R
psychologický slovník
R
RACIONALIZACE, RACIONALIZÁCIA - racionálne vysvetľovanie príčin konania, keď subjekt
poukazuje na podmienky, ktoré sú pre neho a jeho referenčnú skupinu (-»
skupina referenčná) sociálne prijateľné a ktoré viedli k danej činnosti. R. sa
odlišuje od skutočných motívov správania človeka a je jednou z foriem
uvedomenia si ich. Pomocou r. osobnosť niekedy ospravedlňuje svoju činnosť a
svoje konanie tým, že ho zlaďuje s normatívne spoločensky predpísanými spôsobmi
správania v daných situáciách a so svojimi vlastnými normami. R. sa môže
niekedy vedome využívať na maskovanie skutočných motívov správania subjektu
(obrana psychologická).
REPORT, RAPORT (z franc. rapport - vzťah, spojenie) - 1. v širokom zmysle slova sa pojem r. používa v zahraničnej literatúre na označenie: a) úzkych medziosobnostných vzťahov, vyplývajúcich zo spoločných myšlienok, záujmov, citov; b) srdečnej, priateľskej atmosféry, ktorá sa utvorí v podmienkach psychologického experimentu medzi experimentátorom a skúmanou osobou; 2. v úzkom zmysle slova pojem r. označuje vzťah, ktorý vzniká medzi hypnotizérom a hypnotizovaným počas hypnózy. R. sa vyznačuje vysokým stupňom výberovosti vnímania, ktorý je dôsledkom zúženého vedomia v hypnóze, nadmernou vnímavosťou na sugesciu hypnotizéra (prevažne verbálnu) a nereagovaním na iné vplyvy. R. ako špecifický druh vnútornej závislosti, ktorý sa prejavuje pohotovosťou plniť sugesciu hypnotizéra, sa rozvíja a stabilizuje podľa hĺbky hypnotického stavu.
RATING (z angl. rating - hodnotenie, zaradenie, klasifikácia) - termín, ktorým sa označuje subjektívne hodnotenie určitého javu na zadanej škále. Pomocou r. možno primáme klasifikovať sociálnopsychologické objekty podľa stupňa prejavu jednej ich spoločnej vlastnosti (expertné hodnotenia). V spoločenských vedách je r. základom konštrukcie rôznorodých posudzovacích škál (-> škála posudzovacia), najmä pri hodnotení rozličných aspektov pracovnej činnosti, popularity jednotlivcov, prestíže profesií atď. Získané údaje majú obyčajne charakter poradových škál (-> škálovanie).
REAKCE, REAKCIA (v psychológii) (z lat. re - proti, actio - pôsobenie) - akákoľvek odpoveď organizmu na zmenu vo vonkajšom alebo vnútornom prostredí - od biochemickej r. jednotlivej bunky až po podmienený reflex.
REAKČNÍ ČAS, REAKČNÝ ČAS - časový interval medzi podaním nejakého signálu (optického, akustického, taktilného atď.) a začiatkom odpovede skúmanej osoby na tento signál danou inštrukciou. Čas najjednoduchšej pohybovej reakcie na nejaký signál ("reakcia postihnutia") je obyčajne okolo 0,2 s. Pri zložitejších úlohách, kde sa má vyčleniť jeden z viacerých možných signálov ("reakcia rozlíšenia") alebo zvoliť jedna z niekoľkých foriem odpovede ("reakcia voľby"), sa r. č. zväčšuje. Pomocou registrácie r. č. sa robí aj chronometrizácia procesov riešenia úloh, napr. úsudkov podľa analógie alebo porozumenia vetám. R. č. závisí od druhu signálu, charakteru úlohy, typu odpovede, smerovánia pozornosti, psychického stavu skúmanej osoby, ako aj od jeho stabilnejších individuálnych vlastností. Chronometrizácia sa čoraz väčšmi používa vo všeobecnej a inžinierskej psychológii, v neuropsychológii, psycholingvistike a iných, najmä experimentálnych oblastiach súčasnej psychológie. Objasňuje sa to absolútnym charakterom časovej škály, ktorý neumožňuje zámerné ovplyvňovanie.
REAKTIVNÍ STAVY, REAKTÍVNE STAVY (z lat. re - proti, actio - účinok) - zvláštne psychické stavy (psychogénie), v klinickom obraze ktorých sa odzrkadľuje obsah psychickej traumy. Možno vyčleniť nasledujúce druhy r. s.: 1. reaktívne depresie, keď sa v dôsledku psycho- traumy človek dostáva do skľúčeného stavu, ktorý sa prejavuje útlmom, chudobnou mimikou (človek je pomalý, na otázky odpovedá jednoslabičné, nevýrazne), v myšlienkach sa stále sústreďuje na minulosť, ktorú prežíva patologicky; 2. afektívno-šokové reakcie, ktoré zvyčajne vznikajú ako odpoveď na nejaké pohromy alebo havárie a prejavujú sa zúženým vedomím, panikou, bezcieľnou pohybovou aktivitou alebo naopak, úplným útlmom (psychogénny stupor). U psychopatických osôb (-» psychopatie) sa môžu rozvíjať reaktívne psychózy vo forme reaktívnych bludov, zmätenosti a pod. ako reakcia na chorobu alebo ťažkú psycho- traumu.
RECEPCE, RECEPCIA (z lat. receptio - príjem, prijatie) - transformácia energie vonkajšieho sveta na nervový proces, ktorý sa šíri ako vzruch a odovzdáva informáciu o pôsobení zodpovedajúceho podnetu nervovým centrám. Psychofyzická závislosť opísaná Weberovým - Fechnerovým zákonom vzniká už v senzorických (prijímajúcich) systémoch v začiatočnom článku na úrovni receptora. Funkciu receptorov reguluje centrálny nervový systém cez eferentné vlákna v sústave senzorických nervov (-> mozog).
RECEPTOR (z lat. recipere - dostávať) - periférna špecializovaná časť analyzátora, prostredníctvom ktorej sa na proces nervového vzruchu transformuje iba určitý druh energie. R. sú veľmi rôznorodé tak stupňom zložitosti svojej štruktúry, ako aj úrovňou prispôsobenia sa svojej funkcii. Podľa energie zodpovedajúceho podnetu sa r. delia na mechanoreceptory a chemoreceptory. Mechanoreceptory sa nachádzajú v uchu, vesti- bulámom aparáte, svaloch, cievach, v koži a vnútorných orgánoch. Chemoreceptory sú základom čuchovej a chuťovej citlivosti; mnohé z nich sa nachádzajú v mozgu a reagujú na zmenu chemického zloženia tekutín v organizme. Zrakové r. sú v podstate tiež chemoreceptory. Podľa lokalizácie a funkcie sa r. delia na exteroceptory, interoceptory a proprioceptory. K exteroceptorom patria dištančné r., ktoré dostávajú informácie z určitej vzdialenosti od zdroja podráždenia (čuchové, sluchové, zrakové, chuťové); interoceptory signalizujú podráždenie z vnútorného prostredia a proprioceptory zasa stav pohybového systému organizmu. Jednotlivé r. sú navzájom anatomicky spojené a tvoria receptívne polia, ktoré sa môžu prekrývať.
RECIPIENT (z lat. recipientis - dostávajúci) - subjekt vnímajúci správu, ktorá mu je adresovaná. Subjekt, ktorý reaguje na správu, sa označuje ako respondent.
ŘEČ, REČ - forma styku sprostredkovaná jazykom, ktorá sa vytvorila v historickom procese materiálnej pretvárajúcej činnosti ľudí. R. zahŕňa procesy vzniku a vnímania správ za účelom styku alebo niekedy za účelom regulácie a kontroly vlastnej činnosti (-» r. vnútorná, -> r. egocentrická). Psychológia sa zaujíma predovšetkým o postavenie r. v systéme vyšších psychických funkcií človeka - o vzájomný vzťah medzi r. a myslením, vedomím, pamäťou, emóciami atď.; pritom sú osobitne významné tie jej vlastnosti, ktoré odzrkadľujú štruktúru osobnosti a činnosti. Väčšina sov. psychológov považuje r. za rečovú činnosť, ktorá vystupuje buď vo forme celostného aktu činnosti (ak má špecifickú motiváciu, ktorú nemožno realizovať pomocou iných foriem činnosti), alebo vo forme rečových činností zahrnutých do nerečovej činnosti. Štruktúra rečovej činnosti sa v podstate zhoduje so štruktúrou hocijakej inej činnosti, t. j. obsahuje orientačné štádium, štádium plánovania (vo forme "vnútorného programovania"), realizácie a kontroly. R. môže byť aktívna, zakaždým nanovo konštruovaná, a reaktívna, ktorá predstavuje sled dynamických rečových stereotypov. Pri spontánnej ústnej r. (-» r. ústna) sa zámerný výber a hodnotenie jazykových prostriedkov obmedzuje na minimum, zatiaľ čo v písomnej r. (-> r. písomná) a pri príprave ústnej r. tieto procesy zaujímajú významné miesto. Rozličné druhy a formy r. sa utvárajú podľa špecifických zákonitostí (napr. hovorová r. pripúšťa značné odchýlky od gramatického systému jazyka, osobitné postavenie má logická, a najmä umelecká r.). R. sa zaoberá nielen psychológia r., ale aj psycholingvistika, fyziológia r., lingvistika, semiotika a iné vedy.
ŘEČ DAKTYLOVÁ, REČ DAKTYLOVÁ (z gréc. daktylos - prst) - reč, v ktorej sa slová tvoria pomocou daktylových písmen, t. j. určitých konfigurácií prstov a ich pohybov. R. d. sa používa v surdopedagogike ako pomocný prostriedok pri nácviku slovesnej reči u nepočujúcich, ako aj vo vzájomnej komunikácii nepočujúcich osôb a v styku počujúcich s nepočujúcimi.
ŘEČ EGOCENTRICKÁ, REČ EGOCENTRICKÁ (z lat. ego - ja, centrum - stred kruhu) - reč, ktorou sa dieťa zameriava na seba a ktorá reguluje i kontroluje jeho praktickú činnosť. Ako ukázal L. S. Vygotskij v polemike so švajč. psychológom J. Piagetom (ktorý neskôr súhlasil s jeho názorom), r. e. geneticky smeruje k vonkajšej (komunikačnej) reči a je produktom jej čiastočnej interiorizácie. R. e. teda tvorí akoby prechod od vonkajšej r. k r. vnútornej. Termín r. e. sa používa aj v patopsychológii pri opise príslušných syndrómov.
ŘEČ PÍSEMNÁ, REČ PÍSOMNÁ - verbálny (slovný) styk pomocou písma. Môže byť oddialená (napr. list) a bezprostredná (výmena správ počas rokovania). R. p. sa odlišuje od reči ústnej nielen tým, že používa písmo, ale aj z hľadiska gramatiky (predovšetkým syntaxe) a štylistiky - typickými syntaktickými tvarmi a špecifickým funkčným štýlom. R. p. sa vyznačuje veľmi zložitou kompozíciou a štruktúrou, ktorú si treba špeciálne osvojiť; preto sa táto reč osobitne vyučuje v škole. Keďže text r. p. možno vnímať súčasne alebo prinajmenšom v určitých celkoch, jej vnímanie sa v mnohom odlišuje od vnímania ústnej reči.
ŘEČ POSUNKOVÁ, REČ POSUNKOVÁ - spôsob medziosobnostného styku nepočujúcich pomocou systému posunkov, ktorý má osobitné lexikálne a gramatické zákonitosti. Zákonitosti r. p. sú podmienené špecifikom jej základnej sémantickej jednotky - posunku, ako aj jeho funkčným poslaním (používaním vo sfére prirodzeného styku). V oficiálnom styku (schôdze, preklady prednášok a pod.) sa využíva vyjadrovanie kalkom, keď sa posunky používajú na postupnú reprodukciu slov. Pri tomto druhu r. p. sa uplatňujú zložky daktylovej reči (-> reč daktylová) na označenie koncoviek, sufixov atď. R. p. slúži ako pomôcka (popri základnom prostriedku - slovesnej reči) vo výchovno-vzdelávacom procese detí s poruchami sluchu.
ŘEČ ÚSTNÍ, REČ ÚSTNA - verbálny (slovný) styk pomocou jazykových prostriedkov vnímaných sluchom. R. ú. sa vyznačuje tým, že jednotlivé prvky rečového styku sa utvárajú a vnímajú postupne. Procesy utvárania r. ú. obsahujú orientačné prvky, prvky súčasného plánovania (programovania), rečovej realizácie a kontroly; plánovanie sa pritom uskutočňuje dvoma paralelnými kanálmi a vzťahuje sa na obsahovú a motoricko-artikulač- nú stránku r. ú.
ŘEČ VNITŘNÍ, REČ VN§TORNÁ - rozličné druhy používania jazyka (presnejšie, jazykových významov) mimo procesu reálnej komunikácie. Rozlišujú sa tri základné typy r. v.: a) vnútorný prehovor - "tichá reč", ktorá si zachováva štruktúru vonkajšej reči, avšak bez fonácie, t. j. bez vydávania zvukov, a ktorá je typická pre riešenie myšlienkových úloh v sťažených podmienkach; b) vlastná r. v., ktorá je prostriedkom myslenia, používa špecifické prvky (kód obrazov a schém, predmetný kód, predmetný význam) a má špecifickú štruktúru, odlišnú od štruktúry vonkajšej reči; c) vnútorné programovanie, t. j. utváranie a upevňovanie rečového prejavu, celého textu a jeho častí v špecifických jednotkách (typ, program). V ontogenéze sa r. v. utvára v procese interiorizácie vonkajšej reči.
REFERENČNOST, REFERENČNOSŤ (z lat. referens - oznamujúci) - závislosť subjektu od iných ľudí, ktorá sa prejavuje ako výberový vzťah k nim vtedy, keď treba pochopiť, hodnotiť objekt a zaujať k nemu určitý vzťah. R. ako vlastnosť osobnosti je súčasťou personalizácie. Ako osobitný typ vzťahov sa r. prejavuje v skupine pri opakovane vznikajúcej potrebe subjektu zaujať vzťah k objektom, ktoré sú významné z hľadiska jeho činnosti. Týmito objektmi môžu byť ciele, úlohy, normy a hodnoty spoločnej činnosti, objektívne a subjektívne prekážky, vznikajúce pri činnosti (-> bariéry psychologické), osobnostné vlastnosti samého subjektu činnosti a ďalších jej účastníkov atď. (-* skupina referenčná). Objektom referenčných vzťahov môže byť buď skupina, ktorej členom je subjekt, alebo skupina, ku ktorej má subjekt určitý postoj, ale nie je jej skutočným členom. Referenčným objektom môže byť i jednotlivec, ba dokonca aj taký, ktorý reálne neexistuje (literárny hrdina, vymyslený ideál pre napodobovanie, ideálna predstava subjektu o sebe samom atd.). Treba odlíšiť neintemalizované vzťahy r., keď referenčný objekt existuje reálne ako vonkajší objekt, ktorý určuje ("diktuje") jedincovi normy jeho správania, od internalizovaných vzťahov, keď správanie jedinca nie je zvonka podmienené nijakými objektmi, ale všetky referenčné vzťahy už "prešli" jeho vedomím a vystupujú ako subjektívne faktory. Aj v takomto prípade sa uplatňujú referenčné vzťahy, hoci ich podoba je oveľa zložitejšia. R. jedinca pre iných členov skupiny sa zisťuje pomocou špeciálnej experimentálnej metódy merania referencií.
REFLEX (z lat. reflexus - odrazený) - zákonitá reakcia organizmu na podnet, sprostredkovaná nervovým systémom. Reflexný princíp v činnosti mozgu sformuloval franc. filozof R. Descartes. Sám termín r. sa však dostal do vedy neskôr na základe prác angl. neurológa T. Willisa a čes. fyziológa J. Procházku. R. sa zvyčajne delia na nepodmienené a podmienené.
REFLEXE, REFLEXIA (z lat. reflexio - obracanie sa späť) - proces, v ktorom subjekt poznáva vlastné vnútorné psychické akty a stavy. Pojem r. vznikol vo filozofii a označoval proces uvažovania indivídua o tom, čo sa deje v jeho vlastnom vedomí. R. Descartes stotožňoval r. so schopnosťou indivídua abstrahovať od všetkého vonkajšieho, telesného, a sústrediť sa tak na obsah svojich myšlienok. J. Locke rozlišoval pocity a r., ktorú považoval za osobitý zdroj poznania (vnútorná skúsenosť na rozdiel od vonkajšej, založenej na dôkazoch pochádzajúcich zo zmyslových orgánov); takéto chápanie r. sa stalo hlavnou tézou introspektívnej psychológie. V týchto názoroch sa neadekvátne prejavila reálna schopnosť človeka pozorovať fakty vlastného vedomia (-> sebapozorovanie), analyzovať vlastné psychické stavy. V sociálnej psychológii je formou r. proces, v ktorom si činný subjekt - osoba alebo skupina - uvedomuje, ako je v skutočnosti vnímaný a hodnotený inými jedincami alebo skupinami. R. nie je iba poznanie alebo porozumenie seba samého, ale aj objasnenie toho, ako iní poznávajú a chápu subjekt r., jeho osobnostné vlastnosti, emočné reakcie a kognitívne procesy. Ak je obsahom týchto procesov predmet spoločnej činnosti, rozvíja sa osobitná forma r. - predmetnoreflexívne vzťahy. R. je zložitý proces a zahŕňa minimálne šesť druhov vzťahov, charakterizujúcich to, ako subjekt vníma seba a ako ho vnímajú iní: subjekt, aký je v skutočnosti; subjekt, ako vidí sám seba; subjekt, ako predpokladá, že ho vidia iní, a tie isté pozície z hľadiska iného subjektu. R. tak predstavuje proces zdvojeného, zrkadlového zobrazovania sa subjektov navzájom. Obsahom tohto procesu je vzájomná reprodukcia vlastností subjektov r. Tradícia výskumov r. v západnej sociálnej psychológii vychádza z prác J. L. Holmesa, T. M. Newcomba a Ch. H. Cooléyho a súvisí s experimentálnym výskumom diád - dvojíc, ktoré interagujú v umelých, laboratórnych podmienkach.
REGRESE CHOVÁNÍ, REGERESIA SPRÁVANIA - forma obrannej reakcie indivídua na frustráciu, spočívajúca v zámene zložitej a preňho významnej úlohy, ktorú v danej situácii nedokáže vyriešiť, za ľahšiu. V súvislosti s tým sa ochudobňuje repertoár úkonov v správaní a subjekt využíva jednoduchšie alebo osvedčené stereotypy. Na rozdiel od náhrady , presunutia, generalizácie a iných foriem prekonávania nadmerného emočného napätia, ktoré sa vyznačujú stabilitou cieľovej štruktúry činnosti a hľadaním nových spôsobov jej realizácie, pre r. s. sú typické zmeny vo sfére motivácií a potrieb.
Regresivní, regresívny (vnútorný) útlm -> útlm retroaktívny
REGRESNÍ ANALÝZA, REGRESNÁ ANALÝZA (v psychológii) (z lat. regressio - spätný pohyb) - metóda matematickej štatistiky, ktorá umožňuje skúmať závislosť priemernej hodnoty akejkoľvek veličiny od variácie inej veličiny alebo niekoľkých veličín (v tomto prípade sa používa viacnásobná r. a.). Pojem r. a. zaviedol Galton, ktorý zistil vzťah medzi výškou rodičov a výškou ich dospelých detí. Spozoroval, že deti veľmi malých rodičov boli od nich trochu vyššie a deti veľmi vysokých rodičov zasa nižšie. Túto zákonitosť nazval regresiou. R. a. sa využíva najmä v empirických psychologických výskumoch pri riešení úloh spätých s hodnotením určitého vplyvu (napr. vplyvu intelektového nadania na úspešnosť a motívov na správanie), pri konštrukcii psychologických testov atď.
RELAXACE, RELAXÁCIA (z lat. relaxatio-zníženie napätia, uvoľnenie) - stav pokoja, uvoľnenosti subjektu, ktorý vzniká v dôsledku uvoľnenia napätia, po silných zážitkoch alebo telesnej námahe. R. 'môže byť mimovoľná (uvoľnenie pri prechode do spánku) alebo zámerná, ktorú možno vyvolať zaujatím pohodlnej polohy a predstavovaním si stavov zvyčajne zodpovedajúcich pokoju, uvoľnením svalstva, zapojeného do rôznych druhov aktivity (-> autogénny tréning). Účinnou metódou nácviku r. je zabezpečenie spätnej väzby pomocou prístrojov registrujúcich úroveň bioelektrickej aktivity, keď jedinec môže túto úroveň vnímať. R. je jednou z pomocných metód pri športovom tréningu, autogénnom tréningu, logopédii atď.
REMINISCENCE, REMINISCENCIA (v psychológii) (z lat. remi- niscentia - spomínanie) - úplnejšia a presnejšia reprodukcia materiálu uchovaného v pamäti v porovnaní s pôvodne uloženým (naučeným). Termín r. navrhol r. 1907 srbský vedec V. Urbančič. R. sa vyskytuje pri zapamätávaní rozličného verbálneho a názorného materiálu, ako aj pri upevňovaní senzomotorických návykov. R. sa veľmi často prejavuje pri práci s veľkým množstvom logicky alebo predmetne spojeného materiálu, ktorý na človeka emočne vplýva. R. sa výraznejšie prejavuje v detskom veku. Na vysvetlenie javu r. sa navrhlo viacero hypotéz. Podľa jednej z nich únava v čase učenia materiálu sťažuje jeho bezprostrednú reprodukciu. Časový odstup umožňuje obnoviť optimálny funkčný stav a tým zlepšiť reprodukciu materiálu. Ďalšia hypotéza je založená na predpoklade, že existuje skryté opakovanie materiálu, ktoré pokračuje po skončení zjavného učenia a vedie k jeho lepšej reprodukcii po časovom odstupe. R. možno vysvetliť aj tým, že po odstupe sa zmenšuje interferencia informácií uchová-možné nepriaznivé následky). Tradične sa tu vyčleňujú dve skupiny situácií, v ktorých: a) úspech aj neúspech sa hodnotí na určitej škále úspešnosti (situácie typu "úroveň ašpirácií "); b) neúspech prináša trest (fyzická hrozba, bolesť, sociálne sankcie). Podstatný rozdiel je medzi takými situáciami, kde výsledok závisí od náhody (príležitosť, šanca), a situáciami, kde výsledok závisí od schopností subjektu (situácie návyku). Zistilo sa, že pokiaf sú ostatné podmienky rovnaké, človek viac riskuje v situáciách, ktoré nezávisia od príležitosti, šance, ale od jeho schopností, ked predpokladá, že niečo od neho závisí. V psychológii sa pojem r. vysvetľuje predovšetkým z hľadiska rizikového rozhodovania, t. j. aktívneho uprednostňovania nebezpečného variantu činnosti pred bezpečným. Záujem vedcov sa sústreďuje na skúmanie posunu r. pri skupinovom hodnotení činnosti.
REPRODUKCE, REPRODUKCIA - rozumová činnosť, ktorá je dostupná pozorovaniu a ktorá spočíva v obnovení a rekonštrukcii aktualizovaného obsahu v určitej znakovej forme (-> aktualizácia). Na rozdiel od znovupoznania sa uskutočňuje bez opakovaného vnímania stimulu. R. môže byť zámerná a mimovoľná. Zámerná r. nastáva pri reprodukčnej úlohe, ktorú si subjekt dáva sám alebo ktorú mu dávajú iní. R. sa podobne ako znovupoznanie využíva ako metóda na určovanie efektívnosti zapamätávania alebo učenia. Počet chýb pri r. sa znižuje nácvikom a vysokou motiváciou. Efektívnosť r. závisí od použitej metódy: čím je situácia pri r. podobnejšia situácii pri zapamätávaní, tým je r. lepšia. Mimovoľná r., ktorá nastáva vtedy, keď nie je zadaná špecifická úloha, vzniká pod vplyvom predstáv, myšlienok a pocitov vyvolaných buď vnímaním určitého objektu situácie, alebo v danom momente vykonávanou činnosťou (čítanie knihy, pozeranie filmu atď.)
RESPONDENT (z angl. respondent- odpovedajúci) - účastník sociálnopsychologického výskumu, ktorému sa kladú otázky. V závislosti od druhu výskumu vystupuje r. ako skúmaná osoba, klient, informant, pacient alebo jednoducho spolubesedník.
ŘEŠENÍ, RIEŠENIE (v psychológii) - myšlienkové operácie, ktoré znižujú začiatočnú neurčitosť problémovej situácie. V procese r. sa vyčleňuje štádium jeho hľadania, prijatia a realizácie. Konkretizácia pojmu r. závisí od úrovne skúmania (systémová, funkčná, osobnostná, činnostná), od oblasti skúmania (poznávacie, tvorivé, operatívne a riadiace r.), od psychologických mechanizmov r. (vôľové, intelektuálne, emočné, pravde- podobnostné a i.). V inžinierskopsychologic- kej literatúre sa pojem r. niekedy stotožňuje s rozhodovaním. Dôležitou úlohou psychológie je odhaliť, kvantitatívne zhodnotiť, analyzovať a optimalizovať psychologické faktory zložitosti riešenia úloh s cieľom zvýšiť efektívnosť a kvalitu výrobnej činnosti.
RIGIDITA (v psychológii) (z lat. rigidus - tvrdý, tuhý) - znížená schopnosť (niekedy až úplná neschopnosť) subjektu meniť vytýčený program činnosti v podmienkach, ktoré si objektívne vyžadujú jeho zmenu. Rozlišuje sa kognitívna, afektívna a motivačná r. Kognitívna r. sa vyznačuje ťažkosťami v prestavbe vnímania a predstavivosti v zmenenej situácii. Afektívna r. sa prejavuje v nepružnosti afektívnych (emočných) reakcií na meniace sa objekty emócií. Motivačná r. sa prejavuje v ťažkopádnej prestavbe systému motívov, zatiaľ čo okolnosti si od subjektu vyžadujú pružnosť a zmenu správania. R. subjektu je podmienená interakciou jeho osobnostných vlastností a charakteru prostredia vrátane stupňa zložitosti úlohy, ktorú má subjekt riešiť, jej príťažlivosti, nebezpečenstva, monotónnosti, stimulácie atď.
RIZIKO - situačná charakteristika činnosti, ktorá spočíva v tom, že výsledok činnosti je neistý a v prípade neúspechu hrozia nepriaznivé následky. V psychológii má termín r. tri základné významy, ktoré sa navzájom prelínajú: 1. r. ako miera očakávaných nepriaznivých následkov pri neúspechu, ktorú určuje pravdepodobnosť neúspechu a stupeň negatívnych následkov v danom prípade; 2. r. ako činnosť, pri ktorej subjektu hrozí určitá strata (prehra, trauma, škoda). Experimentálne sa rozlišuje r. motivované, zamerané na získanie situačných predností v činnosti, a nemotivova- né (-> aktivita). Okrem toho sa podľa pomeru očakávanej výhry a očakávanej prehry pri realizácii zodpovedajúcej činnosti rozlišuje opodstatnené a neopodstatnené r.; 3. r. ako voľba medzi dvoma možnými variantmi konania: menej príťažlivým, no nádejnejším a príťažlivejším, ale menej nádejným (pri ktorom je výsledok problematický a hrozia možné nepriaznivé následky). Tradične sa tu vyčleňujú dve skupiny situácií, v ktorých: a) úspech aj neúspech sa hodnotí na určitej škále úspešnosti (situácie typu "úroveň ašpirácií "); b) neúspech prináša trest (fyzická hrozba, bolesť, sociálne sankcie). Podstatný rozdiel je medzi takými situáciami, kde výsledok závisí od náhody (príležitosť, šanca), a situáciami, kde výsledok závisí od schopností subjektu (situácie návyku). Zistilo sa, že pokiaf sú ostatné podmienky rovnaké, človek viac riskuje v situáciách, ktoré nezávisia od príležitosti, šance, ale od jeho schopností, ked predpokladá, že niečo od neho závisí. V psychológii sa pojem r. vysvetľuje predovšetkým z hľadiska rizikového rozhodovania, t. j. aktívneho uprednostňovania nebezpečného variantu činnosti pred bezpečným. Záujem vedcov sa sústreďuje na skúmanie posunu r. pri skupinovom hodnotení činnosti.
ROLE, ROLA (v sociálnej psychológii) (z franc. rôle) - sociálna funkcia osobnosti; prijatým normám zodpovedajúci spôsob správania ľudí v závislosti od ich statusu alebo postavenia v spoločnosti, v systéme medziosobnostných vztahov. Pojem r. zaviedol do sociálnej psychológie G. Mead (-> interakcionizmus). Plnenie určitej r. má "osobnostné zafarbenie", ktoré závisí od poznatkov človeka a jeho schopnosti plniť danú r., od jej významu pre neho, od snahy plniť očakávania okolia. Množstvo r. je určované rôznorodosťou sociálnych skupín, druhov činností a vzťahov, v ktorých sa osobnosť nachádza, ako aj jej potrebami a záujmami. Rozlišujú sa r. sociálne, podmienené postavením indivídua v systéme objektívnych sociálnych vzťahov (r. profesionálne, sociál- no-demografické a ď.), a r. medziosobnostné, určené postavením indivídua v systéme medziosobnostných vzťahov (vodca, outsider atď.). Vyčleňujú sa aj r. aktívne, ktoré plní jedinec v danom momente, a latentné, ktoré sa v danej situácii neprejavujú. Okrem toho sa rozlišujú r. inštitucionalizované (formálne, konvenčné), späté s formálnymi požiadavkami organizácie, do ktorej subjekt patrí, a živelné, späté so živelne vznikajúcimi vzťahmi a druhmi činnosti.
ROZHODNOST, ROZHODNOSŤ - schopnosť človeka samostatne a zodpovedne rozhodovať a rozhodnutia dôsledne realizovať v činnosti. R. sa osobitne výrazne prejavuje v zložitých situáciách, keď je konanie späté s rizikom a treba voliť jednu z niekoľkých alternatív. R. označuje aj schopnosť bez váhania prebrať na seba zodpovednosť za rozhodnutie, konať rýchlo, v správny čas. Mravné hodnotenie rozhodného konania závisí od jeho konkrétneho sociálneho obsahu.
ROZHODOVÁNÍ, ROZHODOVANIE - vôľový akt formovania sledu činností, ktoré vedú k dosiahnutiu cieľa na základe pretvorenia začiatočnej informácie v situácii neurčitosti. R. je centrálnym procesom na všetkých úrovniach spracovania informácií a psychickej regulácie v systéme cieľavedomej činnosti. Základné etapy procesu r. zahŕňajú informačnú prípravu riešenia (analýza informácií a vytvorenie aktuálnych obrazov) a sám proces r. (vytvorenie a porovnávanie vzorov - pôvodných a aktuálnych obrazov, ich korekcia, výber alebo zostavenie vzorovej hypotézy či programu činnosti). Štruktúru r. tvorí cieľ, výsledok, spôsob dosiahnutia cieľa, kritériá hodnotenia a pravidlá výberu. Štruktúra a mechanizmy r. nie sú stabilné a univerzálne, na rozličných úrovniach psychického odrazu sa odlišujú. Pri prechode od percepčnopoznávacej úrovne k rečovo-myšlienkovej sa mechanizmus voľby hypotéz nahrádza mechanizmom utvárania konceptuálneho modelu. Vzťahy medzi r. a myslením nie sú jednoznačné. Pri riešení úloh, ktoré sú bezprostredne spojené s praxou (s riadením výroby a ľudí, so systémom "človek-stroj"), r. vystupuje ako osobitná forma myšlienkovej činnosti. No ako etapa myšlienkovej činnosti je r. záverečným štádiom pri riešení akýchkoľvek úloh, teda aj poznávacích a tvorivých. Oblasť použitia pojmu r. je veľmi široká. Okrem všeobecnej psychológie ho používa psychológia riadenia (r. v riadení), sociálna psychológia (kolektívne r.), psychofyziológia (proces, ktorý mení aferentnú syntézu na program činnosti), ako aj mnoho nepsychologických disciplín. V inžinierskej psychológii sa r. považuje za základný proces v činnosti operátora a optimalizácia r. na základe daných kritérií za jej hlavnú úlohu.
ROZTRŽITOST, ROZTRŽITOSŤ - funkčná alebo organická porucha schopnosti vykonávať sústredenú, cieľavedomú činnosť. R. niekedy vzniká pri intenzívnej duševnej činnosti ako dôsledok jednostrannej koncentrácie. Ako defekt zámernej pozornosti môže byť r. podmienená rôznorodými faktormi: od únavy a nedostatočnej motivácie až po rozličné klinické poruchy, ktoré často súvisia s poruchami myslenia.
ROZUM - zovšeobecnená charakteristika poznávacích možností človeka (na rozdiel od citov a vôle). V užšom zmysle slova - individuálno-psychologická charakteristika rozumových schopností človeka.
ROZUMOVÉ ČINNOSTI - činnosti človeka (od matematických transformácií po hodnotenie správania iného človeka), vykonávané na vnútornej úrovni vedomia bez pomoci vonkajších prostriedkov vrátane hlasitej reči. Tým sa r. č. odlišujú od iných druhov ľudskej činnosti (napr. rečovej, telesnej). R. č. môžu byť zamerané na riešenie poznávacích [myšlienkových (-» myslenie), pamäťových (-> pamäť) a pod.], ako aj emočných (-» emócie) úloh.