Ž

ŽENEVSKÁ ŠKOLA GENETICKEJ PSYCHOLÓGIE (z gréc. genesis - pôvod) - smer vo výskume psychického vývinu dieťaťa, ktorý založil J. Piaget a jeho nasledovníci. Predmetom skúmania je pôvod a vývin inteligencie dieťaťa; hlavnú úlohu predstavuje štúdium mechanizmov poznávacej činnosti dieťaťa, ktoré sa skrývajú za vonkajším obrazom jeho správania; hlavnou metódou výskumu je klinická beseda (-* interview klinické), ktorá sa nezameriava na opis vonkajších vlastností javov, ale na procesy, ktoré ich vyvolávajú. Práce ž. š. g. p. ukázali, že inte­ligencia dieťaťa sa rozvíja postupne od ego­centrizmu (centrácie) cez decentráciu k ob­jektívnemu stanovisku. Osobitosť vývinu psychiky dieťaťa súvisí s tými štruktúrami inteligencie, ktoré sa utvárajú v priebehu života na základe činnosti. Vonkajšie mate­riálne činnosti dieťaťa do dvoch rokov (spo­čiatku vykonávané navonok a postupne) sa opakovaním schematizujú a pomocou sym­bolických prostriedkov (imitácie, hry, rozu­mového obrazu, kresby, reči) sa v predškol­skom veku zvnútorňujú. Koordináciou s inými činnosťami sa už v mladšom škol­skom veku menia na rozumové operácie. Učením možno urýchliť osvojovanie si poj­mov, ale rozsah a povaha tohto osvojovania vždy závisí od začiatočnej vývinovej úrov­ne. Sociálne vplyvy sa podriaďujú schémam a štruktúram, pomocou ktorých je subjekt schopný tieto vplyvy vnímať. Postupnosť utvárania základných štruktúr myslenia je daná, no obdobie, v ktorom sa dosahujú, môže variovať v závislosti od viacerých faktorov. Zákony vývinu poznania sú uni­verzálne, pôsobia tak pri vývine myslenia dieťaťa, ako aj vo vývine vedeckého pozna­nia (-> epistemológia genetická). Základnú tézu tejto školy predstavuje téza o interakcii živého systému s prostredím vo dvoch ne­pretržitých a neoddeliteľných procesoch - asimilácii a akomodácii. Pri asimilácii or­ganizmus akoby vtláčal prostrediu svoje schémy správania, zatiaľ čo pri akomodácii pretvára tieto schémy podľa vlastností pro­stredia. Z takéhoto všeobecného biologické­ho prístupu vychádzal J. Piaget pri vysvet-< ľovaní psychického vývinu, pričom predpo­kladal, že organizmus sa snaží dosiahnuť čoraz dokonalejšie formy rovnováhy s pro­stredím (-> homeostáza), a tým utvára po­znávacie štruktúry.