R

RACIONALIZACE, RACIONALIZÁCIA - racionálne vysvetľovanie príčin konania, keď subjekt poukazuje na podmienky, ktoré sú pre neho a jeho refe­renčnú skupinu (-» skupina referenčná) so­ciálne prijateľné a ktoré viedli k danej činnosti. R. sa odlišuje od skutočných motí­vov správania človeka a je jednou z foriem uvedomenia si ich. Pomocou r. osobnosť niekedy ospravedlňuje svoju činnosť a svoje konanie tým, že ho zlaďuje s normatívne spoločensky predpísanými spôsobmi sprá­vania v daných situáciách a so svojimi vlastnými normami. R. sa môže niekedy vedome využívať na maskovanie skutoč­ných motívov správania subjektu (obra­na psychologická).

REPORT, RAPORT (z franc. rapport - vzťah, spoje­nie) - 1. v širokom zmysle slova sa pojem r. používa v zahraničnej literatúre na ozna­čenie: a) úzkych medziosobnostných vzťa­hov, vyplývajúcich zo spoločných myšlie­nok, záujmov, citov; b) srdečnej, priateľskej atmosféry, ktorá sa utvorí v podmienkach psychologického experimentu medzi expe­rimentátorom a skúmanou osobou; 2. v úz­kom zmysle slova pojem r. označuje vzťah, ktorý vzniká medzi hypnotizérom a hypno­tizovaným počas hypnózy. R. sa vyznačuje vysokým stupňom výberovosti vnímania, ktorý je dôsledkom zúženého vedomia v hypnóze, nadmernou vnímavosťou na su­gesciu hypnotizéra (prevažne verbálnu) a nereagovaním na iné vplyvy. R. ako špecifický druh vnútornej závislosti, ktorý sa prejavuje pohotovosťou plniť sugesciu hypnotizéra, sa rozvíja a stabilizuje podľa hĺbky hypnotického stavu.

RATING (z angl. rating - hodnotenie, zara­denie, klasifikácia) - termín, ktorým sa označuje subjektívne hodnotenie určitého javu na zadanej škále. Pomocou r. možno primáme klasifikovať sociálnopsychologické objekty podľa stupňa prejavu jednej ich spoločnej vlastnosti (expertné hodnotenia). V spoločenských vedách je r. základom konštrukcie rôznorodých posudzovacích škál (-> škála posudzovacia), najmä pri hod­notení rozličných aspektov pracovnej čin­nosti, popularity jednotlivcov, prestíže pro­fesií atď. Získané údaje majú obyčajne cha­rakter poradových škál (-> škálovanie).

REAKCE, REAKCIA (v psychológii) (z lat. re - proti, actio - pôsobenie) - akákoľvek odpoveď organizmu na zmenu vo vonkajšom alebo vnútornom prostredí - od biochemickej r. jednotlivej bunky až po podmienený reflex.

REAKČNÍ ČAS, REAKČNÝ ČAS - časový interval medzi po­daním nejakého signálu (optického, akustic­kého, taktilného atď.) a začiatkom odpove­de skúmanej osoby na tento signál danou inštrukciou. Čas najjednoduchšej pohybovej reakcie na nejaký signál ("reakcia postihnu­tia") je obyčajne okolo 0,2 s. Pri zložitejších úlohách, kde sa má vyčleniť jeden z viace­rých možných signálov ("reakcia rozlíše­nia") alebo zvoliť jedna z niekoľkých foriem odpovede ("reakcia voľby"), sa r. č. zväčšu­je. Pomocou registrácie r. č. sa robí aj chronometrizácia procesov riešenia úloh, napr. úsudkov podľa analógie alebo porozu­menia vetám. R. č. závisí od druhu signálu, charakteru úlohy, typu odpovede, smerovánia pozornosti, psychického sta­vu skúmanej osoby, ako aj od jeho stabilnej­ších individuálnych vlastností. Chronometrizácia sa čoraz väčšmi používa vo všeobec­nej a inžinierskej psychológii, v neuropsychológii, psycholingvistike a iných, najmä experimentálnych oblastiach súčasnej psy­chológie. Objasňuje sa to absolútnym cha­rakterom časovej škály, ktorý neumožňuje zámerné ovplyvňovanie.

REAKTIVNÍ STAVY, REAKTÍVNE STAVY (z lat. re - proti, actio - účinok) - zvláštne psychické stavy (psy­chogénie), v klinickom obraze ktorých sa odzrkadľuje obsah psychickej traumy. Mož­no vyčleniť nasledujúce druhy r. s.: 1. reak­tívne depresie, keď sa v dôsledku psycho- traumy človek dostáva do skľúčeného stavu, ktorý sa prejavuje útlmom, chudobnou mi­mikou (človek je pomalý, na otázky odpo­vedá jednoslabičné, nevýrazne), v myšlien­kach sa stále sústreďuje na minulosť, ktorú prežíva patologicky; 2. afektívno-šokové reakcie, ktoré zvyčajne vznikajú ako odpo­veď na nejaké pohromy alebo havárie a pre­javujú sa zúženým vedomím, panikou, bez­cieľnou pohybovou aktivitou alebo naopak, úplným útlmom (psychogénny stupor). U psychopatických osôb (-» psychopatie) sa môžu rozvíjať reaktívne psychózy vo forme reaktívnych bludov, zmätenosti a pod. ako reakcia na chorobu alebo ťažkú psycho- traumu.

RECEPCE, RECEPCIA (z lat. receptio - príjem, prija­tie) - transformácia energie vonkajšieho sveta na nervový proces, ktorý sa šíri ako vzruch a odovzdáva informáciu o pôsobení zodpovedajúceho podnetu nervovým cen­trám. Psychofyzická závislosť opísaná Weberovým - Fechnerovým zákonom vzniká už v senzorických (prijímajúcich) systémoch v začiatočnom článku na úrovni receptora. Funkciu receptorov reguluje centrálny ner­vový systém cez eferentné vlákna v sústave senzorických nervov (-> mozog).

RECEPTOR (z lat. recipere - dostávať) - pe­riférna špecializovaná časť analyzátora, pro­stredníctvom ktorej sa na proces nervového vzruchu transformuje iba určitý druh ener­gie. R. sú veľmi rôznorodé tak stupňom zložitosti svojej štruktúry, ako aj úrovňou prispôsobenia sa svojej funkcii. Podľa ener­gie zodpovedajúceho podnetu sa r. delia na mechanoreceptory a chemoreceptory. Mechanoreceptory sa nachádzajú v uchu, vesti- bulámom aparáte, svaloch, cievach, v koži a vnútorných orgánoch. Chemoreceptory sú základom čuchovej a chuťovej citlivosti; mnohé z nich sa nachádzajú v mozgu a rea­gujú na zmenu chemického zloženia tekutín v organizme. Zrakové r. sú v podstate tiež chemoreceptory. Podľa lokalizácie a funkcie sa r. delia na exteroceptory, interoceptory a proprioceptory. K exteroceptorom patria dištančné r., ktoré dostávajú informácie z určitej vzdialenosti od zdroja podráždenia (čuchové, sluchové, zrakové, chuťové); interoceptory signalizujú podráždenie z vnútor­ného prostredia a proprioceptory zasa stav pohybového systému organizmu. Jednotlivé r. sú navzájom anatomicky spojené a tvoria receptívne polia, ktoré sa môžu prekrývať.

RECIPIENT (z lat. recipientis - dostáva­júci) - subjekt vnímajúci správu, ktorá mu je adresovaná. Subjekt, ktorý reaguje na správu, sa označuje ako respondent.

ŘEČ, REČ - forma styku sprostredkovaná jazy­kom, ktorá sa vytvorila v historickom pro­cese materiálnej pretvárajúcej činnosti ľudí. R. zahŕňa procesy vzniku a vnímania správ za účelom styku alebo niekedy za účelom regulácie a kontroly vlastnej činnosti (-» r. vnútorná, -> r. egocentrická). Psycholó­gia sa zaujíma predovšetkým o postavenie r. v systéme vyšších psychických funkcií človeka - o vzájomný vzťah medzi r. a mys­lením, vedomím, pamäťou, emóciami atď.; pritom sú osobitne významné tie jej vlast­nosti, ktoré odzrkadľujú štruktúru osobnosti a činnosti. Väčšina sov. psychológov pova­žuje r. za rečovú činnosť, ktorá vystupuje buď vo forme celostného aktu činnosti (ak má špecifickú motiváciu, ktorú nemožno realizovať pomocou iných foriem činnosti), alebo vo forme rečových činností zahrnu­tých do nerečovej činnosti. Štruktúra rečo­vej činnosti sa v podstate zhoduje so štruk­túrou hocijakej inej činnosti, t. j. obsahuje orientačné štádium, štádium plánovania (vo forme "vnútorného programovania"), reali­zácie a kontroly. R. môže byť aktívna, zakaždým nanovo konštruovaná, a reaktív­na, ktorá predstavuje sled dynamických re­čových stereotypov. Pri spontánnej ústnej r. (-» r. ústna) sa zámerný výber a hodnote­nie jazykových prostriedkov obmedzuje na minimum, zatiaľ čo v písomnej r. (-> r. písomná) a pri príprave ústnej r. tieto proce­sy zaujímajú významné miesto. Rozličné druhy a formy r. sa utvárajú podľa špecific­kých zákonitostí (napr. hovorová r. pripúšťa značné odchýlky od gramatického systému jazyka, osobitné postavenie má logická, a najmä umelecká r.). R. sa zaoberá nielen psychológia r., ale aj psycholingvistika, fy­ziológia r., lingvistika, semiotika a iné vedy.

ŘEČ DAKTYLOVÁ, REČ DAKTYLOVÁ (z gréc. daktylos - prst) - reč, v ktorej sa slová tvoria pomocou daktylových písmen, t. j. určitých konfigurácií prstov a ich pohybov. R. d. sa používa v surdopedagogike ako pomocný prostrie­dok pri nácviku slovesnej reči u nepočujú­cich, ako aj vo vzájomnej komunikácii ne­počujúcich osôb a v styku počujúcich s ne­počujúcimi.

ŘEČ EGOCENTRICKÁ, REČ EGOCENTRICKÁ (z lat. ego - ja, cen­trum - stred kruhu) - reč, ktorou sa dieťa zameriava na seba a ktorá reguluje i kontro­luje jeho praktickú činnosť. Ako ukázal L. S. Vygotskij v polemike so švajč. psychológom J. Piagetom (ktorý neskôr súhlasil s jeho názorom), r. e. geneticky smeruje k vonkaj­šej (komunikačnej) reči a je produktom jej čiastočnej interiorizácie. R. e. teda tvorí akoby prechod od vonkajšej r. k r. vnútor­nej. Termín r. e. sa používa aj v patopsychológii pri opise príslušných syndrómov.

ŘEČ PÍSEMNÁ, REČ PÍSOMNÁ - verbálny (slovný) styk pomocou písma. Môže byť oddialená (napr. list) a bezprostredná (výmena správ počas rokovania). R. p. sa odlišuje od reči ústnej nielen tým, že používa písmo, ale aj z hľa­diska gramatiky (predovšetkým syntaxe) a štylistiky - typickými syntaktickými tvar­mi a špecifickým funkčným štýlom. R. p. sa vyznačuje veľmi zložitou kompozíciou a štruktúrou, ktorú si treba špeciálne osvo­jiť; preto sa táto reč osobitne vyučuje v ško­le. Keďže text r. p. možno vnímať súčasne alebo prinajmenšom v určitých celkoch, jej vnímanie sa v mnohom odlišuje od vníma­nia ústnej reči.

ŘEČ POSUNKOVÁ, REČ POSUNKOVÁ - spôsob medziosobnostného styku nepočujúcich pomocou systému posunkov, ktorý má osobitné lexikálne a gramatické zákonitosti. Zákonitosti r. p. sú podmienené špecifikom jej základnej sé­mantickej jednotky - posunku, ako aj jeho funkčným poslaním (používaním vo sfére prirodzeného styku). V oficiálnom styku (schôdze, preklady prednášok a pod.) sa využíva vyjadrovanie kalkom, keď sa po­sunky používajú na postupnú reprodukciu slov. Pri tomto druhu r. p. sa uplatňujú zložky daktylovej reči (-> reč daktylová) na označenie koncoviek, sufixov atď. R. p. slúži ako pomôcka (popri základnom pro­striedku - slovesnej reči) vo výchovno-vzdelávacom procese detí s poruchami sluchu.

ŘEČ ÚSTNÍ, REČ ÚSTNA - verbálny (slovný) styk pomo­cou jazykových prostriedkov vnímaných sluchom. R. ú. sa vyznačuje tým, že jednotli­vé prvky rečového styku sa utvárajú a vní­majú postupne. Procesy utvárania r. ú. obsa­hujú orientačné prvky, prvky súčasného plánovania (programovania), rečovej reali­zácie a kontroly; plánovanie sa pritom usku­točňuje dvoma paralelnými kanálmi a vzťa­huje sa na obsahovú a motoricko-artikulač- nú stránku r. ú.

ŘEČ VNITŘNÍ, REČ VN§TORNÁ - rozličné druhy používania jazyka (presnejšie, jazykových významov) mimo procesu reálnej komunikácie. Rozlišu­jú sa tri základné typy r. v.: a) vnútorný prehovor - "tichá reč", ktorá si zachováva štruktúru vonkajšej reči, avšak bez fonácie, t. j. bez vydávania zvukov, a ktorá je typická pre riešenie myšlienkových úloh v sťažených podmienkach; b) vlastná r. v., ktorá je prostriedkom myslenia, používa špecifické prvky (kód obrazov a schém, predmetný kód, predmetný význam) a má špecifickú štruktúru, odlišnú od štruktúry vonkajšej reči; c) vnútorné programovanie, t. j. utváranie a upevňovanie rečového pre­javu, celého textu a jeho častí v špecifických jednotkách (typ, program). V ontogenéze sa r. v. utvára v procese interiorizácie vonkajšej reči.

REFERENČNOST, REFERENČNOSŤ (z lat. referens - oznamujú­ci) - závislosť subjektu od iných ľudí, ktorá sa prejavuje ako výberový vzťah k nim vtedy, keď treba pochopiť, hodnotiť objekt a zaujať k nemu určitý vzťah. R. ako vlast­nosť osobnosti je súčasťou personalizácie. Ako osobitný typ vzťahov sa r. prejavuje v skupine pri opakovane vznikajúcej potre­be subjektu zaujať vzťah k objektom, ktoré sú významné z hľadiska jeho činnosti. Tými­to objektmi môžu byť ciele, úlohy, normy a hodnoty spoločnej činnosti, objektívne a subjektívne prekážky, vznikajúce pri čin­nosti (-> bariéry psychologické), osobnost­né vlastnosti samého subjektu činnosti a ďal­ších jej účastníkov atď. (-* skupina referenč­ná). Objektom referenčných vzťahov môže byť buď skupina, ktorej členom je subjekt, alebo skupina, ku ktorej má subjekt určitý postoj, ale nie je jej skutočným členom. Referenčným objektom môže byť i jednotli­vec, ba dokonca aj taký, ktorý reálne ne­existuje (literárny hrdina, vymyslený ideál pre napodobovanie, ideálna predstava sub­jektu o sebe samom atd.). Treba odlíšiť neintemalizované vzťahy r., keď referenčný objekt existuje reálne ako vonkajší objekt, ktorý určuje ("diktuje") jedincovi normy jeho správania, od internalizovaných vzťa­hov, keď správanie jedinca nie je zvonka podmienené nijakými objektmi, ale všetky referenčné vzťahy už "prešli" jeho vedo­mím a vystupujú ako subjektívne faktory. Aj v takomto prípade sa uplatňujú referenč­né vzťahy, hoci ich podoba je oveľa zložitej­šia. R. jedinca pre iných členov skupiny sa zisťuje pomocou špeciálnej experimentálnej metódy merania referencií.

REFLEX (z lat. reflexus - odrazený) - záko­nitá reakcia organizmu na podnet, spro­stredkovaná nervovým systémom. Reflexný princíp v činnosti mozgu sformuloval franc. filozof R. Descartes. Sám termín r. sa však dostal do vedy neskôr na základe prác angl. neurológa T. Willisa a čes. fyziológa J. Procházku. R. sa zvyčajne delia na nepodmie­nené a podmienené.

REFLEXE, REFLEXIA (z lat. reflexio - obracanie sa späť) - proces, v ktorom subjekt pozná­va vlastné vnútorné psychické akty a stavy. Pojem r. vznikol vo filozofii a označoval proces uvažovania indivídua o tom, čo sa deje v jeho vlastnom vedomí. R. Descartes stotožňoval r. so schopnosťou indivídua ab­strahovať od všetkého vonkajšieho, telesné­ho, a sústrediť sa tak na obsah svojich myšlienok. J. Locke rozlišoval pocity a r., ktorú považoval za osobitý zdroj pozna­nia (vnútorná skúsenosť na rozdiel od von­kajšej, založenej na dôkazoch pochádzajú­cich zo zmyslových orgánov); takéto chápa­nie r. sa stalo hlavnou tézou introspektívnej psychológie. V týchto názoroch sa neade­kvátne prejavila reálna schopnosť človeka pozorovať fakty vlastného vedomia (-> se­bapozorovanie), analyzovať vlastné psy­chické stavy. V sociálnej psychológii je for­mou r. proces, v ktorom si činný subjekt - osoba alebo skupina - uvedomuje, ako je v skutočnosti vnímaný a hodnotený inými jedincami alebo skupinami. R. nie je iba poznanie alebo porozumenie seba samého, ale aj objasnenie toho, ako iní poznávajú a chápu subjekt r., jeho osobnostné vlast­nosti, emočné reakcie a kognitívne procesy. Ak je obsahom týchto procesov predmet spoločnej činnosti, rozvíja sa osobitná forma r. - predmetnoreflexívne vzťahy. R. je zloži­tý proces a zahŕňa minimálne šesť druhov vzťahov, charakterizujúcich to, ako subjekt vníma seba a ako ho vnímajú iní: subjekt, aký je v skutočnosti; subjekt, ako vidí sám seba; subjekt, ako predpokladá, že ho vidia iní, a tie isté pozície z hľadiska iného subjektu. R. tak predstavuje proces zdvoje­ného, zrkadlového zobrazovania sa subjek­tov navzájom. Obsahom tohto procesu je vzájomná reprodukcia vlastností subjektov r. Tradícia výskumov r. v západnej sociálnej psychológii vychádza z prác J. L. Holmesa, T. M. Newcomba a Ch. H. Cooléyho a súvisí s experimentálnym výskumom diád - dvo­jíc, ktoré interagujú v umelých, laboratór­nych podmienkach.

REGRESE CHOVÁNÍ, REGERESIA SPRÁVANIA - forma obrannej reak­cie indivídua na frustráciu, spočívajúca v zá­mene zložitej a preňho významnej úlohy, ktorú v danej situácii nedokáže vyriešiť, za ľahšiu. V súvislosti s tým sa ochudobňuje repertoár úkonov v správaní a subjekt vy­užíva jednoduchšie alebo osvedčené stereo­typy. Na rozdiel od náhrady , presunutia, generalizácie a iných foriem prekonávania nadmerného emočného napätia, ktoré sa vyznačujú stabi­litou cieľovej štruktúry činnosti a hľadaním nových spôsobov jej realizácie, pre r. s. sú typické zmeny vo sfére motivácií a potrieb.

Regresivní, regresívny (vnútorný) útlm -> útlm retroaktívny

REGRESNÍ ANALÝZA, REGRESNÁ ANALÝZA (v psychológii) (z lat. regressio - spätný pohyb) - metóda mate­matickej štatistiky, ktorá umožňuje skúmať závislosť priemernej hodnoty akejkoľvek veličiny od variácie inej veličiny alebo nie­koľkých veličín (v tomto prípade sa používa viacnásobná r. a.). Pojem r. a. zaviedol Galton, ktorý zistil vzťah medzi výškou rodičov a výškou ich dospelých detí. Spozo­roval, že deti veľmi malých rodičov boli od nich trochu vyššie a deti veľmi vysokých rodičov zasa nižšie. Túto zákonitosť nazval regresiou. R. a. sa využíva najmä v empiric­kých psychologických výskumoch pri rieše­ní úloh spätých s hodnotením určitého vply­vu (napr. vplyvu intelektového nadania na úspešnosť a motívov na správanie), pri kon­štrukcii psychologických testov atď.

RELAXACE, RELAXÁCIA (z lat. relaxatio-zníženie napä­tia, uvoľnenie) - stav pokoja, uvoľnenosti subjektu, ktorý vzniká v dôsledku uvoľne­nia napätia, po silných zážitkoch alebo te­lesnej námahe. R. 'môže byť mimovoľná (uvoľnenie pri prechode do spánku) alebo zámerná, ktorú možno vyvolať zaujatím pohodlnej polohy a predstavovaním si sta­vov zvyčajne zodpovedajúcich pokoju, uvoľnením svalstva, zapojeného do rôznych druhov aktivity (-> autogénny tréning). Účinnou metódou nácviku r. je zabezpeče­nie spätnej väzby pomocou prístrojov regis­trujúcich úroveň bioelektrickej aktivity, keď jedinec môže túto úroveň vnímať. R. je jednou z pomocných metód pri športovom tréningu, autogénnom tréningu, logopédii atď.

REMINISCENCE, REMINISCENCIA (v psychológii) (z lat. remi- niscentia - spomínanie) - úplnejšia a pres­nejšia reprodukcia materiálu uchovaného v pamäti v porovnaní s pôvodne uloženým (naučeným). Termín r. navrhol r. 1907 srb­ský vedec V. Urbančič. R. sa vyskytuje pri zapamätávaní rozličného verbálneho a ná­zorného materiálu, ako aj pri upevňovaní senzomotorických návykov. R. sa veľmi často prejavuje pri práci s veľkým množ­stvom logicky alebo predmetne spojeného materiálu, ktorý na človeka emočne vplýva. R. sa výraznejšie prejavuje v detskom veku. Na vysvetlenie javu r. sa navrhlo viacero hypotéz. Podľa jednej z nich únava v čase učenia materiálu sťažuje jeho bezprostrednú reprodukciu. Časový odstup umožňuje ob­noviť optimálny funkčný stav a tým zlepšiť reprodukciu materiálu. Ďalšia hypotéza je založená na predpoklade, že existuje skryté opakovanie materiálu, ktoré pokračuje po skončení zjavného učenia a vedie k jeho lepšej reprodukcii po časovom odstupe. R. možno vysvetliť aj tým, že po odstupe sa zmenšuje interferencia informácií uchová-možné nepriaznivé následky). Tradične sa tu vyčleňujú dve skupiny situácií, v ktorých: a) úspech aj neúspech sa hodnotí na určitej škále úspešnosti (situácie typu "úroveň ašpi­rácií "); b) neúspech prináša trest (fyzická hrozba, bolesť, sociálne sankcie). Podstatný rozdiel je medzi takými situáciami, kde výsledok závisí od náhody (príležitosť, šan­ca), a situáciami, kde výsledok závisí od schopností subjektu (situácie návyku). Zisti­lo sa, že pokiaf sú ostatné podmienky rov­naké, človek viac riskuje v situáciách, ktoré nezávisia od príležitosti, šance, ale od jeho schopností, ked predpokladá, že niečo od neho závisí. V psychológii sa pojem r. vy­svetľuje predovšetkým z hľadiska rizikové­ho rozhodovania, t. j. aktívneho uprednost­ňovania nebezpečného variantu činnosti pred bezpečným. Záujem vedcov sa sústre­ďuje na skúmanie posunu r. pri skupinovom hodnotení činnosti.

REPRODUKCE, REPRODUKCIA - rozumová činnosť, ktorá je dostupná pozorovaniu a ktorá spočíva v ob­novení a rekonštrukcii aktualizovaného ob­sahu v určitej znakovej forme (-> aktualizá­cia). Na rozdiel od znovupoznania sa usku­točňuje bez opakovaného vnímania stimulu. R. môže byť zámerná a mimovoľná. Zámer­ná r. nastáva pri reprodukčnej úlohe, ktorú si subjekt dáva sám alebo ktorú mu dávajú iní. R. sa podobne ako znovupoznanie vy­užíva ako metóda na určovanie efektívnosti zapamätávania alebo učenia. Počet chýb pri r. sa znižuje nácvikom a vysokou motivá­ciou. Efektívnosť r. závisí od použitej metó­dy: čím je situácia pri r. podobnejšia situácii pri zapamätávaní, tým je r. lepšia. Mimovoľná r., ktorá nastáva vtedy, keď nie je zadaná špecifická úloha, vzniká pod vplyvom pred­stáv, myšlienok a pocitov vyvolaných buď vnímaním určitého objektu situácie, alebo v danom momente vykonávanou činnosťou (čítanie knihy, pozeranie filmu atď.)

RESPONDENT (z angl. respondent- odpove­dajúci) - účastník sociálnopsychologického výskumu, ktorému sa kladú otázky. V závis­losti od druhu výskumu vystupuje r. ako skúmaná osoba, klient, informant, pacient alebo jednoducho spolubesedník.

ŘEŠENÍ, RIEŠENIE (v psychológii) - myšlienkové operácie, ktoré znižujú začiatočnú neurči­tosť problémovej situácie. V procese r. sa vyčleňuje štádium jeho hľadania, prijatia a realizácie. Konkretizácia pojmu r. závisí od úrovne skúmania (systémová, funkčná, osobnostná, činnostná), od oblasti skúmania (poznávacie, tvorivé, operatívne a riadia­ce r.), od psychologických mechanizmov r. (vôľové, intelektuálne, emočné, pravde- podobnostné a i.). V inžinierskopsychologic- kej literatúre sa pojem r. niekedy stotožňuje s rozhodovaním. Dôležitou úlohou psycho­lógie je odhaliť, kvantitatívne zhodnotiť, analyzovať a optimalizovať psychologické faktory zložitosti riešenia úloh s cieľom zvýšiť efektívnosť a kvalitu výrobnej čin­nosti.

RIGIDITA (v psychológii) (z lat. rigidus - tvrdý, tuhý) - znížená schopnosť (niekedy až úplná neschopnosť) subjektu meniť vytý­čený program činnosti v podmienkach, kto­ré si objektívne vyžadujú jeho zmenu. Roz­lišuje sa kognitívna, afektívna a motivačná r. Kognitívna r. sa vyznačuje ťažkosťami v prestavbe vnímania a predstavivosti v zmenenej situácii. Afektívna r. sa prejavu­je v nepružnosti afektívnych (emočných) reakcií na meniace sa objekty emócií. Moti­vačná r. sa prejavuje v ťažkopádnej prestav­be systému motívov, zatiaľ čo okolnosti si od subjektu vyžadujú pružnosť a zmenu správania. R. subjektu je podmienená inter­akciou jeho osobnostných vlastností a cha­rakteru prostredia vrátane stupňa zložitosti úlohy, ktorú má subjekt riešiť, jej príťažli­vosti, nebezpečenstva, monotónnosti, sti­mulácie atď.

RIZIKO - situačná charakteristika činnosti, ktorá spočíva v tom, že výsledok činnosti je neistý a v prípade neúspechu hrozia nepriaznivé následky. V psychológii má termín r. tri základné významy, ktoré sa navzájom prelínajú: 1. r. ako miera oča­kávaných nepriaznivých následkov pri ne­úspechu, ktorú určuje pravdepodobnosť neúspechu a stupeň negatívnych následkov v danom prípade; 2. r. ako činnosť, pri ktorej subjektu hrozí určitá strata (prehra, trauma, škoda). Experimentálne sa rozlišuje r. motivované, zamerané na získanie situ­ačných predností v činnosti, a nemotivova- né (-> aktivita). Okrem toho sa podľa pome­ru očakávanej výhry a očakávanej prehry pri realizácii zodpovedajúcej činnosti rozli­šuje opodstatnené a neopodstatnené r.; 3. r. ako voľba medzi dvoma možnými variantmi konania: menej príťažlivým, no nádejnejším a príťažlivejším, ale menej nádejným (pri ktorom je výsledok problematický a hrozia možné nepriaznivé následky). Tradične sa tu vyčleňujú dve skupiny situácií, v ktorých: a) úspech aj neúspech sa hodnotí na určitej škále úspešnosti (situácie typu "úroveň ašpi­rácií "); b) neúspech prináša trest (fyzická hrozba, bolesť, sociálne sankcie). Podstatný rozdiel je medzi takými situáciami, kde výsledok závisí od náhody (príležitosť, šan­ca), a situáciami, kde výsledok závisí od schopností subjektu (situácie návyku). Zisti­lo sa, že pokiaf sú ostatné podmienky rov­naké, človek viac riskuje v situáciách, ktoré nezávisia od príležitosti, šance, ale od jeho schopností, ked predpokladá, že niečo od neho závisí. V psychológii sa pojem r. vy­svetľuje predovšetkým z hľadiska rizikové­ho rozhodovania, t. j. aktívneho uprednost­ňovania nebezpečného variantu činnosti pred bezpečným. Záujem vedcov sa sústre­ďuje na skúmanie posunu r. pri skupinovom hodnotení činnosti.

ROLE, ROLA (v sociálnej psychológii) (z franc. rôle) - sociálna funkcia osobnosti; prijatým normám zodpovedajúci spôsob správania ľudí v závislosti od ich statusu alebo posta­venia v spoločnosti, v systéme medziosob­nostných vztahov. Pojem r. zaviedol do sociálnej psychológie G. Mead (-> interakcionizmus). Plnenie určitej r. má "osobnost­né zafarbenie", ktoré závisí od poznatkov človeka a jeho schopnosti plniť danú r., od jej významu pre neho, od snahy plniť očaká­vania okolia. Množstvo r. je určované rôz­norodosťou sociálnych skupín, druhov čin­ností a vzťahov, v ktorých sa osobnosť nachádza, ako aj jej potrebami a záujmami. Rozlišujú sa r. sociálne, podmienené posta­vením indivídua v systéme objektívnych sociálnych vzťahov (r. profesionálne, sociál- no-demografické a ď.), a r. medziosobnostné, určené postavením indivídua v systéme medziosobnostných vzťahov (vodca, outsi­der atď.). Vyčleňujú sa aj r. aktívne, ktoré plní jedinec v danom momente, a latentné, ktoré sa v danej situácii neprejavujú. Okrem toho sa rozlišujú r. inštitucionalizované (for­málne, konvenčné), späté s formálnymi po­žiadavkami organizácie, do ktorej subjekt patrí, a živelné, späté so živelne vznikajúci­mi vzťahmi a druhmi činnosti.

ROZHODNOST, ROZHODNOSŤ - schopnosť človeka samo­statne a zodpovedne rozhodovať a rozhod­nutia dôsledne realizovať v činnosti. R. sa osobitne výrazne prejavuje v zložitých situ­áciách, keď je konanie späté s rizikom a treba voliť jednu z niekoľkých alternatív. R. označuje aj schopnosť bez váhania pre­brať na seba zodpovednosť za rozhodnutie, konať rýchlo, v správny čas. Mravné hodno­tenie rozhodného konania závisí od jeho konkrétneho sociálneho obsahu.

ROZHODOVÁNÍ, ROZHODOVANIE - vôľový akt formovania sledu činností, ktoré vedú k dosiahnutiu cieľa na základe pretvorenia začiatočnej informácie v situácii neurčitosti. R. je cen­trálnym procesom na všetkých úrovniach spracovania informácií a psychickej regulá­cie v systéme cieľavedomej činnosti. Zá­kladné etapy procesu r. zahŕňajú informač­nú prípravu riešenia (analýza informácií a vytvorenie aktuálnych obrazov) a sám proces r. (vytvorenie a porovnávanie vzo­rov - pôvodných a aktuálnych obrazov, ich korekcia, výber alebo zostavenie vzorovej hypotézy či programu činnosti). Štruktúru r. tvorí cieľ, výsledok, spôsob dosiahnutia cieľa, kritériá hodnotenia a pravidlá výberu. Štruktúra a mechanizmy r. nie sú stabilné a univerzálne, na rozličných úrovniach psy­chického odrazu sa odlišujú. Pri prechode od percepčnopoznávacej úrovne k rečovo-myšlienkovej sa mechanizmus voľby hy­potéz nahrádza mechanizmom utvárania konceptuálneho modelu. Vzťahy medzi r. a myslením nie sú jednoznačné. Pri riešení úloh, ktoré sú bezprostredne spojené s pra­xou (s riadením výroby a ľudí, so systémom "človek-stroj"), r. vystupuje ako osobitná forma myšlienkovej činnosti. No ako etapa myšlienkovej činnosti je r. záverečným štádiom pri riešení akýchkoľvek úloh, teda aj poznávacích a tvorivých. Oblasť použitia pojmu r. je veľmi široká. Okrem všeobecnej psychológie ho používa psychológia riade­nia (r. v riadení), sociálna psychológia (ko­lektívne r.), psychofyziológia (proces, ktorý mení aferentnú syntézu na program činnos­ti), ako aj mnoho nepsychologických discip­lín. V inžinierskej psychológii sa r. považuje za základný proces v činnosti operátora a optimalizácia r. na základe daných kritérií za jej hlavnú úlohu.

ROZTRŽITOST, ROZTRŽITOSŤ - funkčná alebo organická porucha schopnosti vykonávať sústredenú, cieľavedomú činnosť. R. niekedy vzniká pri intenzívnej duševnej činnosti ako dôsledok jednostrannej koncentrácie. Ako defekt zá­mernej pozornosti môže byť r. podmienená rôznorodými faktormi: od únavy a nedo­statočnej motivácie až po rozličné klinické poruchy, ktoré často súvisia s poruchami myslenia.

ROZUM - zovšeobecnená charakteristika poznávacích možností človeka (na rozdiel od citov a vôle). V užšom zmysle slova - individuálno-psychologická charakteristika rozumových schopností človeka.

ROZUMOVÉ ČINNOSTI - činnosti človeka (od matematických transformácií po hodnotenie správania iného človeka), vykonávané na vnútornej úrovni vedomia bez pomoci von­kajších prostriedkov vrátane hlasitej reči. Tým sa r. č. odlišujú od iných druhov ľudskej činnosti (napr. rečovej, telesnej). R. č. môžu byť zamerané na riešenie pozná­vacích [myšlienkových (-» myslenie), pa­mäťových (-> pamäť) a pod.], ako aj emočných (-» emócie) úloh.