Z

ZABÚDANIE - proces, ktorý sa vyznačuje postupným ubúdaním možnosti spomenúť si (-» spomínanie) na naučený materiál a re­produkovať ho (-> reprodukcia). Z. prvý raz skúmal H. Ebbinghaus (1885), ktorý experi­mentálne stanovil časovú závislosť uchová­vania bezzmyselného verbálneho materiálu v pamäti. Ďalšie výskumy ukázali, že rých­losť z. závisí od množstva zapamätávaného materiálu, od jeho obsahu a stupňa jeho uvedomenia, od zhody zapamätávaného a interferujúceho (-» interferencia) materiá­lu, od stupňa významnosti zapamätávaného materiálu a jeho včlenenia do činnosti sub­jektu atď. To, že si nemôžeme spomenúť na materiál, ešte neznamená, že sme ho úplne zabudli; zabúda sa konkrétna forma mate­riálu, no jeho obsah, ktorý je pre subjekt významný, sa kvalitatívne mení a stáva sa súčasťou skúsenosti subjektu. Podľa teórií interferencie (B. Underwood, 1964, J. Ce- raso, 1967) je z. dôsledkom stierania pamä­ťovej stopy vplyvom proaktívnej a retroak- tívnej interferencie. Podľa R. Atkinsona (1968) dlhodobá pamäť je večná, pričom z. sa uskutočňuje takto: kľúčom k spomínaniu je voľba pokusnej (napovedajúcej) informá­cie, vďaka čomu sa v arzenáli dlhodobej pamäti (-* pamäť dlhodobá) aktivizujú prí­slušné vyhľadávacie súbory; no neadekvát­ny výber pokusnej informácie a následná neúspešná reprodukcia (pretože úloha spo­menúť si na veľké množstvo materiálu vyža­duje veľa vyhľadávacích súborov) vedie práve k efektu z. Avšak aj táto teória je napadnuteľná, pretože neobjasňuje všetky fenomény z. (-> efekt okrajový).

ZÁMER - vedomá snaha dokončiť činnosť v súlade s vytýčeným programom, ktorého cieľom je dosiahnuť predpokladaný výsle­dok. Z. je osobitný funkčný útvar psychiky, ktorý vzniká ako dôsledok "vytyčovania si cieľa" a ktorý predpokladá voľbu prísluš­ných prostriedkov, umožňujúcich dosiahnuť vytýčený cieľ. Ak sa očakáva zložitá, dlho­dobá, neobvyklá alebo náročná činnosť, z. vystupuje ako prvok vnútornej pripravenos­ti vykonať ju (vôľa).

ZAMERANOSŤ OSOBNOSTI - súhrn stabilných motívov, ktoré usmerňujú činnosť osobnosti a sú relatívne nezávislé od aktuálnej situ­ácie. Z. o. charakterizujú jej záujmy, sklony, presvedčenie, ideály, v ktorých sa odzrkad­ľuje svetonázor človeka (-» osobnosť).

ZAPAMÄTÁVANIE - spoločné označenie pro­cesov, ktoré zabezpečujú uchovanie mate­riálu v pamäti. Z. je najdôležitejšou pod­mienkou pre následné reprodukovanie no­vozískaných poznatkov. Úspešnosť z. je determinovaná predovšetkým možnosťou zapojiť nový materiál do systému zmyslupl­ných vzťahov. Podľa miesta procesov z. v štruktúre činnosti sa rozlišuje úmyselné a mimovoľné z. Pri mimovoľnom z. sa človek nesnaží zapamätať si určitý materiál. Pamäťové procesy vykonávajú v danom prípade operácie, ktoré zabezpečujú aj iné činnosti. V dôsledku toho je z. relatívne bezprostredné a uskutočňuje sa bez oso­bitého vôlového úsilia, bez predchádza­júceho výberu materiálu a bez zámerného používania nejakých mnemonických metód (-» mnemonika). Pritom však aj tu z. závisí od cieľov a motívov činnosti. Vý­znamnú úlohu tu zohrávajú aj osobitosti riešenej úlohy. Zameriavanie sa na význa­mové, sémantické vzťahy umožňuje hlbšie spracovať materiál a vedie k trvalejšiemu mimovoľnému z. Úmyselné z. je špecifickou činnosťou, ktorej konkrétnou úlohou je za­pamätať si predkladaný materiál presne, na čo najdlhšie obdobie a s cieľom neskoršej reprodukcie alebo znovupoznania. Táto úloha určuje výber spôsobov a prostriedkov z., a tým ovplyvňuje aj jeho výsledky. Úmyselné z. sa vyznačuje zložitou spro­stredkovanou štruktúrou; medzi jeho bež­ne používané prostriedky patrí: zostavenie predbežného plánu, vyčlenenie zmyslupl­ných oporných bodov, sémantické a pries­torové zoskupenie materiálu, prezentácia materiálu vo forme názorného zrakového obrazu, porovnanie tohto materiálu s exis­tujúcimi poznatkami. Pri rovnakých pod­mienkach je úmyselné z. produktívnejšie než mimovoľné, získané poznatky sú syste­matickejšie, uvedomelejšie a kontrolova­teľnej šie (-> schopnosť učenia). Významnú úlohu medzi mechanizmami z. má opakova­nie, ktoré predlžuje efektívne pôsobenie informácie, a stáva sa tak prostriedkom rozvoja vyšších socializovaných foriem pa­mäti, predovšetkým úmyselného z. Opakovanie nie je nevyhnutnou podmienkou dlhodobého z. a jeho úloha podstatne klesá pri z. životne dôležitého materiálu a informácií, ktoré ma­jú pre indivíduum veľký význam.

ZÁŤAŽ - psychický stav podmienený anti­cipáciou udalostí, ktoré sú pre subjekt ne­-priaznivé. Z. sprevádza pocit celkovej ne­pohody, úzkosti, niekedy strachu, no na rozdiel od úzkosti obsahuje pohotovosť zvládnuť situáciu a konať v nej určitým spôsobom. Stupeň z. určujú viaceré faktory. Najdôležitejšie z nich sú sila motivácie, význam situácie (-> osobnostný zmysel), skúsenosť s podobnými zážitkami, rigidita (nepružnosť) psychických funkčných štruk­túr, zapojených do určitého druhu činnosti. Spomedzi faktorov, ktoré vyvolávajú z., má najväčší význam frustrácia a konflikty vo sfére významných vzťahov osobnosti k jej sociálnemu prostrediu. Ak sa nemôže z. odstrániť v reálnej činnosti, aktivuje sa obranný psychologický mechanizmus (-» obrana psychologická). V mnohých teó­riách sa z. stotožňuje s pojmom "psycholo­gický stres". Podľa charakteru pôsobenia na efektívnosť činnosti sa vyčleňujú stavy ope­račnej a emočnej z. Operačná z., ktorej základ tvoria prevažne procesuálne motívy činnosti, má mobilizujúci vplyv na jedinca a pomáha udržať vysoký stupeň výkonnosti. Stavy emočnej z. sa vyznačujú výrazne negatívnymi emočnými prejavmi správania, porušením motivačnej štruktúry činnosti a vedú k zníženiu efektívnosti a k dezorga- nizácii činnosti.

ZÁUJEM - forma prejavu poznávacej potreby, vďaka ktorej si jedinec uvedomuje ciele činnosti, a tým sa orientuje, obozna­muje s novými faktmi, plnšie a hlbšie odráža skutočnosť. Z. sa subjektívne prejavuje emočným zafarbením, ktoré nadobúda pro­ces poznania, zameraním pozornosti na ob­jekt z. Uspokojenie z. nespôsobuje jeho vyhasínanie, ale vyvoláva nové z., ktoré zodpovedajú vyššej úrovni poznania. Z. sa v priebehu svojho vývinu môže zmeniť na sklon ako prejav potreby realizovať činnosť, ktorú z. vyvoláva. Z. môže byť bezprostred­ný - vyvolaný príťažlivosťou objektu, a sprostredkovaný, t. j. z. o objekt ako o prostriedok na dosiahnutie cieľov činnosti. Stabilitu z. charakterizuje jeho trvanie a in­tenzita. O stabilite z. svedčí prekonávanie ťažkostí pri uskutočňovaní činnosti, samej osebe nevyvolávajúcej z., no podmieňujúcej realizáciu činnosti, o ktorú človek má z. Šírku z. určuje v konečnom dôsledku jeho obsažnosť a význam pre osobnosť.

ZDRAVÝ ROZUM - súhrn všeobecne prija­tých, často neuvedomovaných spôsobov vy­svetľovania a hodnotenia pozorovaných ja­vov vonkajšieho a vnútorného sveta. Z. r. obsahuje dôležité prvky historickej skúse­nosti, ktoré každý človek potrebuje vo svo­jom každodennom živote. Popri informá­ciách o prírode a spoločenských vzťahoch majú v z. r. významnú úlohu názory na medziosobnostnú interakciu. V prirodze­nom jazyku, ktorý vyjadruje obsah z. r., existujú tisíce slov na označenie črt osob­nosti, psychických stavov, motívov správa­nia človeka a pod. Súčasná psychológia sa zákonite zaujíma o z. r., o jeho obsah a me­chanizmy, najmä v takých sociálnopsychologických výskumoch, ako je teória atribúcie (-» atribúcia kauzálna), implicitná teória osobnosti, skúmanie sociálnych stereotypov (-> stereotyp sociálny) atď. Psychologická veda využíva pozitívne prvky všeobecnej ľudskej skúsenosti a zároveň podrobuje kri­tickej analýze každodenné, živelne vznika­júce predstavy o osobnosti človeka a jeho správaní.

ZNAK - predmet (jav), ktorý zastupuje iný predmet, jav, proces. Veda o z. - semiotika, vznikla v druhej polovici 19. a na začiat­ku 20. stor. Spája sa s menami Ch. Peirca, Ch. Morrisa, F. de Saussura, G. Fregeho; R. Camapa a d. Tradične sa delí na pragma- tiku (skúmajúcu vzťah z. k človeku), séman­tiku (analyzujúcu vzťah z. k významu) a syntax (študujúcu vzťah z. k z. na ab­straktnej úrovni). Semiotika bezprostredne súvisí s logikou, lingvistikou, kulturológiou, sociológiou a inými vedami. Psychologická analýza z. patrí do pragmatiky. Psychológo­via študujú z. komunikácie, predovšetkým prirodzené (na rozdiel od umelých - mate­matických, astronomických a i.) z. vrátane jazyka. Existuje niekoľko druhov z. Podľa švajč. jazykovedca F. de Saussura je z. celok, ktorý má štruktúru a pozostáva z označovaného a označujúceho; vzťah me­dzi nimi je fixovaný spoločnosťou a nezávisí ani od "látky", ani od formy z. a predmetu. Rozličné psychologické teórie navrhli rôzne interpretácie z.: ako stimul v schéme "sti­mul - reakcia" u behavioristov; ako symbol, nositeľ podvedomých túžob v psychoanalý­ze; ako signál, nositeľ sociálnych vzťahov v symbolickom interakcionizme. Z. má oso­bitne veľký a mnohoznačný význam v kognitívnej psychológii v súvislosti s tzv. počí­tačovou metaforou, t. j. hľadaním analógií medzi štruktúrou psychiky človeka a informačno-logickými a počítačovými systémami vytvorenými na získavanie, uchovávanie, spracúvanie a prenos znakovej informácie.

ZNOVUPOZNANIE - spoznanie vnímaného objektu ako takého, ktorý je už známy z minulej skúsenosti (-» identifikácia). Jeho základom je zhoda aktuálneho vnímania so stopami zachovanými v pamäti. Z. sa odlišu­je podľa stupňa určitosti, presnosti, úplnosti a z hľadiska zámernosti. Z. je zámerné, ak slúži na zistenie efektívnosti zapamätávania alebo učenia. Úroveň z. je vždy vyššia než úroveň reprodukcie pri akýchkoľvek jej me­tódach. Z. je nezámerné, ak pri ňom nie je osobitne stanovený cieľ spoznávania. Z. môže byť pritom neúplné, neurčité, fantó- mové, ak sa napr. prežíva pocit známosti pri človeku, ktorého jedinec v skutočnosti ni­kdy nevidel (-» paramnézia). Neúplné nezá­merné z. niekedy navodzuje potrebu spomí­nania a stáva sa zámerným.

ZODPOVEDNOSŤ- rozličnými formami uskutočňovaná kontrola plnenia prijatých noriem a pravidiel činnosti subjektu. Rozli­šujú sa vonkajšie formy kontroly, ktoré zabezpečujú prenášanie z. na subjekt za výsledky jeho činnosti (podriaďovanie sa, znášanie dôsledkov), a vnútorné formy autoregulácie jeho činnosti (pocit z., zmysel pre povinnosť). Spoločenskú z. jedinca cha­rakterizuje uvedomelé dodržiavanie spolo­čensky nevyhnutných morálnych princípov a právnych noriem. Z. ako črta osobnosti sa utvára v procese spoločnej činnosti v dô­sledku interiorizácie sociálnych hodnôt, no­riem a pravidiel. V prácach sov. psycholó­gov sa zdôrazňuje, že preberanie z. za úspech alebo neúspech spoločnej činnosti je podstatne ovplyvňované úrovňou skupino­vého rozvoja, súdržnosťou skupinovou, zhodou hodnotových orientácií č.lenov, cito­vou identifikáciou. Dokázalo sa, že proces utvárania sebakritického a adekvátneho hodnotenia osobnej z. jedinca za celkový výsledok činnosti kolektívu možno z psy­chologického a pedagogického hľadiska cie­ľavedome ovplyvňovať.

ZOVŠEOBECNENIE - produkt myšlienkovej činnosti, forma odrazu všeobecných znakov a vlastností javov skutočnosti. Druhy z. zodpovedajú druhom myslenia. Najviac preskúmané sú z. vo forme významov (poj­mov) slov. Z. sú aj prostriedkom myšlienko­vej činnosti. Najjednoduchšie z. spočívajú v združovaní, zoskupovaní objektov podľa jednotlivého, náhodného znaku (synkretic- ké združovanie). Zložitejšie sú komplexné z., pri ktorých sa objekty združujú do celku podľa rozličných kritérií. Najzložitejšie sú také z., pri ktorých sa jasne rozlišujú druho­vé i rodové znaky a objekt sa zaraďuje do niektorého systému pojmov. Komplexné z. (podobne ako synkretické) sa nachádzajú na každej úrovni zložitosti intelektuálnej čin­nosti. Pri výskume utvárania nových z. sa v psychológii používa metodika utvárania "umelých pojmov", pričom sa u skúmaných osôb analyzujú pre ne typické spôsoby zo­skupovania objektov synkretické, kom­plexné, pojmové). To isté z. môže vzniknúť v dôsledku rôznej organizácie prieskumnej činnosti (z. utvorené na základe minimálne nevyhnutných údajov a to isté z. utvorené na základe nadbytočných údajov). Subjek­tívne nové z. (poznatok) indivídua môže mať rozličný pôvod: možno ho získať (osvo­jiť) v styku s inými ľudmi alebo samostatne. Ak sa z. utvorí samostatne, v istých prípa­doch nemusí byť súčasťou spoločenskej skú­senosti. V psychologických výskumoch z. sa využívajú metodiky definovania pojmov, ich porovnávanie a klasifikácia. Vo veľkej miere sa rozšírilo skúmanie cieľavedomej regulácie procesu osvojovania si z. S jedným slovom sa spája obvykle viac z. Aktuálne použitie jedného z nich závisí od kontextu situácie, prejavu, od motívov a cieľo v subjektu reči. Utváranie z., ktoré obohacujú spoločenskú skúsenosť, je prínosom aj pre historický vývin myslenia.

ZMYSEL PRE HUMOR - v bežnom zmysle slova schopnosť človeka nachádzať v javoch ich komické stránky, emočne ich prežívať. Z. p. h. úzko súvisí so schopnosťou subjektu odhaľovať protirečenia v okolitom dianí, napr. postihovať alebo aj hypertrofovať pro­tikladné črty človeka, jeho zdanlivú dôleži­tosť a jej nezodpovedajúce správanie atď. K objektu humoru, ktorý sa podrobuje akej­si osobitnej emočnej kritike, sa zachováva priateľský postoj. Z. p. h. predpokladá, že jeho subjekt má určitý kladný ideál; v opač­nom prípade sa tento zmysel mení na nega­tívny jav (vulgárnosť, cynizmus atď.). O tom, či je človeku vlastný z. p. h., možno usudzovať na základe toho, ako chápe žar­ty, anekdoty, kreslený humor, karikatúry, ako postihuje komickosť situácie, či sa doká­že smiať nielen druhým, ale aj sebe. Malý alebo nijaký z. p. h. svedčí jednak o zníže­nej emočnej úrovni, jednak o nedostatoč­nom intelektovom rozvoji osobnosti.

ZMYSLOVÉ ORGÁNY - nervové útvary, ktoré slúžia na príjem signálov, informujúcich o zmenách v prostredí (exterorecepcia) a vo vnútri organizmu (interorecepcia) (-»po­cit). Všeobecne sa rozlišuje päť vonkajších zmyslových systémov - zrak, sluch, čuch, chuť, kožná citlivosť. V skutočnosti ich však existuje podstatne viac (napr. samo pôsobe­nie na pokožku vyvoláva pocity tlaku, bo­lesti, chladu, tepla atď.). Z. o. pozostávajú z receptorov, nervových dráh a centier. Každý z. o. sprostredkúva preň špecifické pocity (-»koncepcia špecifickej energie z. o.). Špecializované z. o. človeka a vyšších živočíchov sú výsledkom evolúcie jednodu­chých a nediferencovaných z. o. nižších ži­vočíchov. V procese evolúcie sa zachovala súčinnosť medzi z. o. a efektorovým (predo­všetkým svalovopohybovým) aparátom: z. o. zabezpečujú príjem najmä tých infor­mácií, ktoré sú nevyhnutné na organizáciu činnosti efektorového aparátu. Fungovanie z. o. je súčasťou činnosti subjektu, zabezpe­čuje pre ňu potrebné informácie a súčasne je jej podriadené: z obrovského toku signálov pôsobiacich na subjekt z. o. vyčleňujú hlav­ne tie, ktoré sú potrebné na uskutočňovanie aktuálnej činnosti. To, aké signály z celko­vého toku sa vyčleňujú, závisí od ich význa­mu pre subjekt (-» osobnostný zmysel) a je­ho očakávaní (-> pravdepodobnostné prog­nózovanie). Tým sa zabezpečuje aktivita vnímania.

ZRUČNOSŤ - subjektom osvojený spôsob vykonávania činnosti, ktorý zaručujú nado­budnuté poznatky a návyky. Z. sa formuje cvikom a umožňuje vykonávať činnosť nie­len v obvyklých, ale aj v zmenených pod­mienkach.