Z
psychologický slovník
Z
ZABÚDANIE - proces, ktorý sa vyznačuje postupným ubúdaním možnosti
spomenúť si (-» spomínanie) na naučený materiál a reprodukovať ho (->
reprodukcia). Z. prvý raz skúmal H. Ebbinghaus (1885), ktorý experimentálne
stanovil časovú závislosť uchovávania bezzmyselného verbálneho materiálu v
pamäti. Ďalšie výskumy ukázali, že rýchlosť z. závisí od množstva
zapamätávaného materiálu, od jeho obsahu a stupňa jeho uvedomenia, od zhody
zapamätávaného a interferujúceho (-» interferencia) materiálu, od stupňa
významnosti zapamätávaného materiálu a jeho včlenenia do činnosti subjektu
atď. To, že si nemôžeme spomenúť na materiál, ešte neznamená, že sme ho úplne
zabudli; zabúda sa konkrétna forma materiálu, no jeho obsah, ktorý je pre
subjekt významný, sa kvalitatívne mení a stáva sa súčasťou skúsenosti subjektu.
Podľa teórií interferencie (B. Underwood, 1964, J. Ce- raso, 1967) je z.
dôsledkom stierania pamäťovej stopy vplyvom proaktívnej a retroak- tívnej
interferencie. Podľa R. Atkinsona (1968) dlhodobá pamäť je večná, pričom z. sa
uskutočňuje takto: kľúčom k spomínaniu je voľba pokusnej (napovedajúcej)
informácie, vďaka čomu sa v arzenáli dlhodobej pamäti (-* pamäť dlhodobá)
aktivizujú príslušné vyhľadávacie súbory; no neadekvátny výber pokusnej
informácie a následná neúspešná reprodukcia (pretože úloha spomenúť si na
veľké množstvo materiálu vyžaduje veľa vyhľadávacích súborov) vedie práve k
efektu z. Avšak aj táto teória je napadnuteľná, pretože neobjasňuje všetky
fenomény z. (-> efekt okrajový).
ZÁMER - vedomá snaha dokončiť činnosť v súlade s vytýčeným programom, ktorého cieľom je dosiahnuť predpokladaný výsledok. Z. je osobitný funkčný útvar psychiky, ktorý vzniká ako dôsledok "vytyčovania si cieľa" a ktorý predpokladá voľbu príslušných prostriedkov, umožňujúcich dosiahnuť vytýčený cieľ. Ak sa očakáva zložitá, dlhodobá, neobvyklá alebo náročná činnosť, z. vystupuje ako prvok vnútornej pripravenosti vykonať ju (vôľa).
ZAMERANOSŤ OSOBNOSTI - súhrn stabilných motívov, ktoré usmerňujú činnosť osobnosti a sú relatívne nezávislé od aktuálnej situácie. Z. o. charakterizujú jej záujmy, sklony, presvedčenie, ideály, v ktorých sa odzrkadľuje svetonázor človeka (-» osobnosť).
ZAPAMÄTÁVANIE - spoločné označenie procesov, ktoré zabezpečujú uchovanie materiálu v pamäti. Z. je najdôležitejšou podmienkou pre následné reprodukovanie novozískaných poznatkov. Úspešnosť z. je determinovaná predovšetkým možnosťou zapojiť nový materiál do systému zmysluplných vzťahov. Podľa miesta procesov z. v štruktúre činnosti sa rozlišuje úmyselné a mimovoľné z. Pri mimovoľnom z. sa človek nesnaží zapamätať si určitý materiál. Pamäťové procesy vykonávajú v danom prípade operácie, ktoré zabezpečujú aj iné činnosti. V dôsledku toho je z. relatívne bezprostredné a uskutočňuje sa bez osobitého vôlového úsilia, bez predchádzajúceho výberu materiálu a bez zámerného používania nejakých mnemonických metód (-» mnemonika). Pritom však aj tu z. závisí od cieľov a motívov činnosti. Významnú úlohu tu zohrávajú aj osobitosti riešenej úlohy. Zameriavanie sa na významové, sémantické vzťahy umožňuje hlbšie spracovať materiál a vedie k trvalejšiemu mimovoľnému z. Úmyselné z. je špecifickou činnosťou, ktorej konkrétnou úlohou je zapamätať si predkladaný materiál presne, na čo najdlhšie obdobie a s cieľom neskoršej reprodukcie alebo znovupoznania. Táto úloha určuje výber spôsobov a prostriedkov z., a tým ovplyvňuje aj jeho výsledky. Úmyselné z. sa vyznačuje zložitou sprostredkovanou štruktúrou; medzi jeho bežne používané prostriedky patrí: zostavenie predbežného plánu, vyčlenenie zmysluplných oporných bodov, sémantické a priestorové zoskupenie materiálu, prezentácia materiálu vo forme názorného zrakového obrazu, porovnanie tohto materiálu s existujúcimi poznatkami. Pri rovnakých podmienkach je úmyselné z. produktívnejšie než mimovoľné, získané poznatky sú systematickejšie, uvedomelejšie a kontrolovateľnej šie (-> schopnosť učenia). Významnú úlohu medzi mechanizmami z. má opakovanie, ktoré predlžuje efektívne pôsobenie informácie, a stáva sa tak prostriedkom rozvoja vyšších socializovaných foriem pamäti, predovšetkým úmyselného z. Opakovanie nie je nevyhnutnou podmienkou dlhodobého z. a jeho úloha podstatne klesá pri z. životne dôležitého materiálu a informácií, ktoré majú pre indivíduum veľký význam.
ZÁŤAŽ - psychický stav podmienený anticipáciou udalostí, ktoré sú pre subjekt ne-priaznivé. Z. sprevádza pocit celkovej nepohody, úzkosti, niekedy strachu, no na rozdiel od úzkosti obsahuje pohotovosť zvládnuť situáciu a konať v nej určitým spôsobom. Stupeň z. určujú viaceré faktory. Najdôležitejšie z nich sú sila motivácie, význam situácie (-> osobnostný zmysel), skúsenosť s podobnými zážitkami, rigidita (nepružnosť) psychických funkčných štruktúr, zapojených do určitého druhu činnosti. Spomedzi faktorov, ktoré vyvolávajú z., má najväčší význam frustrácia a konflikty vo sfére významných vzťahov osobnosti k jej sociálnemu prostrediu. Ak sa nemôže z. odstrániť v reálnej činnosti, aktivuje sa obranný psychologický mechanizmus (-» obrana psychologická). V mnohých teóriách sa z. stotožňuje s pojmom "psychologický stres". Podľa charakteru pôsobenia na efektívnosť činnosti sa vyčleňujú stavy operačnej a emočnej z. Operačná z., ktorej základ tvoria prevažne procesuálne motívy činnosti, má mobilizujúci vplyv na jedinca a pomáha udržať vysoký stupeň výkonnosti. Stavy emočnej z. sa vyznačujú výrazne negatívnymi emočnými prejavmi správania, porušením motivačnej štruktúry činnosti a vedú k zníženiu efektívnosti a k dezorga- nizácii činnosti.
ZÁUJEM - forma prejavu poznávacej potreby, vďaka ktorej si jedinec uvedomuje ciele činnosti, a tým sa orientuje, oboznamuje s novými faktmi, plnšie a hlbšie odráža skutočnosť. Z. sa subjektívne prejavuje emočným zafarbením, ktoré nadobúda proces poznania, zameraním pozornosti na objekt z. Uspokojenie z. nespôsobuje jeho vyhasínanie, ale vyvoláva nové z., ktoré zodpovedajú vyššej úrovni poznania. Z. sa v priebehu svojho vývinu môže zmeniť na sklon ako prejav potreby realizovať činnosť, ktorú z. vyvoláva. Z. môže byť bezprostredný - vyvolaný príťažlivosťou objektu, a sprostredkovaný, t. j. z. o objekt ako o prostriedok na dosiahnutie cieľov činnosti. Stabilitu z. charakterizuje jeho trvanie a intenzita. O stabilite z. svedčí prekonávanie ťažkostí pri uskutočňovaní činnosti, samej osebe nevyvolávajúcej z., no podmieňujúcej realizáciu činnosti, o ktorú človek má z. Šírku z. určuje v konečnom dôsledku jeho obsažnosť a význam pre osobnosť.
ZDRAVÝ ROZUM - súhrn všeobecne prijatých, často neuvedomovaných spôsobov vysvetľovania a hodnotenia pozorovaných javov vonkajšieho a vnútorného sveta. Z. r. obsahuje dôležité prvky historickej skúsenosti, ktoré každý človek potrebuje vo svojom každodennom živote. Popri informáciách o prírode a spoločenských vzťahoch majú v z. r. významnú úlohu názory na medziosobnostnú interakciu. V prirodzenom jazyku, ktorý vyjadruje obsah z. r., existujú tisíce slov na označenie črt osobnosti, psychických stavov, motívov správania človeka a pod. Súčasná psychológia sa zákonite zaujíma o z. r., o jeho obsah a mechanizmy, najmä v takých sociálnopsychologických výskumoch, ako je teória atribúcie (-» atribúcia kauzálna), implicitná teória osobnosti, skúmanie sociálnych stereotypov (-> stereotyp sociálny) atď. Psychologická veda využíva pozitívne prvky všeobecnej ľudskej skúsenosti a zároveň podrobuje kritickej analýze každodenné, živelne vznikajúce predstavy o osobnosti človeka a jeho správaní.
ZNAK - predmet (jav), ktorý zastupuje iný predmet, jav, proces. Veda o z. - semiotika, vznikla v druhej polovici 19. a na začiatku 20. stor. Spája sa s menami Ch. Peirca, Ch. Morrisa, F. de Saussura, G. Fregeho; R. Camapa a d. Tradične sa delí na pragma- tiku (skúmajúcu vzťah z. k človeku), sémantiku (analyzujúcu vzťah z. k významu) a syntax (študujúcu vzťah z. k z. na abstraktnej úrovni). Semiotika bezprostredne súvisí s logikou, lingvistikou, kulturológiou, sociológiou a inými vedami. Psychologická analýza z. patrí do pragmatiky. Psychológovia študujú z. komunikácie, predovšetkým prirodzené (na rozdiel od umelých - matematických, astronomických a i.) z. vrátane jazyka. Existuje niekoľko druhov z. Podľa švajč. jazykovedca F. de Saussura je z. celok, ktorý má štruktúru a pozostáva z označovaného a označujúceho; vzťah medzi nimi je fixovaný spoločnosťou a nezávisí ani od "látky", ani od formy z. a predmetu. Rozličné psychologické teórie navrhli rôzne interpretácie z.: ako stimul v schéme "stimul - reakcia" u behavioristov; ako symbol, nositeľ podvedomých túžob v psychoanalýze; ako signál, nositeľ sociálnych vzťahov v symbolickom interakcionizme. Z. má osobitne veľký a mnohoznačný význam v kognitívnej psychológii v súvislosti s tzv. počítačovou metaforou, t. j. hľadaním analógií medzi štruktúrou psychiky človeka a informačno-logickými a počítačovými systémami vytvorenými na získavanie, uchovávanie, spracúvanie a prenos znakovej informácie.
ZNOVUPOZNANIE - spoznanie vnímaného objektu ako takého, ktorý je už známy z minulej skúsenosti (-» identifikácia). Jeho základom je zhoda aktuálneho vnímania so stopami zachovanými v pamäti. Z. sa odlišuje podľa stupňa určitosti, presnosti, úplnosti a z hľadiska zámernosti. Z. je zámerné, ak slúži na zistenie efektívnosti zapamätávania alebo učenia. Úroveň z. je vždy vyššia než úroveň reprodukcie pri akýchkoľvek jej metódach. Z. je nezámerné, ak pri ňom nie je osobitne stanovený cieľ spoznávania. Z. môže byť pritom neúplné, neurčité, fantó- mové, ak sa napr. prežíva pocit známosti pri človeku, ktorého jedinec v skutočnosti nikdy nevidel (-» paramnézia). Neúplné nezámerné z. niekedy navodzuje potrebu spomínania a stáva sa zámerným.
ZODPOVEDNOSŤ- rozličnými formami uskutočňovaná kontrola plnenia prijatých noriem a pravidiel činnosti subjektu. Rozlišujú sa vonkajšie formy kontroly, ktoré zabezpečujú prenášanie z. na subjekt za výsledky jeho činnosti (podriaďovanie sa, znášanie dôsledkov), a vnútorné formy autoregulácie jeho činnosti (pocit z., zmysel pre povinnosť). Spoločenskú z. jedinca charakterizuje uvedomelé dodržiavanie spoločensky nevyhnutných morálnych princípov a právnych noriem. Z. ako črta osobnosti sa utvára v procese spoločnej činnosti v dôsledku interiorizácie sociálnych hodnôt, noriem a pravidiel. V prácach sov. psychológov sa zdôrazňuje, že preberanie z. za úspech alebo neúspech spoločnej činnosti je podstatne ovplyvňované úrovňou skupinového rozvoja, súdržnosťou skupinovou, zhodou hodnotových orientácií č.lenov, citovou identifikáciou. Dokázalo sa, že proces utvárania sebakritického a adekvátneho hodnotenia osobnej z. jedinca za celkový výsledok činnosti kolektívu možno z psychologického a pedagogického hľadiska cieľavedome ovplyvňovať.
ZOVŠEOBECNENIE - produkt myšlienkovej činnosti, forma odrazu všeobecných znakov a vlastností javov skutočnosti. Druhy z. zodpovedajú druhom myslenia. Najviac preskúmané sú z. vo forme významov (pojmov) slov. Z. sú aj prostriedkom myšlienkovej činnosti. Najjednoduchšie z. spočívajú v združovaní, zoskupovaní objektov podľa jednotlivého, náhodného znaku (synkretic- ké združovanie). Zložitejšie sú komplexné z., pri ktorých sa objekty združujú do celku podľa rozličných kritérií. Najzložitejšie sú také z., pri ktorých sa jasne rozlišujú druhové i rodové znaky a objekt sa zaraďuje do niektorého systému pojmov. Komplexné z. (podobne ako synkretické) sa nachádzajú na každej úrovni zložitosti intelektuálnej činnosti. Pri výskume utvárania nových z. sa v psychológii používa metodika utvárania "umelých pojmov", pričom sa u skúmaných osôb analyzujú pre ne typické spôsoby zoskupovania objektov synkretické, komplexné, pojmové). To isté z. môže vzniknúť v dôsledku rôznej organizácie prieskumnej činnosti (z. utvorené na základe minimálne nevyhnutných údajov a to isté z. utvorené na základe nadbytočných údajov). Subjektívne nové z. (poznatok) indivídua môže mať rozličný pôvod: možno ho získať (osvojiť) v styku s inými ľudmi alebo samostatne. Ak sa z. utvorí samostatne, v istých prípadoch nemusí byť súčasťou spoločenskej skúsenosti. V psychologických výskumoch z. sa využívajú metodiky definovania pojmov, ich porovnávanie a klasifikácia. Vo veľkej miere sa rozšírilo skúmanie cieľavedomej regulácie procesu osvojovania si z. S jedným slovom sa spája obvykle viac z. Aktuálne použitie jedného z nich závisí od kontextu situácie, prejavu, od motívov a cieľo v subjektu reči. Utváranie z., ktoré obohacujú spoločenskú skúsenosť, je prínosom aj pre historický vývin myslenia.
ZMYSEL PRE HUMOR - v bežnom zmysle slova schopnosť človeka nachádzať v javoch ich komické stránky, emočne ich prežívať. Z. p. h. úzko súvisí so schopnosťou subjektu odhaľovať protirečenia v okolitom dianí, napr. postihovať alebo aj hypertrofovať protikladné črty človeka, jeho zdanlivú dôležitosť a jej nezodpovedajúce správanie atď. K objektu humoru, ktorý sa podrobuje akejsi osobitnej emočnej kritike, sa zachováva priateľský postoj. Z. p. h. predpokladá, že jeho subjekt má určitý kladný ideál; v opačnom prípade sa tento zmysel mení na negatívny jav (vulgárnosť, cynizmus atď.). O tom, či je človeku vlastný z. p. h., možno usudzovať na základe toho, ako chápe žarty, anekdoty, kreslený humor, karikatúry, ako postihuje komickosť situácie, či sa dokáže smiať nielen druhým, ale aj sebe. Malý alebo nijaký z. p. h. svedčí jednak o zníženej emočnej úrovni, jednak o nedostatočnom intelektovom rozvoji osobnosti.
ZMYSLOVÉ ORGÁNY - nervové útvary, ktoré slúžia na príjem signálov, informujúcich o zmenách v prostredí (exterorecepcia) a vo vnútri organizmu (interorecepcia) (-»pocit). Všeobecne sa rozlišuje päť vonkajších zmyslových systémov - zrak, sluch, čuch, chuť, kožná citlivosť. V skutočnosti ich však existuje podstatne viac (napr. samo pôsobenie na pokožku vyvoláva pocity tlaku, bolesti, chladu, tepla atď.). Z. o. pozostávajú z receptorov, nervových dráh a centier. Každý z. o. sprostredkúva preň špecifické pocity (-»koncepcia špecifickej energie z. o.). Špecializované z. o. človeka a vyšších živočíchov sú výsledkom evolúcie jednoduchých a nediferencovaných z. o. nižších živočíchov. V procese evolúcie sa zachovala súčinnosť medzi z. o. a efektorovým (predovšetkým svalovopohybovým) aparátom: z. o. zabezpečujú príjem najmä tých informácií, ktoré sú nevyhnutné na organizáciu činnosti efektorového aparátu. Fungovanie z. o. je súčasťou činnosti subjektu, zabezpečuje pre ňu potrebné informácie a súčasne je jej podriadené: z obrovského toku signálov pôsobiacich na subjekt z. o. vyčleňujú hlavne tie, ktoré sú potrebné na uskutočňovanie aktuálnej činnosti. To, aké signály z celkového toku sa vyčleňujú, závisí od ich významu pre subjekt (-» osobnostný zmysel) a jeho očakávaní (-> pravdepodobnostné prognózovanie). Tým sa zabezpečuje aktivita vnímania.
ZRUČNOSŤ - subjektom osvojený spôsob vykonávania činnosti, ktorý zaručujú nadobudnuté poznatky a návyky. Z. sa formuje cvikom a umožňuje vykonávať činnosť nielen v obvyklých, ale aj v zmenených podmienkach.