V

VALIDITA (z angl. valid - pôsobiaci, vhod­ný, majúci silu) - jedno z dôležitých kritérií testu (-> testovanie), označujúce vhodnosť testu na meranie toho, čo má merať. Test na meranie intelektových schopností nemusí byť vhodný na meranie temperamentu atď. Pojem v. sa vzťahuje nielen na test, ale aj na cieľ a situáciu, v ktorej sa používa. Otázka v. testu zahŕňa vlastne otázky: V. pre čo? V. s akým cieľom? Často namiesto pojmu v. používajú termíny ,odô­vodnenosť", "spoľahlivosť", "informatívnosť", "účinnosť", "adekvátnosť", "prime­ranosť". Mierou v. je koeficient korelácie testu s určitým kritériom (-» korelačná ana­lýza).

VÁŠEŇ - silný, stály, všetko ovládajúci cit, ktorý dominuje nad ostatnými pohnútkami človeka a sústreďuje všetky jeho snahy a sily na predmet v. Príčiny vzniku v. sú pomerne rôznorodé - môžu byť podmiene­né vedomým ideovým presvedčením, vy­chádzať z telesných pudov, môžu mať pato­logický pôvod (napr. pri paranoidnom vývi­ne osobnosti) (-> fanatizmus). V. môže osob­nosť prijať alebo sankcionovať, môže ju odsudzovať, prežívať ako niečo neželateľné, nutkavé. Hlavným znakom v. je jej účin­nosť, spojenie vôľových a emočných mo­mentov. Jednota mravného, rozumového základu a v. je často hybnou silou veľkých činov, hrdinstva, objavov.

VEDOMIE - najvyššia úroveň psychického odrazu skutočnosti, vlastná iba človeku ako spoločensko-historickej bytosti. Empiricky v. vystupuje ako nepretržite sa meniaci súhrn zmyslových a rozumových obrazov, ktoré sú bezprostredne dané subjektu v jeho "vnútornej skúsenosti" a anticipujú jeho praktickú činnosť. V. skúma viacero vied - filozofia (základnou otázkou filozofie je vzťah bytia a v.), logika, jazykoveda, neurofyziológia, antropológia, sociológia, etno­grafia atď. Psychológia skúma pôvod, štruk­túru a fungovanie v. indivídua. V. sa vyzna­čuje: aktivitou, intencionalitou (zameranosťou na predmet: v. je vždy v. niečoho, -> intencia); schopnosťou reflexie, sebapo- zorovania (uvedomenia si samého v.), motivačno-hodnotovým charakterom; rozlič­ným stupňom (úrovňami) jasnosti. V. každé­ho indivídua je unikátne, no nie je svojvoľ­né - je podmienené vonkajšími, od neho nezávislými faktormi (predovšetkým štruk­túrami sociálneho systému, v ktorom sub­jekt existuje). Výskum v. naráža na dva hlavné problémy. Po prvé všetky psycholo­gické javy sú indivíduu dané do tej miery, do akej si ich uvedomuje (vrátane nevedomia, ktoré sa uvedomuje buď osobitným postupom - "privedením do v.", alebo ne­priamo ako chyby v.). Na základe sebapo- zorovania sa zistilo, že v. nemá vlastné psychologické osobitosti. Jediným znakom v. je, že vďaka nemu sa indivíduu vybavujú (s rozličným stupňom jasnosti) rôzne javy, ktoré tvoria obsah konkrétnych psycholo­gických funkcií. V dejinách bol problém v. predmetom ostrého teoretického boja. Štruk­túry v. indivídua sa utvárajú v ranom veku vdaka tomu, že si dieťa osvojuje (-»interio­rizácia) štruktúry takej činnosti, ako je styk s dospelými. Takéto osvojenie sa utvára na báze fylogenetického (historického) vývoja.

VEK (v psychológii) - konkrétny, v čase relatívne ohraničený stupeň psychického vývinu indivídua a jeho vývinu ako osob­nosti, ktorý je charakterizovaný súhrnom zákonitostí fyziologických a psychologic­kých zmien, nesúvisiacich s interindividuálnymi rozdielmi. Prechod z jedného vekové­ho obdobia do druhého sa vyznačuje pre­stavbou a zmenou psychického vývinu (-> rozvoj psychiky, -> osobnosť). Psycho­logické charakteristiky v. sú určované konkrétno-historickými podmienkami, v kto­rých sa jedinec vyvíja, výchovou, osobitos­ťami jeho činnosti a styku. Objektívne rovnaké prvky sociálneho prostredia vplývajú na ľudí rozličného v. rôzne, podľa toho, cez aké rané psychologické vlastnosti sa lomia. Interakcia vonkajších a vnútorných fakto­rov vyvoláva typické psychologické osobi­tosti, ktoré sú spoločné pre ľudí jedného v., určuje jeho špecifikum, zatiaľ čo zmeny vzťahov medzi týmito faktormi podmieňujú prechod k nasledujúcemu vekovému obdo­biu. Vymedzenie vekových stupňov je relatívne stanovené ako priemer, čo však nevylučuje individuálne osobitosti psychického profilu človeka. Vekové obdo­bia vo vývine osobnosti zahŕňajú určitý systém požiadaviek, ktoré kladie spoločnosť na človeka v určitej etape jeho života, podstatu jeho vzťahov k okoliu, jeho spoločenské postavenie. Na špecifické cha­rakteristiky v. vplývajú tak osobitosti začle­nenia dieťaťa do skupiny s rozličnou úrov­ňou vývinu (-> úroveň skupinového rozvo­ja) a do výchovných zariadení, zmeny cha­rakteru výchovy v rodine, formovanie no­vých druhov a typov činnosti, ktoré zabez­pečujú dieťaťu, aby si osvojilo spoločenskú skúsenosť, systém získaných poznatkov, no­riem a pravidiel ľudskej činnosti, ako aj osobitosti fyziologického vývinu. Zvláštnos­ti určitého vekového obdobia, vekové hra­nice nemožno chápať staticky. Hranice v. sú pohyblivé, premenlivé, majú konkrétno-historický charakter a sú odlišné v rozličných sociálno-ekonomických podmienkach vývi­nu osobnosti. Zaužívaná je táto periodizácia vývinu: novorodenec (od narodenia do 1 ro­ku); mladší predškolský vek (1-3 roky), starší predškolský vek (3-6 rokov), mladší školský vek (6-12 rokov), stredný školský vek alebo puberta (12-15 rokov), starší školský vek alebo adolescencia (14,15 - 20, 22 rokov), dospelosť (1. fáza zhruba 20, 22-32 rokov; 2. fáza zhruba 32-44 rokov; fáza zhruba 44-58 rokov), staroba.

VERBÁLNY (z lat. verbalis - slovný) - ter­mín, ktorý sa v psychológii používa na označenie foriem znakového materiálu, ako aj procesov operovania s týmto materiálom. Rozlišuje sa v. zmysluplný materiál (pod­statné mená, prídavné mená, slovesá, číslov­ky, úryvky textov, básne atď.) a v. bezzmyselný materiál (zoskupenia troch spoluhlá­sok, slabiky, bezzmyselné slová s rozličným stupňom podobnosti prirodzenému jazyku). Okrem v. materiálu sa používa neverbálny zmysluplný materiál (geometrické obrazce, obrázky, fotografie, predmety atď.) a never­bálny bezzmyselný materiál (neobvyklé geometrické obrazce, atramentové škvrny). V závislosti od používaného materiálu sa rozlišuje v. (slovný) a neverbálny styk (napr. gestá), v. (zameraná na riešenie v. úloh) a neverbálna inteligencia (riešenie názorných, konštrukčných a ďalších never­bálnych úloh), v. (slovná) a neverbálna informácia (napr. názorná).

VEREJNÁ MIENKA - vzťah sociálnych skupín k všeobecne významným javom alebo prob­lémom spoločenského života, vyjadrený vo forme určitých názorov, ideí a predstáv. V. m. sa utvára ako produkt uvedomenia si sociálnych problémov, ktoré už dozreli a vyžadujú riešenie, a prejavuje sa v kon­frontácii, niekedy v konflikte rozličných názorov na posudzovanú otázku a postojov k nej, v podpore alebo naopak v negácii, odsudzovaní určitého konania alebo správa­nia ľudí. Subjektom v. m. sú veľké sociálne skupiny, národnosti a národy. Naj­vyššou formou v. m. je celospoločenská mienka, t. j. v podstate zhodné hodnotenie určitej všeobecne významnej otázky celou spoločnosťou. V. m. sa utvára pod vplyvom masovokomunikačných prostriedkov (roz­hlas, tlač, televízia, internet), môže sa však utvárať aj živelne, pod vplyvom určitých konkrétnych životných podmienok a situácií. Ludia sú vystave­ný veľmi silnému tlaku všetkých masovoko­munikačných prostriedkov.

VLASTNOSTI NERVOVÉHO SYSTÉMU - stabilné osobitosti nervového systému, ktoré za inak rovnakých podmienok vplývajú na individu­álne psychické osobitosti človeka. Nepredurčujú jeho sociálnu hodnotu ani bezpro­stredne nepodmieňujú obsahovú stránku psychiky; sú fyziologickým základom for- málno-dynamickej stránky správania, pred­stavujú pôdu, na ktorej sa isté formy správa­nia utvárajú ľahšie, iné ťažšie. Najvšeobec­nejším psychologickým prejavom v. n. s. sú osobitosti temperamentu človeka, avšak existujú ich korelácie aj s individuálnymi osobitosťami poznávacích procesov, formo­vania návykov a pod. V. n. s., ktoré opísal I.P. Pavlov, sa stali základom typológie vyššej nervovej činnosti, rozpracovanej v experimentoch so zvieratami. Boli odhalené nové v. n. s. - labilita a dyna­mika. Zistila sa aj parciálnosť v. n. s., na základe ktorej sa vymedzujú čiastkové a všeobecné v. n. s. Čiastkové charakterizu­jú fungovanie jednotlivých analyzátorov a oblastí mozgu, všeobecné sa chápu dvoja­ko: buď ako parametre fungovania predných; regulačných oblastí mozgu, alebo ako vše­obecné mozgové neurofyziologické osobi­tosti.

VLOHY - vrodené anatomicko-fyziologické osobitosti nervového systému, mozgu, ktoré tvoria prirodzený základ pre rozvíjanie schopností. V. nie sú vo vzťahu ku konkrét­nemu obsahu a konkrétnym formám činnos­ti špecifické, prejavujú sa rôznorodo. Na­priek tomu nie sú úplne "neutrálne" vzhľa­dom na budúce schopnosti. Napr. osobitosti zrakového analyzátora sa prejavia práve v schopnostiach, ktoré vyžadujú účasť dané­ho analyzátora, zatiaľ čo osobitosti rečo­vých centier mozgu sa bezprostrednejšie prejavia v tých druhoch činnosti, ktoré vy­žadujú rečové schopnosti, a pod. Individuál­ne v. sú teda do istej miery výberové a líšia sa podľa rozličných druhov činnosti. V štruktúre mozgu ľudí existujú výrazné individuálne rozdiely, avšak otázka, akú úlohu majú tieto morfologické rozdiely v rozvoji psychických vlastností, ostáva ne­objasnená.

VNÍMANIE - celostný odraz predmetov, situácií a udalostí, ktorý vzniká pri bezpro­strednom pôsobení fyzických podnetov na receptory zmyslových orgánov. Spolu s po­citmi v. zabezpečuje bezprostrednú zmyslo­vú orientáciu v okolitom svete. Ako nevyh­nutná etapa poznania vždy do istej miery súvisí s myslením, pamäťou, pozornosťou, je riadené motiváciou a má afektívno-emočné zafarbenie (-» emócie). Treba rozlišovať v., ktoré zodpovedá realite, a ilúzie vnímania. Rozhodujúci význam pre overenie a korek­ciu percepčného obrazu (z lat. perceptio - vnímanie) má začlenenie v. do praktickej činnosti, styku a vedeckého bádania. Prvé hypotézy o podstate v. pochádzajú z antiky. Významným prínosom pre rozvoj vedec­kých predstáv o v. boli názory filozofov, fyzikov, fyziológov, umelcov. V druhej po­lovici 19. stor. sa stali predstavy o v. jednou z dôležitých súčastí systému psychologic­kých poznatkov. Prvé teórie v. vcelku zod­povedali tézam tradičnej asociačnej psycho­lógie. Rozhodujúcim krokom k prekonaniu asocianizmu v interpretácii v. bola na jednej strane reflexná koncepcia psychiky a na druhej strane práce predstavi­teľov tvarovej psychológie, ktoré poukázali na závislosť najdôležitejších fenoménov v. (napr. konštantnosti) od stálych vzťahov medzi prvkami percepčného obrazu. Rozvinuté procesy v. sú však riadené cieľmi subjektu. Intencionálny (-> intencia), smero­vý charakter týchto procesov dovoľuje, aby sme ich chápali ako percepčnú činnosť umožňujúcu určiť informačný obsah situácie, podľa ktorého subjekt po­rovnáva vnímané objekty s ich predchádza­júcimi obrazmi a opismi uloženými v pamäti a spoznáva tieto objekty, čiže zaraduje ich do určitej sémantickej triedy (kategórie). Dynamika procesu spoznávania sa vo väč­šine prípadov adekvátne opisuje tzv. zá­konom percepcie (N. N. Lange): pôvodne utvorená, iba všeobecná a difúzna predsta­va o predmete sa neskôr mení na určitejšie a detailnejšie v. Spoznávanie, ktoré prebie­ha na základe vyčlenenia zovšeobecnených, niekedy sociálne ustálených systémov zna­kov, sa uskutočňuje za výrazne kratší čas (zlomky sekundy) než procesy primárneho percepčného učenia, ktoré môžu v jednotli­vých prípadoch trvať celé mesiace a roky (napr. utváranie návykov čítania). Kategori­zácia predmetov, udalostí a situácií, ktorá sa realizuje pri spoznávaní vďaka súčinnosti v. a pamäti, je blízka pojmovej kategorizácii, ba niekedy s ňou aj splýva. V. zbližuje s myslením aj možnosť transformovať obraz do takej podoby, ktorá je vhodná na rozho­dovanie. Tieto transformované obrazy, čas­to neuvedomované, môžu pomôcť subjektu riešiť úlohy. V. teda nie je pasívne kopírova­nie momentálneho pôsobenia, ale živý, tvo­rivý proces poznania. V súčasnosti sa v. intenzívne skúma v psychológii, fyziológii, kybernetike a v iných vedných disciplínach.

VNÍMANIE MEDZIOSOBNÉ - vnímanie, chápanie a hodnotenie človeka človekom. V. m. sa líši od vnímania neživých predme­tov tým, že je zaujatejšie, čo sa prejavuje splývaním kognitívnych (poznávacích) a emočných komponentov, jasnejším hod­notiacim a hodnotovým zafarbením, väčšou závislosťou predstáv o inom človeku od motivačno-zmyslovej štruktúry činnosti vní­majúceho subjektu. Veľký počet výskumov v. m. sa venuje utváraniu prvého dojmu o človeku. V týchto výskumoch sa objasňujú zákonitosti "dokresľovania" obrazu iného človeka na základe existujúcich, často nedo­statočných informácií o ňom, pri ktorom sa prejavujú aktuálne potreby vnímajúceho subjektu; vysvetľujú sa mechanizmy, ktoré skresľujú v. m. (-> efekt novosti, -» haloefekt). Osobitosťou v. m. je vnímanie nielen vlastností človeka, ale aj jeho vzťahov (interakcií) s inými ľudmi (vnímanie preferencií v skupine, štruktúry skupiny atd.). Skúmanie úlohy spoločnej činnosti pri v. m. je jedným z hlavných teoretických problémov v tejto oblasti so- ciálnopsychologického poznania a určuje experimentálny program tohto výskumu. Najdôležitejšie zo známych mechanizmov v. m. sú: 1. identifikácia - interpretácia a pochopenie iného človeka prostredníc­tvom stotožnenia sa s ním; 2. sociálnopsy- chologická reflexia - pochopenie iného člo­veka prostredníctvom podobného uvažova­nia; 3. empátia - pochopenie iného človeka prostredníctvom emočného vcítenia sa do jeho prežívania; 4. stereotypizácia - vníma­nie a hodnotenie iného človeka na základe charakteristík určitej sociálnej skupiny. Existujú pokusy stanoviť určité univerzálne mechanizmy v. m., ktoré zabezpečujú stabi­lizáciu, kategorizáciu, výber, ohraničenie informácií, čo je nevyhnutnou podmienkou každého percepčného (-> vnímanie) pro­cesu, a teda aj v. m. Takéto univerzálne mechanizmy sa pokúšali nájsť zástancovia teórie kognitívnej disonancie a implicitnej teórie osobnosti. Ani jedna z nich však daný problém nevyriešila uspokojivo (-> atribú­cia kauzálna).

VNÚTROSKUPINOVÝ FAVORITIZMUS (z lat. favor - priazeň) - snaha nejakým spôsobom uprednostňovať členov vlastnej skupiny pred členmi inej skupiny. V. f. sa môže prejaviť tak v navonok pozorovanom sprá­vaní v rozličných situáciách sociálnej inter­akcie, ako aj v procesoch sociálneho vníma­nia (-» percepcia sociálna), napr. pri utvá­raní hodnotení, názorov atd., ktoré sa vzťa­hujú na členov vlastnej i inej skupiny. V. f. je najrozšírenejším, hoci nie jediným výsled­kom medziskupinovej diskriminácie. Stupeň prejavu v. f. možno použiť ako mieru medziskupinového vnímania a medziskupino­vej interakcie.

VODCA - 1. člen skupiny, ktorý má v dôle­žitých situáciách právo za ňu rozhodovať jedinec, ktorý dokáže zohrať hlavnú úlohu pri organizovaní spoločnej činnosti a regulovaní vzájomných vzťahov v skupine (-» medziosobnostné vzťahy). V. môže, ale nemusí byť vedúcim skupiny. Medzi v. a ve­dúcim sú podľa B. D. Parygina tieto rozdie­ly: 1. vedúci je obyčajne určovaný formál­ne, v. živelne; 2. vedúci má zákonom urče­né práva a povinnosti, v. ich nemusí mať; vedúci disponuje určitým systémom for­málne stanovených sankcií (-> sociálna kon­trola), prostredníctvom ktorých pôsobí na podriadených; v. tieto sankcie k dispozícii nemá; 4. vedúci zastupuje svoju skupinu vo vonkajšej organizácii a rieši otázky, ktoré súvisia s jej formálnymi vonkajšími vzťah­mi; v. sa vo svojej aktivite obmedzuje hlavne na vzťahy vnútri skupiny; 5. vedúci je na rozdiel od v. právne zodpovedný za konanie skupiny. Ak vedúci skupiny a jej v. nie je tá istá osoba, ich vzájomné vzťahy môžu pomáhať zefektívňovať spoločnú čin­nosť a zlaďovať dianie v skupine, alebo na­opak, môžu mať konfliktný charakter (-> konflikt), čo je v konečnom dôsledku určované úrovňou skupinového rozvoja (-> vodcovstvo, -» štýl vedenia).

VODCOVSTVO - vzťahy dominancie a pod­riadenosti, ovplyvňovania a nasledovania v systéme medziosobnostných vzťahov v skupine. Pri výskumoch v. boli odhalené rozličné štýly v. (-> štýl vedenia), navrhnuté viaceré jeho koncepcie. Teória vodcovských rol (R. Bales) rozlišuje rolu "profesioná­la" - vodcu, ktorý je zameraný na riešenie pracovných problémov, a rolu "odborníka na sociálne a emočné vzťahy", ktorý je zameraný na riešenie problémov ľudských vzťahov. Podľa zástancov teórie črt v. sa vodcom môže stať iba ten, kto má špecifické "vodcovské" črty a schopnosti. Výskumy, ktoré sa uskutočnili na podporu tejto teórie, zameriavali sa na odhalenie vlastností špeci­fických pre vodcov. Jedným z variantov tohto prístupu je charizmatická koncepcia v. Podľa nej je v. zvláštnou duševnou schop­nosťou ("charizmou"), ktorou sú obdarení len niektorí vynikajúci jedinci. Zástancovia interakčnej teórie predpokladajú, že vod­com sa môže stať hocikto, ak zastáva zodpo­vedné miesto v systéme medziosobnostných vzťahov. Pri otázke, kto konkrétne prevez­me rolu vodcu, treba rešpektovať individu­álne osobitosti kandidáta, osobnostné cha­rakteristiky ostatných členov skupiny a jej štruktúru, danú situáciu a riešenú úlohu. Situačná teória v. (alebo prístup z hľadiska skupinovej dynamiky) tvrdí, že v. je predo­všetkým produktom situácie, ktorá sa v sku­pine utvorila (F. Fiedler), a že v situáciách pre skupinu veľmi priaznivých alebo na­opak veľmi nepriaznivých dosahuje vodca orientovaný na úlohu oveľa lepšie výsledky než vodca orientovaný na ľudí. Pri stredne priaznivej situácii je úspešnejší vodca orien­tovaný na ľudí. Syntetická (alebo komplex­ná) teória kladie dôraz na vzájomné vzťahy medzi hlavnými prvkami procesu organizá­cie medziosobnostných vzťahov - medzi vodcami, nasledovníkmi (alebo vedenými) a situáciami, v ktorých sa v. uskutočňuje.

VOJENSKÁ PSYCHOLÓGIA - odvetvie psycho­lógie, ktoré študuje psychologické osobitosti rozličných druhov vojenskej činnosti v zá­vislosti od pod­mienok, úrovne vojenskej techniky, charak­teristík osobnosti vojaka, osobitostí vojen­skej jednotky, metód bojovej a psychickej prípravy.

VôLA- vedomá autoregulácia činnosti a správania, prostredníctvom ktorej subjekt prekonáva ťažkosti pri dosahovaní cieľa; subjektom vytvorené dodatočné pohnútky k vonkajšej alebo vnútornej činnosti, ktorá nie je dostatočne motivovaná. V. vznikla a formuje sa v procese pracovnej činnosti, ked si človek osvojuje prírodné zákony a mení prírodu. Vôľové činnosti plnia dve vzájomne späté funkcie: motivačnú, ktorá zabezpečuje aktivitu subjektu, a tlmiacu, ktorá túto aktivitu brzdí. Tieto činnosti možno pozorovať: pri voľbe motívov a cie­ľov, ktoré sú z hľadiska svojho významu rovnocenné a vyvolávajú boj motívov; ak subjekt nepociťuje aktuálnu potrebu činnos­ti; ak existujú vnútorné a vonkajšie prekáž­ky atď. Boj motívov pri voľbe sa končí obyčajne tým, že sa vytvorí systém navzá­jom podriadených motívov, ktorý je vo vzájomnom vzťahu s cieľom činnosti. Pri­tom uvedomenie si vzťahov medzi cieľmi, prostriedkami a dôsledkami činnosti na jed­nej strane a súhrnom motívov na druhej strane tvorí základ sebakontroly osobnosti. Ak subjektu chýba aktuálna potreba činnos­ti, vôľový proces spočíva v zámernom for­movaní dodatočných pohnútok. Tieto po­hnútky menia zmysel činnosti alebo ho dopĺňajú prostredníctvom vôľových zmien vo významnosti pôsobiacich motívov (zní­ženie alebo zvýšenie ich hodnoty) na zákla­de predvídania a prežívania dôsledkov čin­nosti (-> osobnostný zmysel). Hoci je roz­vinutá v. špecificky ľudskou funkciou, jej nižšie úrovne, ako napr. vôľový pohyb (-* pohyby vedomé), potlačenie impul­zívneho konania, sa objavujú už u zvierat.

VPEČATENIE - špecifická forma učenia (-» učenie zvierat) u vyšších stavovcov, pri ktorej sa fixujú charakteristické vlastnosti objektov niektorých vrodených aktov sprá­vania rodičov (ktorí sú zároveň nositeľmi typických znakov druhu), bratov a sestier, objektov potravy (vrátane ulovených živo­číchov - obetí) atď. V. sa uskutočňuje pre­važne v raných etapách postnatálneho vývi­nu, pričom je možné len v určitom, obyčajne presne ohraničenom ("senzitívnom", "kri­tickom") období. Proces v. sa uskutočňuje veľmi rýchlo (často pri prvom stretnutí s ob­jektom v.) a bez vonkajšieho posilnenia. Účinok v. je spravidla trvalý. V. zabezpeču­je živočíchom ochranu potomstva (mláďatá nasledujú rodičov), spoznávanie rodičov, členov spoločenstva, iných jedincov svojho druhu, budúcich sexuálnych partnerov, zna­kov svojho okolia atď.

VYBAVOVANIE - vytváranie obrazov minu­losti, ktoré sú v mysli lokalizované v čase a priestore, v dlhodobej pamäti (-> pamäť dlhodobá). V. môže byť vôľové (zámerné spomínanie) a mimovoľné, keď obrazy vzni­kajú vo vedomí spontánne (-» perseverácia). Pri zámernom v. určitej udalosti sa vedome obnovujú vzťahy k tejto udalosti, čo môže znovu vyvolať aj emócie, ktoré ju sprevá­dzali. Rekonštrukcia minulého zážitku nie je nikdy úplná. Rozdiel medzi v. a minulou udalosťou závisí od dynamiky vývinu osob­nosti (od jej ustanoviek, motívov, cieľov), od toho, kedy sa udalosť odohrala a aký má význam pre subjekt. Produktívnosť v. závisí od mnestických prostriedkov (-»mnemonika) a od podmienok, v akých sa udalosť zapamätávala.

VÝBER PSYCHOLOGICKÝ - rozhodovanie o zaradení kandidátov, ktorí majú podlá výsledkov psychologických testov najväčšie predpoklady na vykonávanie určitej činnos­ti (profesie, štúdia atď.). V. p. sa využíva v psychológii športu, vo vojenskej, kozmic­kej, inžinierskej psychológii a inde. Výberu predchádza stanovenie psychologických po­žiadaviek na kandidáta a výber testových metodík na základe analýzy jeho budúcej činnosti. Adekvátnosť týchto požiadaviek a metodík sa často predbežne overuje na reprezentatívnej vzorke porovnaním vý­sledkov testov s efektívnosťou činnosti. Nie­ktoré druhy činnosti kladú nároky na psy­chické osobitosti, ktoré sa iba ťažko rozvíja­jú (napr. vlastnosti nervového systému). Iné druhy činnosti kladú také nároky, ktoré spĺňa každý normálny človek. V. p. je tu opodstatnený vtedy, keď 1. má človek vy­konávať príslušnú činnosť relatívne krátke obdobie, 5-10 rokov alebo kratšie (napr. vo vrcholovom športe); 2. psychomotorické, myšlienkové a iné stereotypy nedovoľujú človeku v primeranom čase zvládnuť techni­ku jeho budúcej činnosti. V oboch prípadoch sa na základe psychologických testov zisťuje možnosť dosiahnuť potrebnú (spoločensky žiadúcu) efektívnosť. Ani starostlivo pripra­vený a organizovaný v. p. ešte nezaručuje, že výber kandidáta vhodného na činnosť bude správny; na to je potrebná kladná motivácia, ktorá sa utvára pred začiatkom činnosti alebo v jej priebehu. Efektívnosť v. p. sa stanovuje porovnávaním výsledkov psychologických testov s vonkajším kritéri­om - objektívnym ukazovateľom efektív­nosti činnosti, pričom toto kritérium musí svojou psychologickou charakteristikou zodpovedať psychologickým testovým me­todikám. Okrem v. p. sa často uskutočňuje výber na základe zdravotnej spôsobilosti, a výsledky oboch výberov sa vzájomne dopĺňajú.

VÝCHOVA - odovzdávanie spoločensko-historickej skúsenosti novému pokoleniu, plánovitý a cieľavedomý vplyv na formova­nie osobnosti, jej prípravu na spoločenský život a produktívnu prácu.

VÝKONNOSŤ - potenciálna možnosť indiví­dua účelne konať na určitej efektívnej úrov­ni vo vymedzenom čase. V. závisí od von­kajších podmienok činnosti a od psychofy­ziologických zdrojov indivídua. Vo vzťahu k riešenej úlohe možno vyčleniť maximálnu, optimálnu a zníženú v. V činnosti dochádza k zmene úrovne v., čo možno znázorniť krivkou v., znázorňujúcou závislosť efektív­nosti činnosti od času jej realizácie. Pri dlhotrvajúcej činnosti sú pre v. typické tieto štádiá: zapracovanie, optimálna v., nekompenzovaná a kompenzovaná únava, koneč­né vypätie. Tieto štádiá sa určujú hlavne na základe vonkajších ukazovateľov činnosti. Analýza zmien vo fungovaní systémov, kto­ré zabezpečujú činnosť, umožňuje jémnejšie diferencovať štádiá v.: mobilizácia, primár­na reakcia, hyperkompenzácia, kompenzá­cia, subkompenzácia, dekompenzácia, zly­hanie. Jednotlivé štádiá v. majú rozličné trvanie, striedajú sa, sú rôzne výrazné, ba niekedy aj chýbajú. V závislosti od druhu práce, individuálnych vlastností, zdravotné­ho stavu a úrovne profesionálnej prípravy je vzájomný pomer medzi trvaním jednotli­vých štádií v. jedným z ukazovateľov opti­málnej organizácie činnosti.

VÝKONOVÁ MOTIVÁCIA - potreba subjektu dosahovať úspech v rozličných druhoch čin­nosti, najmä pri súťažení s inými ľudmi. Skúmaním v. m. sa začala zaoberať skupina amer. vedcov na čele s D. McClellandom. Títo vedci rozpracovali teóriu a metódy merania v. m., ktoré ďalej rozvíjali J. Atkinson a H. Heckhausen. Na kvantitatívne hod­notenie a výskum v. m. bola vypracovaná špeciálna projekčná metóda (-> testy pro­jekčné). Podľa McClellanda a ď. sa v. m. formuje v priebehu života vplyvom výcho­vy dieťaťa v rodine, vplyvom toho, ako s ním rodičia, najmä matka, zaobchádzajú. Základom v. m. sú afektívne podfarbené asociácie, ktoré spájajú vnútorné prežívanie dieťaťa a formy jeho správania. Ak je dieťa v ranom detstve často rodičmi odmeňované za svoje úspechy a trestané za neúspechy, v 5.-6. r. sa u neho utvára v. m., ktorá sa neskôr stáva stabilnou potrebou a prejavuje sa pri rozličných druhoch činnosti.

VÝRAZOVÉ POHYBY - vonkajší prejav psy­chických stavov, predovšetkým emočných, v mimike (v. p. svalov tváre), pantomimike (v. p. celého tela) a "vokálnej mimike" - dynamickej stránke reči (intonácia, tim- bre, rytmus, vibrácia hlasu), v expresii, ktorá môže byť rozhodujúca pri interpretá­cii významu daného prejavu. V. p. sú často sprevádzané zmenami pulzu, dýchania, čin­nosti endokrinných žliaz atď. Veľký vplyv na rozvoj v. p. človeka mal jeho historický vývoj, vznik výlučne ľudských citov. V pro­cese styku ľudí sa v. p. obohacujú a diferen­cujú, nadobúdajú charakter obraznej "reči", špecifického kódu na prenášanie rozmani­tých odtieňov pocitov, hodnotení, vzťahov k udalostiam a javom. Správna interpretácia v. p. vyžaduje určité trvanie styku. V. p., keďže sú aktom styku, stávajú sa prostried­kami viac či menej vedomého pôsobenia na ľudí. Forma a využitie v. p., určované systé­mom konkrétnych spoločenských vzťahov, sa stávajú objektom sociálnej kontroly spo­ločenského prostredia podľa toho, aký vý­znam sa v. p. pripisuje.

VÝSKUMNÝ PROGRAM (sociálnopsychologický aspekt) (z gréc. programma - predpis) - jeden zo základ­ných pojmov v sociálnopsychologickom vý­skume vedeckého kolektívu (-> kolektív vedecký, -» programovo-rolová koncepcia vedeckého kolektívu). V. p. v. k. obsahuje systém úloh, ktoré má riešiť vedecký kolek­tív, ako aj spôsoby ich riešenia. V. p. v. k. má tieto aspekty: predmetno-logický, ve- decko-sociálny a osobnostno-psychologic- ký. Cieľom v. p. v. k. je objektívne skúmať situácie, ktoré sa utvorili v procese rozvoja vedy v súvislosti s požiadavkami spoločnos­ti; k jeho konkrétnym znakom patrí: vopred projektovaný výsledok výskumu, heuristic­ké metódy na jeho dosiahnutie, dôslednosť ich využitia, opis existujúcich, náhradných, vyriešených a nedostupných spôsobov do­siahnutia vytýčeného cieľa atď. V. p. v. k. umožňuje organizovať prácu členov kolektí­vu, riadiť skupinové procesy v ňom, oriento­vať ho na realizáciu programových cieľov. Utváranie programu, vznik a výber výskum­ných programov predstavuje jeden z hlav­ných problémov pre sociálnu psychológiu vedeckého kolektívu a vedeckej tvorivosti vôbec. Od kvality v. p. v. k. závisí súdržnosť kolektívu a efektívnosť jeho práce. V. p. v. k. je najdôležitejšou podmienkou rozvoja vnút- rokolektívnych vzťahov tým, že zabezpečuje reálnu "programovo-orientačnú" jednotu výskumného kolektívu.

VYŠŠIE PSYCHICKÉ FUNKCIE - zložité systé­mové psychické procesy, ktoré majú sociál­ny pôvod a vznikajú v priebehu života. Pojem v. p. f. je jedným z hlavných pojmov súčasnej psychológie. Zaviedol ho L. S. Vy­gotskij a rozpracoval A. R. Lurija a ďalší sov. psychológovia. Názory, že v. p. f. sú sociálne podmienené psychické procesy ale­bo vedomé formy psychickej činnosti, vy­chádzajú z téz marxistickej psychológie o spoločensko-historickom pôvode ľudskej psychiky a o vedúcej úlohe pracovnej čin­nosti pri utváraní ľudského vedomia. V. p. f.

VYTESNENIE - jeden z druhov "psycholo­gickej obrany" (-* obrana psychologická). V. je proces, v dôsledku ktorého sa pre indivíduum neprijateľné myšlienky, spo­mienky, zážitky "vytláčajú" z vedomia a prenášajú do sféry nevedomia; naďalej však vplývajú na správanie indivídua, ktoré ich prežíva vo forme úzkosti, strachu atď. Pojem v. zaviedol S. Freud (-> psychoana­lýza, -» freudizmus).

VYTRVALOSŤ - vlastnosť vôle zameraná na dosiahnutie cieľa napriek ťažkostiam a pre­kážkam. V. sa rozvíja tým, že deti sa už od predškolského veku vedú k plneniu zada­ných úloh, k vynakladaniu úsilia, k podria­ďovaniu svojho správania výsledku svojej činnosti, niekedy napriek pôsobeniu ruši­vých vplyvov. Pri výchove k v. kladne pôsobia hodnotné ciele, ako aj uvedomenie si povinnosti a zodpovednosti za zverené úlohy.

VÝVINOVÁ PSYCHOLÓGIA - odvetvie psycho­logickej vedy, ktoré skúma dynamiku vývi­nu psychiky človeka. Súčasťami v. p. sú psychológia dieťaťa, psychológia dospelosti, psychológia starnutia (gerontopsychológia). V. p. skúma vývinové osobitosti psychic­kých procesov, osvojovania si poznatkov, ako aj vekové faktory vývinu osobnosti. Keďže psychický vývin človeka sa uskutoč­ňuje v procese vzdelávania a výchovy, ob­sah v. p. sa fakticky zhoduje s obsahom pedagogickej psychológie; vo svojom histo­rickom vývoji sú tieto dve psychologické disciplíny prakticky neoddeliteľné. Reálna jednota v. p. a pedagogickej psychológie sa vysvetľuje spoločným predmetom skúma­nia - človekom, ktorý sa vyvíja a mení v ontogenéze. V. p. skúma dynamiku a zá­konitosti vekového vývinu človeka (-» vek), zatiaľ čo pedagogická psychológia skúma človeka, ktorý sa učí a je vychovávaný v cieľavedomom pedagogickom procese.

VÝVINOVÉ KRÍZY(z gréc. crisis - bod obra­tu, východisko) - označenie viac alebo me­nej výrazných konfliktových stavov, ktoré nastávajú pri prechode z jedného vývinové­ho obdobia do druhého. V. k. nie sú nevyh­nutné, ale vždy pôsobia na psychický vý-­vin dieťaťa. Pritom rozpory, ktoré vznikajú v priebehu vývinu, stávajú sa v týchto fázach zvlášť vyhranenými a zapríčiňujú silné emočné zážitky, narušujú porozume­nie s dospelými (-» bariéra zmyslová). Zdrojom v. k. môžu byť rozdiely medzi rozvíjajúcimi sa fyzickými a duševnými možnosťami dieťaťa a ustálenými formami vzťahov s okolitým sociálnym prostredím a činnosťami. Priebeh v. k. a ich intenzitu ovplyvňujú aj individuálne osobitosti dieťa­ťa (-> rozvoj psychiky).

VZRUCH - vlastnosť živých organizmov, aktívna odpoveď tkaniva na podráždenie. V. je základnou funkciou nervového systé­mu. Bunky nervového systému majú schop­nosť viesť v. z miesta jeho vzniku na iné miesta a na susedné bunky. Takto získali nervové bunky schopnosť prenášať signály z jedných štruktúr organizmu na iné. V dô­sledku toho sa v. stal nositeľom informácií o vlastnostiach zvonka prichádzajúcich pod­netov a spolu s útlmom aj regulátorom aktivity všetkých orgánov a systémov orga­nizmu. V. vzniká iba pri určitej intenzite vonkajšieho stimulu, ktorá presahuje abso­lútny prah v. (-> pocitový prah), vlastný danému orgánu. Základom v. sú fyzikálno-chemické procesy; s nimi súvisia aj bioelek- trické javy, ktoré sprevádzajú v. a ktoré sú registrovateľné tak v bunkách, ako aj na povrchu tela zvierat a človeka. Spôsoby šírenia v. závisia od typu nervového systé­mu. V najprimitívnejšom (difúznom) nervo­vom systéme sa aktivita šíri rovnomerne v rôznych smeroch a postupne zaniká. Po­čas evolúcie sa spolu so vzrastom zložitosti nervového systému zdokonalili aj spôsoby prenosu v.: tento proces sa šíri až do konca dráhy bez akéhokoľvek oslabenia, čo umož­ňuje v. regulovať celý organizmus. V. a útlm tvoria základ vyššej nervovej činnosti. Ich dynamika ovplyvňuje všetky, aj tie najzloži­tejšie akty správania a ich individuálne vlastnosti určujú typ vyššej nervovej čin­nosti.