S
psychologický slovník
S
SANGVINIK (z lat. sanquis - krv) - subjekt, ktorý má vlastnosti jedného zo štyroch základných typov temperamentu. Vyznačuje sa vysokou psychickou aktivitou, energickosťou, výkonnosťou, rýchlymi a živými pohybmi, rôznorodosťou a bohatstvom mimiky, rýchlym tempom reči. S. má tendenciu často striedať dojmy, ľahko a rýchlo reaguje na udalosti okolia, je spoločenský. Emócie - predovšetkým kladné - uň ho rýchlo vznikajú a rýchlo sa striedajú. Pomerne ľahko a rýchlo prekonáva neúspechy. Pri nepriaznivých podmienkach a negatívnych výchovných vplyvoch môže pohyblivosť vyústiť do nesústredenosti, prenáhlenosti skutkov, povrchnosti.
SEBACÍTENIE - pociťovanie fyziologickej a psychologickej pohody alebo nepohody. S. môže byť určitá všeobecná charakteristika (dobré alebo zlé s., bodrosť, nemohúcnosť atď.), alebo sa môže vzťahovať na určité orgány, systémy a funkcie prežívania: pocity nepohody v rozličných častiach tela, ťažkosti pri vykonávaní určitých motorických a kognitívnych aktov atď. Charakteristické symptómy zmien s. sa zreteľne prejavujú pri rozličných stavoch indivídua (napr pri únave, napätí, strese). V dôsledku toho sa táto klasická symptomatológia s. používa na označenie príznakov pri subjektívnom hodnotení psychických stavov.
SEBAHODNOTENIE - hodnotenie seba samého, vlastných možností, vlastností a postavenia medzi inými ľuďmi. S. sa vzťahuje na jadro osobnosti, takže je dôležitým regulátorom jej správania. Od s. závisia vzťahy človeka k okoliu, jeho kritickosť, náročnosť na seba, postoj k úspechom a neúspechom. S. tak vplýva na efektívnosť činnosti človeka a ďalší rozvoj jeho osobnosti. S. úzko súvisí s úrovňou ašpirácií, t. j. s náročnosťou cieľov, ktoré si človek kladie. Nesúlad medzi ašpiráciami a reálnymi možnosťami vedie človeka k tomu, že sa začína nesprávne hodnotiť, v dôsledku čoho je jeho správanie neadekvátne (dochádza k emočnému zlyhaniu, vzrastá úzkosť atď.). S. sa objektívne prejavuje v tom, ako človek hodnotí možnosti a výsledky činnosti iných (napr. bagatelizuje ich pri zvýšenom s.).
SEBAKONTROLA (z franc. contrôle - previerka) - racionálna reflexia a hodnotenie vlastnej činnosti na základe osobnostne významných motívov a ustanoviek, spočívajúce v porovnávaní, analýze a korekcii vzťahov medzi cieľmi, prostriedkami a následkami činnosti. Formy, druhy a konkrétny obsah s. sú určované predmetom, podmienkami a druhom činnosti, ktorú subjekt vykonáva, stupňom jej uvedomenia. Schopnosť systematickej s. osobnosti je jedným z ukazovateľov úrovne jej vôle.
SEBAOVLÁDANIE - schopnosť človeka konať v situáciách, ktoré dezorganizujú činnosť a vplývajú na emócie. Pri s. sa prejavuje vedomá a vôľová stránka psychických procesov, ktoré túto činnosť regulujú. S. je ukazovateľom emočnej a sociálnej zrelosti osobnosti.
SEBAPOZOROVANIE - pozorovanie vnútornej roviny vlastného psychického života, ktoré subjektu umožňuje zaznamenávať jeho prejavy (prežívanie, myšlienky, city atď.). S. vzniká v procese styku s inými ľuďmi, pri osvojovaní si spoločenskej skúsenosti a prostriedkov jej posudzovania. S. hrá dôležitú úlohu pri formovaní sebauvedomenia a sebakontroly osobnosti. Súčasná psychológia nepokladá údaje s. za spoľahlivé, preto vyžaduje ich vedecké objasnenie. Údaje s. sa zaznamenávajú rozličným spôsobom - v listoch, životopisoch, anketách atď. S. nemožno stotožňovať s introspekciou ako subjektívnou metódou (-» introspektívna psychológia). Výsledkom s. je vo viacerých prípadoch sebaposúdenie - opis samého seba v relatívnej celostnosti psychických a osobnostných prejavov. Sebaposúdenie sa vyznačuje systematickými chybami, spomedzi ktorých najzávažnejšia spočíva v tom, že väčšina osôb má sklon predstaviť sa v čo najlepšom svetle.
SEBEREALIZÁCIA - snaha osobnosti čo najplnšie prejaviť a rozvíjať svoje schopnosti. Považuje za hlavný motivačný faktor.
SEBAUVEDOMENIE -» koncepcia "ja"
SEBAVÝCHOVA - subjektom uskutočňované riadenie činnosti zameranej na zmenu vlastnej osobnosti v súlade s vedome vytýčenými cieľmi, existujúcimi ideálmi a presvedčením. S. predpokladá určitú úroveň rozvoja osobnosti, jej sebauvedomenia, schopnosti analyzovať a vedome porovnávať svoje konanie s konaním iných ľudí, ako aj stabilnú usta- novku na ustavičné sebazdokonaľovanie. Vzťah indivídua k svojim potenciálnym možnostiam, správne sebahodnotenie, schopnosť vidieť vlastné nedostatky sú znaky jeho zrelosti a zároveň predpoklady s. Keď sa ideály, normy a princípy komunistickej morálky stanú najdôležitejšími prvkami duchovného sveta osobnosti a snaha riadiť sa nimi nadobudne hlboký osobnostný zmysel, zmenia sa na trvalé pôsobiace stimuly ďalšieho sociálne hodnotného rozvoja osobnosti a povzbudzujú človeka, aby naďalej na sebe pracoval. S. vyžaduje také metódy, ako je vytýčenie si záväzku (dobrovoľné vytyčovanie si cieľov sebazdokonaľovania, rozhodnutie pestovať u seba určité vlastnosti); sebaposúdenie (retrospektívny pohľad na vykonanú činnosť); uvedomenie si zmyslu vlastnej činnosti a správania (odhalenie príčin úspechov a neúspechov); sebakontrola (systematické sledovanie svojho stavu a správania s cieľom predísť neželaným následkom).
SENZIBILITA (z lat. sensus - cit, pocit) - charakterologická osobitosť človeka prejavujúca sa vo zvýšenej citlivosti na životné udalosti, do ktorých sa dostáva. Zvyčajne ju sprevádza zvýšená úzkostlivosť, strach z nových situácií, z ľudí, z akýchkoľvek útrap atď. Senzitívni ľudia sa vyznačujú plachosťou, hanblivosťou, precitlivenosťou, sklonom k zdĺhavému prežívaniu minulých alebo budúcich udalostí, pocitom vlastnej nedostatočnosti (-> komplex menejcennosti), zvýšenými morálnymi nárokmi na seba a zníženou úrovňou ašpirácií (-> akcentuá- cia charakteru). S vekom sa s. môže zmierňovať, predovšetkým v dôsledku schopnosti vyrovnávať sa so situáciami, ktoré vyvolávajú úzkosť, formujúcej sa v procese výchovy a sebavýchovy. S. môže byť podmienená tak organickými príčinami (dedičnosťou, poškodeniami mozgu a pod.), ako aj osobitosťami výchovy (napr. citovým odmietaním dieťaťa v rodine). Extrémna s. predstavuje jednu z foriem psychopatií.
SENZIBILITA VÝVINOVÁ - optimálny charakter vývinu určitých psychických vlastností a procesov, ktorý zodpovedá príslušnému vývinovému obdobiu dieťaťa. Učenie, ktoré je vzhľadom na obdobie s. v. predčasné alebo oneskorené, môže byť nedostatočne efektívne, čo sa nepriaznivo odráža na vývine psychiky.
SENZIBILIZÁCIA (z lat. sensibilis - citlivý) - zvýšenie citlivosti nervových centier pôsobením podnetu. Pri senzorických podnetoch je s. zvyčajne maskovaná súčasne prebiehajúcim procesom senzorickej adaptácie. Pomer procesov s. a adaptácie možno určiť paralelným meraním citlivosti na elektrické a senzorické podnety. Napr. pri osvetlení oka sa so znižovaním svetelnej citlivosti (adaptácie) zvyšuje citlivosť na elektrický podnet. V tme je pomer týchto procesov opačný. Elektrické dráždenie pôsobí na nervové zakončenia analyzátora, ktoré sú na vyššej úrovni než receptor, a predstavuje" priamy spôsob merania s.
SENZORICKÁ DEPRIVÁCIA (z lat. sensus - cit, pocit, deprivatio - nedostatok) - dlhodobé, viac alebo menej úplné, na experimentálne účely zamerané zbavenie človeka senzorických podnetov. Skúmaná osoba sa umiestni do zvukotesnej, úplne tmavej miestnosti alebo do vody teplej okolo 34,5 °C, kde sa nemôže hýbať. V dôsledku toho vzniká silná potreba získavať podnety. Vzrastá sugestibilita, narúša sa koncentrácia pozornosti a normálny priebeh myslenia. Niekedy vznikajú depresívne stavy a halucinácie. Podobné zmeny sú pozorované aj v prípadoch dlhodobej sociálnej izolácie, do ktorej sa dostávajú stroskotanci, polárni bádatelia, vojáci a pod.
SCHOPNOSTI - individuálno-psychologické vlastnosti osobnosti, ktoré sú podmienkou pre úspešné vykonávanie určitej produktívnej činnosti. S. sa stali predmetom osobitného psychologického skúmania v 19. stor., keď F. Galton založil experimentálny a štatistický výskum interindividuálnych rozdielov. S. sa prejavujú pri osvojovaní si činnosti, v tom, ako rýchlo a dôsledne, ľahko a trvalé si indivíduum pri rovnakých ostatných podmienkach osvojuje spôsoby organizácie a vykonávania tejto činnosti. S. úzko súvisia s celkovou zameranosťou osobnosti a so stabilitou sklonov jedinca k určitej činnosti. Rovnaké výsledky pri vykonávaní určitej činnosti môžu byť dané rozličnými s. n naopak, jedna a tá istá s. sa môže stať podmienkou úspešnosti rozličných druhov činnosti. To umožňuje rozsiahlu kompenzáciu s. Jednou z dôležitých otázok pri výučbe a výchove je otázka "senzitívnych" období, ktoré sú priaznivé pre vznik určitých s. (senzibilita vývinová). Predpokladá sa, že s. sa utvárajú na základe vlôh. Kvalitatívna analýza s. sa zameriava na odhaľovanie tých individuálnych charakteristík človeka, Ktoré sú nevyhnutné na efektívnu realizáciu akejkoľvek konkrétnej činnosti. Kvantitatívne merania s. sa vzťahujú na mieru ich prejavu. Najrozšírenejšou formou hodnotenia stupňa toho, nakoľko sa s. prejavujú, sú testy (-> testy výkonové, -»testy inteligenčné, -» testy tvorivosti). Výskum konkrétnych psychologických charakteristík jednotlivých s. umožňuje stanoviť všeobecné s. jedinca, ktoré zodpovedajú požiadavkám viacerých druhov činností (-» inteligencia), a špeciálne s., zodpovedajúce užšiemu okruhu požiadaviek danej činnosti (-» s. špeciálne). Úroveň a stupeň rozvoja s. vyjadrujú pojmy "talent" a "genialita".
SCHOPNOSTI ŠPECIÁLNE (z lat. specialis - osobitý) - psychologické osobitosti indivídua, ktoré sú predpokladom na to, aby mohlo úspešne vykonávať určitý druh činnosti (hudobnú, hereckú, spisovateľskú atď.). Rozvoj s. š. sa opiera o príslušné vlohy, napr. o hudobný sluch a pamäť. V súčasnosti sa poukazuje na existenciu osobitých senzitívnych období (-> senzibilita vývinová), počas ktorých sa s. š. rozvíjajú osobitne priaznivo. Pre hudobné schopnosti je to obdobie do piatich rokov, keď sa aktívne utvára hudobný sluch a pamäť dieťaťa. Rôznorodosť vlôh umožňuje utvárať s. š. na dostatočne rozdielnom anatomicko-fyziologickom základe. V dôsledku toho sa určitá úroveň s. š. (matematických, umeleckých atď.) môže utvoriť prakticky u každého normálneho dieťaťa. Tým sú zároveň dané reálne predpoklady na všestranný rozvoj schopností detí v podmienkach špeciálne organizovaného vyučovania.
SCHOPNOSŤ UČENIA - individuálny ukazovateľ rýchlosti a kvality osvojovania si poznatkov, zručností a návykov v procese učenia. Existuje všeobecná s. u. ako schopnosť osvojiť si akýkoľvek materiál a špecifická s. u. ako schopnosť osvojiť si špecifické druhy materiálu (rozličné vedy, umenie, rozličné druhy praktickej činnosti). Všeobecná s. u. je ukazovateľom celkového nadania indivídua, zatiaľ čo špecifická s. u. je ukazovateľom jeho špecifického nadania. Základom s. u. je vývin poznávacích procesov (vnímania, fantázie, pamäti, myslenia, pozornosti, reči), motivačno-vôľovej a emočnej sféry osobnosti, ako aj vývin komponentov učenia, ktoré od týchto procesov závisia (ujasnenie si obsahu učenia na základe priamych a nepriamych vzťahov a jeho zvládnutie do takej miery, aby sa dal aktívne používať). S. u. je určovaná nielen vývinom aktívneho poznania, t. j. tým, čo subjekt môže poznať a osvojiť si samostatne, ale aj úrovňou "receptívneho" poznania, t. j. tým, čo subjekt môže poznať a osvojiť si pomocou iného človeka, ktorý už príslušné poznatky a schopnosti získal. Preto sa s. u. odlišuje od schopnosti samostatného poznania a nemožno ju hodnotiť iba na základe ukazovateľov jeho vývinu. Rozvoj s. u. je podmienený možnosťami samostatného poznania.
SIGNÁL (z lat. signum - znak) - proces alebo jav (vonkajší alebo vnútorný, vedomý alebo nevedomý), ktorý obsahuje správu o nejakej udalosti a ktorý o nej informuje živý systém (-> podnet). Podľa charakteru analyzátorov a iných systémov vnímania sa vyčleňujú tieto s.: optické, akustické, taktilné, tepelné, elektromagnetické, chemické, biorytmické atď. Pojem s. sa často používa v psycbofyziológii a neuropsychológii (-» signálne sústavy), v psychofyzike, inžinierskej a všeobecnej psychológii pri skúmaní percepčných procesov (-> percepcia), v sociálnej psychológii pri skúmaní procesov komunikácie.
SIGNÁLNE SÚSTAVY (z lat. signum - znak) - prvá a druhá s. s. (1. s. s., 2. s. s.) - spôsoby regulácie správania živých bytostí v okolitom svete, ktorého vlastnosti mozog vníma ako signály, buď bezprostredne zachytené zmyslovými orgánmi ako pocity farby, zvuku, vône a i. (1. s. s.), alebo vyjadrené znakovým systémom jazyka (2. s. s.). Termín s. s. zaviedol I. P. Pavlov na označenie rozdielov medzi signálnou činnosťou mozgu zvierat a človeka, na objasnenie špecificky ľudských typov vyššej nervovej činnosti. Ak relatívne prevláda 1. s. s., utvára sa umelecký typ osobnosti, ak prevláda 2. s. s., utvára sa mysliteľský typ. 2. s. s. vzniká v historickom vývoji spoločnosti ako "mimoriadna nadstavba", ktorá vnáša do činnosti centrálneho nervového systému nový princíp, pretože umožňuje v pracovnej činnosti a rečovom styku odrážať svet v zovšeobecnenej (pojmovej) forme. Obe s. s. interagujú a tvoria kvalitatívne nový celok. I. P. Pavlov tým, že zdôrazňoval význam reči, začal zamieňať predstavu signálu za predstavu znaku ako významovej jednotky intelektuálnej aktivity človeka (slovo zovšeobecňuje, abstrahuje atď.).
SITUÁCIA (z franc. situation - stav, situácia) - systém vzhľadom na subjekt vonkajších podmienok, ktorý podnecuje a sprostredkúva jeho aktivitu. Vlastnosť podmienok "byť vonkajšími" vo vzťahu k subjektu znamená: z priestorového hľadiska - subjekt vníma podmienky ako to, čo sa nachádza mimo neho; z časového hľadiska - podmienky predchádzajú činnosť subjektu; z funkčného hľadiska - v momente činnosti podmienky nezávisia od subjektu. Medzi prvky s. môžu patriť aj predchádzajúce stavy samého subjektu, ak podmieňujú jeho následné správanie. Úplným opisom s. sa rozumie vyčlenenie požiadaviek, ktoré sú subjektu predkladané zvonka alebo sú ním vytýčené a ktoré subjekt považuje za východisko (-> problémová situácia). Realizácia požiadaviek s. vytvára predpoklady na jej pretvorenie alebo prekonanie. Prekročenie hraníc s. (aktivita nadsituačná) sa uplatňuje v takej miere, v akej sa u subjektu (ak je s. pre neho významná) vytvárajú a začínajú realizovať nové požiadavky na seba, ktoré sú v porovnaní s pôvodnými nadbytočné.
SKLON - výberová zameranosť indivídua na určitů činnosť, ktorá ho podnecuje, aby sa touto činnosťou zaoberal. Základom s. je hlboká stabilná potreba indivídua vykonávať určitú činnosť, snaha zdokonaľovať schopnosti a návyky, spojené s touto činnosťou. S. je obyčajne predpokladom pre vývin príslušných schopností, hoci existujú aj prípady, keď sa s. a schopnosti nezhodujú.
SKUPINA - zoskupenie ľudí, ktoré sa vyčleňuje zo sociálneho celku na základe určitého znaku (triedna príslušnosť, spoločná činnosť a jej charakter, úroveň rozvoja medziosobnostných vzťahov, osobitosti organizácie atď.). Podľa toho sa s. aj klasifikujú na: experimentálne a reálne, veľké a malé, organizované a neorganizované, formálne a neformálne, členské a referenčné, s Vysokou a nízkou úrovňou rozvoja (kolektívy, korporácie a s. difúzne). Sociálna psychológia skúma s. ako subjekt činnosti, prostredníctvom ktorej sa s. zapája do systému spoločenských vzťahov. Najdôležitejšie parametre s., ktoré sociálna psychológia už tradične skúma, sú kompozícia (zloženie) s., štruktúra (štruktúra komunikácie, vzťahov nadriadenosti a podriadenosti, rozdelenie ,,rol" atď.), skupinové procesy (medziosob- nostné vzťahy v ich dynamike), skupinové normy a hodnoty, úroveň skupinového rozvoja (-» tým).
SKUPINA DIFÚZNA (z lat. diffusio - rozplynutie, roztrúsenie) - zoskupenie, v ktorom chýba súdržnosť ako jednota hodnotových orientácií a ktoré nespája spoločná činnosť, podmieňujúca vzťahy medzi jej účastníkmi.
SKUPINA FORMÁLNA - sociálne zoskupenie, ktoré má právne určený status a ktorého členovia sú v podmienkach spoločenskej delby práce spätí sociálne vymedzenou činnosťou, organizujúcou ich prácu. S. f. má vždy určitú normatívne stanovenú hierarchickú štruktúru. Relatívne stála štruktúra je nevyhnutnou podmienkou pre úspešné plnenie úloh s. f. Táto stálosť však môže za určitých podmienok brzdiť plnenie úloh (napr. pri podstatnej zmene úloh v skupinovej činnosti), čo často vyvoláva vznik dočasných neformálnych skupín (-> skupina neformálna), ktoré kompenzujú nedostatočnú pružnosť s. f. V dôsledku toho niekedy dochádza k prestavbe s. f.
SKUPINA MALÁ - zoskupenie relatívne malého počtu ľudí, ktorí sú v bezprostrednom osobnom styku a interakcii. V sociálnej psychológii sa s. m. najväčšmi zaoberá škola "skupinovej dynamiky". Táto škola za jednu z hlavných charakteristík s. m. považuje jej štruktúru, t. j. diferencovaný systém vzájomne usporiadaných častí a vzťahov, do ktorého patria: systém medziosobnostných interakcií, rozdelenie informácií o rolách, postojoch, názoroch, o hodnotení a vplyve (-> vodcovstvo) medzi účastníkmi. S. m. sa vyznačuje tým, že všetci jej členovia sa podieľajú na medziosobnostných vzťahoch, že každý z nich pociťuje vnútornú príslušnosť ku skupine (cit "my").
SKUPINA NEFORMÁLNA - sociálne zoskupenie, ktoré sa vyznačuje všetkými vlastnosťami skupiny (vytvoreným systémom medziosobnostných vzťahov, spoločnou činnosťou, pocitom spolupatričnosti atď.), no nemá právne stanovený status. Podľa typu činnosti, ktorá združuje členov s. n., sa tieto skupiny delia na profesionálne a neprofesionálne. Podľa formy existencie môžu s. n. vystupovať ako izolované zoskupenia alebo sa môžu vytvárať v rámci reálnych formálnych skupín (-» skupina formálna). S. n., ktoré spája spoločný mimopracovný záujem, majú podobu rozličných klubov, sekcií, spoločností atď. S. n., ktoré spája profesionálny záujem, existujú často ako tvorivé kolektívy (napr. tzv. neviditeľné univerzity - neformálne združenia vedcov, ktorí patria do rozličných organizácií, ale udržujú kontakty s kolegami pracujúcimi v rovnakej problematike). Pre členov všetkých s. n. sú charakteristické priateľské vzťahy, prejavy sympatií, emočná príťažlivosť, vzájomné pochopenie a úcta, čo často priaznivo pôsobí na vzťahy vo formálnych skupinách, ak je s. n. ich súčasťou.
SKUPINA REFERENČNÁ (z lat. referens, refe- rentis - oznamujúci) - reálne alebo fiktívne sociálne zoskupenie, na ktorého normy, hodnoty a názory sa indivíduum orientuje vo svojom správaní. S. r. plní dve hlavné funkcie: normatívnu a porovnávaciu. Normatívna funkcia sa prejavuje v motivačných procesoch (-> motivácia): s. r. pritom vystupuje ako zdroj noriem správania a hodnotových orientácií indivídua. Porovnávacia funkcia sa prejavuje v percepčných procesoch (-> percepcia sociálna): s. r. je v tomto prípade vzorom, pomocou ktorého indivíduum hodnotí seba a iných. Podľa toho sa aj s. r. delia na normatívne a porovnávacie. Tá istá skupina môže plniť i normatívnu, i porovnávaciu funkciu. S. r. sa delia tiež na pozitívne a negatívne (-> objekt referenčných vzťahov).
SKUPINA VEĽKÁ - 1. zoskupenie veľkého počtu ľudí, ktorí spolupracujú v dôležitých sociálnych situáciách; 2. experimentálne vymedzené zoskupenie ľudí, ktoré sa stanovuje a združuje na základe určitých znakov (triedna príslušnosť, národnosť, pohlavie, vek atď.). S. v. tvoria: ľudia, ktorí žijú v jednom štáte, národe, etnické spoločenstvá, triedy, strany, profesionálne a iné organizácie, spoločenské hnutia, vekové vrstvy, prijímatelia informácií masovokomunikačných prostriedkov, týmy v podnikov a inštitúcií, ktoré pozostávajú zo stoviek alebo tisícov ľudí atď. Špecifickým regulátorom správania ľudí v s. v. sú spoločenské vzťahy, ktoré určujú spôsob života skupiny, jej ciele, záujmy, hodnoty, potreby, kultúru, tradície, mravy, zvyky, typické formy reagovania indivídua na sociálne situácie a udalosti.
SKUPINOVÁ DISKUSIA - 1. spôsob organizácie spoločnej činnosti, ktorý sa používa v praxi pri vedení týmu, zhromaždenia a ktorého cieľom je intenzívne a produktívne riešiť skupinové úlohy; 2. metóda, ktorá dovoľuje prostredníctvom systému logických argumentov vplývať na názory, stanoviská a postoje účastníkov diskusie pri bezprostrednom styku. S. d. umožňuje účastníkom hľadieť na problém z rozličných aspektov, keďže sa porovnávajú protikladné názory; upresniť si vzájomné stanoviská, čo znižuje bariéru voči prijímaniu novej informácie; nivelizovať skryté konflikty, pretože v otvorenej diskusii možno odstrániť emočnú zaujatosť pri hodnotení stanoviska partnerov; vypracovať skupinové riešenie - rozhodnutie, ktoré nadobúda status skupinovej normy (ak riešenie akceptujú všetci účastníci, nastáva skupinová normalizácia, ak nie, je možná skupinová polarizácia); využiť udelenie a prijatie zodpovednosti, čím sa účastníci diskusie väčšmi zapájajú do následnej realizácie skupinových rozhodnutí; zefektívniť prínos a zainteresovať účastníkov diskusie na riešení skupinovej úlohy tým, že sa im umožní, aby prejavili svoju kompetentnosť, a uspokojili tak potrebu uznania a úcty. Existujú rozličné formy usporiadania s. d. - od bežných výrobných porád až po osobitne-pripravované formy ako napr. "brainstorming". S. d. možno využiť pri akejkoľvek forme spoločnej činnosti, ktorá vyžaduje jednotný, skupinou odsúhlasený postup: vo výrobe, vede, vzdelávaní, skupinovej psychoterapii (-> psychoterapia skupinová) a pod.
SKUPINOVÁ DYNAMIKA (z angl. group dynamics) - smer v sociálnopsychologických výskumoch, ktorého zakladateľom bol K. Lewin (USA). Hlavným predmetom jeho skúmania sú malé skupiny (-» skupina malá). Výraz s. d. sa používa v rozličných významoch: 1. na označenie smeru pri výskume malých skupín, ktorý vychádza z princípov tvarovej psychológie; 2. na vymedzenie procesov V skupine, ktoré charakterizujú jej rozvoj a zmeny; 3. na opis kauzálnych vzťahov, ktorými sa tieto javy vysvetľujú; 4. na označenie súboru metód, ktoré sa používajú pri výskume postojov a medziosobnostných vzťahov v skupine. Okrem uvedených javov sa v s. d. skúmajú problémy vzťahu motivácie indivídua a skupiny, vnútroskupinových a medziskupinových konfliktov, vodcovstva atď. Výskumy s. d. sa uskutočňovali prevažne v difúznych skupinách (-> skupina difúzna). Hlavnou metódou bolo vytvorenie umelých laboratórnych situácií s vopred určenými charakteristikami.
SKUPINOVÁ EFEKTÍVNOSŤ (z lat. effectus - vykonanie, činnosť) - stupeň súladu medzi spoločensky užitočnou činnosťou skupiny (kolektívu) a úlohami, ktoré má skupina plniť. V sociálnej psychológii existujú dve definície tohto pojmu: širšia, keď je s. e. synonymom dosahovania výsledkov alebo úspešnosti, a užšia, ked sa s. e. chápe ako vzťah medzi vynaloženým úsilím a výsledkami činnosti. V sociálnej psychológii ako hlavné faktory s. e. vyčleňovali jednotlivé štruktúrno-formálne parametre skupiny (veľkosť, zloženie, komunikačné kanály atd.) a niektoré sociálnopsychologické charakteristiky (štýl vedenia, rozdelenie rol a pod.). Zároveň sa skúmal vplyv týchto faktorov na produktivitu skupiny.
SKUPINOVÁ POLARIZÁCIA (z lat. polarisatia - posun, premiestnenie k pólu, k okraju) - sociálnopsychologický jav, ktorý možno charakterizovať tým, že v priebehu skupinovej diskusie utvorené rôznorodé názory jednotlivých členov skupiny sa ani na záver diskusie nezjednocujú, ale naopak, vyhrocujú, čím sa skupina rozdeľuje na dve proti sebe stojace, polárne podskupiny. Kompromisné názory sa pritom akoby strácali a ostávajú len extrémne názory. Pojmom s. p. sa označuje aj stupňovanie extrémnosti skupinových rozhodnutí (-> skupinové rozhodovanie) alebo názorov v porovnaní s kompromisnými rozhodnutiami a názormi v dôsledku diskusie. S. P. je tým väčšia, čím väčšmi sa pôvodné názory členov skupiny líšia od priemerných hodnôt. Špecifickým prípadom s. p. je posun rizika. S. p. môže vzniknúť aj bez otvorenej diskusie, ked je výsledkom systematickej výmeny názorov medzi účastníkmi spoločnej činnosti, čím vznikajú podskupiny zastávajúce polárne stanoviská. S. p. v extrémnej podobe je prejavom vnútroskupinového konfliktu. Protikladným javom s. p. je skupinová normalizácia, ktorá spočíva v zjednocovaní spočiatku rôznorodých názorov počas diskusie alebo mimo nej, pričom ubúda počet extrémnych a stúpa počet kompromisných hľadísk.
SKUPINOVÉ NORMY (z lat. norma - riadiaci princíp, pravidlo, vzor) - prijaté štandardy správania v danej spoločnosti, ktoré upravujú vzťahy medzi ľudmi. Dodržiavanie s. n. je nevyhnutnou podmienkou efektívnej interakcie ľudí pri spoločnej činnosti a styku. Tým, že subjekt rešpektuje spoločenské normy, ktoré sa prejavujú v s. n., stáva sa sociálne zodpovedným za svoje správanie. S. n. plnia viacero funkcií, ktoré súvisia so vzťahmi ľudí v sociálnych skupinách: regulatívnu, hodnotiacu, stabilizačnú atď. S. n. umožňujú človeku hodnotiť svoje i cudzie konanie, porovnávať ho so vzormi, voliť potrebné a zavrhovať pre danú spoločnosť neprijateľné formy správania, usmerňovať a regulovať svoje vzťahy k iným ľuďom. Fungovanie s. n. je bezprostredne späté so sociálnou kontrolou činnosti skupín i jednotlivcov zo strany spoločnosti (-> kontrola sociálna). Každé organizované zoskupenie ľudí, ktoré existuje dostatočne dlhý čas, si vytvára vlastný systém špecifických s. n. a riadi sa nimi. Prejavom existencie s. n. je rovnaké a jednoznačné reagovanie členov skupiny na to konanie jednotlivcov, ktoré sa líši od konania väčšiny. S. n. odrážajú základné prvky, ktoré regulujú sociálnopsychologické procesy v skupine, vzťahy ľudí, ich práva a povinnosti, možné variácie vnútroskupinového správania, obsah a prípustné hranice sankcií uplatňovaných voči osobám, ktorých správanie sa výrazne odkláňa od noriem. Pochopiť vzájomné vzťahy jedincov v skupine možno iba vtedy, keď poznáme, aké s. n. akceptujú, aké zavrhujú a prečo.
SKUPINOVÉ ROZHODOVANIE - spoločná voľba jednej z viacerých alternatív pri vzájomnej výmene informácií a pri riešení spoločnej úlohy. S. r. vyžaduje bezpodmienečnú zhodu názorov členov skupiny na rozdiel od skupinovej diskusie, ktorá sa považuje za fázu predchádzajúcu s. r. Niekedy sa s. r. uskutočňuje v situácii obmedzenej výmeny informácií, keď si členovia skupiny môžu navzájom oznámiť iba svoje pôvodné rozhodnutia. Od s. r. treba odlišovať prechod od individuálneho rozhodovania (-> rozhodovanie) ku skupinovému bez interakcie účastníkov. S. r. začal ako prvý experimentálne študovať K. Lewin, ktorý skúmal vplyv skupinovej diskusie na povahu rozhodnutí. V rámci týchto výskumov boli odhalené fenomény posunu rizika a skupinovej polarizácie, ktoré svedčia o tom, že s. r. nemožno redukovať na sumu individuálnych rozhodnutí, že s. r. je špecifickým produktom skupinovej interakcie. Je dokázané, že s. r. je v porovnaní s individuálnym rozhodovaním kvalitnejšie. Zároveň sa zistilo, že počas diskusie môžu vznikať určité zmeny (najmä posun rizika), ktoré znižujú kvalitu s. r. Pri porovnávaní kvality individuálneho a skupinového rozhodovania západná psychológia neberie do úvahy úroveň skupinového rozvoja, ktorú treba nevyhnutne zohľadniť pri hodnotení a analýze výsledkov rozličných výskumov v oblasti s. r.
SKUPINOVÝ SÚHLAS - jednota názorov, ktorá charakterizuje ľud{ združených v skupine. Termín s. s. zaviedol T. Newcomb na označenie zhody predstáv o svete, postojov a vzťahov medzi členmi skupiny. V súlade s touto koncepciou, ktorá vznikla na základe interakcionizmu, sa s. s. utvára v bezprostrednej interakcii ľudí vzájomnou akceptáciou postojov a rol. Poukazuje sa na to, že postupom času začínajú členovia skupiny spontánne hodnotiť určitú situáciu, udalosti, javy a sociálne objekty rovnako. V danej koncepcii s. s. sa osobitne nevyčlenili významné stránky spoločnej, sociálne významnej činnosti a neskúmali sa ako podstata hodnotenia s. s. a skupinovej súdržnosti (-> súdržnosť skupinová). V sov. sociálnej psychológii sa s. s. chápe ako jednota hodnotových orientácií.
SKUPINOVÝ SÚLAD - sociálnopsychologická charakteristika skupiny, ktorá sa prejavuje v schopnosti jej členov zladiť (odstrániť rozpory) svoju činnosť a optimalizovať vzájomné vzťahy v rozličných druhoch spoločnej činnosti. Dosiahnutie s. s. je jednou z podmienok vytvorenia priaznivej psychologickej klímy v kolektíve. S. s. vo vyspelom TÝME má viacero rovín. Najnižšiu rovinu predstavuje psychofyziologický súlad medzi členmi kolektívu z hľadiska temperamentu, zhoda senzomotorických aktov. Ďalšiu úroveň predstavuje zhoda medzi funkčnými a rolovými očakávaniami, predstavami účastníkov o tom, čo, ako, s kým a v akom poradí musia členovia skupiny robiť pri riešení spoločnej úlohy. Najvyššiu úroveň s. s. tvorí jednota hodnotových orientácií, adekvátne prijatie a rozdelenie zodpovednosti za úspechy a neúspechy.
SNAHA -
primárna pohnútka, citové prežívanie potreby, priťahovanie k objektu. Podľa
miery uvedomenia sa s. ako dynamická tendencia prejavuje v podobe pudu alebo
želania (-» vôľa).
SNY - subjektívne prežívané predstavy, predovšetkým zrakové, ktoré pravidelne vznikajú počas spánku, najmä vo fáze "rýchleho" spánku. Obsah a emočné zafarbenie s., stupeň "účasti" osobnosti na vlastných s. súvisia s intenzitou fyzických zmien v "rýchlom" spánku. Pre "rýchlu" fázu je charakteristická aktivácia mozgovej kôry, relatívne sa väčšmi prejavujúca v pravej hemisfére, z čoho vyplýva, že v s. prevláda priestorovo-obrazové myslenie (-» funkčná asymetria mozgu). Toto všetko úzko súvisí so zvláštnou zmenou vedomia v s.: odrážanie objektívnej reality a poznávanie seba ako subjektu je narušené, človek si neuvedomuje, že sníva, preto nemá kritický vzťah k vnímanému, ani keď je nelogické. Súčasne je však zachované emočné a osobnostné sebahodnotenie (pocit viny, hanby atď.). Obsah s. v obraznej, symbolickej forme odráža hlavné motívy a ustanovky subjektu. Prežívanie a zapamätávanie s. závisí do veľkej miery od zvláštností osobnosti a emočného stavu pred spánkom. Jednou zo základných funkcií s. je emočná stabilizácia. S. predstavujú dôležitý článok v systéme psychologickej obrany (-> obrana psychologická), dočasne oslabujú psychické napätie a pomáhajú obnoviť vyhľadávaciu aktivitu (-> aktivita vyhľadávacia). S touto skutočnosťou, ako aj s prevládaním obrazového myslenia súvisí kladný vplyv s. na procesy tvorivosti. Funkčná menejcennosť systému "rýchly spánok - sny" je jedným z podstatných faktorov pri vzniku neuróz a psychosomatických chorôb.
SOCIALIZÁCIA (z lat. socialis-spoločenský) - historicky podmienený proces i výsledok osvojenia a aktívnej reprodukcie sociálnej skúsenosti indivíduom, ktorý sa uskutočňuje v činnosti a styku. K s. môže dôjsť tak pri výchove, t. j. cieľavedomom utváraní osobnosti, ako aj pod živelným vplyvom rozličných, často protikladných faktorov spoločenského bytia. Výchova je hlavným a určujúcim zdrojom s.
SOCIÁLNA KONTROLA - íormy a metódy pôsobenia, ktoré používa spoločnosť a sociálne skupiny na reguláciu správania svojich členov. K metódam s. k. patrí odmeňovanie, ak správanie indivídua zodpovedá prijatým normám a štandardom, ako aj postihy, ak sa od nich odchyľuje. Subjektom s. k. môže byť štát, spoločenské inštitúcie a organizácie, sociálne skupiny, ku ktorým indivíduum patrí. S. k. sa uskutočňuje pomocou systému sankcií - prostriedkov pôsobenia na indivíduum. Tieto prostriedky môžu byť pozitívne (odmeny, vyznamenania, uznanie, podpora atd.) i negatívne (rozličné formy trestov), oficiálne, formálne (ktoré sa opierajú o zákony, administratívne, právne akty) i neoficiálne, neformálne (vyplývajúce z verejnej mienky). Sociálna psychológia skúma prevažne tie formy s. k., ktoré vznikajú v sociálnych skupinách. Každá skupina alebo kolektív si počas svojej existencie utvára celý rad metód pôsobenia na svojich členov, spôsobov presvedčovania a ovplyvňovania, odmeňovania a trestania, pohnútok a donucovacích prostriedkov, ktoré využíva počas spoločnej činnosti. S. k. podliehajú v prvom rade tí jedinci, ktorých správanie sa podstatne líši od skupinových noriem, či už kladne, alebo záporne. Vďaka s. k. sa zjednodušujú a usporadúvajú medziosobnostné vzťahy, takže skupina môže úspešnejšie realizovať svoje funkcie (-» skupinové normy).
SOCIÁLNA ŽIADÚCNOSŤ (z lat. socialis - spoločensky) - faktor, ktorý skresľuje sebaposu-dzovanie (predovšetkým odpovede na otázky osobnostných dotazníkov) najmä tým, že sa uprednostňujú tie vlastnosti, ktoré sa skúmaným osobám zdajú príťažlivejšie, sociálne prijateľnejšie a ktoré ich zobrazujú v priaznivom svetle. S vplyvom s. ž. treba počítať pri konštrukcii dotazníkov, testov a škál, v ktorých sa vyžaduje sebaposúdenie. Existuje viacero spôsobov znižujúcich vplyv s. ž. (napr. použitie alternatívnych, rovnako sociálne žiadúcich otázok). Okrem toho sú vypracované metodiky, ktoré osobitne merajú sklon odpovedať sociálne žiadúcim spôsobom.
SOCIÁLNOPSYCHOLOGICKÁ KLÍMA (z gréc. klíma, klimatos - podnebie) - kvalitatívna stránka medziosobnostných vzťahov. Prejavuje sa ako súhrn psychologických podmienok, ktoré pomáhajú alebo znemožňujú uskutočňovať produktívnu spoločnú činnosť a všestranne rozvíjať osobnosť jedinca v skupine. Dôležitými znakmi priaznivej s, k. sú dôvera a vysoké nároky členov skupiny voči sebe navzájom; dobromyseľná a vecná kritika; možnosť voľne prejaviť vlastný názor pri posudzovaní otázok, ktoré sa týkajú celého týmu; nevyvíjanie nátlaku na podriadených zo strany vedúcich, rešpektovanie práva podriadených podieľať sa na skupinovom rozhodovaní; dostatočná informovanosť členov týmu o jeho úlohách a ich plnení; spokojnosť s príslušnosťou ku týmu; silná emočná angažovanosť a vzájomná pomoc v situáciách, ktoré u niektorého z členov týmu vyvolávajú frustráciu; pocit zodpovednosti za situáciu v skupine u každého člena atď. Charakter s. k. teda úplne závisí od úrovne skupinového rozvoja. Zistilo sa, že medzi úrovňou s. k. rozvinutého týmu a efektívnosťou spolupráce jeho členov existuje zjavná súvislosť. Optimálne riadenie činnosti a utváranie vhodnej s. k. v každom, a teda i pracovnom týme si vyžaduje špeciálne vedomosti a schopnosti vedúcich pracovníkov, ako aj aplikovanie špeciálnych opatrení: odborného psychologického výberu, výcviku a periodického preškoľovania vedúcich pracovníkov; rešpektovania faktorov psychologickej zhody pri zostavovaní primárnych týmov; využívania sociálnopsy-chologických metód, ktoré pomáhajú utvárať sociálne návyky - efektívne vzájomné porozumenie a interakciu členov kolektívu (-» tréning sociálnopsychologický, -» hra modelová). S. k. závisí od štýlu vedenia. Pri optimalizácii s. k. sa vedúci musí opierať o najaktívnejších a najautoritatívnejších členov kolektívu. Ako synonymá s. k. sa používajú označenia, psychologická klíma, psychologická atmosféra týmu.
SOCIÁLNOPSYCHOLOGICKÁ KOPETENCIA (z lat. competens - zodpovedajúci, schopný) - schopnosť indivídua efektívne interagovať s ostatnými ľuďmi v systéme medziosobnostných vzťahov. Súčasťou s. k. je schopnosť orientovať sa v sociálnych situáciách, správne odhadovať osobitosti a emočné stavy iných ľudí, voliť adekvátne spôsoby správania k nim a realizovať tieto schopnosti v interakcii s nimi. Osobitnú úlohu tu má schopnosť vžiť sa do situácie iného (reflexia, empátia). S. k. sa u indivídua utvára pri osvojovaní si spôsobov styku a zapájaní sa do spoločnej činnosti.
SOCIOGENÉZA (v psychológii) (z lat. societas - spoločnosť, z gréc. genos - pôvod) - pôvod, rozvoj vyšších psychických funkcií, osobnosti, medziosobnostných vzťahov, ktoré sú podmienené osobitosťami socializácie v rozličných kultúrach a spoločensko- ekonomických formáciách. Zákonitosti s. sú predmetom jednak historickej psychológie, ktorá skúma psychologické osobitosti vzniku poznania, vnímania sveta, štruktúry osobnosti, osvojovania si zvykov a rituálov v rozličných epochách atď., jednak etnickej psychológie. S. z hľadiska idealizmu skúmal W. Wundt, ktorý v rámci psychológie národov používal metódu skúmania produktov ľudského myslenia, ktoré sa vyskytovali v rozličných historických epochách. Ani štúdium s. z hľadiska psychoanalýzy (S. Freud, C. Jung, E. Fromm) a franc. sociologickej školy (E; Durkheim, L. Lévy- -Bruhl a ď.) neodhalilo jej reálne mechanizmy, pretože sa buď opisovali analogicky mechanizmom rozvoja psychiky indivídua, alebo redukovali na duchovný styk medzi ľuďmi.
SOCIOGRAM (z lat. societas - spoločnosť, z gréc. gramma - čiara, línia) - špeciálna schéma, ktorá zobrazuje medziosobnostné vzťahy v skupine na základe osobitnej so- ciometrickej metodiky. Existuje viacero variantov s. Jedným z nich je terčový s. v podobe niekoľkých sústredných kružníc (podľa počtu volieb, ktoré urobili členovia skupiny); vnútri týchto kružníc sú v súlade s počtom získaných volieb uvedené a šípkami, ukazujúcimi smer a charakter uskutočnených volieb, pospájané mená členov skupiny. Ďalším variantom s. je skupinový s. Zobrazuje zoskupenie jednotlivcov, ktorí sa navzájom zvolili, a vzťahy medzi nimi. Vzdialenosť, v akej sa od seba tieto zoskupenia nachádzajú, zodpovedá charakteru volieb, ktoré jednotlivci uskutočnili. Tretím typom s. je individuálny s., kde sa zámerne vybraný člen skupiny zobrazuje v systéme všetkých jeho vzťahov zistených výskumom.
SOCIOMETRIA (z lat. societas - spoločnosť, z gréc. metreo - meriam) - jeden zo smerov sociálnej psychológie a v jeho rámci rozpracovaný súbor výskumných metód, ktorých základom sú rozličné varianty sociometrickej metodiky. S. ako teoretická koncepcia vznikla v súvislosti s názormi J. Morena, ktorý tvrdil, že všetky problémy spoločenských vzťahov možno riešiť prostredníctvom priestorového preskupenia ľudí a ich rozmiestnením tak, aby sa vedľa seba ocitli jedinci, ktorí sú si navzájom sympatickí. Moreno vyčlenil v tejto súvislosti dve podštruktúry: makroštruktúru a mikroštruktúru. Makroštruktúra predstavuje priestorové rozmiestnenie ľudí v rozličných procesoch spoločnej činnosti, zatiaľ čo mikroštruktúra charakterizuje emočné psychologické vzťahy medzi nimi. Moreno tvrdil, že tieto vzťahy sú vraj podmienené vrodenou nevedomou silou - "tele", v dôsledku ktorej sa ľudia navzájom priťahujú. Aby sa dosiahla "spoločenská harmónia", stačí podľa neho zladiť tieto štruktúry a umožniť, aby sa ľudia v nich rozmiestnili podľa vzájomných sympatií. Túto teoretickú koncepciu sa Moreno pokúsil rozšíriť na spoločenské procesy a realizovať svoju utopickú myšlienku "sociometrickej revolúcie".
SOMNAMBULISMUS (chodenie v spánku) (z lat. somnus- spánok, ambulare - prechádzať sa) - forma zložitého nevedomého správania, ktoré je zdanlivo cieľavedomé a nastáva pri prechode zo spánku do stavu podobného hypnóze. Synonymom s. v bežnej reči je námesačnosť; tento názov pochádza z predvedeckých predstáv o vplyve Mesiaca na človeka počas spánku. Spravidla sa epizódy s. začínajú 1-1,5 hodiny po zaspatí počas "pomalého" spánku. S. sa prejavuje takto: Subjekt vstáva z postele a robí viacero stereotypných a koordinovaných pohybov s otvorenými očami, jeho konanie môže mať aj antisociálny charakter. Zrenice sú zúžené, pohľad je strnulý, elek- troencefalogram registruje pokojné bdenie - alfa rytmus, ktorý sa však vplyvom vonkajších podnetov nemení a udržuje sa pri otvorených očiach, čo odlišuje tento stav od bežného polospánku. S. neprechádza spontánne do bdenia, epizóda sa obyčajne končí návratom k normálnemu fyziologickému spánku. Pri rannom prebudení si subjekt nepamätá nočné udalosti.
SPÁNOK - periodický funkčný stav človeka á vyšších živočíchov so špecifickými prejavmi správania vo vegetatívnej a motorickej sfére, pri ktorých chýba cieľavedomá činnosť, znižuje sa pohyblivosť a citlivosť na vonkajšie senzorické vplyvy. Pri ľudskom s. sa potláča vedomá psychická aktivita. V s. sa striedajú dve hlavné fázy: "pomalý" a "rýchly" (alebo "paradoxný") s., ktoré majú opačné fyziologické charakteristiky. Obe fázy majú zložitú viacúrovňovú organizáciu, ktorá v mozgu vyvoláva aktívne procesy špecifické pre každú z nich. Vo fáze "pomalého" s. sa pozorujú tonické (stále) zmeny vegetatívnych a motorických ukazovateľov: znižuje sa tonus svalstva, spomaľuje sa dýchanie a rytmus srdca. Počas "rýchleho" s. elektroencefalogram zaznamenáva rýchle vlny s malou amplitúdou, ktoré sa podobajú začiatočnému štádiu s., alebo dokonca bdeniu. Ďalej sa pozorujú fyzikálne zmeny v podobe rýchlych očných pohybov (REM), tikov tváre a končatín, nepravidelného rytmu dýchania, porúch srdcovej činnosti, stúpania krvného tlaku. Po zobudení z "pomalého" s. si človek sny nepamätá. Vo fáze "pomalého" s. sa môže vyskytnúť chodenie v spánku (somnambulizmus), hovorenie zo sna, nočné desy u detí, na ktoré po prebudení zabúdajú. Po "rýchlom" s. človek v 75-90 % prípadov udáva sny s prvkami nereálnosti, fantázie. Fázy "pomalého" a "rýchleho" s. sa striedajú v cykloch s trvaním 60-90 minút, ktoré sa pri normálnom nočnom s. opakujú 4-5-krát. U normálneho človeka trvá "rýchly" s. približne 20 % celého cyklu. Nad ránom sa fáza "rýchleho" s. predlžujé, kým fáza "pomalého" s. sa skracuje. Pri celkovom nedostatku s. nastáva najprv "pomalý" s., potom "rýchly" s.
SPOĹAHLIVOSŤ TESTU - jedno z kritérií kvality testu (testovanie), ktoré sa vzťahuje na presnosť psychologického merania. Čím je s. t. vyššia, tým menej nedostatkov má test z hľadiska merania. S. t. sa niekedy chápe ako stálosť výsledkov pri opakovanom testovaní (reliabilita). Inokedy sa s. t. chápe ako miera ekvivalentnosti dvoch paralelných testov, ktoré sú rovnaké z hľadiska formy a cieľa. S. t. možno určovať aj v rámci jeho vnútornej štruktúry. Test sa najprv rozčlení na časti, a potom sa porovnávajú ich výsledky. S. t. sa určuje aj metódami analýzy rozptylu a faktorovej analýzy.
SPOLUPREŽÍVANIE - prispôsobenie emočné- ho stavu subjektu stavu inej osobnosti (alebo sociálnej skupiny). V individuálnom vedomí subjektu sa pritom odráža vzťah iného človeka (alebo sociálnej skupiny) k prebiehajúcim udalostiam. Rozlišujú sa dve skupiny s.: 1. s., ktoré vzniká v dôsledku nevedomej mimovoľnej emočnej nákazy pri bezprostrednom, spravidla náhodnom kontakte s ľudmi prežívajúcimi určité emócie (napr. náhle sa šíriaci strach alebo radosť v skupine). Takéto s. sa niekedy označuje ako bezprostredná odpoveďová emócia (-» em- pátia); 2. s., ktoré predstavuje v individuálnom vedomí subjektu príslušnú úroveň medziosobnostných vzťahov, sprostredkovaných spoločnou činnosťou, spoločnými cieľmi, normami (-» skupinové normy) a hodnotami sociálnej skupiny (napr. radosť z úspechu a prežívanie neúspechu vo vzťahu k inému členovi týmu). Jeho základom je emočná identifikácia, pri ktorej indivíduum akoby samo seba stavalo na miesto druhého v spoločnej činnosti (-» identifikácia týmová). Zvlášť výrazne sa s. prejavuje v humánnom vzťahu osobnosti k iným ľuďom (-» humánnosť).
SPOZNANIE (identifikácia) - proces zaradenia určitého objektu do jednej z niekoľkých vopred vytvorených tried alebo kategórií. Najdôležitejším momentom týchto procesov je výsledok porovnania percepčného (-» vnímanie) opisu objektu so vzormi, ktoré sú uchované v pamäti a zodpovedajú relevantným triedam alebo kategóriám. Na výskum s. sa často používajú chronometrické metódy (-> reakčný čas).
SPOZNÁVACIE ZNAKY - súhrn vlastností objektu, na základe ktorých je tento objekt spoznávaný (-> spoznanie) a zaraďovaný do určitej triedy. Človek môže vyčleňovať a zohľadňovať s. z. vedome i nevedome. Počas ontogenetického (-> ontogenéza) a funkčného vývinu percepčných procesov (-> vnímanie) sa stále vyčleňujú nové s. z., čo zabezpečuje celostné spoznanie zložitých objektov, ktoré sa pôvodne neprejavovali ako psychologické celky.
SPRÁVANIE - interakcia živých bytostí s okolitým prostredím, sprostredkovaná ich vonkajšou (pohybovou) a vnútornou (psychickou) aktivitou.
SPRÁVANIE AGRESÍVNE - špecifická forma činnosti človeka, vyznačujúca sa demonštrovaním vlastnej prevahy alebo použitím sily vo vzťahu k druhému človeku alebo skupine osôb, ktorým sa subjekt snaží uškodiť. S. a. môže mať rôznu intenzitu i formy výrazu - od prejavov nepriateľstva a zaujatosti po slovné urážky ("verbálna agresia") a použitie hrubej fyzickej sily ("fyzická agresia"). V sociálnopsychologickom aspekte má význam súčet s. a. jednotlivých osôb, prechod od medziosobnostnej agresie k medziskupinovej v rámci tzv. masových javov.
SPRÁVANIE SITUAČNÉ - zameranie subjektu prevažne na situačné významné objekty vnímaného prostredia na rozdiel od orientácie na prijatý cieľ činnosti; súbor impulzívnych odpovedí na stimuly okolitého prostredia. S. s. sa vyskytuje v ranom veku dieťaťa, ako aj pri niektorých poruchách psychickej regulácie činnosti dospelého človeka.
STATUS (v sociálnej psychológii) (z lat. status - stav, postavenie) - postavenie subjektu v systéme medziosobnostných vzťahov, ktoré určuje jeho práva, povinnosti a privilégiá. Ten istý jedinec môže mať v rozličných skupinách rozličný s. Rozdiely v s., ktorý má jedinec v skupinách, navzájom sa odlišujúcich z hľadiska úrovne skupinového rozvoja, obsahu činnosti a styku, sa často stávajú príčinami frustrácie, konfliktu atď. S. sa experimentálne odhaľuje pomocou metódy merania referencií. Dôležitými vlastnosťami s. sú prestíž a autorita ako osobitná miera uznania zásluh jedinca okolím.
STEREOTYP SCIÁLNY (z gréc. stereos - tvrdý, typos - stopa, z lat. socialis - spoločenský) - zjednodušená, schematizovaná, často skreslená predstava o určitom sociálnom objekte (skupine, človeku, ktorý patrí k určitému sociálnemu zoskupeniu, atd.), ktorá je charakteristická pre bežné poznanie. S. s. zachytáva niektoré, často nepodstatné vlastnosti objektu, ktoré sú napriek tomu relatívne stále (-» stereotypizácia). Pojem s. s. zaviedol W. Lippmann. Od iných druhov poznania sa odlišuje tým, že informácie, na ktorých sa zakladá, sa nekonfrontujú s príslušným objektom, ale s inými poznatkami, ktoré môžu byť nesprávne. S. s. a jeho šírenie podmieňujú niektoré javy, ktoré vznikajú vo sfére medziosobnostného styku a sociálnej percepcie (-» percepcia sociálna), ako napr. postoje, haloefekt, efekt primárnosti a efekt novosti. Formovanie s. s. je jednou z rozšírených metód propagandy, využívanou pri manipulácii s vedomím más, najme v masovej komunikácii.
STEREOTYP VNÍMANIA -» stereotyp sociálny
STIMUL (z lat. stimulus - palica s hrotom, ktorou sa poháňali zvieratá, bodec) - vplyv, ktorý podmieňuje dynamiku psychických stavov indivídua (označovanú ako reakcia) a má k nej taký istý vzťah ako príčina k následku. Vo fyziológii a psychofyziológii je pojem s. totožný s pojmom "podnet".
STRACH - emócia, ktorá vzniká v situáciách ohrozenia biologickej alebo sociálnej existencie indivídua a ktorá je zameraná na zdroj skutočného alebo zdanlivého nebezpečenstva. Na rozdiel od bolesti a iných druhov utrpenia, ktoré sú vyvolávané reálnym pôsobením faktorov ohrozujúcich existenciu, s. vzniká pri ich anticipácii. V závislosti od charakteru ohrozenia intenzita a špecifikum prežívania s. pomerne široko kolíšu (obava, tieseň, úľak, hrôza). Ak je zdroj nebezpečenstva neurčitý alebo neuvedomený, vzniká stav, ktorý sa nazýva úzkosť. S. upozorňuje subjekt na nadchádzajúce nebezpečenstvo, sústreďuje jeho pozornosť na zdroj nebezpečenstva a nabáda hľadať spôsoby, ako sa mu vyhnúť. Ak s. dosahuje intenzitu afektu (panický strach, hrôza), môže navodzovať stereotypy správania (útek, ustrnutie, obranná agresia). V sociálnom vývine človeka s. vystupuje ako jeden z výchovných (-> výchova) prostriedkov: napr. strach pred odsúdením sa využíva ako faktor regulujúci správanie. Keďže v spoločnosti indivíduum využíva ochranu právnych iných spoločenských inštitúcií, zvýšená tendencia človeka pociťovať s. stráca adaptačnú funkciu a obyčajne sa hodnotí negatívne. Reakcie s. sú pomerne stále a pretrvávajú aj napriek tomu, že si jedinec uvedomuje ich nezmyselnosť. Preto výchova k odolnosti voči s. sa nezameriava na jeho odstránenie, ale na to, aby sa pri jeho prežívaní rozvinula schopnosť sebaovládania. Neadekvátny s. možno pozorovať pri rozličných psychických ochoreniach (-> fóbie).
STRES (z angl. sŕress - tlak, záťaž) - termín na"ôznačenie širokého okruhu stavov, ktoré u človeka vznikajú ako odpoveď na rôzne extrémne vplyvy (stresory). Pojem s. sa pôvodne používal vo fyziológii na označenie nešpecifickej reakcie organizmu ("generalizovaného adaptačného syndrómu") na akékoľvek nepriaznivé pôsobenie (H. Selye). Neskôr sa začal používať na opis stavov indivídua v extrémnych podmienkach na fyziologickej a psychologickej úrovni a na úrovni správania. Podľa druhu a charakteru vplyvu stresora sa rozlišujú rôzne druhy s. V najvšeobecnejšej klasifikácii ide o fyziologický s. a psychologický s. Psychologický s. sa ďalej delí na informačný .1 emočný. Informačný s. vzniká pri informačnom preťažení, keď človek nezvládne úlohu, keď sa nedokáže správne rozhodnúť v požadovanom čase, pričom nesie za rozhodnutie veľkú zodpovednosJ. Emočný s. sa vyskytuje v situáciách ohrozenia, nebezpečenstva, traumy atď. Rôzne formy emočného s. (impulzívna, útlmová, generalizovaná) navodzujú zmeny v priebehu psychických procesov, emočné zlyhanie v motivačnej štruktúre činnosti, poruchy pohybových a rečových prejavov. S. môže mať tak kladný, mobilizujúci, ako aj záporný vplyv na činnosť (distres), ba môže ju aj úplne dezorganizovať. Preto pri optimalizácii akýchkoľvek činností treba uskutočňovať opatrenia na predchádzanie s.
STRESOR - faktor, ktorý vyvoláva stres. Rozlišujú sa: 1. fyziologické s. - nadmerná fyzická záťaž, vysoká i nízka teplota, bolestivé stimuly, sťažené dýchanie atď.; 2. psychologické s. - faktory, ktoré účinkujú svojím signálnym významom: ohrozenie, nebezpečenstvo, trauma, informačné preťáženie a i.
STYK - zložitý, mnohoúrovňový proces utvárania a rozvíjania kontaktov medzi ľuďmi, ktorý vyvolávajú potreby spoločnej činnosti a ktorý zahŕňa výmenu informácií, vypracovanie jednotnej stratégie interakcie, vnímanie a porozumenie iného človeka. Podľa toho sa v s. rozlišujú tri stránky: komunikačná, interakčná a percepčná. Prostriedkami komunikačného procesu sú rozličné znakové systémy, predovšetkým reč, ako aj opticko-kinetický systém znakov (gestá, mimika, pantomimika), paralingvis- tické i extralingvistické systémy (intonácia, neverbálne prvky reči, napr. pauzy), časová a priestorová organizácia komunikácie a napokon "reč pohľadov". Dôležitou charakteristikou komunikačného procesu je úsilie účastníkov vplývať na seba navzájom, na správanie druhého, byť individuálne zastúpený v živote iných ľudí (personalizácia). Nevyhnutnou podmienkou toho je nielen používať ten istý jazyk, ale aj rovnako chápať situácie, v ktorých sa s. uskutočňuje. Interakčná stránka s. sa vzťahuje na utvorenie všeobecnej stratégie interakcie. Existuje viacero typov interakcie medzi ľuďmi; predovšetkým je to kooperácia a konkurencia. Aj keď sa v tejto oblasti dosiahli určité výsledky (napr. určovanie a prognóza stratégie správania partnera pomocou matematickej teórie hier), formálna povaha opisu skúmaných stratégií i skutočnosť, že sa analyzuje interakcia iba dvoch ľudí, bránia využívať získané údaje pri analýze rozličných druhov interakcie v reálnom živote. Percepčná stránka s. zahŕňa proces formovania obrazu iného človeka, čo sa dosahuje "dešifrovaním" psychologických vlastností a osobitostí správania človeka, ktoré sa skrývajú za jeho vonkajšími prejavmi. Základnými mechanizmami poznania iného človeka sú identifikácia (porovnávanie) a reflexia (uvedomenie si toho, ako subjekt poznania vnímajú iní ľudia). V procese medziosobnostného vnímania a poznania vznikajú viaceré "efekty": efekt primárnosti, novosti, haloefekt. Významnú úlohu majú aj javy stereotypizácie a kauzálnej atribúcie (-» atribúcia kauzálna). Poznanie týchto mechanizmov umožňuje odhaliť psychologický obsah procesu vzájomného porozumenia, ktoré sa dosahuje v priebehu s. Súvislosť s. a určitého charakteru vzťahov medzi ľuďmi sa prejavuje aj pri emočnej regulácii percepčného procesu, predovšetkým pri atraktívnosti, príťažlivosti. Skúmanie uvedených troch stránok s. v jednote je dôležitou podmienkou optimalizácie spoločnej činnosti ľudí a ich vzťahov. Jednou z úloh sociálnej psychológie je vypracovať metódy korekcie a optimalizácie s., rozvoja schopností a návykov s., nevyhnutné najmä pre tých, ktorí do veľkej miery využívajú s. vo svojej profesii (vedúci, pedagógovia, lekári a ď.). Medzi rozličnými metódami zdokonaľovania s. patrí významné miesto sociálnopsychologic- kému tréningu (-»tréning sociálnopsychologický), t. j. zvládnutiu rozličných foriem s. pomocou špeciálnych úloh (programov).
STYK FATICKÝ (z lat. fatuus - hlúpy) - bezobsažný styk, ktorý využíva komunikačné prostriedky len na udržiavanie samého procesu styku.
SUBJEKTÍVNY SÉMANTICKÝ PRIESTOR (z lat. subjectum - podliehajúce, podriadené, z gréc. semantikos - označujúci) - model kategoriálnej (-» kategorizácia) štruktúry individuálneho vedomia, na základe ktorej sa klasifikujú určité objekty, pojmy atď. prostredníctvom analýzy ich významov. Rozmiestnenie určitých významov (pojmov) v sémantickom priestore umožňuje ich analýzu, posúdenie ich zhody a rozdielov. Matematicky možno s. s. p. vyjadriť pomocou súradnicových osí, bodov a vzdialenosťou medzi nimi. S. s. p. ako metóda výskumu i modelovania kategoriálnych štruktúr sa uplatnila v oblasti psychológie pamäti (sémantické modely dlhodobej pamäti), psychológie myslenia a teórie rozhodovania. Využíva sa aj v diferenciálnej psychológii, pri výskume kognitívnych (poznávacích) aspektov vedomia a sebauvedomenia osobnosti.
SUBLIMÁCIA (z lat. sublimare - vyvyšovať) - v psychoanalýze S. Freuda jeden z mechanizmov psychologickej obrany (-» obrana psychologická), odstraňujúci napätie pri konflikte transformovaním pudových foriem psychiky na také formy, ktoré sú pre indivíduum i spoločnosť prijateľnejšie. Zvláštnym prípadom s. je podlá Freuda prenos energie libida na proces tvorivosti, ako aj žarty, slovné hry a iné činnosti, ktoré okamžite uvoľňujú napätie spoločensky prípustnou formou. Okrem psychoanalytického výkladu sa termín s. používa na označenie prechodu aktivity subjektu na vyššiu úroveň.
SUBSENZORICKÉ VNÍMANIE (z lat. sub - pod, sensus - cit, pocit) - forma bezprostredného psychického odrazu skutočnosti, vyvolaná takými podnetmi, ktorých vplyv si subjekt nemôže uvedomovať; jeden z prejavov nevedomia. Pri určovaní pocitových prahov sa zistilo, že na správanie pôsobia nevedomé podnety. Procesy predpozornosti, ktoré sú spojené so spracovaním in formácií mimo sféry vedome kontrolovanej činnosti, zabezpečujú adaptačnú reakciu na niektoré, ešte nerozpoznané zmeny situácií. Subsenzorickou oblasťou sa nazýva zóna podnetov (nepočuteľných zvukov, neviditeľných svetelných signálov atď.), ktoré vyvolávajú mimovoľnú, objektívne registrova- teľnú reakciu a ktoré si možno uvedomiť, ak nadobudnú signálny význam. Výskum procesov predpozornosti a subsenzorických podnetov umožňuje objasniť rezervy ľudských zmyslových orgánov.
SÚČINNOSŤ ANALYZÁTOROV - jeden z prejavov jednoty senzorickej sféry. Najdôkladnejšie sú preskúmané zmeny funkčného stavu jedného analyzátora ako dôsledok stimulácie iného. spoločná činnosť analyzátorov, dávajúcich subjektu informácie o tých stránkach okolitého prostredia, o ktorých ani jeden z týchto analyzátorov nedokáže poskytnúť informáciu sám (napr. binokulárny odhad vzdialenosti objektu ako výsledok súčinnosti zrakového a proprioceptívneho analyzátora). V patológii sa môže s. a. narúšať, čo je odrazom dezintegrácie činnosti centrálneho nervového systému a senzorických systémov. Odhalené zákonitosti porúch s. a. sa využívajú pri diagnostike rozličných ochorení. Osobitné formy s. a. nachádzajú svoje uplatnenie v umení (-» synestézia).
SÚDNA PSYCHOLÓGIA - oblasť právnickej psychológie, ktorá skúma otázky späté so súdnictvom: psychické vlastnosti sudcov, vyšetrovateľov, advokátov a iných pracovníkov v súdnictve, psychologické aspekty ich odbornej činnosti, metódy výberu a odbornej prípravy; psychologické aspekty obžalovaných, svedkov, postihnutých, psychologické aspekty svedeckých výpovedí, psychologické základy vyšetrovacej a súdnej činnosti (vypočúvania, očitého svedectva a pod.), pátrania; metodológiu a metodiku súdnej psychologickej expertízy.
SÚDNA PSYCHOLOGICKÁ EXPERTÍZA (z lat. ex- pertus - skúsený) - jedna z hlavných foriem praktického uplatnenia špeciálnych psychologických poznatkov v súdnom procese. Uskutočňuje sa na základe požiadavky vyšetrovateľa alebo súdu v súlade s normami súdneho procesuálneho kódexu. Je zameraná na psychodiagnostiku obžalovaných, svedkov a obetí. Všeobecným predmetom s. p. e. sú osobitosti psychickej činnosti, ktorých vyšetrenie je dôležité na zistenie pravdy v súdnictve. Čiastkovým predmetom s. p. e. môže byť diagnostikovanie afektu u obžalovaných v momente spáchania trestného činu, schopnosti svedkov a postihnutých (predovšetkým detí) správne vnímať situáciu, ktorá je dôležitá z hľadiska zisťovaných skutočností, a správne o nej vypovedať atď.
SÚDRŽNOSŤ SKUPINOVÁ - charakteristika označujúca silu, jednotu a stálosť medziosobnostných interakcií a vzájomných vzťahov v skupine. Výskumy s. s. sa v západnej sociálnej psychológii začali realizovať v rámci skupinovej dynamiky. Skúmanie s. s. sa opieralo o chápanie skupiny ako psychologického zoskupenia, založeného na systéme emočných medziosobnostných vzťahov (L. Festinger). Za súdržnú sa považovala taká skupina, ku ktorej boli jej účastníci "silne priťahovaní". S. s. sa interpretovala aj ako príťažlivosť a užitočnosť skupiny pre jedinca (D. Cartwright, A. Zander). Zároveň sa vyčlenili dva prístupy k jej hodnoteniu: pomocou merania vzájomnej emočnej príťažlivosti členov skupiny (s. s. je tým väčšia, čím viac jedincov skupiny sa páči jeden druhémú) a pomocou emočného hodnotenia skupiny účastníkmi (s. s. je tým väčšia, čím väčšia je spokojnosť so skupinou). Niekedy sa pri hodnotení s. s. brali do úvahy ukazovatele skupinového súhlasu. V sociometrii sa navrhol špeciálny index s. s. - pomer počtu vzájomných volieb členov skupiny k maximálne možnému počtu volieb.
SUGESCIA (z lat. suggestio - našepkávanie, prehováranie) - proces ovplyvňovania psychickej sféry človeka, spätý so znížením uvedomenia a kritickosti pri vnímaní a realizácii sugerovaného obsahu, s nedostatočným cieľavedomým aktívnym porozumením tomuto obsahu, s nedostatočnou logickou analýzou a hodnotením na základe minulej skúsenosti a daného stavu subjektu. S. je prvkom bežného ľudského styku, no môže vystupovať aj ako osobitne organizovaný druh komunikácie, ktorý predpokladá nekritické vnímanie informácií a je v protiklade k presvedčeniu. S. má dve podoby: heterosugesciu (vplyv iných) a autosugesciu. Objektom heterosugescie (sugerendom) môže byť tak jednotlivec, ako aj skupina, sociálna vrstva atď. (fenomén masovej s.); subjektom s. (sugestorom) môže byť indivíduum, skupina, masovokomunikačné prostriedky. S., ktorú produkuje skupina, je jedným z faktorov konformity. Pri autosugescii je objektom i subjektom sugescie jedna osoba. S. sa dosahuje verbálnymi (slová, intonácia) a neverbálnymi (mimika, gestá, činnosť iného človeka, situácia) prostriedkami. Mechanizmus s. sa využíva s cieľom ovplyvňovať druhých. Podľa metód realizácie možno rozlíšiť priamu (imperatívnu) a nepriamu, ako aj zámernú a nezámernú s. Priama zámerná s. spočíva vo využití špeciálnych "slovných formúl", ktorými sa pôsobí na psychiku človeka a ktoré sa stávajú aktívnymi prvkami jeho vedomia a správania. Obsah nepriamej s. je začlenený do oznamovanej informácie v skrytej, maskovanej forme a osvojuje sa neuvedomene, nepozorovane, mimovoľne. Nepriama s. môže byť zámerná i nezámerná. Podľa stavu sugerenda sa rozlišuje s. v bdelom stave (-» bdenie), s. v hypnóze, s. pri prirodzenom spánku, posthypnotická s. (realizovaná po skončení hypnózy). Efektívnosť s. je určovaná: 1. vlastnosťami sugestora (sociálny status, osobné čaro, vôľové, intelektuálne, charakterové prednosti); 2. vlastnosťami sugerenda (stupeň sugestibility); ich vzájomnými vzťahmi (dôvera, autorita, závislosť); 4. spôsobom konštruovania správy (úroveň argumentov, charakter spájania logických a emočných prvkov, upevnenie inými vplyvmi). Na s. je čiastočne založený vplyv niektorých masovokomunikačných prostriedkov, reklamy, módy, zvykov, formovanie viery. S. sa do značnej miery využíva v medicíne pri korekcii psychického a somatického stavu pacienta (psychoterapia); v pedagogike sa robia pokusy využiť s. pri vyučovaní - tzv. sugestopédia; v experimentálnej psychológii s. slúži ako metóda zámerných zmien emočného stavu, motivácie.
SUGESTIBILITA - stupeň citlivosti na sugesciu, ktorý sa vymedzuje ako subjektívna pohotovosť podľahnúť a podriadiť sa sugestívnemu vplyvu. S. je charakteristika indivídua, ktorá závisí od situačných a osobnostných faktorov. Medzi vlastnosti osobnosti, ktoré zvyšujú s., patria: nízka sebadôvera a sebahodnotenie, pocit vlastnej menejcennosti (-» komplex), poslušnosť, nesmelosť, hanblivosť, plachosť, dôverčivosť, úzkosť, extravertovanosť (-» extraverzia - introverzia), zvýšená emocionalita a prežívanie, nedostatočné logické myslenie, pomalé tempo psychickej činnosti. Medzi situačné faktory, ktoré zvyšujú individuálnu s., patria: psychofyzický stav subjektu (v pokoji a relaxácii, ako aj pri silnom emočnom vzrušení, únave, strese s. vzrastá; maximálnu s. možno pozorovať v hypnóze), nízka úroveň informovanosti, kompetencie pri riešení daného problému alebo vykonávaní činnosti, jej malý význam pre osobnosť; nedostatok času pri rozhodovaní. Vplyvom "skupinového tlaku" (-> konformita) s. závisí od úrovne skupinového rozvoja. Experimentálne je dokázané, že ľudia označení podľa testov s. ako sugestibilní sú v kolektíve v dôsledku sprostredkovanosti medziosobnostných vzťahov cieľmi a hodnotami spoločnej činnosti schopní realizovať kolektivistické sebaurčenie čiže odolávať s. Súčasná psychológia považuje s. za nejednotný stav, kedže sa objavuje v rozličných sférach osobnosti podľa toho, ku ktorému obsahu a druhu činnosti patrí. Každý človek sa môže v určitých situáciách stať sugestibil- ným. Pomocou faktorovej analýzy boli odhalené dva typy s. Prvotná s. je základom citlivosti na autosugesciu, hypnózu. Druhotná s. je spätá so vzťahmi podriadenosti, ich motiváciou a nízkym sebahodnotením subjektu. S. je normálna vlastnosť ľudskej psychiky; nadmerná s. však môže dezorganizo- vať správanie a hodnotí sa ako záporná vlastnosť. Opakom s. je kritickosť.
SVALOVÉ POCIŤOVANIE - komplex pocitov, ktoré vznikajú pri činnosti svalového systému organizmu. Pojem s. p. zaviedol I. M. Sečenov, ktorý ho nechápal ako odraz stavu samého svalového systému (-> receptor), ale ako zvláštnu formu poznania časo-priestorových vzťahov okolitého prostredia. Slabé, nejasné uvedomovanie si signálov s. p., ako tvrdí Sečenov, umožnilo Kantovi považovať priestor a čas za apriórne formy zmyslového nazerania. Súčasne sa pomocou s. p. (za predpokladu aktívnej činnosti organizmu) človek učí porovnávať objekty, uskutočňovať najjednoduchšie operácie analýzy a syntézy, t. j. absolvuje "základnú školu predmetného myslenia".
SVEDOMIE - schopnosť osobnosti realizovať niravňu sebakontrolu, samostatne si stanovovať mravné povinnosti, vyžadovať od seba ich splnenie a kontrolovať svoje konanie. S. je jedným z prejavov mravného sebauvedomenia osobnosti. Prejavuje sa tak vo forme racionálneho uvedomenia si mravného významu konania, ako aj vo forme emočného prežívania (napr. "výčitky s.").
SVETONÁZOR - systém názorov na objektívny svet a postavenie človeka v ňom, na vzťah človeka ku skutočnosti, ktorá ho obklopuje, a k sebe samému; týmito názormi ovplyvnené základné životné postoje ľudí, ich presvedčenia, ideály, princípy poznania a činnosti, hodnotové orientácie. Reálnym subjektom s. je sociálna skupina a osobnosť. S. je jadrom spoločenského a individuálneho vedomia; je hlavným ukazovateľom zrelosti osobnosti. S. je spôsob uvedomenia si skutočnosti, obsahuje životné zásady, ktoré podmieňujú charakter činnosti ľudí. Významnou zložkou s. sú ideály ako hlavné životné ciele. Obsah vedomia sa mení na s. vtedy, keď sa stáva presvedčením. S. má veľký praktický životný význam. Ovplyvňuje normy správania, vzťahy človeka k práci, k iným ľuďom, charakter jeho životných snáh, jeho spôsob života, vkus, záujmy. S. sa utvára tak v dôsledku zovšeobecnenia prírodovedných, spoločensko-historických, technických a filozofických poznatkov, ako aj pod vplyvom bezprostredných životných podmienok, prenáša sa z pokolenia na pokolenie ľudskou skúsenosťou v podobe zdravého rozumu, živelných, nesystemizovaných, tradičných predstáv o svete.
SYMPATIA (z gréc. sympatheia - náklonnosť, priazeň) - stabilný pozitívny emočný vzťah človeka k iným ľuďom, skupinám alebo sociálnym javom, ktorý sa prejavuje ako prívetivosť, dobrosrdečnosť, nadšenie, túžba po styku, upútaní pozornosti, získaní pomoci atď. S. vzniká obyčajne na základe spoločných názorov, hodnôt, záujmov, mravných ideálov. Môže byť aj dôsledkom výberovej kladnej reakcie na príťažlivý zovňajšok, správanie, charakterové črty iného človeka (-» atraktívnosť). S. majú určitú dynamiku, môžu dosahovať istý stupeň napätia, prechádzať do vášnivej túžby či stálej závislosti, končí sa citovým ochladnutím, rozčarovaním, prejsť do antipatie a nepriateľstva. V medziosobnostných vzťahoch je s. jedným z faktorov integrácie ľudí a udržiavania psychickej pohody.
SYNDRÓM (z gréc. syndróme - nahromadenie, zhluk) - určitý súbor príznakov (symptómov) nejakého javu, ktoré spája spoločný mechanizmus vzniku. V patopsychológii sa používa termín s. na označenie určitého súboru chorobných príznakov. V poslednom období sa s. často interpretuje v súvislosti s prejavmi vlastností nervového systému, súbormi určitých príznakov, ktoré poukazujú na osobité charakterové črty (-> akcentuácia charakteru) atď.
SYNESTÉZIA (z gréc. synaisthesis - spoločný, súčasný pocit) - jav, ktorý spočíva v tom, že akýkoľvek podnet pôsobiaci na zodpovedajúci zmyslový orgán vyvoláva mimo vôle subjektu nielen pocit, ktorý je špecifický pre daný zmyslový orgán, ale zároveň aj dodatočný pocit alebo predstavu, ktorá je charakteristická pre iný zmyslový orgán. Najrozšírenejším prejavom s. je tzv. farebný sluch, pri ktorom zvuk vyvoláva popri sluchovom pocite aj farebný pocit. U mnohých ľudí vyvoláva žltooranžová farba pocit tepla, kým modrozelená pocit chladu. Podstatou s. je zrejme znásobená súčinnosť analyzátorov. Osobité formy s. (napr. vizualizácia počutého) sa vyskytujú v patológii.
SYNKRETIZMUS (v psychológii) (z gréc. syn- kretismos - spojenie, združenie) - nediferencovanosť psychických funkcií v raných štádiách vývinu dieťaťa. S. sa prejavuje v tendencii detského myslenia spájať rôznorodé javy bez dostatočného zdôvodnenia. Viacero bádateľov (E. Claparéde a ď.) poukázali na s. detského vnímania, ktorý sa prejavuje v tom, že zmyslový obraz objektu je nediferencovaný, že sa v ňom nevyčlenia a nespájajú vnútorné vzťahy a prvky objektu. Švajč. psychológ J. Piaget zaradil s. medzi základné charakteristiky detského myslenia a neschopnosť dieťaťa logicky uvažovať vysvetľoval tendenciou zamieňať syntézu za združovanie vedľa seba stojacich prvkov. Dieťa považuje vzťah medzi dojmami za vzťah medzi vecami, nevedome a nezámerne (často pri hre alebo manipulovaní so slovami) prenáša význam slova na celý rad iba navonok spätých javov alebo objektov. Veľký význam pre vývin detského myslenia. V procese ďalšej praxe si dieťa postupne vyberá tie synkretické vzťahy, ktoré zodpovedajú skutočnosti, a tým si vytvára skutočný význam slova.
SYNTÉZA (z gréc. synthesis - spojenie, zhrnutie, zostavenie) - proces praktickej alebo myšlienkovej rekonštrukcie celku z častí alebo spájanie rozličných prvkov, stránok objektu do jedného celku. Tento proces ako súčasť interakcie organizmu s prostredím je nevyhnutnou etapou poznania. S. úzko súvisí s analýzou, navzájom sa dopĺňajú. S. ako osobitná myšlienková operácia sa podobne ako analýza utvára v procese materiálne pretvárajúcej činnosti.
ŠPECIALIZÁCIA PODMIENENÉHO REFLEXU (z lat. specialis - zvláštny, reflexus - odrazený) - proces spočívajúci v tom, že po prvotnej generalizácii sa podmienená reakcia opakovaním časovo prispôsobuje presne určenému signálu a uskutočňuje sa iba požadovaným spôsobom. Neurofyziologický mechanizmus š. p. r. spočíva v lokalizácii aktivity v tých štruktúrach mozgu, ktoré zabezpečujú danú reakciu (podmienený reflex).
ŠPECIÁLNA PSYCHOLÓGIA (z lat. specialis - zvláštny) - oblasť psychológie, ktorá skúma ludí s odchýlkami od normálneho psychického vývinu, súvisiacimi s vrodenými alebo získanými defektmi formovania a fungovania nervového systému. Do š. p. patrí psychológia slepých (tyflopsychológia), hluchých (surdopsychológia), mentálne zaostalých (oligofrenopsychológia), detí s prechodnou zaostalosťou psychického vývinu, s poruchami reči a pod. Š. p. a špeciálna pedagogika (tyflopedagogika, surdopedago- gika, oligofrenopedagogika a i.) tvoria komplexnú vednú disciplínu - defektológiu, vedu o vývojových osobitostiach detí s fyzickými a psychickými poruchami a o zákonitostiach ich výchovy a výučby.
ŠTATISTICKÉ METÓDY (v psychológii) (z lat. status - stav) - niektoré metódy aplikovanej matematickej štatistiky, ktoré sa používajú v psychológii najmä pri spracúvaní experimentálnych údajov. Hlavným cieľom použitia š. m. je zabezpečiť spoľahlivosť záverov psychologických výskumov pomocou pravdepodobnostnej logiky a pravdepodobnostných modelov. V dejinách štatistiky a psychológie možno nájsť mnoho príkladov o ich vzájomnom pozitívnom ovplyvňovaní. Napr. pre dnešnú vedu veľmi významná- regresná a korelačná analýza sa zrodila z pokusov F. Galtona, ktorý skúmal zákonitosti dedičnosti psychologických a telesných vlastností. Na výskum intelektových schopností sa vypracovalo niekoľko variantov faktorovej analýzy. Mnohé štatistické metódy sa vytvorili osobitne na overenie spoľahlivosti psychologických testov a na uplatnenie pri profesionálnom výbere ( výber psychologický). V súčasnosti možno vyčleniť tieto smery využitia š. rn. v psychológii: 1. opisná štatistika, ktorá zahŕňa zoskupovanie údajov do tabuliek, grafov a kvantitatívny opis údajov; 2. teória matematickej štatistiky, ktorá sa v psychologických výskumoch používa pri extrapolácii výsledkov na základe údajov výberu; 3. teória plánovania experimentov, ktorá Je zameraná na odhaľovanie a kontrolu kauzálnych vzťahov medzi premennými.
ŠTÝL VEDENIA (štýl vodcovstva) - systém metód vplyvu vedúceho (vodcu) na podriadených. K. Lewin vyčlenil tri š. v.: autoritatívny (prísne metódy riadenia, potláčanie akejkoľvek iniciatívy a hodnotenia rozhodnutí atď.), demokratický (kolegiálnosť, odmeňovanie iniciatívy a pod.) a liberálny (zrieknutie sa riadenia, vedenia). Š. v. závisí aj od obsahu spoločnej činnosti, ktorá predstavuje základ medziosobnostných vzťahov v skupine. Pre skupiny s vyššou úrovňou rozvoja je typický kolektivistický š. v. (riadenia), ktorý predpokladá zodpovednosť vedúceho pred týmom a vedomé podriadenie sa vedúcemu, plnú moc a samostatnosť pracovného týmu, adekvátne rozdelenie zodpovednosti atď.; maximum centralizácie a maximum demokracie ako dôsledok princípu demokratického centralizmu