V
psychologický slovník
V
VALIDITA (z angl. valid - pôsobiaci, vhodný, majúci silu) - jedno z dôležitých kritérií testu (-> testovanie), označujúce vhodnosť testu na meranie toho, čo má merať. Test na meranie intelektových schopností nemusí byť vhodný na meranie temperamentu atď. Pojem v. sa vzťahuje nielen na test, ale aj na cieľ a situáciu, v ktorej sa používa. Otázka v. testu zahŕňa vlastne otázky: V. pre čo? V. s akým cieľom? Často namiesto pojmu v. používajú termíny ,odôvodnenosť", "spoľahlivosť", "informatívnosť", "účinnosť", "adekvátnosť", "primeranosť". Mierou v. je koeficient korelácie testu s určitým kritériom (-» korelačná analýza).
VÁŠEŇ - silný, stály, všetko ovládajúci cit, ktorý dominuje nad ostatnými pohnútkami človeka a sústreďuje všetky jeho snahy a sily na predmet v. Príčiny vzniku v. sú pomerne rôznorodé - môžu byť podmienené vedomým ideovým presvedčením, vychádzať z telesných pudov, môžu mať patologický pôvod (napr. pri paranoidnom vývine osobnosti) (-> fanatizmus). V. môže osobnosť prijať alebo sankcionovať, môže ju odsudzovať, prežívať ako niečo neželateľné, nutkavé. Hlavným znakom v. je jej účinnosť, spojenie vôľových a emočných momentov. Jednota mravného, rozumového základu a v. je často hybnou silou veľkých činov, hrdinstva, objavov.
VEDOMIE - najvyššia úroveň psychického odrazu skutočnosti, vlastná iba človeku ako spoločensko-historickej bytosti. Empiricky v. vystupuje ako nepretržite sa meniaci súhrn zmyslových a rozumových obrazov, ktoré sú bezprostredne dané subjektu v jeho "vnútornej skúsenosti" a anticipujú jeho praktickú činnosť. V. skúma viacero vied - filozofia (základnou otázkou filozofie je vzťah bytia a v.), logika, jazykoveda, neurofyziológia, antropológia, sociológia, etnografia atď. Psychológia skúma pôvod, štruktúru a fungovanie v. indivídua. V. sa vyznačuje: aktivitou, intencionalitou (zameranosťou na predmet: v. je vždy v. niečoho, -> intencia); schopnosťou reflexie, sebapo- zorovania (uvedomenia si samého v.), motivačno-hodnotovým charakterom; rozličným stupňom (úrovňami) jasnosti. V. každého indivídua je unikátne, no nie je svojvoľné - je podmienené vonkajšími, od neho nezávislými faktormi (predovšetkým štruktúrami sociálneho systému, v ktorom subjekt existuje). Výskum v. naráža na dva hlavné problémy. Po prvé všetky psychologické javy sú indivíduu dané do tej miery, do akej si ich uvedomuje (vrátane nevedomia, ktoré sa uvedomuje buď osobitným postupom - "privedením do v.", alebo nepriamo ako chyby v.). Na základe sebapo- zorovania sa zistilo, že v. nemá vlastné psychologické osobitosti. Jediným znakom v. je, že vďaka nemu sa indivíduu vybavujú (s rozličným stupňom jasnosti) rôzne javy, ktoré tvoria obsah konkrétnych psychologických funkcií. V dejinách bol problém v. predmetom ostrého teoretického boja. Štruktúry v. indivídua sa utvárajú v ranom veku vdaka tomu, že si dieťa osvojuje (-»interiorizácia) štruktúry takej činnosti, ako je styk s dospelými. Takéto osvojenie sa utvára na báze fylogenetického (historického) vývoja.
VEK (v psychológii) - konkrétny, v čase relatívne ohraničený stupeň psychického vývinu indivídua a jeho vývinu ako osobnosti, ktorý je charakterizovaný súhrnom zákonitostí fyziologických a psychologických zmien, nesúvisiacich s interindividuálnymi rozdielmi. Prechod z jedného vekového obdobia do druhého sa vyznačuje prestavbou a zmenou psychického vývinu (-> rozvoj psychiky, -> osobnosť). Psychologické charakteristiky v. sú určované konkrétno-historickými podmienkami, v ktorých sa jedinec vyvíja, výchovou, osobitosťami jeho činnosti a styku. Objektívne rovnaké prvky sociálneho prostredia vplývajú na ľudí rozličného v. rôzne, podľa toho, cez aké rané psychologické vlastnosti sa lomia. Interakcia vonkajších a vnútorných faktorov vyvoláva typické psychologické osobitosti, ktoré sú spoločné pre ľudí jedného v., určuje jeho špecifikum, zatiaľ čo zmeny vzťahov medzi týmito faktormi podmieňujú prechod k nasledujúcemu vekovému obdobiu. Vymedzenie vekových stupňov je relatívne stanovené ako priemer, čo však nevylučuje individuálne osobitosti psychického profilu človeka. Vekové obdobia vo vývine osobnosti zahŕňajú určitý systém požiadaviek, ktoré kladie spoločnosť na človeka v určitej etape jeho života, podstatu jeho vzťahov k okoliu, jeho spoločenské postavenie. Na špecifické charakteristiky v. vplývajú tak osobitosti začlenenia dieťaťa do skupiny s rozličnou úrovňou vývinu (-> úroveň skupinového rozvoja) a do výchovných zariadení, zmeny charakteru výchovy v rodine, formovanie nových druhov a typov činnosti, ktoré zabezpečujú dieťaťu, aby si osvojilo spoločenskú skúsenosť, systém získaných poznatkov, noriem a pravidiel ľudskej činnosti, ako aj osobitosti fyziologického vývinu. Zvláštnosti určitého vekového obdobia, vekové hranice nemožno chápať staticky. Hranice v. sú pohyblivé, premenlivé, majú konkrétno-historický charakter a sú odlišné v rozličných sociálno-ekonomických podmienkach vývinu osobnosti. Zaužívaná je táto periodizácia vývinu: novorodenec (od narodenia do 1 roku); mladší predškolský vek (1-3 roky), starší predškolský vek (3-6 rokov), mladší školský vek (6-12 rokov), stredný školský vek alebo puberta (12-15 rokov), starší školský vek alebo adolescencia (14,15 - 20, 22 rokov), dospelosť (1. fáza zhruba 20, 22-32 rokov; 2. fáza zhruba 32-44 rokov; fáza zhruba 44-58 rokov), staroba.
VERBÁLNY (z lat. verbalis - slovný) - termín, ktorý sa v psychológii používa na označenie foriem znakového materiálu, ako aj procesov operovania s týmto materiálom. Rozlišuje sa v. zmysluplný materiál (podstatné mená, prídavné mená, slovesá, číslovky, úryvky textov, básne atď.) a v. bezzmyselný materiál (zoskupenia troch spoluhlások, slabiky, bezzmyselné slová s rozličným stupňom podobnosti prirodzenému jazyku). Okrem v. materiálu sa používa neverbálny zmysluplný materiál (geometrické obrazce, obrázky, fotografie, predmety atď.) a neverbálny bezzmyselný materiál (neobvyklé geometrické obrazce, atramentové škvrny). V závislosti od používaného materiálu sa rozlišuje v. (slovný) a neverbálny styk (napr. gestá), v. (zameraná na riešenie v. úloh) a neverbálna inteligencia (riešenie názorných, konštrukčných a ďalších neverbálnych úloh), v. (slovná) a neverbálna informácia (napr. názorná).
VEREJNÁ MIENKA - vzťah sociálnych skupín k všeobecne významným javom alebo problémom spoločenského života, vyjadrený vo forme určitých názorov, ideí a predstáv. V. m. sa utvára ako produkt uvedomenia si sociálnych problémov, ktoré už dozreli a vyžadujú riešenie, a prejavuje sa v konfrontácii, niekedy v konflikte rozličných názorov na posudzovanú otázku a postojov k nej, v podpore alebo naopak v negácii, odsudzovaní určitého konania alebo správania ľudí. Subjektom v. m. sú veľké sociálne skupiny, národnosti a národy. Najvyššou formou v. m. je celospoločenská mienka, t. j. v podstate zhodné hodnotenie určitej všeobecne významnej otázky celou spoločnosťou. V. m. sa utvára pod vplyvom masovokomunikačných prostriedkov (rozhlas, tlač, televízia, internet), môže sa však utvárať aj živelne, pod vplyvom určitých konkrétnych životných podmienok a situácií. Ludia sú vystavený veľmi silnému tlaku všetkých masovokomunikačných prostriedkov.
VLASTNOSTI NERVOVÉHO SYSTÉMU - stabilné osobitosti nervového systému, ktoré za inak rovnakých podmienok vplývajú na individuálne psychické osobitosti človeka. Nepredurčujú jeho sociálnu hodnotu ani bezprostredne nepodmieňujú obsahovú stránku psychiky; sú fyziologickým základom for- málno-dynamickej stránky správania, predstavujú pôdu, na ktorej sa isté formy správania utvárajú ľahšie, iné ťažšie. Najvšeobecnejším psychologickým prejavom v. n. s. sú osobitosti temperamentu človeka, avšak existujú ich korelácie aj s individuálnymi osobitosťami poznávacích procesov, formovania návykov a pod. V. n. s., ktoré opísal I.P. Pavlov, sa stali základom typológie vyššej nervovej činnosti, rozpracovanej v experimentoch so zvieratami. Boli odhalené nové v. n. s. - labilita a dynamika. Zistila sa aj parciálnosť v. n. s., na základe ktorej sa vymedzujú čiastkové a všeobecné v. n. s. Čiastkové charakterizujú fungovanie jednotlivých analyzátorov a oblastí mozgu, všeobecné sa chápu dvojako: buď ako parametre fungovania predných; regulačných oblastí mozgu, alebo ako všeobecné mozgové neurofyziologické osobitosti.
VLOHY - vrodené anatomicko-fyziologické osobitosti nervového systému, mozgu, ktoré tvoria prirodzený základ pre rozvíjanie schopností. V. nie sú vo vzťahu ku konkrétnemu obsahu a konkrétnym formám činnosti špecifické, prejavujú sa rôznorodo. Napriek tomu nie sú úplne "neutrálne" vzhľadom na budúce schopnosti. Napr. osobitosti zrakového analyzátora sa prejavia práve v schopnostiach, ktoré vyžadujú účasť daného analyzátora, zatiaľ čo osobitosti rečových centier mozgu sa bezprostrednejšie prejavia v tých druhoch činnosti, ktoré vyžadujú rečové schopnosti, a pod. Individuálne v. sú teda do istej miery výberové a líšia sa podľa rozličných druhov činnosti. V štruktúre mozgu ľudí existujú výrazné individuálne rozdiely, avšak otázka, akú úlohu majú tieto morfologické rozdiely v rozvoji psychických vlastností, ostáva neobjasnená.
VNÍMANIE - celostný odraz predmetov, situácií a udalostí, ktorý vzniká pri bezprostrednom pôsobení fyzických podnetov na receptory zmyslových orgánov. Spolu s pocitmi v. zabezpečuje bezprostrednú zmyslovú orientáciu v okolitom svete. Ako nevyhnutná etapa poznania vždy do istej miery súvisí s myslením, pamäťou, pozornosťou, je riadené motiváciou a má afektívno-emočné zafarbenie (-» emócie). Treba rozlišovať v., ktoré zodpovedá realite, a ilúzie vnímania. Rozhodujúci význam pre overenie a korekciu percepčného obrazu (z lat. perceptio - vnímanie) má začlenenie v. do praktickej činnosti, styku a vedeckého bádania. Prvé hypotézy o podstate v. pochádzajú z antiky. Významným prínosom pre rozvoj vedeckých predstáv o v. boli názory filozofov, fyzikov, fyziológov, umelcov. V druhej polovici 19. stor. sa stali predstavy o v. jednou z dôležitých súčastí systému psychologických poznatkov. Prvé teórie v. vcelku zodpovedali tézam tradičnej asociačnej psychológie. Rozhodujúcim krokom k prekonaniu asocianizmu v interpretácii v. bola na jednej strane reflexná koncepcia psychiky a na druhej strane práce predstaviteľov tvarovej psychológie, ktoré poukázali na závislosť najdôležitejších fenoménov v. (napr. konštantnosti) od stálych vzťahov medzi prvkami percepčného obrazu. Rozvinuté procesy v. sú však riadené cieľmi subjektu. Intencionálny (-> intencia), smerový charakter týchto procesov dovoľuje, aby sme ich chápali ako percepčnú činnosť umožňujúcu určiť informačný obsah situácie, podľa ktorého subjekt porovnáva vnímané objekty s ich predchádzajúcimi obrazmi a opismi uloženými v pamäti a spoznáva tieto objekty, čiže zaraduje ich do určitej sémantickej triedy (kategórie). Dynamika procesu spoznávania sa vo väčšine prípadov adekvátne opisuje tzv. zákonom percepcie (N. N. Lange): pôvodne utvorená, iba všeobecná a difúzna predstava o predmete sa neskôr mení na určitejšie a detailnejšie v. Spoznávanie, ktoré prebieha na základe vyčlenenia zovšeobecnených, niekedy sociálne ustálených systémov znakov, sa uskutočňuje za výrazne kratší čas (zlomky sekundy) než procesy primárneho percepčného učenia, ktoré môžu v jednotlivých prípadoch trvať celé mesiace a roky (napr. utváranie návykov čítania). Kategorizácia predmetov, udalostí a situácií, ktorá sa realizuje pri spoznávaní vďaka súčinnosti v. a pamäti, je blízka pojmovej kategorizácii, ba niekedy s ňou aj splýva. V. zbližuje s myslením aj možnosť transformovať obraz do takej podoby, ktorá je vhodná na rozhodovanie. Tieto transformované obrazy, často neuvedomované, môžu pomôcť subjektu riešiť úlohy. V. teda nie je pasívne kopírovanie momentálneho pôsobenia, ale živý, tvorivý proces poznania. V súčasnosti sa v. intenzívne skúma v psychológii, fyziológii, kybernetike a v iných vedných disciplínach.
VNÍMANIE MEDZIOSOBNÉ - vnímanie, chápanie a hodnotenie človeka človekom. V. m. sa líši od vnímania neživých predmetov tým, že je zaujatejšie, čo sa prejavuje splývaním kognitívnych (poznávacích) a emočných komponentov, jasnejším hodnotiacim a hodnotovým zafarbením, väčšou závislosťou predstáv o inom človeku od motivačno-zmyslovej štruktúry činnosti vnímajúceho subjektu. Veľký počet výskumov v. m. sa venuje utváraniu prvého dojmu o človeku. V týchto výskumoch sa objasňujú zákonitosti "dokresľovania" obrazu iného človeka na základe existujúcich, často nedostatočných informácií o ňom, pri ktorom sa prejavujú aktuálne potreby vnímajúceho subjektu; vysvetľujú sa mechanizmy, ktoré skresľujú v. m. (-> efekt novosti, -» haloefekt). Osobitosťou v. m. je vnímanie nielen vlastností človeka, ale aj jeho vzťahov (interakcií) s inými ľudmi (vnímanie preferencií v skupine, štruktúry skupiny atd.). Skúmanie úlohy spoločnej činnosti pri v. m. je jedným z hlavných teoretických problémov v tejto oblasti so- ciálnopsychologického poznania a určuje experimentálny program tohto výskumu. Najdôležitejšie zo známych mechanizmov v. m. sú: 1. identifikácia - interpretácia a pochopenie iného človeka prostredníctvom stotožnenia sa s ním; 2. sociálnopsy- chologická reflexia - pochopenie iného človeka prostredníctvom podobného uvažovania; 3. empátia - pochopenie iného človeka prostredníctvom emočného vcítenia sa do jeho prežívania; 4. stereotypizácia - vnímanie a hodnotenie iného človeka na základe charakteristík určitej sociálnej skupiny. Existujú pokusy stanoviť určité univerzálne mechanizmy v. m., ktoré zabezpečujú stabilizáciu, kategorizáciu, výber, ohraničenie informácií, čo je nevyhnutnou podmienkou každého percepčného (-> vnímanie) procesu, a teda aj v. m. Takéto univerzálne mechanizmy sa pokúšali nájsť zástancovia teórie kognitívnej disonancie a implicitnej teórie osobnosti. Ani jedna z nich však daný problém nevyriešila uspokojivo (-> atribúcia kauzálna).
VNÚTROSKUPINOVÝ FAVORITIZMUS (z lat. favor - priazeň) - snaha nejakým spôsobom uprednostňovať členov vlastnej skupiny pred členmi inej skupiny. V. f. sa môže prejaviť tak v navonok pozorovanom správaní v rozličných situáciách sociálnej interakcie, ako aj v procesoch sociálneho vnímania (-» percepcia sociálna), napr. pri utváraní hodnotení, názorov atd., ktoré sa vzťahujú na členov vlastnej i inej skupiny. V. f. je najrozšírenejším, hoci nie jediným výsledkom medziskupinovej diskriminácie. Stupeň prejavu v. f. možno použiť ako mieru medziskupinového vnímania a medziskupinovej interakcie.
VODCA - 1. člen skupiny, ktorý má v dôležitých situáciách právo za ňu rozhodovať jedinec, ktorý dokáže zohrať hlavnú úlohu pri organizovaní spoločnej činnosti a regulovaní vzájomných vzťahov v skupine (-» medziosobnostné vzťahy). V. môže, ale nemusí byť vedúcim skupiny. Medzi v. a vedúcim sú podľa B. D. Parygina tieto rozdiely: 1. vedúci je obyčajne určovaný formálne, v. živelne; 2. vedúci má zákonom určené práva a povinnosti, v. ich nemusí mať; vedúci disponuje určitým systémom formálne stanovených sankcií (-> sociálna kontrola), prostredníctvom ktorých pôsobí na podriadených; v. tieto sankcie k dispozícii nemá; 4. vedúci zastupuje svoju skupinu vo vonkajšej organizácii a rieši otázky, ktoré súvisia s jej formálnymi vonkajšími vzťahmi; v. sa vo svojej aktivite obmedzuje hlavne na vzťahy vnútri skupiny; 5. vedúci je na rozdiel od v. právne zodpovedný za konanie skupiny. Ak vedúci skupiny a jej v. nie je tá istá osoba, ich vzájomné vzťahy môžu pomáhať zefektívňovať spoločnú činnosť a zlaďovať dianie v skupine, alebo naopak, môžu mať konfliktný charakter (-> konflikt), čo je v konečnom dôsledku určované úrovňou skupinového rozvoja (-> vodcovstvo, -» štýl vedenia).
VODCOVSTVO - vzťahy dominancie a podriadenosti, ovplyvňovania a nasledovania v systéme medziosobnostných vzťahov v skupine. Pri výskumoch v. boli odhalené rozličné štýly v. (-> štýl vedenia), navrhnuté viaceré jeho koncepcie. Teória vodcovských rol (R. Bales) rozlišuje rolu "profesionála" - vodcu, ktorý je zameraný na riešenie pracovných problémov, a rolu "odborníka na sociálne a emočné vzťahy", ktorý je zameraný na riešenie problémov ľudských vzťahov. Podľa zástancov teórie črt v. sa vodcom môže stať iba ten, kto má špecifické "vodcovské" črty a schopnosti. Výskumy, ktoré sa uskutočnili na podporu tejto teórie, zameriavali sa na odhalenie vlastností špecifických pre vodcov. Jedným z variantov tohto prístupu je charizmatická koncepcia v. Podľa nej je v. zvláštnou duševnou schopnosťou ("charizmou"), ktorou sú obdarení len niektorí vynikajúci jedinci. Zástancovia interakčnej teórie predpokladajú, že vodcom sa môže stať hocikto, ak zastáva zodpovedné miesto v systéme medziosobnostných vzťahov. Pri otázke, kto konkrétne prevezme rolu vodcu, treba rešpektovať individuálne osobitosti kandidáta, osobnostné charakteristiky ostatných členov skupiny a jej štruktúru, danú situáciu a riešenú úlohu. Situačná teória v. (alebo prístup z hľadiska skupinovej dynamiky) tvrdí, že v. je predovšetkým produktom situácie, ktorá sa v skupine utvorila (F. Fiedler), a že v situáciách pre skupinu veľmi priaznivých alebo naopak veľmi nepriaznivých dosahuje vodca orientovaný na úlohu oveľa lepšie výsledky než vodca orientovaný na ľudí. Pri stredne priaznivej situácii je úspešnejší vodca orientovaný na ľudí. Syntetická (alebo komplexná) teória kladie dôraz na vzájomné vzťahy medzi hlavnými prvkami procesu organizácie medziosobnostných vzťahov - medzi vodcami, nasledovníkmi (alebo vedenými) a situáciami, v ktorých sa v. uskutočňuje.
VOJENSKÁ PSYCHOLÓGIA - odvetvie psychológie, ktoré študuje psychologické osobitosti rozličných druhov vojenskej činnosti v závislosti od podmienok, úrovne vojenskej techniky, charakteristík osobnosti vojaka, osobitostí vojenskej jednotky, metód bojovej a psychickej prípravy.
VôLA- vedomá autoregulácia činnosti a správania, prostredníctvom ktorej subjekt prekonáva ťažkosti pri dosahovaní cieľa; subjektom vytvorené dodatočné pohnútky k vonkajšej alebo vnútornej činnosti, ktorá nie je dostatočne motivovaná. V. vznikla a formuje sa v procese pracovnej činnosti, ked si človek osvojuje prírodné zákony a mení prírodu. Vôľové činnosti plnia dve vzájomne späté funkcie: motivačnú, ktorá zabezpečuje aktivitu subjektu, a tlmiacu, ktorá túto aktivitu brzdí. Tieto činnosti možno pozorovať: pri voľbe motívov a cieľov, ktoré sú z hľadiska svojho významu rovnocenné a vyvolávajú boj motívov; ak subjekt nepociťuje aktuálnu potrebu činnosti; ak existujú vnútorné a vonkajšie prekážky atď. Boj motívov pri voľbe sa končí obyčajne tým, že sa vytvorí systém navzájom podriadených motívov, ktorý je vo vzájomnom vzťahu s cieľom činnosti. Pritom uvedomenie si vzťahov medzi cieľmi, prostriedkami a dôsledkami činnosti na jednej strane a súhrnom motívov na druhej strane tvorí základ sebakontroly osobnosti. Ak subjektu chýba aktuálna potreba činnosti, vôľový proces spočíva v zámernom formovaní dodatočných pohnútok. Tieto pohnútky menia zmysel činnosti alebo ho dopĺňajú prostredníctvom vôľových zmien vo významnosti pôsobiacich motívov (zníženie alebo zvýšenie ich hodnoty) na základe predvídania a prežívania dôsledkov činnosti (-> osobnostný zmysel). Hoci je rozvinutá v. špecificky ľudskou funkciou, jej nižšie úrovne, ako napr. vôľový pohyb (-* pohyby vedomé), potlačenie impulzívneho konania, sa objavujú už u zvierat.
VPEČATENIE - špecifická forma učenia (-» učenie zvierat) u vyšších stavovcov, pri ktorej sa fixujú charakteristické vlastnosti objektov niektorých vrodených aktov správania rodičov (ktorí sú zároveň nositeľmi typických znakov druhu), bratov a sestier, objektov potravy (vrátane ulovených živočíchov - obetí) atď. V. sa uskutočňuje prevažne v raných etapách postnatálneho vývinu, pričom je možné len v určitom, obyčajne presne ohraničenom ("senzitívnom", "kritickom") období. Proces v. sa uskutočňuje veľmi rýchlo (často pri prvom stretnutí s objektom v.) a bez vonkajšieho posilnenia. Účinok v. je spravidla trvalý. V. zabezpečuje živočíchom ochranu potomstva (mláďatá nasledujú rodičov), spoznávanie rodičov, členov spoločenstva, iných jedincov svojho druhu, budúcich sexuálnych partnerov, znakov svojho okolia atď.
VYBAVOVANIE - vytváranie obrazov minulosti, ktoré sú v mysli lokalizované v čase a priestore, v dlhodobej pamäti (-> pamäť dlhodobá). V. môže byť vôľové (zámerné spomínanie) a mimovoľné, keď obrazy vznikajú vo vedomí spontánne (-» perseverácia). Pri zámernom v. určitej udalosti sa vedome obnovujú vzťahy k tejto udalosti, čo môže znovu vyvolať aj emócie, ktoré ju sprevádzali. Rekonštrukcia minulého zážitku nie je nikdy úplná. Rozdiel medzi v. a minulou udalosťou závisí od dynamiky vývinu osobnosti (od jej ustanoviek, motívov, cieľov), od toho, kedy sa udalosť odohrala a aký má význam pre subjekt. Produktívnosť v. závisí od mnestických prostriedkov (-»mnemonika) a od podmienok, v akých sa udalosť zapamätávala.
VÝBER PSYCHOLOGICKÝ - rozhodovanie o zaradení kandidátov, ktorí majú podlá výsledkov psychologických testov najväčšie predpoklady na vykonávanie určitej činnosti (profesie, štúdia atď.). V. p. sa využíva v psychológii športu, vo vojenskej, kozmickej, inžinierskej psychológii a inde. Výberu predchádza stanovenie psychologických požiadaviek na kandidáta a výber testových metodík na základe analýzy jeho budúcej činnosti. Adekvátnosť týchto požiadaviek a metodík sa často predbežne overuje na reprezentatívnej vzorke porovnaním výsledkov testov s efektívnosťou činnosti. Niektoré druhy činnosti kladú nároky na psychické osobitosti, ktoré sa iba ťažko rozvíjajú (napr. vlastnosti nervového systému). Iné druhy činnosti kladú také nároky, ktoré spĺňa každý normálny človek. V. p. je tu opodstatnený vtedy, keď 1. má človek vykonávať príslušnú činnosť relatívne krátke obdobie, 5-10 rokov alebo kratšie (napr. vo vrcholovom športe); 2. psychomotorické, myšlienkové a iné stereotypy nedovoľujú človeku v primeranom čase zvládnuť techniku jeho budúcej činnosti. V oboch prípadoch sa na základe psychologických testov zisťuje možnosť dosiahnuť potrebnú (spoločensky žiadúcu) efektívnosť. Ani starostlivo pripravený a organizovaný v. p. ešte nezaručuje, že výber kandidáta vhodného na činnosť bude správny; na to je potrebná kladná motivácia, ktorá sa utvára pred začiatkom činnosti alebo v jej priebehu. Efektívnosť v. p. sa stanovuje porovnávaním výsledkov psychologických testov s vonkajším kritériom - objektívnym ukazovateľom efektívnosti činnosti, pričom toto kritérium musí svojou psychologickou charakteristikou zodpovedať psychologickým testovým metodikám. Okrem v. p. sa často uskutočňuje výber na základe zdravotnej spôsobilosti, a výsledky oboch výberov sa vzájomne dopĺňajú.
VÝCHOVA - odovzdávanie spoločensko-historickej skúsenosti novému pokoleniu, plánovitý a cieľavedomý vplyv na formovanie osobnosti, jej prípravu na spoločenský život a produktívnu prácu.
VÝKONNOSŤ - potenciálna možnosť indivídua účelne konať na určitej efektívnej úrovni vo vymedzenom čase. V. závisí od vonkajších podmienok činnosti a od psychofyziologických zdrojov indivídua. Vo vzťahu k riešenej úlohe možno vyčleniť maximálnu, optimálnu a zníženú v. V činnosti dochádza k zmene úrovne v., čo možno znázorniť krivkou v., znázorňujúcou závislosť efektívnosti činnosti od času jej realizácie. Pri dlhotrvajúcej činnosti sú pre v. typické tieto štádiá: zapracovanie, optimálna v., nekompenzovaná a kompenzovaná únava, konečné vypätie. Tieto štádiá sa určujú hlavne na základe vonkajších ukazovateľov činnosti. Analýza zmien vo fungovaní systémov, ktoré zabezpečujú činnosť, umožňuje jémnejšie diferencovať štádiá v.: mobilizácia, primárna reakcia, hyperkompenzácia, kompenzácia, subkompenzácia, dekompenzácia, zlyhanie. Jednotlivé štádiá v. majú rozličné trvanie, striedajú sa, sú rôzne výrazné, ba niekedy aj chýbajú. V závislosti od druhu práce, individuálnych vlastností, zdravotného stavu a úrovne profesionálnej prípravy je vzájomný pomer medzi trvaním jednotlivých štádií v. jedným z ukazovateľov optimálnej organizácie činnosti.
VÝKONOVÁ MOTIVÁCIA - potreba subjektu dosahovať úspech v rozličných druhoch činnosti, najmä pri súťažení s inými ľudmi. Skúmaním v. m. sa začala zaoberať skupina amer. vedcov na čele s D. McClellandom. Títo vedci rozpracovali teóriu a metódy merania v. m., ktoré ďalej rozvíjali J. Atkinson a H. Heckhausen. Na kvantitatívne hodnotenie a výskum v. m. bola vypracovaná špeciálna projekčná metóda (-> testy projekčné). Podľa McClellanda a ď. sa v. m. formuje v priebehu života vplyvom výchovy dieťaťa v rodine, vplyvom toho, ako s ním rodičia, najmä matka, zaobchádzajú. Základom v. m. sú afektívne podfarbené asociácie, ktoré spájajú vnútorné prežívanie dieťaťa a formy jeho správania. Ak je dieťa v ranom detstve často rodičmi odmeňované za svoje úspechy a trestané za neúspechy, v 5.-6. r. sa u neho utvára v. m., ktorá sa neskôr stáva stabilnou potrebou a prejavuje sa pri rozličných druhoch činnosti.
VÝRAZOVÉ POHYBY - vonkajší prejav psychických stavov, predovšetkým emočných, v mimike (v. p. svalov tváre), pantomimike (v. p. celého tela) a "vokálnej mimike" - dynamickej stránke reči (intonácia, tim- bre, rytmus, vibrácia hlasu), v expresii, ktorá môže byť rozhodujúca pri interpretácii významu daného prejavu. V. p. sú často sprevádzané zmenami pulzu, dýchania, činnosti endokrinných žliaz atď. Veľký vplyv na rozvoj v. p. človeka mal jeho historický vývoj, vznik výlučne ľudských citov. V procese styku ľudí sa v. p. obohacujú a diferencujú, nadobúdajú charakter obraznej "reči", špecifického kódu na prenášanie rozmanitých odtieňov pocitov, hodnotení, vzťahov k udalostiam a javom. Správna interpretácia v. p. vyžaduje určité trvanie styku. V. p., keďže sú aktom styku, stávajú sa prostriedkami viac či menej vedomého pôsobenia na ľudí. Forma a využitie v. p., určované systémom konkrétnych spoločenských vzťahov, sa stávajú objektom sociálnej kontroly spoločenského prostredia podľa toho, aký význam sa v. p. pripisuje.
VÝSKUMNÝ PROGRAM (sociálnopsychologický aspekt) (z gréc. programma - predpis) - jeden zo základných pojmov v sociálnopsychologickom výskume vedeckého kolektívu (-> kolektív vedecký, -» programovo-rolová koncepcia vedeckého kolektívu). V. p. v. k. obsahuje systém úloh, ktoré má riešiť vedecký kolektív, ako aj spôsoby ich riešenia. V. p. v. k. má tieto aspekty: predmetno-logický, ve- decko-sociálny a osobnostno-psychologic- ký. Cieľom v. p. v. k. je objektívne skúmať situácie, ktoré sa utvorili v procese rozvoja vedy v súvislosti s požiadavkami spoločnosti; k jeho konkrétnym znakom patrí: vopred projektovaný výsledok výskumu, heuristické metódy na jeho dosiahnutie, dôslednosť ich využitia, opis existujúcich, náhradných, vyriešených a nedostupných spôsobov dosiahnutia vytýčeného cieľa atď. V. p. v. k. umožňuje organizovať prácu členov kolektívu, riadiť skupinové procesy v ňom, orientovať ho na realizáciu programových cieľov. Utváranie programu, vznik a výber výskumných programov predstavuje jeden z hlavných problémov pre sociálnu psychológiu vedeckého kolektívu a vedeckej tvorivosti vôbec. Od kvality v. p. v. k. závisí súdržnosť kolektívu a efektívnosť jeho práce. V. p. v. k. je najdôležitejšou podmienkou rozvoja vnút- rokolektívnych vzťahov tým, že zabezpečuje reálnu "programovo-orientačnú" jednotu výskumného kolektívu.
VYŠŠIE PSYCHICKÉ FUNKCIE - zložité systémové psychické procesy, ktoré majú sociálny pôvod a vznikajú v priebehu života. Pojem v. p. f. je jedným z hlavných pojmov súčasnej psychológie. Zaviedol ho L. S. Vygotskij a rozpracoval A. R. Lurija a ďalší sov. psychológovia. Názory, že v. p. f. sú sociálne podmienené psychické procesy alebo vedomé formy psychickej činnosti, vychádzajú z téz marxistickej psychológie o spoločensko-historickom pôvode ľudskej psychiky a o vedúcej úlohe pracovnej činnosti pri utváraní ľudského vedomia. V. p. f.
VYTESNENIE - jeden z druhov "psychologickej obrany" (-* obrana psychologická). V. je proces, v dôsledku ktorého sa pre indivíduum neprijateľné myšlienky, spomienky, zážitky "vytláčajú" z vedomia a prenášajú do sféry nevedomia; naďalej však vplývajú na správanie indivídua, ktoré ich prežíva vo forme úzkosti, strachu atď. Pojem v. zaviedol S. Freud (-> psychoanalýza, -» freudizmus).
VYTRVALOSŤ - vlastnosť vôle zameraná na dosiahnutie cieľa napriek ťažkostiam a prekážkam. V. sa rozvíja tým, že deti sa už od predškolského veku vedú k plneniu zadaných úloh, k vynakladaniu úsilia, k podriaďovaniu svojho správania výsledku svojej činnosti, niekedy napriek pôsobeniu rušivých vplyvov. Pri výchove k v. kladne pôsobia hodnotné ciele, ako aj uvedomenie si povinnosti a zodpovednosti za zverené úlohy.
VÝVINOVÁ PSYCHOLÓGIA - odvetvie psychologickej vedy, ktoré skúma dynamiku vývinu psychiky človeka. Súčasťami v. p. sú psychológia dieťaťa, psychológia dospelosti, psychológia starnutia (gerontopsychológia). V. p. skúma vývinové osobitosti psychických procesov, osvojovania si poznatkov, ako aj vekové faktory vývinu osobnosti. Keďže psychický vývin človeka sa uskutočňuje v procese vzdelávania a výchovy, obsah v. p. sa fakticky zhoduje s obsahom pedagogickej psychológie; vo svojom historickom vývoji sú tieto dve psychologické disciplíny prakticky neoddeliteľné. Reálna jednota v. p. a pedagogickej psychológie sa vysvetľuje spoločným predmetom skúmania - človekom, ktorý sa vyvíja a mení v ontogenéze. V. p. skúma dynamiku a zákonitosti vekového vývinu človeka (-» vek), zatiaľ čo pedagogická psychológia skúma človeka, ktorý sa učí a je vychovávaný v cieľavedomom pedagogickom procese.
VÝVINOVÉ KRÍZY(z gréc. crisis - bod obratu, východisko) - označenie viac alebo menej výrazných konfliktových stavov, ktoré nastávajú pri prechode z jedného vývinového obdobia do druhého. V. k. nie sú nevyhnutné, ale vždy pôsobia na psychický vý-vin dieťaťa. Pritom rozpory, ktoré vznikajú v priebehu vývinu, stávajú sa v týchto fázach zvlášť vyhranenými a zapríčiňujú silné emočné zážitky, narušujú porozumenie s dospelými (-» bariéra zmyslová). Zdrojom v. k. môžu byť rozdiely medzi rozvíjajúcimi sa fyzickými a duševnými možnosťami dieťaťa a ustálenými formami vzťahov s okolitým sociálnym prostredím a činnosťami. Priebeh v. k. a ich intenzitu ovplyvňujú aj individuálne osobitosti dieťaťa (-> rozvoj psychiky).
VZRUCH - vlastnosť živých organizmov, aktívna odpoveď tkaniva na podráždenie. V. je základnou funkciou nervového systému. Bunky nervového systému majú schopnosť viesť v. z miesta jeho vzniku na iné miesta a na susedné bunky. Takto získali nervové bunky schopnosť prenášať signály z jedných štruktúr organizmu na iné. V dôsledku toho sa v. stal nositeľom informácií o vlastnostiach zvonka prichádzajúcich podnetov a spolu s útlmom aj regulátorom aktivity všetkých orgánov a systémov organizmu. V. vzniká iba pri určitej intenzite vonkajšieho stimulu, ktorá presahuje absolútny prah v. (-> pocitový prah), vlastný danému orgánu. Základom v. sú fyzikálno-chemické procesy; s nimi súvisia aj bioelek- trické javy, ktoré sprevádzajú v. a ktoré sú registrovateľné tak v bunkách, ako aj na povrchu tela zvierat a človeka. Spôsoby šírenia v. závisia od typu nervového systému. V najprimitívnejšom (difúznom) nervovom systéme sa aktivita šíri rovnomerne v rôznych smeroch a postupne zaniká. Počas evolúcie sa spolu so vzrastom zložitosti nervového systému zdokonalili aj spôsoby prenosu v.: tento proces sa šíri až do konca dráhy bez akéhokoľvek oslabenia, čo umožňuje v. regulovať celý organizmus. V. a útlm tvoria základ vyššej nervovej činnosti. Ich dynamika ovplyvňuje všetky, aj tie najzložitejšie akty správania a ich individuálne vlastnosti určujú typ vyššej nervovej činnosti.