A

ABSTRAKCE, ABSTRAKCIA (z lat. abstractio - oddeľovanie) - jedna zo základných operácií myslenia, ktorá spočíva v tom, že subjekt vyčleňuje určité vlastnosti skúmaného objektu a oddeľuje ich od ostatných. Výsledkom tohto procesu je myšlienkový produkt (pojem, model, teória, klasifikácia atd.), ktorý sa takisto označuje termínom a. Primárne sa a. prejavuje pri bezprostrednom zmyslovo-obrazovom odraze prostredia, keď sa jedna vlastnosť prostredia stáva stredobodom vnímania a činnosti, zatial čo ostatné sa ignorujú. A. je nevyhnutnou podmienkou kategorizácie. Prostredníctvom a. sa utvárajú zovšeobecnené obrazy reality, ktoré v nej umožňujú vyčleniť z hľadiska činnosti významné súvislosti a vzťahy objektov a oddeliť ich od ostatných. Ak sa však vynechajú podstatné znaky, a. sa stáva máloobsažnou, povrchnou. V tomto prípade sa ako abstraktné označujú prázdne, od reality odtrhnuté úsudky a pojmy. A. zodpovedajúca skutočnosti spočíva v takom zjednodušení nerozčlenenej rôznorodosti javov, ktoré rozširuje kapacitu myslenia tým, že ho sústreďuje na to, čo je pre danú poznávaciu situáciu podstatné. Kritériom pravdivosti a produktívnosti a. je prax.

ABŮLIE, ABÚLIA (z gréc. a - predpona vyjadrujúca zápor, bule - vôľa) - patologická porucha psychickej regulácie činnosti. Prejavuje sa ako nedostatok podnetov k činnosti, ako neschopnosť jedinca rozhodovať sa a správne konať napriek tomu, že si uvedomuje nevyhnutnosť tejto činnosti. A. treba odlišovať od slabej vôle ako charakterovej črty, vštepenej nesprávnou výchovou a odstrániteľnej cieľavedomým nácvikom (->vôľa).

ADAPTACE, ADAPTÁCIA (z lat. adapto - prispôsobujem) - prispôsobenie stavby a funkcií organizmu, orgánov a buniek podmienkam prostredia. Procesy a. sú zamerané na udržanie homeostázy. A. je jeden z centrálnych pojmov biológie, často používaný ako teoretický pojem v tých psychologických koncepciách, ktoré podobne ako tvarová psychológia a teória intelektového rozvoja, rozpracovaná švajč. psychológom J. Piagetom, objasňujú vzájomné vzťahy indivídua a jeho okolia ako procesy homeostatického vyrovnávania. Výskum fyziologických regulačných mechanizmov a., ktoré zvyšujú stabilitu organizmu voči zmenám teploty, nedostatku kyslíka, zmenám barometrického tlaku a iným nepriaznivým faktorom, má veľký význam pre riešenie aplikovaných problémov psychoíyziológie, klinickej psychológie, ergonómie a iných oblastí psychológie. Adaptačné reakcie organizmu na nepriaznivé vplyvy značnej intenzity majú viacero spoločných črt a označujú sa ako adaptačný syndróm. Niekedy sa vyčleňujú rozličné fázy procesov a. na nezvyčajné extrémne podmienky (napr. fáza začiatočnej dekompenzácie a následné fázy čiastočnej a potom úplnej kompenzácie). Zmeny, ktoré sprevádzajú a., zasahujú do všetkých úrovní organizmu: od molekulovej až po psychologickú reguláciu činnosti. Rozhodujúcu úlohu v efektívnosti a. na extrémne podmienky má tréning, funkčný, psychický a morálny stav jedinca.

ADAPTACE SENZORICKÁ, ADAPTÁCIA SENZORICKÁ (z lat. sensus - zmysel, pocit) - prispôsobovanie citlivosti intenzite podnetu, ktorý pôsobí na zmyslový orgán a môže mať rôznorodé subjektívne prejavy (-» následný obraz). A. s. možno dosiahnuť zväčšovaním alebo zmenšovaním absolútnej citlivosti (napr. zraková adaptácia na tmu a svetlo). A. s. je charakterizovaná rozsahom zmien citlivosti, rýchlosťou týchto zmien, ich výberovosťou (selektívnosťou) vo vzťahu k adaptačnému pôsobeniu. Napr. procesy zrakovej adaptácie sú čiastočne výberové vzhľadom na priestorovú frekvenciu a smer pohybu podnetu v zrakovom poli; procesy chuťovej adaptácie sú výberové vo vzťahu ku ktorejkoľvek soli, ale nevýberové vo vzťahu k rôznym druhom kyselín atď. Fyziologické zmeny, ktoré sú základom a. s., sa vzťahujú tak na periférne, ako aj na centrálne časti analyzátora. Veľký význam pri skúmaní mechanizmov a. s. a procesov vnímania vôbec má súčasné použitie neurofyziologických a psychofyzických metód (-» psychofyzika).

ADAPTACE SOCIÁLNÍ, ADAPTÁCIA SOCIÁLNA (z lat. socialis - spoločenský) -1. proces aktívneho prispôsobovania sa indivídua podmienkam nového sociálneho prostredia; 2. výsledok tohto procesu. Sociálnopsychologickým obsahom a. s. je zblíženie cieľov a hodnótových orientácií skupiny a indivídua ako člena tejto skupiny, jeho osvojovanie si noriem, tradícií, skupi-novej kultúry, zapájanie sa do rolovej štruk-túry skupiny. V psychológii sa problém a. s. skúma v rámci osobitného smeru, ktorý vznikol v 30.-40. rokoch 20. stor. a ktorý vychádza z neobehaviorizmu (N. Miller, J. Dollard, R. Sears a ď.) a zo smerov psychoanalytickej psychológie (-» psychoanalýza) spätých s kultúrnou antropológiou (R. Benedict, M. Meadová) a psychosomatickou medicínou (F. Alexan-der, T. French). Záujmy osobnosti a sociálneho prostredia sa pritom chápu ako pôvodne protikladné, hlavná pozornosť sa venuje patologickým javom (neurotickým a psychosomatickým poruchám, narkománii atď.). Štruktúra potrieb a motí¬ov indivídua určuje základné typy adaptačného procesu: typ, u ktorého prevláda aktívny vplyv na sociálne prostredie, a typ s pasívnym, konformným prijímaním cieľov a hodnotových orientácií skupiny. Dôležitým aspektom a. s. je prijatie roly. A. s.Je jedným zo základných sociálnopsychologických mechanizmov socializácie osobnosti.

ADAPTAČNÍ SYNDROM, ADAPTAČNÝ SYNDÓM (z gréc. syndróme - spojenie) - súhrn adaptačných reakcií ľudského i zvieracieho organizmu, ktorý má všeobecný obranný charakter a vzniká ako odpoveď na silné a dlhotrvajúce nepriaznivé vplyvy (stresory). Funkčný stav, ktorý sa rozvíja pôsobením stresorov, sa nazýva stres. Pojem a. s. navrhol r. 1936 kanadský fyziológ H. Selye. Priebeh a. s. má tri štádiá: štádium úzkosti trvá niekoľko hodín až dva dni a pozostáva z fázy šoku a protišoku, počas ktorej dochádza k mobilizácii obranných reakcií organizmu; štádium odolnosti sa vyznačuje zvýšením odolnosti organizmu proti rozličným vplyvom; ďalej nasleduje buď stabilizácia stavu a uzdravenie, alebo štádium vyčerpania, ktoré sa môže končiť smrťou organizmu (-» adaptácia).

ADITIVITA, ADITÍVNOSŤ, (z lat. additio - pridanie) - vlastnosť veličín, spočívajúca v tom, že súčet hodnôt veličín zodpovedajúcich častiam objektu sa rovná hodnote veličiny zodpovedajúcej celému objektu. Vlastnosť a. má napríklad skupina, no nemajú ju medziosobnostné vzťahy v nej ani spoločná činnosť.

AFÁZIE, AFÁZIA, (z gréc. a - predpona vyjadrujúca zápor, phasis - prejav) - porucha reči vzni¬ajúca pri lokálnych poškodeniach kôry Iavej mozgovej hemisféry (u pravákov) a predstavujúca systémovú poruchu rozlič-ých druhov reči. Prejavuje sa poruchami fonematickej, morfologickej a syntaktickej štruktúry reči a chápania reči pri zachovaní pohybov rečového aparátu, ktoré zabezpečujú článkovanú výslovnosť, a elementárnych foriem sluchu. Rozlišujeme nasledujúcich sedem druhov a., z ktorých každý súvisí s poruchou jedného z faktorov tvoriacich základ reči a vyskytuje sa pri určitej lokalizácii patologického procesu: 1. senzorická a. - porucha fonematického sluchu, t. j. schopnosti rozlišovať zvukovú štruktúru slov [ťažkosti v chápaní ústnej reči (-»reč ústna), pri písaní na diktát; 2. akusticko-mnestická a. - porucha sluchovej a rečovej pamäti, ktorá sa prejavuje ťažkosťami pri chápaní reči v sťažených podmienkach (rýchla reč, súčasné počúvanie dvoch rečových prejavov atď.), ako aj ťažkosťami, ktoré vznikajú pri ústnej reči (hľadanie potrebných slov, verbálne parafázié), pri písaní na diktát; 3. optickomnestická a., ktorej základ tvorí porucha zrakovej pamäti (-» pamäť senzorická); prejavuje sa ťažkosťami pri pomenúvaní predmetov a ich obrazov, zatiaľ čo činnosti sa pomenúvajú ľahšie; 4. sémantická a. - porucha chápania určitých logicko-gramatických konštrukcií (ako otcov brat, bratov otec, jar pred letom a pod.); spája sa s poruchami rátania, priestorového myslenia; 5. aferentná motorická a. - porucha výslovnosti slov, zamieňanie jedných zvukov za iné v dôsledku narušenej diferenciácie blízkych artikulém (artikulačných pohybov nevyhnutných na vyslovenie slova); zvyčajne je pritom narušená schopnosť samostatného písania a písania na diktát; 6. eferentná motorická a. - porucha kinetickej organizácie rečových aktov, ťažkosti prechodu od jedného slova (alebo slabiky) k druhému v dôsledku inertnosti rečových stereotypov; 7. dynamická a. - narušenie následnosti rečového prejavu, ktoré spočíva v narušenom plánovaní reči; vyznačuje sa poruchou súvislej ústnej reči a písma, ťažkosťami pri aktualizácii slov označujúcich činnosti.

AFEKT, (z lat. affectus - duševné vzrušenie, vášeň) - silný a relatívne krátkodobý emočný stav, ktorý je spätý s náhlou zmenou životných podmienok dôležitých pre subjekt a ktorý sprevádza výrazná pohybová aktivita a zmeny vo funkcii vnútorných orgánov. A. vzniká ako odpoveď na udalosť, ktorá sa už stala, a sústreďuje sa na jej ukončenie. Podstatou a. je človekom prežívaný stav vnútorného konfliktu, ktorý vzniká v dôsledku protirečení medzi jeho pudmi, snahami, želaniami alebo na základe protirečení medzi požiadavkami, ktoré sa na človeka kladú (alebo ktoré kladie sám na seba), a možnosťami splniť tieto požiadavky. A. vzniká v kritických podmienkach, ak subjekt nevie nájsť adekvátne východisko z nebezpečnej, často neočakávanej situácie. A. pôsobí ako dominanta a tlmí psychické procesy, ktoré s ním nie sú späté, vyvoláva istý stereotypný spôsob "havarijného" rie-šenia situácie (ustrnutie, únik, agresia), ktorý sa vytvoril v priebehu biologickej evolúcie a ktorý je primeraný iba v určitých biologických podmienkach. Ďalšia dôležitá regulačná funkcia a. spočíva v tom, že sa vytvára špecifická skúsenosť - afektívne stopy ("afektívne komplexy"), ktoré sa prejavia, ak sa objavia jednotlivé prvky situácie vyvolávajúcej a., a ktoré upozorňujú na to, že sa situácia môže zopakovať. Stav a. sa vyznačuje zúžením vedomia, keď okolnosti vyvolávajúce a. a s nimi spojené deje úplne pohlcujú pozornosť subjektu. Poruchy vedomia môžu viesť k tomu, že subjekt si nedokáže spomenúť na jednotlivé epizódy udalosti, ktorá a. vyvolala, a pri veľmi silnom a. až k strate vedomia a úplnej amnézii. A. maximálne obmedzuje možnosti vôľovej regulácie správania, a preto sú pedagogické a psychoterapeutické rady zamerané na predchádzanie a.: vyhýbať sa afektívnym situáciám, odpútať sa inou činnosťou, predstaviť si jeho negatívne následky a pod. Odolnosť proti a. závisí od úrovne morálnej motivácie osobnosti.

AFERENTNÍ SYNTÉZA, AFERENTNÁ SYNTÉZA, (z lat. afferens, affe- rentis - privádzajúci) - v teórii funkčného systému syntéza materiálu uloženého v pamäti, motivácie, informácií. 0 prostredí a spúšťacieho podnetu za účelom rozhodovania. Pamäť sa pritom objasňuje ako súhrn navzájom spätých funkčných systémov rozličnej hierarchickej úrovne, ktoré sa vytvorili v procese evolúcie a v individuálnej životnej skúsenosti, zatial čo motivácia ako konkretizácia jednej z potrieb organizmu. Pri a. s. sa vďaka motivácii aktualizujú všetky systémy, ktorých činnosť niekedy viedla k uspokojeniu danej potreby. Informácie o prostredí pomáhajú dosiahnuť výsledky požadované v danej situácii. Konečné riešenie sa uskutočňuje v tom momente, keď nejaká udalosť - spúšťací podnet - spôsobí, že jeden zo systémov získa vplyvom motivácie a situácie prevahu. V súvislosti s tým, že hierarchická organizácia systémov v pamäti odráža evolučnú a individuálnu históriu adaptačných vzťahov medzi organizmom a prostredím, existuje aj zodpovedajúca hierarchia a. s. Ako každý systémový proces, ani a. s. nesídli v nejakej oddelenej štruktúre mozgu, ale predstavuje proces interakcie neurónov, ktoré patria k najrozličnejším (centrálnym i periférnym, aferentným i eferentným) morfologickým štruktúram celého mozgu a organizmu.

AFILACE, AFILÁCIA, (z angl. to affiliate - pripojiť, pripojiť sa) - úsilie človeka zotrvávať v spoločnosti iných ľudí. Tendencie k a. vzrastajú, ak sa subjekt dostane do potenciálne nebezpečnej stresovej (-> stres) situácie. Spoločnosť iných ludí mu pritom umožňuje overiť zvolený spôsob správania a reakcií na zložitú a nebezpečnú situáciu. Prítomnosť iných ludí do určitej miery redukuje úzkosť,. čím sa zmierňujú následky fyziologického a psychologického stresu. Obmedzovanie a. navodzuje pocit samotv. odcudzenia, vyvoláva frustráciu.

AGNOZE, AGNÓZIA (z gréc. a - predpona vyjadrujú¬ca zápor, gnosis - poznanie) - porucha rozličných druhov vnímania, ktorá vzniká pri určitých poškodeniach mozgu. Rozlišujú sa: 1. zrakové a., ktoré sa prejavujú tým, že človek napriek dostatočnej zrakovej ostrosti nespoznáva predmety a ich zobrazenia; 2. taktilné a., ktoré sa prejavujú ako poruchy spoznávania predmetov hmatom (astereognózia) alebo ako porucha spoznávania častí vlastného tela či ako porucha vnímania telovej schémy (somatoagnózia); 3. sluchové a., ktoré sa prejavujú poruchami fonematického sluchu, t. j. schopnosti rozlišovať zvuky reči, čo vedie k jej poruche (aíázia), alebo poruchami schopnosti spoznávať známe melódie, zvuky, šumy (napriek tomu, že sú zachované elementárne sluchové formy).

AKCELERACE, AKCELERÁCIA (z lat. acceleratio - zrýchlenie) - v posledných 100-150 rokoch pozorované zrýchľovanie somatického rozvoja a fyziologického dozrievania detí a dospievajúcich, ktoré sa prejavuje vzrastaním ich hmotnosti a telesných rozmerov, ako aj rýchlejším pohlavným dospievaním. Štatisticky je spoľahlivo dokázané, že za posledné storočie vzrástla dĺžka detí pri narodení v priemere o 0,5-1 cm a hmotnosť o 100-300 g; u 5-7-ročných detí sa telesná výška každých desať rokov zvyšovala v priemere o 1,5 cm a hmotnosť o 0,5 kg; u detí školského veku vzrástla telesná výška o 10-15 cm. Pohlavné dospievanie nastáva skôr v priemere o 1-2 roky. Táto skutočnosť sa pri dodržiavaní tradičných podmienok výchovy a noriem správania dospievajúcich stáva niekedy zdrojom psychologických kolízií (vznik bariér zmyslových, konfliktov, afektívnych foriem správania). Existujú údaje aj o zrýchľovaní rozumového rozvoja detí (psychologická a.), ale spoľahlivé štatistické dôkazy o tom nie sú.

AKCENTACE CHARAKTERU, AKCENTUÁCIA CHARAKTERU, (z lat. accentus - prízvuk) - nadmerné zvýraznenie jednotlivých charakterových črt, ktoré sa prejavuje vo výberovej vnímavosti osobnosti na určitý druh psychogénnych vplyvov (traumatické zážitky, mimoriadne nervové a psychické napätie atď.) a v relatívne dobrej, dokonca zvýšenej odolnosti proti iným. Napriek zriedkavému výskytu čistých typov a prevládaniu zmiešaných foriem sa rozlišujú nasledujúce typy a. ch.: cykloidný - sklon k prudkému striedaniu nálad v závislosti od vonkajšej situácie; astenický - úzkostlivosť, nerozhodnosť, rýchla unavi-teľnosť, dráždivosť, sklon k depresiám; bojazlivý (senzitívny) - plachosť, ostýchavosť, tendencia k pocitom menejcennosti; schizoidný - izolovanosť, uzavretosť, ťažkosti v nadväzovaní kontaktov (-> extraverzia - introverzia), emočný chlad, ktorý sa prejavuje ako nedostatok súcitu (-» empátia); vzťahovačný (paranoidný) - zvýšená dráždivosť, pretrvávanie záporných afektov, chorobná urážlivosť, podozrievavosť, zvýšená ctižiadosť; epileptoidný - nedostatočná ovládateľnosť, impulzívnosť správania, netrpezlivosť, konfliktovosť, uľpievavosť myslenia, nadmerná dôkladnosť vyjadrovania, pedantnosť; demonštratívny (hysteroidný) - výrazná tendencia k vytesneniu nepríjemných faktov a udalostí, k lživosti, fantazírovaniu a pretvárke, ktoré subjekt využíva na upútanie pozornosti, typický je nedostatok výčitiek svedomia, dobrodružnosť, túžba po sláve, "únik do choroby" pri neuspokojenej potrebe uznania; hypertýmny - trvalé povznesená nálada, túžba po činnosti so sklonom k márnotratnosti, neschopnosť dokončiť začatú činnosť, zvýšená zhovorčivosť (preskakovanie myšlienok); distýmny - nadmerná vážnosť, zodpovednosť, zameranie sa na temné a smutné stránky života, sklon k depresii, nízka aktivita; nestály (extravertovaný) - sklon ľahko sa poddávať vplyvu okolia, ustavične vyhľadávať nové dojmy, spoločnosť, schopnosť ľahko nadväzovať kontakty, ktoré však majú iba povrchný charakter; pri nadmernej ovplyvniteľnosti a závislosti hovoríme o konformnom type. Podľa stupňa výraznosti sa rozlišuje zjavná a skrytá a. ch. Proces formovania a. ch. sa končí v období dospievania; s vekom sa a. ch. zmierňuje - neprejavuje sa pri ľubovoľných psychogénnych situáciách (napr. pri psychopatiách), ale len pri zložitých, ktoré zaťažujú "najslabší článok". A. ch. sú vhodnou pôdou pre vznik prudkých afektívnych reakcií (-» psychogénie), neuróz, patologických porúch správania. A. ch. treba brať do úvahy pri individuálnom prístupe vo výchove detí a dospievajúcich, pri výbere adekvátnych foriem individuálnej a rodinnej psychoterapie.

AKCEPTOR VÝSLEDKŮ ČINNOSTI, AKCEPTOR VÝSLEDKOV ČINNOSTI (z lat. accep- tor - príjemca) - psychologický mechanizmus predvídania a hodnotenia výsledkov činnosti vo funkčných systémoch. Termín a. v. č. zaviedol P. K. Anochin r. 1955. Z informačného hľadiska je a. v. č. "informačným ekvivalentom výsledku", vybraným z pamäti pri rozhodovaní, podmieňujúcim organizáciu pohybovej aktivity organizmu pri správaní a porovnávajúcim výsledok s jeho "predbiehajúcim odrazom". Ak sa zhodujú, funkčná schéma sa rozpadáva, organizmus môže prejsť k inému cieľavedomému správaniu; ak sa čiastočne nezhodujú, program činnosti sa koriguje; ak sa vôbec nezhodujú, uplatňuje sa orientačno-pátracie správanie.

AKTIVACE, AKTIVÁCIA (z lat. activus - činný) - stav nervového systému, ktorý charakterizuje úroveň jeho podráždenia a reaktivity. Treba odlišovať a. celého nervového systému ako jeho všeobecnú charakteristiku od a. jednotlivých mozgových štruktúr. Pojem optimálnej úrovne a. označuje maximálny súlad medzi stavom nervového systému a správaním; individuálna úroveň a. sa chápe ako obvyklá úroveň a., na základe ktorej indivíduum prevažne realizuje svoju činnosť.

AKTIVITA - všeobecná charakteristika živých bytostí, ich vlastná dynamika ako zdroj pretvárania alebo udržiavania životne dôležitých vzťahov s prostredím; živým bytostiam. V psychológii sa a. skúma vo vzťahu k činnosti, predstavuje dynamickú podmienku vzniku, realizácie a zmien činnosti, je vlastnosťou jej vlastného pohybu. A. je do značnej miery charakterizovaná 1. tým, že realizované činnosti sú podmienené osobitosťou vnútorných stavov subjektu bezprostredne v momente realizácie, na rozdiel od reaktivity, ked sú činnosti podmienené predchádzajúcou situáciou; vôľou, t. j. podmienenosťou aktuálnym cieľom subjektu, na rozdiel od správania závislého od "poľa" (-» nezávislosť od poľa); 3. nadsituačnosťou, t. j. prekonaním hraníc východiskových cieľov, na rozdiel od prispôsobivosti ako ohraničenia činnosti subjektu úzkym rámcom zadanej úlohy (-> a. nadsituačná); 4. výraznou stabilitou činnosti vzhľadom na prijatý cieľ na rozdiel od pasívnej asimilácie predmetov, s ktorými subjekt prichádza do styku pri realizácii svojej činnosti.

AKTIVITA NADSITUAČNÍ, AKTIVITA NADSITUAČNÁ - schopnosť subjektu prekonať úroveň požiadaviek situácie, vytyčovať si ciele, ktoré sú náročnejšie než východisková úloha. Prostredníctvom a. n. subjekt prekonáva vonkajšie a vnútorné ohraničenia ("bariéry") činnosti. A. n. sa prejavuje v tvorivosti, v poznávacej (intelektuálnej) aktivite, "nezištnom" riziku, nadpriemernej aktivite ( skupinová efektívnosť).

AKTIVITA OSOSBNOSTI - schopnosť človeka realizovať spoločensky významné zmeny vo svete na základe osvojovania si výsledkov materiálnej a duchovnej kultúry. Prejavuje sa v tvorivosti, vôľových aktoch, styku; jej integrálnou charakteristikou je aktívne životné postavenie človeka, ktoré sa prejavuje v jeho ideovej zásadovosti, dôslednosti pri obhajobe svojich názorov, v jednote slova a činu (-> aktivita, -» aktivita nadsituačná, -» činorodosť, -» činnosť, -> osobnosť).

AKTIVITA VYHLEDÁVACÍ, AKTIVITA VYHĽADÁVACIA - správanie zamerané na zmenu situácie (alebo vzťahu k nej), keď nie je možné s určitosťou predpovedať jeho výsledky, no ustavične sa zohľadňuje stupeň jeho efektívnosti. A. v. je nevyhnutnou súčasťou mnohých typov správania. U živočíchov sem patria všetky druhy aktívneho obranného správania (agresia, zložité formy vyhýbania sa nebezpečenstvu), autostimulácia, orientačné správanie ( skupinové správanie živočíchov). U človeka sú psychické prejavy a. v. dôležitou súčasťou plánovania, fantázie atď.

AKTUALIZACE, AKTUALIZÁCIA (z lat. actualis - činný) - činnosť spočívajúca vo vybavení si osvojeného materiálu v dlhodobej alebo krátkodobej pamäti s cieľom ďalej ho použiť pri znovupoznávaní, spomínaní, vybavovaní alebo bezprostrednej reprodukcii. Pre a. sú charakteristické rozličné úrovne ťažkosti alebo ľahkosti v závislosti od stupňa uchovávania alebo zabúdania osvojeného materiálu (-» zabúdanie, -» zapamätávanie).

ALEXIE, ALEXIA (z gréc. a - predpona vyjadrujúca zápor, lexis - slovo) - porucha čítania, ktorá vzniká pri poškodení rozličných častí kôry ľavej hemisféry (u pravákov), alebo neschopnosť zvládnuť čítanie. Podľa lokalizácie poškodenia kôry sa rozlišujú rozličné formy a.

ALGORITMUS (z lat. algorithmi, algorismus) - predpis udávajúci na základe systému pravidiel postupnosť operácií, ktorých presné vykonanie umožňuje vyriešiť úlohy danej triedy. Kým v matematike a matematickej logike je a. kľúčovým pojmom, v psychológii (inžinierskej, pedagogickej, psychológii riadenia a i.) sa používa (nie však v prísnom matematickom zmysle) pri skúmaní procesov riadenia a plnenia príkazov v rôznych druhoch činnosti. A. poukazuje na východiskové údaje, ktoré sú potrebné na riešenie úlohy, obsahuje kritérium (alebo pravidlo) ukončenia procesu. Ovládať nejaký a. znamená schopnosť riešiť úlohu "všeobecne" (t. j. ovládať niektoré všeobecné postupy na riešenie úloh danej triedy).

ALTRUISMUS, ALTRUIZMUS (z lat. alter - iný, druhý) - systém hodnotových orientácií osobnosti, keď ústredným motívom a kritériom mravného hodnotenia sú záujmy iného človeka alebo sociálneho spoločenstva. Termín a. zaviedol franc. filozof A. Comte ako protiklad k pojmu egoizmus. Vo Freudovej psychoanalytickej koncepcii sa prejavy a. považujú za neurotickú potrebu subjektu oslabiť pocit viny alebo za kompenzáciu primárneho egoizmu, ktorý podlieha vytesneniu. Mechanizmus prejavu a. býva rozličný. Môže sa prejavovať v činnosti subjektu v konkrétnych situáciách ohrozenia (napr. záchrana dieťaťa za cenu vlastného života), alebo sa môže stať uvedomelou hodnotou, ktorá determinuje správanie osobnosti ako celku (vtomto prípade sa stáva zmyslom života osobnosti). Nesprávne je tak absolutizovať, ako aj podceňovať a. Reálny význam altruistického správania osobnosti určujú také hodnoty, ktoré tvoria základ vzájomných vzťahov osobnosti s inými ľuďmi. A. prejavujúci sa v odpúšťaní, prehliadaní nedostatkov, nezmyselnej obetavosti vo vzťahu k iným ľuďom, to predstavuje zápornú črtu osobnosti. A. môže vystupovať ako sociálnopsychologický prejav humánnosti.

AMBIVALENTNOST CITŮ, AMBIVALENTNOSŤ CITOV (z gréc. amphi- prípona označujúca dvojakosť, z lat. valentia - sila) - nesúlad, protirečenie medzi niekoľkými súčasne prežívanými emočnými vzťahmi k určitému objektu. Typická a. c. je podmienená tým, že jednotlivé vlastnosti zložitého objektu rozlične vplývajú na potreby a hodnoty človeka (možno si napr. určitého človeka vážiť za jeho usilovnosť a odsudzovať ho za prchkosť). Osobitným prípadom a. c. je protirečenie medzi stabilnými citmi k predmetu a na ich základe vznikajúcimi situačnými emóciami (napr. pocit krivdy, ak si človeka nevšímajú ľudia, ku ktorým má kladný emočný vzťah).

AMNÉZIE, AMNÉZIA (z gréc. a - predpona vyjadrujúca zápor, mneme - pamäť) - porucha pamäti, ktorá vzniká pri rozličných lokálnych poškodeniach mozgu. Rozlišujú sa dve hlavné formy a. - retrográdna a anterográdna. Retrográdna a. sa prejavuje ako porucha pamäti na udalosti, ktoré predchádzali ochorenie (napr. traumu), keď sa zabúdajú udalosti, ktoré sa stali niekoľko hodín, dní a niekedy aj niekoľko rokov pred ochorením. Anterográdna a. je porucha pamäti na udalosti, ktoré sa stali po prepuknutí ochorenia, a môže sa vzťahovať na rozlične dlhé časové úseky. Vyčleňujú sa aj také formy a., ktoré zodpovedajú funkčným poruchám pamäti [napr. posthypnotická a. - zabúdanie udalostí, ktoré sa stali počas hypnózy; obranná a. - zabúdanie (vytesnenie) nepríjemných, traumatických minulých zážitkov].

ANALGEZE, ANALGÉZIA, (z gréc. analges - bezbolestný) - znížená alebo úplne odstránená citlivosť na bolesť. A. sa dosahuje liekmi analgetikami alebo koncentráciou pozornosti na objekty, ktoré nesúvisia so zdrojom bolesti (hudba, biely šum a pod.), ako aj sugesciou, autosugesciou a hypnózou. A. možno dosiahnuť aj masážou - celkovou alebo lokálnou, pôsobením tepla alebo chladu na určité body tela.

ANALOGIE, ANALÓGIA, (z gréc. analogos - zhodný, porovnateľný) - zhoda medzi objektmi v určitých súvislostiach. Využitie a. v poznaní je východiskom formulovania predpokladov, hypotéz. Úsudky na základe a. neraz viedli k vedeckým objavom. Podstatou týchto úsudkov je tvorenie a aktualizácia asociácií. A. je možné aj zámerne vyhľadávať. Úlohy zamerané na hľadanie a. sú súčasťou psychodiagnostických vyšetrení. Ťažkosti pri hľadaní zhody medzi objektmi podľa abstraktného znaku môžu byť ukazovateľom nedostatočného rozvoja alebo poruchy myslenia.

ANALYTICKÁ PSYCHOLOGIE, ANALYTICKÁ PSYCHOLÓGIA - systém názorov švajč. psychológa C. G. Junga, ktorý ju chcel týmto názvom odlíšiť od príbuzného smeru - Freudovej psychoanalýzy. Jung podobne ako Freud pripisoval rozhodujúci význam pri regulácii správania nevedomiu a vyčlenil popri individuálnej (osobnej) forme nevedomia aj kolektívne nevedomie, ktoré sa nikdy nemôže stať obsahom vedomia. Kolektívne nevedomie predstavuje autonómny psychický fond, v ktorom je uschovaná skúsenosť predchádzajúcich po-kolení, dedená prostredníctvom mozgových štruktúr. Do tohto fondu patria prvotné obrazy - archetypy (všeobecné ľudské prvotné obrazy), ktoré sú základom symboliky tvorivosti, rozličných rituálov, snov a komplexov. Ako metódu analýzy skrytých motívov Jung navrhol test asociácie slov (-> asociačný experiment): neadekvátna (alebo oneskorená) reakcia na podnetové slovo poukazuje na prítomnosť komplexu. A. p. považuje za cieľ psychického rozvoja človeka individualizáciu - osobitú integráciu obsahov kolektívneho nevedomia, vďaka ktorej sa osobnosť realizuje ako jedinečný nedeliteľný celok. Hoci a. p. zavrhla celý rad postulátov freudizmu (predovšetkým nechápala libido len ako sexuálnu, ale aj ako akúkoľvek nevedomú psychickú energiu), z hľadiska materialistickej metodológie je to, ako chápe osobnosť a jej rozvoj, rovnako neopodstatnené ako v iných psychoanalytických smeroch, pretože popiera sociálno-historický základ motivačných síl ľudského správania a prevládajúcu úlohu vedomia v jeho regulácii. A. p. nesprávne interpretuje historické fakty, mytológiu, umenie, náboženstvo a tvrdí, že pochádzajú z akejsi večnej psychickej podstaty. Jungom navrhnutá typológia charakterov, podľa ktorej existujú dve hlavné kategórie ľudí - extroverti (zameraní na vonkajší svet) a introverti (zameraní na vnútorný svet), sa rozvíjala nezávisle od a. p. v konkrétnych psychologických výskumoch osobnosti (-» extraverzia - introverzia).

ANALÝZA (z gréc. analysis - rozloženie, rozčlenenie) - proces rozčlenenia celku na časti. A. je prítomná vo všetkých aktoch praktickej i poznávacej interakcie organizmu s prostredím. U človeka sa na základe praktickej činnosti rozvinula schopnosť uskutočňovať a. pri operovaní pojmami. A. ako nevyhnutná etapa poznávania je neroz-lučne spätá so syntézou a je jednou zo základných operácií, z ktorých sa skladá reálny proces myslenia.

ANALÝZA ROZPTYLU (v psychológii) - štatistická metóda, ktorá umožňuje analyzovať vplyvy rozličných faktorov (vlastností) na skúmanú (závislú) premennú. Metódu a. r. vypracoval biológ R. Fisher (1925) a prvýkrát sa uplatnila pri vyhodnocovaní experimentov v rastlinnej výrobe. Neskôr sa a. r. začala používať v psychológii, pedagogike, medicíne a pod. Podstata a. r. spočíva v rozložení meranej vlastnosti na nezávislé časti, ktoré poukazujú na vplyv určitého faktora alebo interakcie faktorov. Následné porovnanie týchto častí umožňuje posúdiť význam každého skúmaného faktora alebo ich kombinácie. A. r. sa uplatňuje najmä v experimentálnej psychológii pri skúmaní vplyvu rozličných faktorov na skúmané osoby. Osobitnú úlohu hrá pritom analýza priemerov (-> štatistické metódy).

ANALYZÁTOR - nervový aparát, ktorý analyzuje a syntetizuje podnety, prichádzajúce z vonkajšieho i vnútorného prostredia organizmu. Termín a. zaviedol I. P. Pavlov. A. pozostáva z troch častí: 1. periférna oblasť - receptory, ktoré pretvárajú určitý typ energie na nervový proces; 2. vodiace dráhy - aferentné, po ktorých sa vzruch z receptora prenáša do vyšších centier nervového systému, a eferentné, po ktorých sa impulzy z vyšších centier, predovšetkým z mozgovej kôry, prenášajú na nižšie úrovne vrátane receptorov a regulujú ich aktivitu; 3. kôrové projekčné zóny. Každý a. zaznamenáva určitý typ podnetov a následne ich člení na jednotlivé prvky. Napr. zrakový a. zaznamenáva určitý rozsah elektromagnetických vín a umožňuje rozlišovať jas, farbu, tvar, vzdialenosť a iné charakteristiky objektov. A. súčasne odráža vzťah medzi týmito prvkami v priestore a čase. Podľa druhu citlivosti sa rozlišuje zrakový, sluchový, čuchový, chuťový, kožný, pohybový a iný a. Vo fylogenéze sa vplyvom vonkajšieho prostredia a. špecializovali a zdokonaľovali v dôsledku stáleho rastu zložitosti centrálnych a receptorových systémov. Vznik a diferen-ciácia mozgovej kôry umožnili rozvoj zložitej analýzy a syntézy. Špecializácia receptorov umožňuje prvú fázu analýzy senzoric- kých vplyvov, keď z. množstva podnetov a. vyčleňuje len stimuly určitého druhu. Exis-tujúce poznatky o neurónových mechanizmoch umožňujú chápať a. ako súhrn receptorov a s nimi spojených detektorov, ktoré sú hierarchicky zoskupené: detektory zloži-tých vlastností sú zostavené z detektorov elementárnejšej úrovne. Pritom z ohraničeného súboru receptorov sa vytvára viacero paralelne pracujúcich detekčných systémov. A. je súčasťou reflexného aparátu, ktorý zahŕňa aj realizačný mechanizmus, pozostávajúci z riadiacich neurónov a pohybových jednotiek, a špeciálne neuróny - modulátory, ktoré menia úroveň vzruchu iných neurónov.

ANKETA (z franc. enquéte - zoznam otá-zok) - metodický prostriedok získavania prvotnej sociologickej a sociálnopsychologickej informácie na základe verbálnej komunikácie. A. tvorí súbor otázok, logicky spätých s hlavnou úlohou výskumu. Zosta-venie a., t. j. pretlmočenie základných hypotéz výskumu do súboru otázok, predstavuje zložitú a náročnú procedúru. A. musí zaručiť, že získané odpovede budú pravdivé vo vzťahu k respondentovi a významné vo vzťahu k problému. Zostavenie z vedeckého hľadiska hodnotnej a. je spravidla kolektívnou prácou. Prvou etapou pri vypracúvaní a. je určenie jej obsahu. Môže to byť okruh otázok zameraných na životné fakty respondentov (na ich vedomosti, postavenie, predchádzajúcu a súčasnú činnosť atď.) alebo na ich motívy, hodnotenia, vzťahy. Ak okrem samých názorov treba poznať aj ich intenzitu, potom sa do formulácie otázky zahŕňa aj príslušná škála posudzovacia. Druhou etapou pri zostavovaní a. je výber vhodného typu otázok. Otázky môžu byť otvorené, ktoré umožňujú respondentovi voľne odpovedať po obsahovej i formálnej stránke, a uzavreté, ktoré pripúšťajú iba odpoveď "áno" alebo "nie". Podľa funkcie ich možno rozdeliť na hlavné a doplňujúce, kontrolné a spresňujúce atď. Typ otázky môže vplývať na úplnosť a pravdivosť odpovede. Otázky musia byť podľa možností krátke, významovo jasné, jednoduché, presné a jednoznačné. Najčastejšími chybami pri zostavovaní a. je skrytá nápoved, prílišná detailnosť, dvojzmyselnosť a nízka rozlišovacia schopnosť otázok. Dobré otázky musia vyhovovať bežným kritériám spoľahlivosti a validity. Poslednou etapou pri zostavovaní a. je určenie počtu a poradia zadávaných otázok. Rozličné druhy a. mávajú rozličné poradie otázok.

ANKETOVÁNÍ, ANKETOVANIE - metóda sociálnopsycho - logického výskumu prostredníctvom ankety. V spoločenských vedách (demografii, sociológii, psychológii) je cieľom a. objasnenie biografických údajov, názorov, hodnotových orientácií, postojov a osobnostných črt respondenta. Podľa povahy požadovaných informácií a spôsobov ich získavania sa používajú rozličné typy a.: hromadné (napr. sčítanie obyvateľstva) a selektívne (výberovo sa skúma určitá veková skupina, pracovný tým atď.); ústne (interview) a písomné (anketa); individuálne a skupinové; priame a sprostredkované (poštou, telefonicky). Pri akomkoľvek a. treba vyriešiť predovšetkým dva problémy: po prvé rozsah a homogénnosť vybraného súboru [o dotazník nebude záujem, ak bude zahŕňať iba úzky okruh osôb a nebude spoľahlivý (-» spoľahlivosť testu), ak sa vybraní jednotlivci budú v meraných parametroch veľmi odlišovať]; po druhé reprezentatívnosť výberu, t. j. možnosť zovšeobecniť závery získané pri skúmaní časti (výberu) na celok (celkový súbor).

ANTICIPACE, ANTICIPÁCIA (z lat. anticipo - predvídam) - pojem označujúci schopnosť živých bytostí (človeka i živočíchov) predvídať výsledky činností, predmety, javy ešte skôr, ako sa reálne uskutočnia, alebo skôr, ako sú vnímané ("predbiehajúci odraz"). Schopnosť a. je založená na vlastnosti centrálneho nervového systému "modelovať" priebeh a výsledok budúcich udalostí využitím minulej skúsenosti.

ANTROPOGENEZE, ANTROPOGENÉZA (z gréc. anthropos - človek, genesis - vznik, zrod) - proces vzniku človeka (homo sapiens). Praľudia sa objavili na začiatku štvrtohôr, pred niekoľkými miliónmi rokov. Hlavným predpokladom a. boli osobité vlastnosti opíc: rýchly rozvoj oboch základných prejavov pohybovej aktivity; v živočíšnej ríši dovtedy neexistujúca pohyblivosť dlane a prstov, najmä palcov predných končatín, a schopnosť vykonávať pomerne zložité uchopovacie pohyby; binokulárne videnie, prevládajúce nad čuchom a fungujúce spolu s pohybmi predných končatín a ich kožnou a svalovou citlivosťou, čo zaručilo lepšie oboznamovanie sa s fyzickými vlastnosťami objektov manipulácie; vysokorozvinuté formy skupinového správania (-» skupinové správanie živočíchov) a komunikácia (-> komunikácia u zvierat). Primáty - predkovia človeka - prešli k spôsobu života na zemi a k chodeniu na dvoch nohách. V dôsledku toho sa predné končatiny oslobodili od pohybovej funkcie a ich hlavnou funkciou sa stala manipulácia, ktorá zabezpečila rýchly rozvoj manipulačných činností (-» manipulácia u zvierat) a ďalšie zvyšovanie úrovne psychickej činnosti. Na základe toho sa zrodili prvé, aj keď primitívne, ale už špecificky ľudské pracovné činnosti, ktoré sa vyznačovali používaním špeciálne zhotovených pracovných nástrojov. Spoločná práca zrodila prvé spoločenské vzťahy, neskôr sa vyvinula artikulovaná reč a vedomie. A. je vcelku charakterizovaná ani nie tak morfologickými zmenami (zmenami stavby tela priamych predkov človeka), ako najmä hlbokými kvalitatívnymi zmenami správania a psychiky a vznikom zásadne nových vzťahov k okolitému svetu. V dejinách organického sveta predstavuje a. nebývalý kvalitatívny skok z biologickej sféry vývoja do sociálnej (-> zoopsychológia).

ANTROPOMORFISMUS, ANTROPOMORFIZMUS (z gréc. anthropos- človek, morphe - druh, forma) - predstava, že živočíchy majú psychické vlastnosti a schopnosti, ktorými v skutočnosti disponuje iba človek. Antropomorfické vysvetľovanie správania živočíchov z hľadiska ľudských motívov a konania znamená stieranie hraníc medzi človekom a živočíchom a vedie k ignorovaniu kvalitatívnych osobitostí ľudskej psychiky, podmienených pracovnou činnosťou, spoločenským životom a artikulovanou rečou, k popieraniu vedúcej úlohy sociálnych faktorov v živote a činnosti človeka, v rozvoji ľudstva. Podobné koncepcie sú založené na biologizácii správania človeka, na zámene sociálnych faktorov a sociálno-historických zákonitostí za biologické.

APARATŮRA PSYCHOLOGICKÁ, APARATÚRA PSYCHOLOGICKÁ (z lat. apparatus - zariadenie) - prístroje, vybavenie a zariadenie používané na registráciu a meranie psychických procesov, funkcií a stavov. Medzi a. p. patria: 1. detektory (snímače) - zariadenia, ktoré zisťujú a pretvárajú primárne signály tak, aby boli vhodné na ďalšiu registráciu a spracovanie; 2. zobrazovacie a registračné zariadenia, ktoré slúžia buď na podávanie stimulovej informácie (-» stimul) skúmanej osobe, alebo na registráciu jej odpovedí; 3. meracie zariadenia - zariadenia a prístroje, ktoré pomáhajú získavať kvantitatívne informácie o charakteristikách skúmaných javov. Ako snímače slúžia v psychologických a psychofyziologických výskumoch všetky druhy elektrických, mechanických a chemických detektorov. Medzi zobrazovacie a registračné zariadenia patria meracie zariadenia; počítačová technika, mechanické prístroje; fotografické a premietacie prístroje, videomagnetofóny, magnetofóny, zapisovače, polygrafy. Ako meracie zariadenia sa používajú: a) na meranie časových charakteristík - stopky (mechanické a elektronické), reflexometre, chronoreflexometre; b) na meranie charakteristík videnia - luxmetre, merače jasu, anomaloskopy, tachistoskopy; c) na meranie charakteristík sluchu - audiometre, hlukomery, zosilňovače; d) na meranie charakteristík kožno-dotykového analyzátora - esteziometre, kružidlá. Osobitné miesto medzi prístrojovými technikami psychologického výskumu zaujímajú počítače, ktoré sa vo veľkej miere využívajú nielen na výpočty a štatistické spracúvanie výsledkov, ale aj na bezprostredné riadenie experimentu. Zavedením počítačov a sofistikovaných software sa zvýšila produktivita výskumov v rozličných oblastiach psychológie a v niektorých prípadoch sa odstránila možnosť negatívneho vplyvu experimentátora na priebeh experimentu.

APERCEPCE, APERCEPCIA, (z lat. ad - k, perceptio - vnímanie) - závislosť vnímania od predchádzajúcich skúseností, od celkového obsahu psychickej činnosti človeka a jeho individuálnych osobitostí. Termín a. navrhol nem. filozof G. W. Leibniz, ktorý ho chápal ako výrazné (uvedomené) vnímanie určitého obsahu dušou. Podľa W. Wundta je a. univerzálny vysvetľujúci princíp, "vnútorná duchovná sila", ktorá podmieňuje priebeh psychických procesov. Na rozdiel od týchto predstáv o a. ako o vnútornej spontánnej aktivite vedomia súčasná vedecká psychológia ju považuje za výsledok životnej skúsenosti indivídua, ktorá zaručuje posudzovanie osobitostí vnímaného objektu, jeho zmysluplné vnímanie. Rozlišuje sa stabilná a. - závislosť vnímania od stabilných vlastností osobnosti (svetonázoru, presvedčenia, vzdelania atď.) a dočasná a., v ktorej sa odzrkadľujú situačne podmienené psychické stavy (emócie, očakávania, atd.).

APRAXIE, APRAXIA (z gréc. apraxia - nečinnosť) - porucha vôľových cieľavedomých pohybov a činností, ktorá nie je spôsobená elementárnymi pohybovými poruchami (parézami, paralýzou a pod.), ale patrí k poruchám vyššej úrovne organizácie pohybových aktov. Forma a. závisí od mozgovej lokalizácie poškodenia. Rozlišujú sa nasledujúce základné formy a.: 1. kinestetická a. - rozklad potrebného súboru pohybov (hlavne pri chýbajúcej zrakovej opore) v dôsledku narušenej kinestetickej (t. j. spojenej s pociťovaním polohy a pohybu svojho tela) analýzy a syntézy; 2. priestorová (konštruktívna) a. - porucha zrakovo-priestorovej organizácie pohybového aktu (maximálne sťaženie pohybov uskutočňovaných v rôznych priestorových rovinách, riešenia rozličných konštruktívnych úloh); 3. kinetická (dynamická) a. - ťažkosti v uskutočňovaní série za sebou nasledujúcich pohybových aktov, ktoré tvoria základ rozličných pohybových návykov, výskyt pohybových perseverácií; 4. "čelová" regulačná a. - porucha programu pohybov, narušenie rečovej regulácie vedomých pohybov a činností, vznik zložitých systémových perseverácií, echolálií, echopraxií; 5. apraktoagnózia - spojenie zrakových priestorových porúch (-» agnózia) a pohybových porúch vo forme priestorovej a.; 6. orálna a. - porucha kinestetickej základne rečového aparátu; často sa spája s aferentnou motorickou afáziou.

ASOCIACE, ASOCIÁCIA (z lat. associatio - spojenie) - väzba medzi psychickými javmi, pri ktorej aktualizácia (vnímanie, predstava) jedného, z nich vyvoláva druhý. Pôvod pojmu a. treba hľadať vo filozofických učeniach staroveku. Od konštatovania existencie a. (napr., že vnímanie predmetu vyvoláva obraz jeho majiteľa) prešla psychológia k jej objasňovaniu pomocou procesov vnútri organizmu. To dodalo chápaniu a. deterministický zmysel (-> determinizmus): vznik obrazu vo vedomí bez pôsobenia vonkajšieho podnetu sa pripisoval väzbe medzi telesnými procesmi, ktoré sa upevnili v dôsledku minulej skúsenosti a ktoré sa podľa Aristotela môžu zbližovať a tvoriť pevné spoje na základe blízkosti, zhody alebo kontrastu. Ak jedna zo súčastí vzniká v duši, "automaticky" vyvoláva ostatné, skryté v organizme. Termín "asociácia ideí" zaviedol J. Locke, ktorý postavil a. do protikladu k väzbám na základe rozumovej úvahy. Pojem a. sa stal kľúčovým pojmom pre mnohé psychologické systémy 18. a 19. stor. (-» asocianizmus). Psychofyziologickým základom a. je podmienený reflex.

ASOCIACE ( v sociální psychologii) ASOCIÁCIA (v sociálnej psychológii) - skupina, ktorej chýba zjednocujúca spoločná činnosť, organizácia a riadenie. Hodnotové orientácie, ktoré sprostredkúvajú medziosobnostné vzťahy, sa prejavujú v podmienkach skupinového styku. Podľa spoločenského zamerania sprostredkujúcich faktorov sa rozlišujú: 1. Prosociálne a., do ktorých sa pozitívne mravné hodnoty vnášajú zo širšieho sociálneho prostredia, pričom nie sú sformované a upevnené v procese pracovnej činnosti; ak sa tieto a. zapoja do spoločnej činnosti, ovplyvnenej spoločensky významnými úlohami a príslušnou organizáciou a riadením, nastupujú cestu formovania kolektívu. 2. Asociálne a., kde hodnotové orientácie nadobúdajú negatívnu, niekedy až protispoločenskú povahu, pri protispoločensky zameranej organizácii a vedení sa ľahko menia na korporáciu.

ASOCIAČNÍ EXPERIMENT, ASOCIAČNÝ EXPERIMENT (z lat. associatio - spojenie, experimentum - experiment, skúška) - projekčný test (-> testy projekčné), ktorý navrhol švajč. psychológ C. G. Jung na odhalenie skrytých afektívnych komplexov. A. e. pôvodne slúžil na psychiatrické účely, neskôr sa začal používať na výskumné a psychodiagnostické ciele ( psy-chodiagnostika). Test vyžaduje od skúmanej osoby čo najrýchlejšie reagovať na podnetové slovo prvým slovom, ktoré jej zíde na um. Oddialenie tejto reakcie, nepochopenie podnetového slova, jeho mechanické opakovanie, celkové správanie skúmanej osoby (nemotivovaný smiech, sťažnosti, začervenanie sa atď.) poukazujú na prítomnosť emočne podfarbených predstáv, o ktorých skúmaná osoba nechce hovoriť. Konkrétny charakter emočného komplexu možno určiť interpretáciou obsahu odpovedí; na tento účel slúži napr. predbežné triedenie najsymptomatickejších reakcií a ich ďalšie rozvíjanie pomocou "voľných asociácií". A. e. sa často používa ako skupinový test. Pri použití ktorejkoľvek formy a. e. treba najprv zistiť bežné, najfrekventovanejšie odpovede na každé podnetové slovo zo zoznamu, t. j. uskutočniť a. e. na dostatočne reprezentatívnej vzorke skúmaných osôb, ktoré hovoria danou rečou. Ako "podnety" možno v a. e. použiť okrem jednotlivých slov aj čísla, bezzmyselné slabiky, neznáme slová, obrázky, farebné škvrny, zvuky atď.

ASTÉNIE, ASTÉNIA (z gréc. astheneia - bezvládnosť, slabosť) - neuropsychická slabosť, ktorá sa prejavuje zvýšenou únavnosťou (-> únava) a vyčerpanosťou, zníženým pocitovým prahom, veľkou nestálosťou nálad, poruchami spánku. Vzniká ako dôsledok rozličných ochorení, ako aj pri nadmernej mentálnej a fyzickej záťaži, dlhodobých záporných zážitkoch a konfliktoch.

ATRAKTIVNOST, ATRAKTÍVNOSŤ (z lat. attrahere - upútať, priťahovať) - pojem, ktorý označuje vzájomnú príťažlivosť jedincov pri vnímaní človeka človekom (-> vnímanie medziosob- nostné). Náklonnosť sa u subjektu utvára ako výsledok jeho špecifického emočného vzťahu, ktorého hodnotením vzniká rôznorodé spektrum pocitov (od odporu až k sympatii alebo dokonca láske), a prejavuje sa v podobe osobitého postoja k druhému človeku. V experimentálnych výskumoch sa skúmajú mechanizmy formovania náklonnosti a priateľských citov (-» priateľstvo, -» láska) pri vnímaní druhého človeka, príčiny vzniku kladného emočného vzťahu, najmä podiel podobnosti vo vlastnostiach subjektu a objektu vnímania, ako aj situácie, v ktorej sa nachádzajú (napr. vplyv takých formálno-dynamických charakteristík na vznik a., ako je blízkosť partnerov v styku, frekvencia ich stretnutí, vzdialenosť medzi nimi atď.; podmienky interakcie: "napomáhajúce správanie", spoločná činnosť atď.).

ATRIBUCE KAUZÁLNÍ, ATRIBÚCIA KAUZÁLNA (z lat. causa - príčina, attribuo - pridávam, pripisujem) - interpretácia príčin a motívov správania iných ľudí subjektom medziosobnostného vnímania (-> vnímanie medziosôbriostné). Výskum a. k. vychádza z týchto téz: 1. ľudia sa pri vzájomnom poznávaní neobmedzujú iba na získavanie navonok pozorovaných informácií, ale snažia sa vysvetliť príčiny správania a urobiť závery o príslušných osobnostných vlastnostiach subjektu; 2. keďže informácia o človeku získaná pozorovaním čäšťo nestačí na spoľahlivé závery, pozorovateľ hľadá pravdepodobné príčiny správania a črty osobnosti a pripisuje ich pozorovanému subjektu; 3. táto príčinná interpretácia podstatne vplýva na správanie pozorovateľa. Výskumy a. k., ktoré sa pôvodne robili iba v sociálnej psychológii, sa v súčasnosti rozšírili i na ďalšie oblasti psychologickej vedy: všeobecnú, pedagogickú, vývinovú psychológiu, psychológiu športu. Základné výskumy a. k. uskutočnil a jej základné kategórie a princípy vypracoval F. Heider. K hlavným oblastiam výskumu a. k. patrí medziosobnostné vnímanie, vnímanie samého seba a vnímanie množiny iných sociálnych objektov. Najpodstatnejšie zistenia, ktoré získal experimentálny výskum a. k., sú: 1. systematické rozdiely v objasňovaní vlastného správania a správania iných ľudí; 2. odchýlky a. k. od logických noriem pod vplyvom subjektívnych (motivačných a in-formačných) faktorov; 3. vplyv na motivá-ciu a činnosť človeka v tom smere, že neúspechy sa vysvetľujú vonkajšími faktormi a úspechy vnútornými. Na základe zistených zákonitostí sa vypracúvajú metódy praktického využitia a. k. s cieľom ovplyvňovať emócie, postoje, motiváciu a efektívnu činnosť človeka. V sov. sociálnej psychológii sa táto problematika rozpracúva na základe metodologického princípu činnostného sprostredkovania procesu a. k. (G. M. Andrejevová). A. k. sa skúma aj ako jav udelenia alebo prijatia osobnej zodpovednosti v skupine za úspechy a neúspechy v spoločnej činnosti. Ukázalo sa, že v rozvinutejších skupinách (týmoch) tento jav zodpovedá reálnemu prínosu členov týmu k výsledku činnosti.

ATROFIE, ATROFIA atrofie, atrofia (z gréc. atropheo - hladujem, chradnem) - degenerácia organickej štruktúry. V psychológii sa tento termín používa v zmysle degenerácie niektorej psychickej funkcie pre nedostatok nácviku alebo pre nepriaznivé, traumatizujúce vplyvy (dlhotrvajúci emočný stres, konflikt, frustráciu, narkotiká, intoxikáciu a i.).

AUTOGENNÍ TRÉNINK, AUTOGÉNNY TRÉNING (z gréc. autos - sám, genos - pôvod) - psychoterapeutická liečebná metóda, pri ktorej pacienti nacvičujú svalovú relaxáciu, autosugesciu, rozvíjajú koncentráciu pozornosti a silu predstavivosti, schopnosť kontrolovať mimovoľnú rozumovú aktivitu s cieľom zefektívniť činnosť, ktorá je pre nich významná. Rozlišujú sa dva stupne a. t.: 1. nácvik relaxácie, vyvolanie pocitov tiaže, tepla, chladu, ktoré svedčia o kontrole vegetatívnych funkcií; 2. navodenie hypnotických stavov rozličnej úrovne (J. H. Schultz). A. t. sa využíva v medicíne, športe, pedagogike, vo výrobe, pri sebavýchove.

AUTOHYPNÓZA, (z gréc. autos - sám, hyp- nos - spánok) - hypnóza vyvolaná autosugesciou, na rozdiel od heterohypnózy, vyvolanej pôsobením iného človeka. Cieľavedomé navodenie autohypnotického stavu sa dosahuje špecifickými postupmi (-> hypnotizácia). Schopnosť a. závisí od fyzického a emočného stavu, osobnostných vlastností človeka, od jeho schopnosti kontrolovať svoje fyziologické a psychické funkcie. A. sa v súčasnosti používa ako jeden z postupov pri autogénnom tréningu. automatismus, automatizmus (v psychológii) (z gréc. automatos - samočinný) - činnosť realizovaná bez priamej účasti vedomia. Rozlišujú sa "primárne" a., ktoré predstavujú fungovanie vrodených nepodmienenoreflexných programov, a "sekundárne" a., ktoré sa vytvárajú v priebehu života. Pri "sekundárnych" a. vzniká pevná jednoznačná súvislosť medzi určitými vlastnosťami situácie a sériou následných operácií, ktoré si predtým vyžadovali vedomé zorientovanie sa. V dôsledku toho sa subjekt nemusí orientovať ani v situácii, ani v samom procese vykonávania príslušných operácií (pre ich stereotypnosť). Objavenie sa významnej situácie (alebo signálnej vlastnosti v danej situácii) okamžite "spúšťa" celý sled operácií. V "sekundárnych" a. môže dôjsť pri opätovnom zorientovaní sa (v dôsledku chýb alebo prekážok v a.) k "dezautomatizácii". A. v norme predstavuje prvok vedome regulovanej činnosti; izolovanosť a. svedčí o patologickom stave. A. sa delia na motorické, rečové a intelektuálne. A. sa skúmajú tak vo všeobecnej psychológii (pri výskume utvárania návykov), ako aj v aplikovanej psychológii (klinickej, inžinierskej).

AUTOREGULACE, AUTOREGULÁCIA (z lat. regulare - dať do poriadku, opravovať) - na cieľ zamerané fungovanie živých systémov rozličných úrovní organizácie a zložitosti. Psychická a. je jednou z úrovní regulácie aktivity týchto systémov; prejavujú sa v nej osobitosti psychických prostriedkov odrazu a modelovania skutočnosti vrátane reflexie subjektu. Psychická a. má energetické, dynamické a obsahovo-významové aspekty. Pri všetkej rozmanitosti prejavu má a. túto štruktúru: subjektom prijatý cieľ vôľovej aktivity, model významných podmienok činnosti, program vlastnej činnosti, systém kritérií úspešnosti činnosti, informácie o reálne dosiahnutých výsledkoch, porovnanie reálnych výsledkov s kritériami úspechu, rozhodnutie o potrebe a povahe korekcie činnosti. A. predstavuje uzavretý kruh regulácie a informačný proces, ktorého nositeľmi sú rozličné psychické formy odrazu skutočnosti. Podľa druhu činnosti a podmienok jej realizácie sa a. môže uskutočňovať rozličnými psychickými prostriedkami (zmyslovokonkrétne obrazy, predstavy, pojmy atď.). Subjektom prijatý cieľ jednoznačne neurčuje podmienky, ktoré sú nevyhnutné na vytvorenie programu činnosti; pri zhodných modeloch významných podmienok činnosti možno totiž rovnaký výsledok dosiahnuť rozličnými spôsobmi atď. Individuálne prejavy a. sú závislé od konkrétnych podmienok, ako aj od charakteristík nervovej činnosti, od osobnostných vlastností subjektu, od jeho organizácie činnosti, ktorá sa utvára v procese výchovy.

AUTORITA (z lat. autoritas - vplyv, moc) - 1. vplyv skupiny alebo indivídua v rozličných sférach života, ktorý sa im priznáva na základe ich skúseností, vedomostí, mravných kvalít atď.; 2. uznanie práva jedinca rozhodovať v situáciách, ktoré sú pre jednotlivé osoby alebo skupinu dôležité. V prvom význame sa pojem a. v sociálnej psychológii stotožňuje s pojmom "moc". V druhom význame sa a. nemusí stotožňovať s mocou - a. môže mať človek, ktorý nedisponuje "mocenskými" právomocami, ale má vysoký stupeň referenčnosti pre ostatných.

AUTORATIVNOST, AUTORATÍVNOSŤ, (autokracia) (z lat. autoritas - moc) - sociálnopsychologická charakteristika štýlu vedenia (vodcovstva). Prejavuje sa v sústredení všetkej moci v rukách jedného človeka, ktorý nedovolí riešiť dôležité otázky spoločnej činnosti ostatným ľuďom, potláča ich iniciatívu a pôsobí na nich prevažne donucovacími prostriedkami.

AUTOSUGESCE, AUTOSUGESCIA - sugescia, pri ktorej sa subjekt sugestívneho pôsobenia zameriava na seba ako na objekt. A. vedie k zvýšeniu úrovne autoregulácie, čo umožňuje subjektu vyvolávať si určité pocity, vnemy, riadiť procesy pozornosti, pamäti, emočné a so- matické reakcie. Zámerná a. sa dosahuje prostredníctvom verbálnych (slovných) autoinštrukcií alebo vybavovaním si v mysli určitých situácií, ktoré jednoznačne súvisia s požadovanou zmenou psychického alebo fyzického stavu (-> autogénny tréning). Efektívnu zámernú a. napomáha psychická relaxácia, bohatá fantázia. Neuvedomená a. sa vyznačuje nekritickým vzťahom subjektu k vlastným myšlienkam, koncepciám, hodnoteniam, nepochybovaním o ich správnosti a hodnovernosti, znížením regulačnej funkcie vedomia. Preto občas dochádza k rigidite (nepružnosti) psychickej činnosti. A. sa môže prejavovať v poruchách fungovania rozličných systémov organizmu v dôsledku subjektívneho očakávania určitej poruchy a presvedčenia, že sa určite vyskytne alebo sa už vyskytla ( iatrogénia). Opačný jav možno pozorovať pri placeboefekte. A. sa môže aplikovať ako metóda autoregulácie v psychoterapii, športe, pedagogike.