poradí musia členovia skupiny robiť pri riešení spoločnej úlohy. Najvyššiu úroveň s. s. tvorí jednota hodnotových orientácií, adekvátne prijatie a rozdelenie zodpovednosti za úspechy a neúspechy.

SNAHA - primárna pohnútka, citové preží­vanie potreby, priťahovanie k objektu. Po­dľa miery uvedomenia sa s. ako dynamická tendencia prejavuje v podobe pudu alebo želania (-» vôľa).

SNY - subjektívne prežívané predstavy, predovšetkým zrakové, ktoré pravidelne vznikajú počas spánku, najmä vo fáze "rýchleho" spánku. Obsah a emočné zafar­benie s., stupeň "účasti" osobnosti na vlast­ných s. súvisia s intenzitou fyzických zmien v "rýchlom" spánku. Pre "rýchlu" fázu je charakteristická aktivácia mozgovej kôry, relatívne sa väčšmi prejavujúca v pravej hemisfére, z čoho vyplýva, že v s. prevláda priestorovo-obrazové myslenie (-» funkčná asymetria mozgu). Toto všetko úzko súvisí so zvláštnou zmenou vedomia v s.: odráža­nie objektívnej reality a poznávanie seba ako subjektu je narušené, človek si neuve­domuje, že sníva, preto nemá kritický vzťah k vnímanému, ani keď je nelogické. Súčasne je však zachované emočné a osobnostné sebahodnotenie (pocit viny, hanby atď.). Obsah s. v obraznej, symbolickej forme odráža hlavné motívy a ustanovky subjektu. Prežívanie a zapamätávanie s. závisí do veľkej miery od zvláštností osobnosti a emočného stavu pred spánkom. Jednou zo základných funkcií s. je emočná stabilizácia. S. predstavujú dôležitý článok v systéme psychologickej obrany (-> obrana psycholo­gická), dočasne oslabujú psychické napätie a pomáhajú obnoviť vyhľadávaciu aktivitu (-> aktivita vyhľadávacia). S touto skutoč­nosťou, ako aj s prevládaním obrazového myslenia súvisí kladný vplyv s. na procesy tvorivosti. Funkčná menejcennosť systému "rýchly spánok - sny" je jedným z podstat­ných faktorov pri vzniku neuróz a psychosomatických chorôb.

SOCIALIZÁCIA (z lat. socialis-spoločenský) - historicky podmienený proces i výsledok osvojenia a aktívnej reprodukcie sociálnej skúsenosti indivíduom, ktorý sa uskutočňuje v činnosti a styku. K s. môže dôjsť tak pri výchove, t. j. cieľavedomom utváraní osob­nosti, ako aj pod živelným vplyvom rozlič­ných, často protikladných faktorov spolo­čenského bytia. Výchova je hlavným a urču­júcim zdrojom s.

SOCIÁLNA KONTROLA - íormy a metódy pôso­benia, ktoré používa spoločnosť a sociálne skupiny na reguláciu správania svojich čle­nov. K metódam s. k. patrí odmeňovanie, ak správanie indivídua zodpovedá prijatým normám a štandardom, ako aj postihy, ak sa od nich odchyľuje. Subjektom s. k. môže byť štát, spoločenské inštitúcie a organizácie, sociálne skupiny, ku ktorým indivíduum patrí. S. k. sa uskutočňuje pomocou systému sankcií - prostriedkov pôsobenia na indiví­duum. Tieto prostriedky môžu byť pozitívne (odmeny, vyznamenania, uznanie, podpora atd.) i negatívne (rozličné formy trestov), oficiálne, formálne (ktoré sa opierajú o zá­kony, administratívne, právne akty) i neofi­ciálne, neformálne (vyplývajúce z verejnej mienky). Sociálna psychológia skúma pre­važne tie formy s. k., ktoré vznikajú v so­ciálnych skupinách. Každá skupina alebo kolektív si počas svojej existencie utvára celý rad metód pôsobenia na svojich členov, spôsobov presvedčovania a ovplyvňovania, odmeňovania a trestania, pohnútok a donu­covacích prostriedkov, ktoré využíva počas spoločnej činnosti. S. k. podliehajú v prvom rade tí jedinci, ktorých správanie sa podstat­ne líši od skupinových noriem, či už kladne, alebo záporne. Vďaka s. k. sa zjednodušujú a usporadúvajú medziosobnostné vzťahy, takže skupina môže úspešnejšie realizovať svoje funkcie (-» skupinové normy).

SOCIÁLNA ŽIADÚCNOSŤ (z lat. socialis - spolo­čensky) - faktor, ktorý skresľuje sebaposu-dzovanie (predovšetkým odpovede na otáz­ky osobnostných dotazníkov) najmä tým, že sa uprednostňujú tie vlastnosti, ktoré sa skúmaným osobám zdajú príťažlivejšie, so­ciálne prijateľnejšie a ktoré ich zobrazujú v priaznivom svetle. S vplyvom s. ž. treba počítať pri konštrukcii dotazníkov, testov a škál, v ktorých sa vyžaduje sebaposúdenie. Existuje viacero spôsobov znižujúcich vplyv s. ž. (napr. použitie alternatívnych, rovnako sociálne žiadúcich otázok). Okrem toho sú vypracované metodiky, ktoré oso­bitne merajú sklon odpovedať sociálne žiadúcim spôsobom.

SOCIÁLNOPSYCHOLOGICKÁ KLÍMA (z gréc. klí­ma, klimatos - podnebie) - kvalitatívna stránka medziosobnostných vzťahov. Preja­vuje sa ako súhrn psychologických podmie­nok, ktoré pomáhajú alebo znemožňujú uskutočňovať produktívnu spoločnú činnosť a všestranne rozvíjať osobnosť jedinca v skupine. Dôležitými znakmi priaznivej s, k. sú dôvera a vysoké nároky členov skupiny voči sebe navzájom; dobromyseľná a vecná kritika; možnosť voľne prejaviť vlastný názor pri posudzovaní otázok, ktoré sa týkajú celého týmu; nevyvíjanie ná­tlaku na podriadených zo strany vedúcich, rešpektovanie práva podriadených podieľať sa na skupinovom rozhodovaní; dostatočná informovanosť členov týmu o jeho úlo­hách a ich plnení; spokojnosť s príslušnosťou ku týmu; silná emočná angažovanosť a vzájomná pomoc v situáciách, ktoré u nie­ktorého z členov týmu vyvolávajú frus­tráciu; pocit zodpovednosti za situáciu v skupine u každého člena atď. Charakter s. k. teda úplne závisí od úrovne skupinové­ho rozvoja. Zistilo sa, že medzi úrovňou s. k. rozvinutého týmu a efektívnosťou spolupráce jeho členov existuje zjavná súvislosť. Optimálne riadenie činnosti a utvá­ranie vhodnej s. k. v každom, a teda i pra­covnom týme si vyžaduje špeciálne ve­domosti a schopnosti vedúcich pracovníkov, ako aj aplikovanie špeciálnych opatrení: odborného psychologického výberu, výcvi­ku a periodického preškoľovania vedúcich pracovníkov; rešpektovania faktorov psy­chologickej zhody pri zostavovaní primár­nych týmov; využívania sociálnopsy-chologických metód, ktoré pomáhajú utvá­rať sociálne návyky - efektívne vzájomné porozumenie a interakciu členov kolektívu (-» tréning sociálnopsychologický, -» hra modelová). S. k. závisí od štýlu vedenia. Pri optimalizácii s. k. sa vedúci musí opierať o najaktívnejších a najautoritatívnejších členov kolektívu. Ako sy­nonymá s. k. sa používajú označenia, psychologická klí­ma, psychologická atmosféra týmu.

SOCIÁLNOPSYCHOLOGICKÁ KOPETENCIA (z lat. competens - zodpovedajúci, schopný) - schopnosť indivídua efektívne interagovať s ostatnými ľuďmi v systéme medziosob­nostných vzťahov. Súčasťou s. k. je schop­nosť orientovať sa v sociálnych situáciách, správne odhadovať osobitosti a emočné sta­vy iných ľudí, voliť adekvátne spôsoby sprá­vania k nim a realizovať tieto schopnosti v interakcii s nimi. Osobitnú úlohu tu má schopnosť vžiť sa do situácie iného (refle­xia, empátia). S. k. sa u indivídua utvára pri osvojovaní si spôsobov styku a zapájaní sa do spoločnej činnosti.

SOCIOGENÉZA (v psychológii) (z lat. societas - spoločnosť, z gréc. genos - pôvod) - pôvod, rozvoj vyšších psychických funkcií, osobnosti, medziosobnostných vzťahov, ktoré sú podmienené osobitosťami socializá­cie v rozličných kultúrach a spoločensko- ekonomických formáciách. Zákonitosti s. sú predmetom jednak historickej psycholó­gie, ktorá skúma psychologické osobitosti vzniku poznania, vnímania sveta, štruktúry osobnosti, osvojovania si zvykov a rituálov v rozličných epochách atď., jednak etnickej psychológie. S. z hľadiska idealizmu skúmal W. Wundt, ktorý v rámci psychológie náro­dov používal metódu skúmania produktov ľudského myslenia, ktoré sa vyskytovali v rozličných historických epochách. Ani štúdium s. z hľadiska psychoanalýzy (S. Freud, C. Jung, E. Fromm) a franc. sociologickej školy (E; Durkheim, L. Lévy- -Bruhl a ď.) neodhalilo jej reálne mechaniz­my, pretože sa buď opisovali analogicky mechanizmom rozvoja psychiky indivídua, alebo redukovali na duchovný styk medzi ľuďmi.

SOCIOGRAM (z lat. societas - spoločnosť, z gréc. gramma - čiara, línia) - špeciálna schéma, ktorá zobrazuje medziosobnostné vzťahy v skupine na základe osobitnej so- ciometrickej metodiky. Existuje viacero va­riantov s. Jedným z nich je terčový s. v po­dobe niekoľkých sústredných kružníc (po­dľa počtu volieb, ktoré urobili členovia skupiny); vnútri týchto kružníc sú v súlade s počtom získaných volieb uvedené a šípka­mi, ukazujúcimi smer a charakter uskutoč­nených volieb, pospájané mená členov sku­piny. Ďalším variantom s. je skupinový s. Zobrazuje zoskupenie jednotlivcov, ktorí sa navzájom zvolili, a vzťahy medzi nimi. Vzdialenosť, v akej sa od seba tieto zosku­penia nachádzajú, zodpovedá charakteru volieb, ktoré jednotlivci uskutočnili. Tretím typom s. je individuálny s., kde sa zámerne vybraný člen skupiny zobrazuje v systéme všetkých jeho vzťahov zistených výskumom.

SOCIOMETRIA (z lat. societas - spoločnosť, z gréc. metreo - meriam) - jeden zo smerov sociálnej psychológie a v jeho rámci rozpracovaný súbor výskumných me­tód, ktorých základom sú rozličné varianty sociometrickej metodiky. S. ako teoretická koncepcia vznikla v súvislosti s názormi J. Morena, ktorý tvrdil, že všetky problémy spoločenských vzťahov možno riešiť pro­stredníctvom priestorového preskupenia ľu­dí a ich rozmiestnením tak, aby sa vedľa seba ocitli jedinci, ktorí sú si navzájom sympatickí. Moreno vyčlenil v tejto súvis­losti dve podštruktúry: makroštruktúru a mikroštruktúru. Makroštruktúra predsta­vuje priestorové rozmiestnenie ľudí v rozlič­ných procesoch spoločnej činnosti, zatiaľ čo mikroštruktúra charakterizuje emočné psy­chologické vzťahy medzi nimi. Moreno tvr­dil, že tieto vzťahy sú vraj podmienené vrodenou nevedomou silou - "tele", v dô­sledku ktorej sa ľudia navzájom priťahujú. Aby sa dosiahla "spoločenská harmónia", stačí podľa neho zladiť tieto štruktúry a umožniť, aby sa ľudia v nich rozmiestnili podľa vzájomných sympatií. Túto teoretickú koncepciu sa Moreno pokúsil rozšíriť na spoločenské procesy a realizovať svoju uto­pickú myšlienku "sociometrickej revolú­cie".

SOMNAMBULISMUS (chodenie v spánku) (z lat. somnus- spánok, ambulare - prechá­dzať sa) - forma zložitého nevedomého správania, ktoré je zdanlivo cieľavedomé a nastáva pri prechode zo spánku do stavu podobného hypnóze. Synonymom s. v bež­nej reči je námesačnosť; tento názov pochá­dza z predvedeckých predstáv o vplyve Mesiaca na človeka počas spánku. Spravidla sa epizódy s. začínajú 1-1,5 hodiny po zaspatí počas "pomalého" spánku. S. sa prejavuje takto: Subjekt vstáva z postele a robí viacero stereotypných a koordinova­ných pohybov s otvorenými očami, jeho konanie môže mať aj antisociálny charakter. Zrenice sú zúžené, pohľad je strnulý, elek- troencefalogram registruje pokojné bde­nie - alfa rytmus, ktorý sa však vplyvom vonkajších podnetov nemení a udržuje sa pri otvorených očiach, čo odlišuje tento stav od bežného polospánku. S. neprechádza spontánne do bdenia, epizóda sa obyčajne končí návratom k normálnemu fyziologic­kému spánku. Pri rannom prebudení si sub­jekt nepamätá nočné udalosti.

SPÁNOK - periodický funkčný stav člove­ka á vyšších živočíchov so špecifickými prejavmi správania vo vegetatívnej a moto­rickej sfére, pri ktorých chýba cieľavedomá činnosť, znižuje sa pohyblivosť a citlivosť na vonkajšie senzorické vplyvy. Pri ľudskom s. sa potláča vedomá psychická aktivita. V s. sa striedajú dve hlavné fázy: "pomalý" a "rýchly" (alebo "paradoxný") s., ktoré majú opačné fyziologické charakteristiky. Obe fázy majú zložitú viacúrovňovú organi­záciu, ktorá v mozgu vyvoláva aktívne procesy špecifické pre každú z nich. Vo fáze "pomalého" s. sa pozorujú tonické (stále) zmeny vegetatívnych a motorických ukazo­vateľov: znižuje sa tonus svalstva, spomaľu­je sa dýchanie a rytmus srdca. Počas "rých­leho" s. elektroencefalogram zaznamenáva rýchle vlny s malou amplitúdou, ktoré sa podobajú začiatočnému štádiu s., alebo do­konca bdeniu. Ďalej sa pozorujú fyzikálne zmeny v podobe rýchlych očných pohybov (REM), tikov tváre a končatín, nepravidel­ného rytmu dýchania, porúch srdcovej čin­nosti, stúpania krvného tlaku. Po zobudení z "pomalého" s. si človek sny nepamätá. Vo fáze "pomalého" s. sa môže vyskytnúť cho­denie v spánku (somnambulizmus), hovore­nie zo sna, nočné desy u detí, na ktoré po prebudení zabúdajú. Po "rýchlom" s. člo­vek v 75-90 % prípadov udáva sny s prvka­mi nereálnosti, fantázie. Fázy "pomalého" a "rýchleho" s. sa striedajú v cykloch s trva­ním 60-90 minút, ktoré sa pri normálnom nočnom s. opakujú 4-5-krát. U normálneho človeka trvá "rýchly" s. približne 20 % celého cyklu. Nad ránom sa fáza "rýchleho" s. predlžujé, kým fáza "pomalého" s. sa skracuje. Pri celkovom nedostatku s. nastá­va najprv "pomalý" s., potom "rýchly" s.

SPOĹAHLIVOSŤ TESTU - jedno z kritérií kvali­ty testu (testovanie), ktoré sa vzťahuje na presnosť psychologického merania. Čím je s. t. vyššia, tým menej nedostatkov má test z hľadiska merania. S. t. sa niekedy chápe ako stálosť výsledkov pri opakovanom tes­tovaní (reliabilita). Inokedy sa s. t. chápe ako miera ekvivalentnosti dvoch paralel­ných testov, ktoré sú rovnaké z hľadiska formy a cieľa. S. t. možno určovať aj v rámci jeho vnútornej štruktúry. Test sa najprv rozčlení na časti, a potom sa porovnávajú ich výsledky. S. t. sa určuje aj metódami analýzy rozptylu a faktorovej analýzy.

SPOLUPREŽÍVANIE - prispôsobenie emočné- ho stavu subjektu stavu inej osobnosti (ale­bo sociálnej skupiny). V individuálnom ve­domí subjektu sa pritom odráža vzťah iného človeka (alebo sociálnej skupiny) k prebie­hajúcim udalostiam. Rozlišujú sa dve skupi­ny s.: 1. s., ktoré vzniká v dôsledku nevedo­mej mimovoľnej emočnej nákazy pri bez­prostrednom, spravidla náhodnom kontakte s ľudmi prežívajúcimi určité emócie (napr. náhle sa šíriaci strach alebo radosť v skupi­ne). Takéto s. sa niekedy označuje ako bezprostredná odpoveďová emócia (-» em- pátia); 2. s., ktoré predstavuje v individuál­nom vedomí subjektu príslušnú úroveň medziosobnostných vzťahov, sprostredko­vaných spoločnou činnosťou, spoločnými cieľmi, normami (-» skupinové normy) a hodnotami sociálnej skupiny (napr. radosť z úspechu a prežívanie neúspechu vo vzťahu k inému členovi týmu). Jeho základom je emočná identifikácia, pri ktorej indiví­duum akoby samo seba stavalo na miesto druhého v spoločnej činnosti (-» identifiká­cia týmová). Zvlášť výrazne sa s. prejavuje v humánnom vzťahu osobnosti k iným ľuďom (-» humánnosť).

SPOZNANIE (identifikácia) - proces zarade­nia určitého objektu do jednej z niekoľkých vopred vytvorených tried alebo kategórií. Najdôležitejším momentom týchto proce­sov je výsledok porovnania percepčného (-» vnímanie) opisu objektu so vzormi, kto­ré sú uchované v pamäti a zodpovedajú relevantným triedam alebo kategóriám. Na výskum s. sa často používajú chronometric­ké metódy (-> reakčný čas).

SPOZNÁVACIE ZNAKY - súhrn vlastností ob­jektu, na základe ktorých je tento objekt spoznávaný (-> spoznanie) a zaraďovaný do určitej triedy. Človek môže vyčleňovať a zohľadňovať s. z. vedome i nevedome. Počas ontogenetického (-> ontogenéza) a funkčného vývinu percepčných procesov (-> vnímanie) sa stále vyčleňujú nové s. z., čo zabezpečuje celostné spoznanie zložitých objektov, ktoré sa pôvodne neprejavovali ako psychologické celky.

SPRÁVANIE - interakcia živých bytostí s okolitým prostredím, sprostredkovaná ich vonkajšou (pohybovou) a vnútornou (psy­chickou) aktivitou.

SPRÁVANIE AGRESÍVNE - špecifická forma činnosti človeka, vyznačujúca sa demon­štrovaním vlastnej prevahy alebo použitím sily vo vzťahu k druhému človeku alebo skupine osôb, ktorým sa subjekt snaží uško­diť. S. a. môže mať rôznu intenzitu i formy výrazu - od prejavov nepriateľstva a zauja­tosti po slovné urážky ("verbálna agresia") a použitie hrubej fyzickej sily ("fyzická agresia"). V sociálnopsychologickom aspek­te má význam súčet s. a. jednotlivých osôb, prechod od medziosobnostnej agresie k medziskupinovej v rámci tzv. masových javov.

SPRÁVANIE SITUAČNÉ - zameranie subjektu prevažne na situačné významné objekty vnímaného prostredia na rozdiel od orientá­cie na prijatý cieľ činnosti; súbor impulzív­nych odpovedí na stimuly okolitého prostre­dia. S. s. sa vyskytuje v ranom veku dieťaťa, ako aj pri niektorých poruchách psychickej regulácie činnosti dospelého človeka.

STATUS (v sociálnej psychológii) (z lat. status - stav, postavenie) - postavenie sub­jektu v systéme medziosobnostných vzťa­hov, ktoré určuje jeho práva, povinnosti a privilégiá. Ten istý jedinec môže mať v rozličných skupinách rozličný s. Rozdiely v s., ktorý má jedinec v skupinách, navzá­jom sa odlišujúcich z hľadiska úrovne skupi­nového rozvoja, obsahu činnosti a styku, sa často stávajú príčinami frustrácie, konfliktu atď. S. sa experimentálne odhaľuje pomo­cou metódy merania referencií. Dôležitými vlastnosťami s. sú prestíž a autorita ako oso­bitná miera uznania zásluh jedinca okolím.

STEREOTYP SCIÁLNY (z gréc. stereos - tvr­dý, typos - stopa, z lat. socialis - spoločen­ský) - zjednodušená, schematizovaná, často skreslená predstava o určitom sociálnom objekte (skupine, človeku, ktorý patrí k ur­čitému sociálnemu zoskupeniu, atd.), ktorá je charakteristická pre bežné poznanie. S. s. zachytáva niektoré, často nepodstatné vlastnosti objektu, ktoré sú napriek tomu relatívne stále (-» stereotypizácia). Pojem s. s. zaviedol W. Lippmann. Od iných dru­hov poznania sa odlišuje tým, že informácie, na ktorých sa zakladá, sa nekonfrontujú s príslušným objektom, ale s inými poznat­kami, ktoré môžu byť nesprávne. S. s. a jeho šírenie podmieňujú niektoré javy, ktoré vznikajú vo sfére medziosobnostného styku a sociálnej percepcie (-» percepcia sociálna), ako napr. postoje, haloefekt, efekt primárnosti a efekt novosti. Formovanie s. s. je jednou z rozšírených metód pro­pagandy, využívanou pri manipulácii s ve­domím más, najme v masovej komunikácii.

STEREOTYP VNÍMANIA -» stereotyp sociálny

STIMUL (z lat. stimulus - palica s hrotom, ktorou sa poháňali zvieratá, bodec) - vplyv, ktorý podmieňuje dynamiku psychických stavov indivídua (označovanú ako reakcia) a má k nej taký istý vzťah ako príčina k následku. Vo fyziológii a psychofyziológii je pojem s. totožný s pojmom "podnet".

STRACH - emócia, ktorá vzniká v situáciách ohrozenia biologickej alebo sociálnej existen­cie indivídua a ktorá je zameraná na zdroj skutočného alebo zdanlivého nebezpečen­stva. Na rozdiel od bolesti a iných druhov utrpenia, ktoré sú vyvolávané reálnym pô­sobením faktorov ohrozujúcich existen­ciu, s. vzniká pri ich anticipácii. V závislosti od charakteru ohrozenia intenzita a špecifi­kum prežívania s. pomerne široko kolíšu (obava, tieseň, úľak, hrôza). Ak je zdroj nebezpečenstva neurčitý alebo neuvedome­ný, vzniká stav, ktorý sa nazýva úzkosť. S. upozorňuje subjekt na nadchádzajúce ne­bezpečenstvo, sústreďuje jeho pozornosť na zdroj nebezpečenstva a nabáda hľadať spô­soby, ako sa mu vyhnúť. Ak s. dosahuje intenzitu afektu (panický strach, hrôza), môže navodzovať stereotypy správania (útek, ustrnutie, obranná agresia). V sociál­nom vývine človeka s. vystupuje ako jeden z výchovných (-> výchova) prostriedkov: napr. strach pred odsúdením sa využíva ako faktor regulujúci správanie. Keďže v spoloč­nosti indivíduum využíva ochranu právnych iných spoločenských inštitúcií, zvýšená tendencia človeka pociťovať s. stráca adap­tačnú funkciu a obyčajne sa hodnotí nega­tívne. Reakcie s. sú pomerne stále a pretrvá­vajú aj napriek tomu, že si jedinec uvedo­muje ich nezmyselnosť. Preto výchova k odolnosti voči s. sa nezameriava na jeho odstránenie, ale na to, aby sa pri jeho prežívaní rozvinula schopnosť sebaovláda­nia. Neadekvátny s. možno pozorovať pri rozličných psychických ochoreniach (-> fó­bie).

STRES (z angl. sŕress - tlak, záťaž) - termín na"ôznačenie širokého okruhu stavov, ktoré u človeka vznikajú ako odpoveď na rôzne extrémne vplyvy (stresory). Pojem s. sa pôvodne používal vo fyziológii na označe­nie nešpecifickej reakcie organizmu ("gene­ralizovaného adaptačného syndrómu") na akékoľvek nepriaznivé pôsobenie (H. Selye). Neskôr sa začal používať na opis sta­vov indivídua v extrémnych podmienkach na fyziologickej a psychologickej úrovni a na úrovni správania. Podľa druhu a cha­rakteru vplyvu stresora sa rozlišujú rôzne druhy s. V najvšeobecnejšej klasifikácii ide o fyziologický s. a psychologický s. Psycho­logický s. sa ďalej delí na informačný .1 emočný. Informačný s. vzniká pri infor­mačnom preťažení, keď človek nezvládne úlohu, keď sa nedokáže správne rozhodnúť v požadovanom čase, pričom nesie za roz­hodnutie veľkú zodpovednosJ. Emočný s. sa vyskytuje v situáciách ohrozenia, nebezpe­čenstva, traumy atď. Rôzne formy emočné­ho s. (impulzívna, útlmová, generalizovaná) navodzujú zmeny v priebehu psychických procesov, emočné zlyhanie v motivačnej štruktúre činnosti, poruchy pohybových a rečových prejavov. S. môže mať tak kladný, mobilizujúci, ako aj záporný vplyv na činnosť (distres), ba môže ju aj úplne dezorganizovať. Preto pri optimalizácii akýchkoľvek činností treba uskutočňovať opatrenia na predchádzanie s.

STRESOR - faktor, ktorý vyvoláva stres. Rozlišujú sa: 1. fyziologické s. - nadmerná fyzická záťaž, vysoká i nízka teplota, boles­tivé stimuly, sťažené dýchanie atď.; 2. psy­chologické s. - faktory, ktoré účinkujú svo­jím signálnym významom: ohrozenie, ne­bezpečenstvo, trauma, informačné preťáženie a i.

STYK - zložitý, mnohoúrovňový proces utvárania a rozvíjania kontaktov medzi ľuď­mi, ktorý vyvolávajú potreby spoločnej čin­nosti a ktorý zahŕňa výmenu informácií, vypracovanie jednotnej stratégie interakcie, vnímanie a porozumenie iného človeka. Podľa toho sa v s. rozlišujú tri stránky: komunikačná, interakčná a percepčná. Pro­striedkami komunikačného procesu sú roz­ličné znakové systémy, predovšetkým reč, ako aj opticko-kinetický systém znakov (gestá, mimika, pantomimika), paralingvis- tické i extralingvistické systémy (intonácia, neverbálne prvky reči, napr. pauzy), časová a priestorová organizácia komunikácie a na­pokon "reč pohľadov". Dôležitou charakte­ristikou komunikačného procesu je úsilie účastníkov vplývať na seba navzájom, na správanie druhého, byť individuálne zastú­pený v živote iných ľudí (personalizácia). Nevyhnutnou podmienkou toho je nielen používať ten istý jazyk, ale aj rovnako chápať situácie, v ktorých sa s. uskutočňuje. Interakčná stránka s. sa vzťahuje na utvore­nie všeobecnej stratégie interakcie. Existuje viacero typov interakcie medzi ľuďmi; pre­dovšetkým je to kooperácia a konkurencia. Aj keď sa v tejto oblasti dosiahli určité výsledky (napr. určovanie a prognóza stratégie správania partnera po­mocou matematickej teórie hier), formálna povaha opisu skúmaných stratégií i skutoč­nosť, že sa analyzuje interakcia iba dvoch ľudí, bránia využívať získané údaje pri ana­lýze rozličných druhov interakcie v reálnom živote. Percepčná stránka s. zahŕňa proces formovania obrazu iného človeka, čo sa dosahuje "dešifrovaním" psy­chologických vlastností a osobitostí správa­nia človeka, ktoré sa skrývajú za jeho von­kajšími prejavmi. Základnými mechanizma­mi poznania iného človeka sú identifikácia (porovnávanie) a reflexia (uvedomenie si toho, ako subjekt poznania vnímajú iní ľudia). V procese medziosobnostného vní­mania a poznania vznikajú viaceré "efek­ty": efekt primárnosti, novosti, haloefekt. Významnú úlohu majú aj javy stereotypizácie a kauzálnej atribúcie (-» atribúcia kau­zálna). Poznanie týchto mechanizmov umožňuje odhaliť psychologický obsah pro­cesu vzájomného porozumenia, ktoré sa dosahuje v priebehu s. Súvislosť s. a určitého charakteru vzťahov medzi ľuďmi sa preja­vuje aj pri emočnej regulácii percepčného procesu, predovšetkým pri atraktívnosti, príťažlivosti. Skúmanie uvedených troch stránok s. v jednote je dôležitou podmien­kou optimalizácie spoločnej činnosti ľudí a ich vzťahov. Jednou z úloh sociálnej psychológie je vypracovať metódy korekcie a optimalizácie s., rozvoja schopností a ná­vykov s., nevyhnutné najmä pre tých, ktorí do veľkej miery využívajú s. vo svojej pro­fesii (vedúci, pedagógovia, lekári a ď.). Me­dzi rozličnými metódami zdokonaľovania s. patrí významné miesto sociálnopsychologic- kému tréningu (-»tréning sociálnopsychologický), t. j. zvládnutiu rozličných foriem s. pomocou špeciálnych úloh (programov).

STYK FATICKÝ (z lat. fatuus - hlúpy) - bez­obsažný styk, ktorý využíva komunikačné prostriedky len na udržiavanie samého pro­cesu styku.

SUBJEKTÍVNY SÉMANTICKÝ PRIESTOR (z lat. subjectum - podliehajúce, podriadené, z gréc. semantikos - označujúci) - model kategoriálnej (-» kategorizácia) štruktúry individuálneho vedomia, na základe ktorej sa klasifikujú určité objekty, pojmy atď. prostredníctvom analýzy ich významov. Rozmiestnenie určitých významov (poj­mov) v sémantickom priestore umožňuje ich analýzu, posúdenie ich zhody a rozdielov. Matematicky možno s. s. p. vyjadriť pomo­cou súradnicových osí, bodov a vzdialenos­ťou medzi nimi. S. s. p. ako metóda vý­skumu i modelovania kategoriálnych štruk­túr sa uplatnila v oblasti psychológie pamäti (sémantické modely dlhodobej pamäti), psy­chológie myslenia a teórie rozhodovania. Využíva sa aj v diferenciálnej psychológii, pri výskume kognitívnych (poznávacích) aspektov vedomia a sebauvedomenia osob­nosti.

SUBLIMÁCIA (z lat. sublimare - vyvyšo­vať) - v psychoanalýze S. Freuda jeden z mechanizmov psychologickej obrany (-» obrana psychologická), odstraňujúci na­pätie pri konflikte transformovaním pu­dových foriem psychiky na také formy, ktoré sú pre indivíduum i spoločnosť prija­teľnejšie. Zvláštnym prípadom s. je podlá Freuda prenos energie libida na proces tvo­rivosti, ako aj žarty, slovné hry a iné činnos­ti, ktoré okamžite uvoľňujú napätie spolo­čensky prípustnou formou. Okrem psychoanalytického výkladu sa termín s. používa na označenie prechodu aktivity subjektu na vyššiu úroveň.

SUBSENZORICKÉ VNÍMANIE (z lat. sub - pod, sensus - cit, pocit) - forma bezprostredného psychického odrazu skutočnosti, vyvolaná takými podnetmi, ktorých vplyv si subjekt nemôže uvedomovať; jeden z prejavov ne­vedomia. Pri určovaní pocitových prahov sa zistilo, že na správanie pôsobia nevedomé podnety. Procesy predpozornosti, ktoré sú spojené so spracovaním in­ formácií mimo sféry vedome kontrolovanej činnosti, zabezpečujú adaptačnú reakciu na niektoré, ešte nerozpoznané zmeny situácií. Subsenzorickou oblasťou sa nazýva zóna podnetov (nepočuteľných zvukov, nevidi­teľných svetelných signálov atď.), ktoré vy­volávajú mimovoľnú, objektívne registrova- teľnú reakciu a ktoré si možno uvedomiť, ak nadobudnú signálny význam. Výskum pro­cesov predpozornosti a subsenzorických podnetov umožňuje objasniť rezervy ľud­ských zmyslových orgánov.

SÚČINNOSŤ ANALYZÁTOROV - jeden z preja­vov jednoty senzorickej sféry. Najdôkladnejšie sú preskúmané zmeny funkčného sta­vu jedného analyzátora ako dôsledok stimu­lácie iného. spoločná činnosť analyzáto­rov, dávajúcich subjektu informácie o tých stránkach okolitého prostredia, o ktorých ani jeden z týchto analyzátorov nedokáže poskytnúť informáciu sám (napr. binokulár­ny odhad vzdialenosti objektu ako výsledok súčinnosti zrakového a proprioceptívneho analyzátora). V patológii sa môže s. a. narú­šať, čo je odrazom dezintegrácie činnosti centrálneho nervového systému a senzoric­kých systémov. Odhalené zákonitosti po­rúch s. a. sa využívajú pri diagnostike rozlič­ných ochorení. Osobitné formy s. a. nachá­dzajú svoje uplatnenie v umení (-» synestézia).

SÚDNA PSYCHOLÓGIA - oblasť právnickej psychológie, ktorá skúma otázky späté so súdnictvom: psychické vlastnosti sudcov, vyšetrovateľov, advokátov a iných pracov­níkov v súdnictve, psychologické aspekty ich odbornej činnosti, metódy výberu a od­bornej prípravy; psychologické aspekty ob­žalovaných, svedkov, postihnutých, psycho­logické aspekty svedeckých výpovedí, psy­chologické základy vyšetrovacej a súdnej činnosti (vypočúvania, očitého svedectva a pod.), pátrania; metodológiu a metodiku súdnej psychologickej expertízy.

SÚDNA PSYCHOLOGICKÁ EXPERTÍZA (z lat. ex- pertus - skúsený) - jedna z hlavných foriem praktického uplatnenia špeciálnych psycho­logických poznatkov v súdnom procese. Uskutočňuje sa na základe požiadavky vy­šetrovateľa alebo súdu v súlade s normami súdneho procesuálneho kódexu. Je zamera­ná na psychodiagnostiku obžalovaných, svedkov a obetí. Všeobecným predmetom s. p. e. sú osobitosti psychickej činnosti, kto­rých vyšetrenie je dôležité na zistenie prav­dy v súdnictve. Čiastkovým predmetom s. p. e. môže byť diagnostikovanie afektu u obžalovaných v momente spáchania trest­ného činu, schopnosti svedkov a postihnu­tých (predovšetkým detí) správne vnímať situáciu, ktorá je dôležitá z hľadiska zisťova­ných skutočností, a správne o nej vypovedať atď.

SÚDRŽNOSŤ SKUPINOVÁ - charakteristika označujúca silu, jednotu a stálosť medzi­osobnostných interakcií a vzájomných vzťa­hov v skupine. Výskumy s. s. sa v západnej sociálnej psychológii začali realizovať v rámci skupinovej dynamiky. Skúmanie s. s. sa opieralo o chápanie skupiny ako psychologického zoskupenia, založeného na systéme emočných medziosobnostných vzťahov (L. Festinger). Za súdržnú sa pova­žovala taká skupina, ku ktorej boli jej účast­níci "silne priťahovaní". S. s. sa interpreto­vala aj ako príťažlivosť a užitočnosť skupiny pre jedinca (D. Cartwright, A. Zander). Zároveň sa vyčlenili dva prístupy k jej hodnoteniu: pomocou merania vzájomnej emočnej príťažlivosti členov skupiny (s. s. je tým väčšia, čím viac jedincov skupiny sa páči jeden druhémú) a pomocou emočného hodnotenia skupiny účastníkmi (s. s. je tým väčšia, čím väčšia je spokojnosť so skupi­nou). Niekedy sa pri hodnotení s. s. brali do úvahy ukazovatele skupinového súhlasu. V sociometrii sa navrhol špeciálny index s. s. - pomer počtu vzájomných volieb čle­nov skupiny k maximálne možnému počtu volieb.

SUGESCIA (z lat. suggestio - našepkávanie, prehováranie) - proces ovplyvňovania psy­chickej sféry človeka, spätý so znížením uvedomenia a kritickosti pri vnímaní a reali­zácii sugerovaného obsahu, s nedostatoč­ným cieľavedomým aktívnym porozume­ním tomuto obsahu, s nedostatočnou logic­kou analýzou a hodnotením na základe minulej skúsenosti a daného stavu subjektu. S. je prvkom bežného ľudského styku, no môže vystupovať aj ako osobitne organizo­vaný druh komunikácie, ktorý predpokladá nekritické vnímanie informácií a je v proti­klade k presvedčeniu. S. má dve podoby: heterosugesciu (vplyv iných) a autosugesciu. Objektom heterosugescie (sugerendom) môže byť tak jednotlivec, ako aj skupina, sociálna vrstva atď. (fenomén masovej s.); subjektom s. (sugestorom) môže byť indivíduum, sku­pina, masovokomunikačné prostriedky. S., ktorú produkuje skupina, je jedným z fakto­rov konformity. Pri autosugescii je objek­tom i subjektom sugescie jedna osoba. S. sa dosahuje verbálnymi (slová, intonácia) a ne­verbálnymi (mimika, gestá, činnosť iného človeka, situácia) prostriedkami. Mechaniz­mus s. sa využíva s cieľom ovplyvňovať druhých. Podľa me­tód realizácie možno rozlíšiť priamu (impe­ratívnu) a nepriamu, ako aj zámernú a nezámernú s. Priama zámerná s. spočíva vo využití špeciálnych "slovných formúl", kto­rými sa pôsobí na psychiku človeka a ktoré sa stávajú aktívnymi prvkami jeho vedomia a správania. Obsah nepriamej s. je začlene­ný do oznamovanej informácie v skrytej, maskovanej forme a osvojuje sa neuvedomene, nepozorovane, mimovoľne. Nepria­ma s. môže byť zámerná i nezámerná. Podľa stavu sugerenda sa rozlišuje s. v bdelom stave (-» bdenie), s. v hypnóze, s. pri priro­dzenom spánku, posthypnotická s. (realizo­vaná po skončení hypnózy). Efektívnosť s. je určovaná: 1. vlastnosťami sugestora (sociálny status, osobné čaro, vôľové, inte­lektuálne, charakterové prednosti); 2. vlast­nosťami sugerenda (stupeň sugestibility); ich vzájomnými vzťahmi (dôvera, autorita, závislosť); 4. spôsobom konštruovania sprá­vy (úroveň argumentov, charakter spájania logických a emočných prvkov, upevnenie inými vplyvmi). Na s. je čiastočne založený vplyv niektorých masovokomunikačných prostriedkov, reklamy, módy, zvykov, for­movanie viery. S. sa do značnej miery využíva v medicíne pri korekcii psychické­ho a somatického stavu pacienta (psychote­rapia); v pedagogike sa robia pokusy využiť s. pri vyučovaní - tzv. sugestopédia; v experimentálnej psychológii s. slúži ako metóda zámerných zmien emoč­ného stavu, motivácie.

SUGESTIBILITA - stupeň citlivosti na suges­ciu, ktorý sa vymedzuje ako subjektívna pohotovosť podľahnúť a podriadiť sa suges­tívnemu vplyvu. S. je charakteristika indiví­dua, ktorá závisí od situačných a osobnost­ných faktorov. Medzi vlastnosti osobnosti, ktoré zvyšujú s., patria: nízka sebadôvera a sebahodnotenie, pocit vlastnej menejcen­nosti (-» komplex), poslušnosť, nesmelosť, hanblivosť, plachosť, dôverčivosť, úzkosť, extravertovanosť (-» extraverzia - introverzia), zvýšená emocionalita a prežívanie, nedostatočné logické myslenie, pomalé tem­po psychickej činnosti. Medzi situačné fak­tory, ktoré zvyšujú individuálnu s., patria: psychofyzický stav subjektu (v pokoji a re­laxácii, ako aj pri silnom emočnom vzrušení, únave, strese s. vzrastá; maximálnu s. mož­no pozorovať v hypnóze), nízka úroveň informovanosti, kompetencie pri riešení da­ného problému alebo vykonávaní činnosti, jej malý význam pre osobnosť; nedostatok času pri rozhodovaní. Vplyvom "skupino­vého tlaku" (-> konformita) s. závisí od úrovne skupinového rozvoja. Experimentál­ne je dokázané, že ľudia označení podľa testov s. ako sugestibilní sú v kolektíve v dôsledku sprostredkovanosti medziosob­nostných vzťahov cieľmi a hodnotami spo­ločnej činnosti schopní realizovať kolektivis­tické sebaurčenie čiže odolávať s. Súčasná psychológia považuje s. za nejednotný stav, kedže sa objavuje v rozličných sférach osobnosti podľa toho, ku ktorému obsahu a druhu činnosti patrí. Každý človek sa môže v určitých situáciách stať sugestibil- ným. Pomocou faktorovej analýzy boli od­halené dva typy s. Prvotná s. je základom citlivosti na autosugesciu, hypnózu. Druhot­ná s. je spätá so vzťahmi podriadenosti, ich motiváciou a nízkym sebahodnotením sub­jektu. S. je normálna vlastnosť ľudskej psy­chiky; nadmerná s. však môže dezorganizo- vať správanie a hodnotí sa ako záporná vlastnosť. Opakom s. je kritickosť.

SVALOVÉ POCIŤOVANIE - komplex pocitov, ktoré vznikajú pri činnosti svalového systé­mu organizmu. Pojem s. p. zaviedol I. M. Sečenov, ktorý ho nechápal ako odraz stavu samého svalového systému (-> receptor), ale ako zvláštnu formu poznania časo-priestorových vzťahov okolitého prostredia. Slabé, nejasné uvedomovanie si signálov s. p., ako tvrdí Sečenov, umožnilo Kantovi považovať priestor a čas za apriórne formy zmyslového nazerania. Súčasne sa pomocou s. p. (za predpokladu aktívnej činnosti orga­nizmu) človek učí porovnávať objekty, uskutočňovať najjednoduchšie operácie ana­lýzy a syntézy, t. j. absolvuje "základnú školu predmetného myslenia".

SVEDOMIE - schopnosť osobnosti realizo­vať niravňu sebakontrolu, samostatne si sta­novovať mravné povinnosti, vyžadovať od seba ich splnenie a kontrolovať svoje kona­nie. S. je jedným z prejavov mravného sebauvedomenia osobnosti. Prejavuje sa tak vo forme racionálneho uvedomenia si mrav­ného významu konania, ako aj vo forme emočného prežívania (napr. "výčitky s.").

SVETONÁZOR - systém názorov na objektív­ny svet a postavenie človeka v ňom, na vzťah človeka ku skutočnosti, ktorá ho ob­klopuje, a k sebe samému; týmito názormi ovplyvnené základné životné postoje ľudí, ich presvedčenia, ideály, princípy poznania a činnosti, hodnotové orientácie. Reálnym subjektom s. je sociálna skupina a osobnosť. S. je jadrom spoločenského a individuálne­ho vedomia; je hlavným ukazovateľom zre­losti osobnosti. S. je spôsob uvedomenia si skutočnosti, obsahu­je životné zásady, ktoré podmieňujú cha­rakter činnosti ľudí. Významnou zložkou s. sú ideály ako hlavné životné ciele. Obsah vedomia sa mení na s. vtedy, keď sa stáva presvedčením. S. má veľký praktický život­ný význam. Ovplyvňuje normy správania, vzťahy človeka k práci, k iným ľuďom, charakter jeho životných snáh, jeho spôsob života, vkus, záujmy. S. sa utvára tak v dô­sledku zovšeobecnenia prírodovedných, spoločensko-historických, technických a fi­lozofických poznatkov, ako aj pod vplyvom bezprostredných životných podmienok, prenáša sa z pokolenia na pokolenie ľud­skou skúsenosťou v podobe zdravého rozumu, živelných, nesystemizovaných, tra­dičných predstáv o svete.

SYMPATIA (z gréc. sympatheia - náklon­nosť, priazeň) - stabilný pozitívny emočný vzťah človeka k iným ľuďom, skupinám alebo sociálnym javom, ktorý sa prejavuje ako prívetivosť, dobrosrdečnosť, nadšenie, túžba po styku, upútaní pozornosti, získaní pomoci atď. S. vzniká obyčajne na základe spoločných názorov, hodnôt, záujmov, mravných ideálov. Môže byť aj dôsledkom výberovej kladnej reakcie na príťažlivý zo­vňajšok, správanie, charakterové črty iného človeka (-» atraktívnosť). S. majú určitú dynamiku, môžu dosahovať istý stupeň na­pätia, prechádzať do vášnivej túžby či stálej závislosti, končí sa citovým ochladnutím, rozčarovaním, prejsť do antipatie a nepria­teľstva. V medziosobnostných vzťahoch je s. jedným z faktorov integrácie ľudí a udr­žiavania psychickej pohody.

SYNDRÓM (z gréc. syndróme - nahromade­nie, zhluk) - určitý súbor príznakov (symp­tómov) nejakého javu, ktoré spája spoločný mechanizmus vzniku. V patopsychológii sa používa termín s. na označenie určitého súboru chorobných príznakov. V posled­nom období sa s. často interpretuje v súvis­losti s prejavmi vlastností nervového systé­mu, súbormi určitých príznakov, ktoré poukazujú na osobité charakterové črty (-> akcentuácia charakteru) atď.

SYNESTÉZIA (z gréc. synaisthesis - spoloč­ný, súčasný pocit) - jav, ktorý spočíva v tom, že akýkoľvek podnet pôsobiaci na zodpovedajúci zmyslový orgán vyvoláva mimo vôle subjektu nielen pocit, ktorý je špecifický pre daný zmyslový orgán, ale zároveň aj dodatočný pocit alebo predstavu, ktorá je charakteristická pre iný zmyslový orgán. Najrozšírenejším prejavom s. je tzv. farebný sluch, pri ktorom zvuk vyvoláva popri sluchovom pocite aj farebný pocit. U mnohých ľudí vyvoláva žltooranžová farba pocit tep­la, kým modrozelená pocit chladu. Podsta­tou s. je zrejme znásobená súčinnosť analy­zátorov. Osobité formy s. (napr. vizualizácia počutého) sa vyskytujú v patológii.

SYNKRETIZMUS (v psychológii) (z gréc. syn- kretismos - spojenie, združenie) - nediferencovanosť psychických funkcií v raných štádiách vývinu dieťaťa. S. sa prejavuje v tendencii detského myslenia spájať rôzno­rodé javy bez dostatočného zdôvodnenia. Viacero bádateľov (E. Claparéde a ď.) po­ukázali na s. detského vnímania, ktorý sa prejavuje v tom, že zmyslový obraz objektu je nediferencovaný, že sa v ňom nevyčlenia a nespájajú vnútorné vzťahy a prvky ob­jektu. Švajč. psychológ J. Piaget zaradil s. medzi základné charakteristiky detského myslenia a neschopnosť dieťaťa logicky uva­žovať vysvetľoval tendenciou zamieňať syn­tézu za združovanie vedľa seba stojacich prvkov. Dieťa považuje vzťah medzi dojma­mi za vzťah medzi vecami, nevedome a nezámerne (často pri hre alebo manipulovaní so slovami) prenáša význam slova na celý rad iba navonok spätých javov alebo objek­tov. Veľký význam pre vývin detského myslenia. V procese ďalšej praxe si dieťa postupne vyberá tie synkretické vzťahy, ktoré zodpo­vedajú skutočnosti, a tým si vytvára skutoč­ný význam slova.

SYNTÉZA (z gréc. synthesis - spojenie, zhrnutie, zostavenie) - proces praktickej alebo myšlienkovej rekonštrukcie celku z častí alebo spájanie rozličných prvkov, stránok objektu do jedného celku. Tento proces ako súčasť interakcie organizmu s prostredím je nevyhnutnou etapou pozna­nia. S. úzko súvisí s analýzou, navzájom sa dopĺňajú. S. ako osobitná myšlienková ope­rácia sa podobne ako analýza utvára v pro­cese materiálne pretvárajúcej činnosti.

ŠPECIALIZÁCIA PODMIENENÉHO REFLEXU (z lat. specialis - zvláštny, reflexus - odraze­ný) - proces spočívajúci v tom, že po prvotnej generalizácii sa podmienená reak­cia opakovaním časovo prispôsobuje pres­ne určenému signálu a uskutočňuje sa iba požadovaným spôsobom. Neurofyziologický mechanizmus š. p. r. spočíva v lokalizácii aktivity v tých štruktúrach mozgu, ktoré zabezpečujú danú reakciu (podmienený reflex).

ŠPECIÁLNA PSYCHOLÓGIA (z lat. specialis - zvláštny) - oblasť psychológie, ktorá skú­ma ludí s odchýlkami od normálneho psy­chického vývinu, súvisiacimi s vrodenými alebo získanými defektmi formovania a fun­govania nervového systému. Do š. p. patrí psychológia slepých (tyflopsychológia), hlu­chých (surdopsychológia), mentálne zaosta­lých (oligofrenopsychológia), detí s pre­chodnou zaostalosťou psychického vývinu, s poruchami reči a pod. Š. p. a špeciálna pedagogika (tyflopedagogika, surdopedago- gika, oligofrenopedagogika a i.) tvoria kom­plexnú vednú disciplínu - defektológiu, ve­du o vývojových osobitostiach detí s fyzic­kými a psychickými poruchami a o zákoni­tostiach ich výchovy a výučby.

ŠTATISTICKÉ METÓDY (v psychológii) (z lat. status - stav) - niektoré metódy aplikovanej matematickej štatistiky, ktoré sa používajú v psychológii najmä pri spracúvaní experi­mentálnych údajov. Hlavným cieľom použi­tia š. m. je zabezpečiť spoľahlivosť záverov psychologických výskumov pomocou pravdepodobnostnej logiky a pravdepodobnostných modelov. V dejinách štatistiky a psy­chológie možno nájsť mnoho príkladov o ich vzájomnom pozitívnom ovplyvňovaní. Napr. pre dnešnú vedu veľmi významná- regresná a korelačná analýza sa zrodila z pokusov F. Galtona, ktorý skúmal zákoni­tosti dedičnosti psychologických a telesných vlastností. Na výskum intelektových schop­ností sa vypracovalo niekoľko variantov faktorovej analýzy. Mnohé štatistické metó­dy sa vytvorili osobitne na overenie spoľah­livosti psychologických testov a na uplatne­nie pri profesionálnom výbere ( výber psychologický). V súčasnosti možno vyčle­niť tieto smery využitia š. rn. v psychológii: 1. opisná štatistika, ktorá zahŕňa zoskupo­vanie údajov do tabuliek, grafov a kvantita­tívny opis údajov; 2. teória matematickej štatistiky, ktorá sa v psychologických vý­skumoch používa pri extrapolácii výsledkov na základe údajov výberu; 3. teória pláno­vania experimentov, ktorá Je zameraná na odhaľovanie a kontrolu kauzálnych vzťahov medzi premennými.

ŠTÝL VEDENIA (štýl vodcovstva) - systém metód vplyvu vedúceho (vodcu) na podria­dených. K. Lewin vyčlenil tri š. v.: autorita­tívny (prísne metódy riadenia, potláčanie akejkoľvek iniciatívy a hodnotenia rozhod­nutí atď.), demokratický (kolegiálnosť, od­meňovanie iniciatívy a pod.) a liberálny (zrieknutie sa riadenia, vedenia). Š. v. závisí aj od obsa­hu spoločnej činnosti, ktorá predstavuje zá­klad medziosobnostných vzťahov v skupine. Pre skupiny s vyššou úrovňou rozvoja je typický kolektivistický š. v. (riadenia), kto­rý predpokladá zodpovednosť vedúceho pred týmom a vedomé podriadenie sa vedúcemu, plnú moc a samostatnosť pracov­ného týmu, adekvátne rozdelenie zod­povednosti atď.; maximum centralizácie a maximum demokracie ako dôsledok prin­cípu demokratického centralizmu