C

CELOSTNÍ VNÍMÁNÍ, CELOSTNOSŤ VNÍMANIA - vlastnosť vnímania, ktorá spočíva v tom, že každý objekt a priestorová predmetná situácia sa vníma ako stabilný systémový celok, dokonca aj vtedy, keď niektoré časti tohto celku v danom momente nemožno vnímať (napr. zadnú časť predmetu). Problém c. v. prvý raz experimentálne skúmali predstavitelia tvarovej psychológie. Obraz, ktorý sa utvára pri odraze skutočnosti, má veľa nadbytočných prvkov. To znamená, že určitý súhrn prvkov obrazu neobsahuje informácie len o sebe, ale aj o iných prvkoch a takisto o obraze ako celku. Napr. pozorovateľ, ktorý vníma hlavu a plecia chodca, vníma aj polohu jeho rúk, trupu i spôsob jeho chôdze. Presnosť tohto vnímania závisí od domyslenia si chýbajúcich častí objektu v danom momente.

CENTRACE, CENTRÁCIA (z lat. centrum - stred kruhu) - efekt, objavený nem. psychológmi W. Kôhlerom a M. Wertheimerom pri skúmaní zrakových ilúzií a spočívajúci v tom, že prvky, na ktoré sa upiera pohľad, sa v porovnaní s ostatnými nadhodnocujú. Tento efekt, súvisiaci s viacerými objektívnymi faktormi, vysvetľovala tvarová psychológia výskytom "zlých" a "dobrých" štruktúr vo vnímaní. Švajč. psychológ J. Piaget chápal c. vo svojej koncepcii ako proces, pri ktorom sa subjektívne rozširuje zóna "ohniska pozornosti" a skresľuje sa, zužuje periférne pole vnímania. Preto je c. príčinou deformácií objektu, navodzuje "systematickú chybu" pri operáciách s jeho obrazom a pri praktickom narábaní s ním. Uvedenú chybu možno prekonať tým, že sa u subjektu rozvíja decentrácia. Piaget kvalitatívne rozlíšil formy c. pri vnímaní a v inteligencii, vymedzil aj mnohé javy iných úrovní - egocentrizmus osobnosti, náboženské a politické stereotypy na úrovni spoločenského vedomia atď. Efekt c. objavil pri výskumoch medziosobnostného vnímania aj amer. psychológ S. Asch, ktorý zistil, že pri utváraní celostnej predstavy o osobnosti iného človeka sa javia niektoré jeho vnímané vlastnosti ako centrálne, okolo ktorých sa zoskupujú iné charakteristiky a vlastnosti.

CÍL, CIEL - uvedomený obraz predvídaného výsledku, na dosiahnutie ktorého je zameraná činnosť človeka. Pojem c. sa v psychológii používa aj v nasledujúcich významoch: formálny opis výsledných situácií, ktoré sa snaží dosiahnuť určitý samoregulujúci systém; predvídaný výsledok, ktorý určuje celostnosť a zameranosť správania organizmu. Predstavy o c. ako o predvídanom výsledku sa využívajú pri analýze biologickej predhistórie zrodu vedomého cieľa u človeka a pri výskume psychofyziologických mechanizmov regulácie cieľavedomých aktov správania. Chápanie c. ako uvedomovaného obrazu predvídaného výsledku sa uplatňuje pri skúmaní vôľových zámerných činností, ktoré sú pre činnosť človeka špecifické. Základom utvárania c. u človeka je ľudská materiálnopredmetná pracovná činnosť, zameraná na pretváranie okolitého sveta. Fylogenetický základ (-> fylogenéza) vzniku vedomých c. u človeka tvoria dve formy predvídania u živočíchov: a) predvídanie výsledku "potrebnej budúcnosti", ktorého dosiahnutie je bezprostredne efektívne z hľadiska prispôsobenia; b) predvídanie prostriedkov, ktorých použitie vedie k dosiahnutiu výsledku (utvára sa na relatívne vyšších úrovniach evolúcie). V ontogenéze smeruje utváranie c. od stanovenia c. a zá-merov v spoločnej činnosti s inými ľuďmi k vytýčeniu svojich vlastných c. Z funkčné¬ho hľadiska sa v činnosti vyčleňujú procesy utvárania c., realizácie činnosti, emočného a kognitívneho (poznávacieho) hodnotenia priebehu činnosti a jej konečného výsledku. Obraz predvídaného výsledku sa stáva pohnútkou, cieľom, začína usmerňovať činnosť a určovať voľbu možných spôsobov realizácie len vtedy, keď sa spája s určitým motívom alebo systémom motívov. Utvárame c., vznik c. je hlavným momentom pri realizácii činnosti a hlavným mechanizmom utvá-rania nových ľudských činností.

CITLIVOST, CITLIVOSŤ - 1. všeobecná schopnosť pociťovať (-»• pocit); c. sa objavuje vo fylogenéze vtedy, keď živé organizmy začínajú reagovať na faktory okolitého prostredia, ktoré majú z biologického hľadiska signálnu funkciu; 2. v diferenciálnej psychológii a charak- terológii - zvýšená pohotovosť afektívne reagovať; 3. v psychofyzike - hodnôta nepriamo úmerná pocitovému prahu. Podľa toho sa rozlišuje absolútna a diferenciálna (rozdielová) c. Klasifikácia typov c. sa zhoduje s existujúcimi klasifikáciami pocitov. Tak sa vyčleňujú typy c., ktoré sa líšia stupňom detailnosti uskutočnenej senzorickej analýzy. Podľa charakteru podnetu možno hovoriť o c. na mechanické, optické, chemické, tepelné a iné stimuly. C. organizmu možno hodnotiť nielen na základe pocitov, ale aj podľa zmeny priebehu rozličných psychofyziologických procesov. V dôsledku toho spravidla dostávame niekoľko rozličných ukazovateľov. Napr. zraková c. určovaná na základe reakcie zmeny integrálnych rytmov mozgu je vyššia než c. hodnotená na základe slovnej výpovede skúmanej osoby. Vďaka teoretickým predstavám (teória detekcie signálu) v psychofyzike objavilo všeobecnejšie vymedzenie c., nezávislé od pojmu "pocitový prah".

CITY - jedna zo základných foriem prežívania vzťahu k predmetom a javom skutočnosti, ktorá sa vyznačuje relatívnou stabilitou. Na rozdiel od situačných emócií a afektov, ktoré odzrkadľujú subjektívny význam predmetov v konkrétnych podmienkach, c. sa vzťahujú na javy, ktoré majú stabilný motivačný (-> motivácia) význam. C. odhaľujú osobnosti predmety, ktoré zodpovedajú jej potrebám a motivujú ju k činnosti zameranej na uspokojovanie danej potreby. C. tak predstavujú konkrétnu subjektívnu formu existencie potrieb. Utváranie c. je nevyhnutnou podmienkou rozvoja osobnosti človeka. Poznanie motívov, ideálov, noriem správania samo osebe nestačí na to, aby sa nimi človek riadil. Až poznanie, ktoré sa stalo predmetom stabilných c., sa stáva reálnou pohnútkou k činnosti. C. človeka sú spoločensky a historicky podmienené rovnako ako osobnosť človeka, ktorá sa mení v priebehu rozvoja spoločnosti. V ontogenéze sa c. objavujú neskôr než situačné emócie, utvárajú sa v závislosti od úrovne rozvoja individuálneho vedomia vplyvom výchovného pôsobenia rodiny, školy, umenia a ďalších spoločenských faktorov. Predmetmi c. sú predovšetkým tie javy a podmienky, od ktorých závisí vývin udalostí významných pre osobnosť, a preto vnímaných emočne. C., ktoré vznikajú ako dôsledok zovšeobecnenej emočnej skúsenosti, sa stávajú hlavnými prvkami v emočnej sfére človeka a určujú dynamiku a obsah situačných emócií. Napr. z c. lásky k blízkemu človeku sa podľa situácie môže rozvinúť strach o neho, žiaľ pri odlúčení, radosť pri stretnutí, hnev, ak milovaný človek nesplnil do neho vkladané nádeje, atd. Takéto situačné emócie spresňujú obsah c. vo vzťahu k daným podmienkam, motivujú k určitým činnostiam, a pomáhajú tak vyvíjať činnosť vyvolanú c. C. a s nimi spojené emócie môžu niekedy vyvolať protikladné vzťahy k ich objektu (-> ambivalentnosť c.). Pri utváraní osobnosti sa c. organizujú do hierarchického systému, v ktorom majú niektoré c. vedúce postavenie, iné zase ostávajú na úrovni potenciálnych, neuskutočniteľných tendencií. Obsah prevládajúcich c. určuje jednu z významných charakteristík osobnosti - jej zameranosť. Najrozšírenejšia klasifikácia c. vyčleňuje ich jednotlivé druhy podľa činnosti, v ktorej sa prejavujú. Osobitnú skupinu tvoria vyššie c., ktoré obsahujú celú šírku emočných vzťahov človeka k sociálnej skutočnosti. Do oblasti mravných c. patrí všetko, čo určuje vzťah človeka k sociálnym ustanovizniam, k štátu, k určitej triede, strane, k iným ľuďom, k sebe samému. Poznávacia činnosť vyvoláva u človeka poznávacie alebo intelektuálne c. Predmetom týchto c. ie jednak proces získavania poznatkov, jednak výsledok poznávania. Vrcholom poznávacích (intelektuálnych) c. je všeobecný c. lásky k pravde. Medzi vyššími c. zaujímajú významné miesto praktické c., späté s činnosťou: s prácou, učením, športom. Medzi vyššie c. patria aj estetické c. , ktoré vyžadujú vedomú alebo nevedomú (-> nevedomie) schopnosť riadiť sa pri vnímaní okolitej skutočnosti pojmom krásna. Poznávacie, praktické a estetické c. vznikajú v jednote s mravnými c. a obohacujú sa nimi. Podľa všeobecnosti predmetného obsahu sa c. delia na konkrétne (napr. c. k dieťaťu, umeleckému dielu), všeobecné (c. k deťom vôbec, k hudbe) a abstraktné (c. spravodlivosti, tragického prežívania). Škála c. je veľmi široká a historicky premenlivá, preto nemožno (zostaviť všetko postihujúcu klasifikáciu c.

CLUSTROVÁ ANALÝZA (z angl. cluster - strapec, zhluk) - matematická metóda viacrozmernej analýzy, ktorá na základe mnohých ukazovateľov, charakterizujúcich viacero objektov (napr. skúmané osoby), umožňuje zoskupiť tieto objekty do tried (clustrov) tak, aby objekty vnútri jednej triedy boli v porovnaní s objektmi iných tried homogénnejšie a navzájom si podobnejšie. Pomocou číselne vyjadrených parametrov objektov sa vyratúvajú ich vzájomné vzdialenosti, ktoré možno vyjadriť tak euklidovskou metrikou (najpoužívanejšou), ako aj inými metrikami. Metóda c. a. sa do veľkej miery používa v psycholingvistike.

CTIŽÁDOST, CTIŽIADOSŤ - v osobnosti sa prejavujúce motivy "dosahovania prvenstva, úsilie o slávu, vyznamenanie, významné postavenie v nejakej oblasti činnosti, v spoločenskom živote. Hypertrofovanú c. ešte zosilňuje pýcha - nadradený postoj k iným ľuďom. C. ako úsilie o spoločenské uznanie môže zohrať aj relatívne pozitívnu úlohu stimu-lovaním zvýšenej sociálnej aktivity človeka. C. je však svojou podstatou individualistická.